znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka, zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Milana Ľalíka   v konaní   o sťažnosti   G.   H.,   J.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   Č.,   J.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   45/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. G.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000   Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Dunajská   Streda   povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 73/08-14 z 28. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   G.   H.,   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. Č., doručenú ústavnému súdu 17. septembra 2007, ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla:   „Podnecovateľka   podala   na   Okresnom   súde v Dunajskej Strede návrh na začatie konania proti odporcovi Poľnohospodárske družstvo Jahodná o vydanie majetkového podielu. Vec dostala pôvodne číslo 4C 130/97. Návrh na výzvu   súdu   doplnila   dňa   23.   10.   1997,   napriek   tomu   súd   konanie   zastavil   uznesením z 29. 10. 1997 pre nejasnosť. Navrhovateľka sa proti zastaveniu konania odvolala a Krajský súd Trnava rozhodnutím č. 5 Co 38/98 z 12. 2. 1998 uznesenie OS zrušil. Z tohto dôvodu sa vo veci nekonalo 6 mesiacov.

Súd   po   rozhodnutí   KS   pokračoval   v konaní...   Navrhovateľka... 29.   04.   1998   petit návrhu zmenila na vyrovnací podiel. Súd dňa 10. 06. 1998 pripustil zmenu petitu a 19. 06. 1998   doručil   oznámenie,   že   vec   postupuje   na   Krajský   súd   Trnava   z dôvodu   vecnej príslušnosti. Krajský   súd   Trnava...   rozhodol   o žiadosti   navrhovateľky   o čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku... Potom bolo vytýčené pojednávanie na KS, kde bolo oznámené, že KS s postúpením veci nesúhlasí, preto vec predloží... Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie. Najvyšší súd SR vo veci rozhodol uznesením č. Ndob 432/99 v takom zmysle, že postúpenie na KS nebolo dôvodné, vo veci má konať okresný súd. Pre toto postúpenie sa vo veci samej nekonalo ďalších 23 mesiacov. Tri roky po podaní návrhu teda bolo známe len to, kto má vo veci konať.

Po doručení rozhodnutia NS SR vec na Okresnom súde v Dunajskej Strede dostala nové   číslo,   odvtedy   prebieha   pod   č.   4C   45/00.   V r.   2000   bolo   vytýčených   niekoľko pojednávaní a boli vypočutí niektorí svedkovia... V r. 2001 vôbec nebolo pojednávanie... Na   pojednávanie   vytýčené   na   5.   10.   2002   strany   mali   predložiť   svoje   konečné návrhy...   na   ďalšom   pojednávaní...   14.   10.   2002   súd   konštatoval,   že   na   výpočet vyrovnacieho podielu je potrebné do konania pribrať znalca...

Uznesením zo 14. 10. 2002 bol do konania pribratý znalec... odporca   so   znalcom   nespolupracoval,   nepredkladal   mu   doklady   potrebné k vypracovaniu posudku... Bez potrebných dokladov znalec toto nemohol urobiť, čo oznámil súdu a vrátil spis.

Nový znalec bol pribratý do konania uznesením z 23. 9. 2003... posudok vypracovala až 23. 2. 2004...

znalkyňa   doplnila   svoj   výpočet   a vyprodukovala   sumu   vyrovnacieho   podielu 172 018,51 Sk. Táto suma bola potom súdom prijatá na pojednávaní dňa 29. 6. 2005 ako základ sporu. Súd pojednávanie odročil na vyhlásenie rozsudku na deň 15. 07. 2005... Písomné vyhotovenie rozsudku bolo navrhovateľke doručené 19. 8. 2005... Proti rozsudku podali odvolanie navrhovateľka aj odporca... Krajský súd vo veci rozhodol   uznesením   č.   23 Co/232/2005-406   23 Co/256/2006   tak,   že   rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie... Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prvostupňovému súdu doručené 20. 9. 2006...

Listom zo 6. 11. 2006 súd vyzval navrhovateľku na predloženie dôkazov... Dňa 23. 1. 2007...   opätovne   bola   súdom   vyzvaná   na   predloženie   dokladov,   ktoré   nemôže   mať a zaobstaranie ktorých súdu navrhla.

Uznesením z 26. 4. 2007 bol do konania pribratý kontrolný znalec... dňa 8. 8. 2007 bol do konania pribratý ďalší znalec, nakoľko znalec pribratý uznesením z 26. 4. 2007 medzičasom zomrel. Momentálne sa spis nachádza u znalca pribratého uznesením z 8. 8. 2007...“

V doplňujúcom podaní doručenom ústavnému súdu 5. februára 2008 sťažovateľka uviedla,   že „Momentálne   vo   veci   je   už   vypracovaný   kontrolný   znalecký   posudok   a je vytýčené pojednávanie na 6. 2. 2008“.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „konanie   prebieha   už   10   rokov“   a   napriek uvedenému   toto   konanie   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   právoplatne skončené.

Sťažovateľka   taktiež   uviedla,   že   „v   konaní   pred   Okresným   súdom   v Dunajskej Strede... využila... svoje právo podať sťažnosť na postup súdu, a to už dvakrát. V obidvoch prípadoch dostala odpoveď v tom smere, že jej sťažnosť je opodstatnená, napriek tomu súd v konaní naďalej porušoval jej ústavné právo. Prvá sťažnosť bola podaná... 20. 11. 2002, v odpovedi z 10. 02. 2003 č. Spr. 1515/02 sťažnosť bola uznaná za čiastočne opodstatnenú. Ďalšia   sťažnosť...   bola   súdu   doručená   17.   08.   2004.   V odpovedi   z 21.   10.   2004   pod č. Spr. 1524/04 bolo opätovne konštatované, že sťažnosť je opodstatnená, zistené nedostatky mali   byť   zákonnej   sudkyni   vytknuté   predsedníčkou   súdu,   avšak   náprava   ani   po   tejto sťažnosti nenastala“.

V sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00 bolo porušené jej základné právo podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 205/08 z 19. marca 2008, v ktorom opísala chronologický priebeh   konania   počnúc   od   22.   októbra   2004   a   okrem   iného   uviedla: „bývalá podpredsedníčka súdu podrobne analyzovala postup súdu. Prvú sťažnosť (sťažovateľky, pozn.) dňa 10. 02. 2003 pod Spr. 1515/02 posúdila ako čiastočne opodstatnenú. Druhú sťažnosť,   ktorú   riešila   dňa   21.   10.   2004   pod   číslom   Spr.   1524/04   posúdila   ako opodstatnenú. S výsledkom vybavenia sťažností som oboznámila zákonnú sudkyňu a dňa 04. 11. 2004 som jej uložila, aby ma o ďalšom priebehu konania pravidelne informovala. Od tej doby sudkyňa pravidelne podáva informácie o priebehu konania... Od uvedeného obdobia podľa môjho názoru sudkyňa vo veci konala plynule...“

Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   8.   apríla 2008 k stanovisku   okresného   súdu   okrem   iného   v   uviedla: «Keby   odporca   bol   vyhovel predchádzajúcim   výzvam   súdu   o   predloženie   dokladov   (napr.   zmena   stanov   z r.   1996, transformačný   projekt   a   naposledu   uznesenie   registrového   súdu   z r.   1992   o   zápise zmenených stanov do obchodného registra, ktoré dokumenty musí mať archivované), súd by nemusel   tieto   dokumenty   vyžiadať   od   registrového   súdu   (podobne   ako   transformačný projekt odporcu) a na pojednávaní 22. 10. 2004 resp. 24. 11. 2004, prípadne už aj skôr by sa už bolo mohlo pojednávať vo veci - nepredloženie žiadaných dokladov nebolo nijako sankcionované,

- po doručení pokynu zo 6. 11. 2006 účastníkom na predloženie listinných dokladov v lehote do 10 dní odporca bol urgovaný až po dvoch mesiacoch - 9. 1. 2007 - bez sankcie

- po úprave z 23. 1. 2007 opätovne bol urgovaný až 20. 3. 2007, teraz síce pod hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty,   avšak   túto   hrozbu   odporca   po   predchádzajúcich skúsenostiach, že bez následkov môže ignorovať výzvy súdu, určite nebral vážne.

Možno, že tieto tri body sa nezdajú „smrteľnými hriechmi“, avšak v kontexte celého prípadu, ktorý prebieha už do r. 1997 znamenajú, že súd opätovne nevyužíval prostriedky dané   zákonom   -   počas   celého   obdobia   ani   raz   nebola   uložená   odporcovi   resp.   jeho právnemu zástupcovi poriadková pokuta ani iné opatrenie za neuposlúchnutie výzvy súdu alebo za nedodržanie lehoty určenej súdom

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil tento priebeh konania:

-   22.   septembra   1997   sťažovateľka   podala   žalobu   okresnému   súdu,   ktorou   sa domáhala vydania majetkového podielu v peniazoch v družstve žalovaného. Dňa 7. októbra 1997 vyzval okresný súd sťažovateľku na uhradenie súdneho poplatku a ďalšou výzvou na odstránenie nedostatkov jej žalobného návrhu,

-   29.   októbra   1997   okresný   súd   svojím   uznesením   zastavil   konanie   z dôvodu neodstránenia nedostatkov návrhu sťažovateľkou,

- Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   uznesením z 12. februára 1998 odvolaním   sťažovateľky   napadnuté uznesenie okresného súdu   z 29. októbra   1997 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pojednávania vo veci sa uskutočnili 22. apríla 1998, 13. mája 1998, 10. júna 1998,

- v období od 26. júna 1998 do 13. apríla 2000 sa spis nachádzal na krajskom súde a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- 26. júna 1998 okresný súd postúpil vec z dôvodu vecnej príslušnosti krajskému súdu,

- uznesením z 2. februára 1999 krajský súd priznal čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľke a 1. júla 1999 uskutočnil vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za   účelom   predloženia   veci   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o vecnej   príslušnosti   na prerokovania veci medzi okresným súdom a krajským súdom,

- uznesením z 22. decembra 1999 najvyšší súd určil ako vecne príslušný okresný súd a následne 13. apríla 2000 bol spis predložený okresnému súdu.

V konaní vedenom ďalej okresným súdom boli vykonané tieto úkony:

-   V roku   2000   sa   uskutočnili   pojednávania   4.   júna   2000,   20.   septembra   2000 (odročené   z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   žalovaného),   10.   novembra   2000 a 12. decembra 2000.

-   V roku   2001   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na predloženie   vyčíslenia vyrovnávacieho podielu sťažovateľky v družstve (výzvy z 13. marca 2001, 17. apríla 2001, 15.   mája   2001),   pojednávanie   nariadené   na   13.   september   2001   odročil   z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného.

- V roku 2002 okresný súd vyzval žalovaného na predloženie ďalších listín (4. marca 2002),   vyzval   sťažovateľku   na   oznámenie   mien   svedkov   (15.   apríla   2002),   uskutočnil pojednávania 14.   júna 2002,   10. júla 2002   (odročené   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti žalovaného) a 6. septembra 2002, uznesením pripustil zmenu návrhu (8. októbra 2002), 9. októbra 2002 uskutočnil pojednávanie, nariadil znalecké dokazovanie na určenie výšky vyrovnávacieho podielu v družstve (14. októbra 2002).

-   V roku   2003   a 2004   boli   pojednávania   22.   januára   2003   (odročené   z dôvodu ospravedlnenej neúčasti žalovaného) a 12. februára 2003.

- Okresný súd z dôvodu, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode, nariadil dokončenie znaleckého dokazovania, ktoré bolo ukončené až ďalším ustanoveným znalcom 24. februára 2004.

-   V nadväznosti   na   sťažovateľkou   vznesené   námietky   voči   znaleckému   posudku zabezpečil okresný súd vyjadrenie znalca k týmto námietkam (26. apríla 2004).

-   Pojednávania   sa   uskutočnili   10.   septembra   2004,   22.   októbra   2004   (odročené z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľky) a 24. novembra 2004.

- V roku 2005 sa uskutočnili pojednávania 13. apríla 2005, 29. júna 2005 a 15. júla 2005, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. V období medzi pojednávaniami bola vyžiadaná správa z obchodného registra, sťažovateľka predložila písomné stanovisko k znaleckému posudku   a zmenu navrhovaného petitu. Okresný   súd   pripustil   zmenu petitu   a znalec sa písomne vyjadril k stanovisku sťažovateľky. Rozsudkom z 15. júla 2005 okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 172 018,51 Sk a v prevyšujúcej časti jej žalobu zamietol.

-   V období   od   21.   septembra 2005 do   28.   septembra   2006   sa   spis   nachádzal na krajskom súde z dôvodu vedenia odvolacieho konania.

-   Krajský   súd   svojím   uznesením   z 30.   augusta   2006   odvolaním   sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

- V období od 28. septembra 2006 do 12. marca 2008 okresný súd vyzval účastníkov konania   na   predloženie   listinných   dôkazov   o vzniku   a zániku   členstva   sťažovateľky v družstve žalovaného (výzva zo 6. novembra 2006, 9. januára 2007, 23. januára 2007, 20. marca 2007) a nariadil vo veci kontrolné znalecké dokazovanie (nariadené 26. apríla 2007 a znalecký posudok mu bol predložený 27. novembra 2007).

-   Vo   veci   sa   uskutočnili   pojednávania   6.   februára   2008   (odročené   za   účelom zadováženia ďalšieho listinného dôkazu notárskej zápisnice) a 12. marca 2008 (odročené z dôvodu podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľkou s tým, že po rozhodnutí o nej budú vypočutí svedkovia vo veci).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 28. februára 2007 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania okresného súdu bol pôvodne nárok sťažovateľky na vydanie jej majetkového podielu v družstve žalovaného v peniazoch a po zmene žalobného návrhu nárok na vydanie jej vyrovnávacieho podielu v družstve žalovaného a nárok na zrušenie družstevných podielnických listov vydaných žalovaným sťažovateľke. Napadnuté konanie nie je možné považovať po vecnej stránke ani po právnej stránke za zložité a ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania a nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že priebeh konania pred okresný súdom v období   od   podania   žaloby   22.   septembra   1997   až   dosiaľ   sa   vyznačuje   neefektívnou činnosťou, a tým aj zbytočnými prieťahmi v konaní. Nečinnosť okresného súdu spočívajúca v neefektívnej   činnosti   charakterizuje   posudzované   konanie   ako   celok,   a to   osobitne vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   v trvaní   viac   ako   10   rokov.   Ústavný   súd   preto nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   sporadické   úkony   okresného   súdu   v tomto   konaní (opakované   nesprávne   procesné   rozhodnutia   o zastavení   konania   či   posúdení   vecnej príslušnosti súdu, nesprávne rozhodnutie vo veci samej po viac ako 7 rokoch od podania návrhu, nezabezpečenie vyhotovenia znaleckých posudkov v primeranom čase po nariadení znaleckého   dokazovania,   zabezpečovanie   listinných   dôkazov   s neprimeraným   časovým odstupom od podania návrhu, ktorých zabezpečeniu nič nebránilo v skoršom období, atď.).

Argumentáciu okresného súdu   o nedôvodnosti sťažnosti sťažovateľky spočívajúcu v poukázaní na priebežne vykonávané úkony pri prerokúvaní veci sťažovateľky, ústavný súd   neakceptoval.   Časovo   síce   priebežne   vykonávané   úkony   okresným   súdom v jednotlivých   obdobiach   však   vzhľadom   na   ich   neefektívnosť   nemôžu   odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako 10 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 45/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   si   neuplatnila   nárok   na   úhradu   trov   konania,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia   pred ústavným súdom   advokátkou,   a preto ústavný   súd viazaný jej návrhom (petitom sťažnosti) o úhrade jej trov konania nerozhodoval.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008