znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Radky Novej, Česká republika, ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 67/93, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Radky Novej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2005 doručená sťažnosť Radky Novej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o určenie otcovstva a výživného pre jej maloletú dcéru K. N. vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 67/93.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že označené konanie trvá už jedenásť rokov a okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci meritórne nerozhodol. Sťažovateľka   sa   obrátila   na   ústavný   súd   na   základe   odporúčania   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, ktorý ju upozornil, že sa jej podaním, ktoré mu bolo doručené 5. apríla 2004, môže zaoberať iba ak preukáže, že vyčerpala všetky dostupné prostriedky nápravy, ktoré má v okolnostiach prípadu k dispozícii.

Odvolávajúc sa na svoju sociálnu situáciu sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby jej bol v konaní o jej sťažnosti ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či   sťažnosť spĺňa zákonom   predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný súd   pri   predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   z   vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 67/93 zistil, že napadnuté konanie vo veci maloletej dcéry sťažovateľky bolo právoplatne skončené 28. februára 2005, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 67/93 z 19. januára 2005. Označeným rozsudkom bol odporca určený za otca maloletej dcéry sťažovateľky, ktorá bola zároveň zverená do jej výchovy a súčasne bolo rozhodnuté aj o povinnosti otca prispievať na výživu maloletého dieťaťa. Predmetný rozsudok nebol napadnutý v zákonnej lehote odvolaním.

Vyhlásením rozsudku vo veci samej (19. januára 2005) a jeho doručením okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti (25. januára 2005) už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne prieťahy   v ňom   (IV. ÚS 214/03,   II. ÚS 1/05).   Formálna   právoplatnosť   rozhodnutia okresného súdu síce nastala až tri dni po tom, čo bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky,   ale k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   došlo   už 19.   januára 2005,   keď okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom,   ktorý   nebol   v   zákonnej   lehote   napadnutý odvolaním   podaným   niektorým   z   do   úvahy   prichádzajúcich   oprávnených   subjektov (sťažovateľkou,   odporcom   ani   opatrovníkom   maloletej),   teda   pred   doručením   sťažnosti ústavnému súdu (m. m. II. ÚS 31/03, IV. ÚS 104/03).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (IV. ÚS 104/03).

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005