znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 73/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť H. Z., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 2013/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   M.   v   konaní   vedenom pod sp. zn. D 2013/97   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Michalovce   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   D   2013/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. H. Z.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. Z. trovy konania vo výške 9 332 Sk (slovom deväťtisíc tristotridsaťdva slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. F., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. februára 2004   doručená   sťažnosť   H.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava)   postupom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 2013/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 73/04–9 zo   17. marca 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Vo vyjadrení k sťažnosti z 26. apríla 2004 podpredseda okresného súdu okrem iného uviedol:

„Na základe poverenia Okresného súdu v Michalovciach zo dňa 7. 11. 1997 v zmysle § 38 ods. 1 O. s. p. ako súdna komisárka dedičskú vec po neb. M. Z., zomr. 1. 11. 1970, naposledy bytom K., vybavovala JUDr. M. K. Dedičské konanie bolo začaté na základe rozsudku   Okresného   súdu   v Michalovciach   zo   dňa   24.   7.   1997,   ktorý   nadobudol právoplatnosť dňa 7. 10. 1997. V zmysle uvedeného rozsudku bolo určené, že do dedičstva po neb. M. Z., nar. 23. 11. 1916, zomrelom 1. 11. 1970 patria nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe v záp. č. 392 k. ú. Koromľa ako parcela č. 611/7 – stavebná plocha o výmere   13   árov,   ktorá   podľa   identifikácie   zo   dňa   5. 10.   1979   priloženej   v uvedenom súdnom spise zodpovedá parcelám číslo 1929/11, 1929/12 a 1929/13 a rodinný dom č. 83. Po   pridelení   danej   dedičskej   veci   dňa   19.   1.   1998   boli   žiadané   podklady   z Katastra nehnuteľností v Sobranciach.   Podľa   oznámenia z Katastrálneho   úradu   v Sobranciach zo dňa 17. 2. 1998 bolo oznámené, že rozsudok pod číslom 8 C 602/97, ktorý určuje predmet dedičstva,   na   katastrálny   odbor   nebol   doručený.   Dňa   25.   11.   1998   bol   opätovne Katastrálny   odbor   Sobrance   požiadaný   o vykonanie   výpisu   a identifikácie   predmetu dedičstva na základe aj pripojeného rozsudku. Tieto listiny z katastrálneho odboru boli predložené   s tým,   že   vlastníkom   nehnuteľností   je   JRD,   vedené   ešte   v pozemkovej   knihe a podľa identifikácie rodinný dom nebol zapísaný na uvedených nehnuteľnostiach. Dňa 5. 3. 1998 bola dedička – dcéra poručiteľa M. N. vyzvaná, aby predložila doklady od rodinného domu a tiež znalecký posudok. Opätovne bola vyzvaná dňa 28. 1. 1999, avšak bezvýsledne. Dňa 9. 2. 1999 bol požiadaný Obecný úrad v Koromli, aby oznámil, či poručiteľ vlastnil rodinný dom a aké má súpisné číslo. Obecný úrad listom zo dňa 5. 3. 1999 oznámil, že rodinný dom má číslo súpisné 86. Opätovne listom zo dňa 17. 3. 1999 bola dedička M. N. pod hrozbou uloženia pokuty vyzvaná predložiť znalecký posudok o cene rodinného domu. Keďže   dedička   nepredložila   znalecký   posudok,   uznesením   zo   dňa   29.   4.   1999   bolo nariadené   znalecké   dokazovanie   za   účelom   vyhotovenia   znaleckého   posudku   o cene uvedených nehnuteľností. Znalecký posudok nebol vyhotovený znalcom a na urgenciu zo dňa   18.   6.   2002   súdom   určený   znalec   oznámil   dňa   9.   7.   2002,   že   znalecký   posudok v predmetnej veci nevyhotoví, pretože by ho mal vyhotoviť znalec Ing. J. M. Uznesenie okresného   súdu   o nariadení   znaleckého   dokazovania   však   nebolo   zrušené   a nebolo vyhotovené ani nové uznesenie. Dňa 10. 7. 2002 bol opätovne zisťovaný majetok poručiteľa s tým,   že Správa katastra Sobrance oznámila,   že v zápisnici č.   392,   ktorej sa rozsudok o určení predmetu dedičstva týkal, je vlastníkom J. P. s manželkou a teda vôbec nie JRD, ktoré   v predmetnom   rozsudku   bolo   žalované   a že   je   potrebné   vykonať   ďalšie   šetrenie. Opätovne dňa 17. 9. 2002 urobila notárka dotaz, na ktorý jej správa katastra listom zo dňa 30.   10.   2002   uviedla,   že   identifikáciu   nemôžu   vykonať,   pretože   citovaná   záp.   č.   392 v rozsudku 8 C 602/97 je v katastri nehnuteľností v stave CKN už uzavretá a je vedená na LV č. 485, kde výlučným vlastníkom je JRD, avšak celkom iných parciel a rodinný dom č. s. 86 ako nadstavba je výlučným vlastníctvom M. N., t. j. dcéry poručiteľa. Nato si vyžiadala pripojiť spis Okresného súdu v Michalovciach pod č. 8 C 602/97, z ktorého zistila, že súd pri vynesení rozsudku vo veci v roku 1997 vychádzal z výpisov z pozemkovej knihy záp. č. 392   a jej   identifikácie   datovaných   dňom   26.   9.   1979   a 5.   10.   1979,   i keď   v tom   čase v katastri nehnuteľnosti bol iný skutkový stav. Opätovne 14. 12. 2002 bol požiadaný Obecný úrad v Koromli o oznámenie, kto je vlastníkom rodinného domu č. 86 a tiež, aby oznámil dedičov po neb. M. N., o ktorej sa notárka dozvedela, že medzičasom zomrela. Tiež bolo zistené na Okresnom súde v Michalovciach, že dedičské konanie po neb. M. N. prebieha u JUDr. M. B., ktorého notárka dňa 30. 12. 2002 požiadala o oznámenie okruhu dedičov. Obecný   úrad   v Koromli listom z 30.   1.   2003   oznámil,   že nevie   udať,   kto je   vlastníkom rodinného domu a tiež okruh dedičov. Dňa 1. 4. 2003 bol vyzvaný J. N., dedič po neb. M. N., aby dostavil na notársky úrad ohľadom objasnenia predmetu dedičstva. K tomu však už nedošlo, pretože dňa 18. 6. 2003 bola notárka vyzvaná, aby predložila spis Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie, čo učinila dňa 16. 7. 2003. Poznamenávame, že vo veci nebolo vytýčené pojednávanie, pretože v priebehu týchto rokov nebolo možné zistiť predmet dedičstva a teda v zmysle § 175n O. s. p. nebolo možné zistiť poručiteľov majetok a jeho dlhy a vykonať súpis aktív a pasív. V priebehu konania právni zástupcovia sťažovateľky sa s notárkou viackrát spojili telefonicky s tým,   že boli oboznámení so skutkových stavom, prisľúbili,   že   i napriek   tomu   zabezpečia   znalecký   posudok,   čo   vyplýva   aj   z ich   podaní nachádzajúcich sa v spise. I napriek týmto prísľubom znalecký posudok nebol zo strany účastníkov podaný. V dedičskej veci notárka podľa nášho názoru vynaložila veľké úsilie zistiť majetok poručiteľa aj osobným jednaním s vedúcou katastra v Sobranciach, z čoho vyplýva,   že v čase   vyhlásenia   rozsudku   Okresného súdu   v Michalovciach,   ktorý   určoval predmet dedičstva po poručiteľovi bol skutkový stav v katastri nehnuteľností iný, pretože podkladom pre vynesenie rozsudku boli údaje z katastra nehnuteľnosti z roku 1979 a tento rozsudok nebolo možné ani z tohto dôvodu do katastra zapísať pre zmenu pomerov, čo vyplýva   z listín   zasielaných   Katastrálnym   úradom   Sobrance   do   príslušného   dedičského spisu a dokonca na nehnuteľnosti, ktoré by mali byť predmetom dedičstva sú vydané listy vlastníctva pre iných vlastníkov. Okrem nesúladu v číselnom označení parciel bol nesúlad aj   v označení   súpisného   čísla   rodinného   domu,   pokiaľ   ide   o stav,   ktorý   bol   určený rozsudkom a stav, aký je v katastri nehnuteľností. Po tomto dôkladnom zisťovaní bez toho, aby sa sťažovateľka niekedy osobne dostavila na notársky úrad za účelom objasnenia veci a napomáhala súpisu aktív a pasív dedičstva a po zistení, že vyššie označené rozpory údajov nie je možné odstrániť, prichádzalo do úvahy vydať uznesenie v zmysle § 175h ods. 1 O. s. p. o zastavení konania pre bezmajetnosť. Dôkazom toho sú aj najnovšie listy vlastníctva z apríla   2004,   ktoré   potvrdzujú   skutočnosť,   že   poručiteľ   nie   je   vedený   ako   vlastník navrhovaných   nehnuteľností,   ale   iné   osoby.   K zastaveniu   dedičského   konania   nedošlo, pretože spis na požiadanie Okresného súdu v Michalovciach dňa 16. 7. 2003 predložila notárka na ďalšie konanie. Čo sa týka vybavujúceho sudcu JUDr. M. S., jeho úkony vo veci sú obsiahnuté jednak v základnom spise, ako aj v zbernom spise. Dňa 5. 3. 2003 doručila sťažovateľka prostredníctvom svojej vtedajšej právnej zástupkyne JUDr. H. K. súdu návrh na odňatie predmetnej veci podľa § 175 Zb. ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 10. 6. 2003 urgovala zmenu notára cestou nové právneho zástupcu. Sudca reagoval na tento list tak, že dňa 18. 6. 2003 si vyžiadal predmetný spis a dňa 16. 7. 2003 a podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia upozornil súdnu komisárku, aby pri vybavovaní tejto veci nespôsobovala zbytočné prieťahy. Takéto upozornenie je zákonnou podmienkou pre odňatie veci súdnemu komisárovi. Podľa nášho názoru bolo potrebné po tomto upozornení vytvoriť   pre   komisárku   časový   priestor   na   zjednanie   nápravy.   Sudca   dňa   8.   10.   2003 predmetnú vec JUDr. M. K. odňal a zároveň poveril jej vybavovaním ďalšieho súdneho komisára JUDr. S. N. Tento dňa 24. 11. 2003 vytýčil vo veci termín pojednávania na 5. 12. 2003. Dňa 5. 12. 2003 sa informoval na stav dedičského konania po neb. M. N. u ďalšieho notára   JUDr.   M.   B.   Dňa   12.   1.   2003   JUDr.   N.   dotazoval   znalca   Ing.   Š.   L.   na   stav vypracovania   posudku.   Dňa   10.   2.   2004   sa   dr.   N.   opäť   dotazoval   na   stav   vybavenia dedičskej veci po neb. M. N. u dr. B. Dňa 19. 3. 2004 dr. N. vykonal obhliadku domu v obci Koromľa. Z nášho pohľadu celý problém vznikol v čase rozhodovania veci 8 C 602/97, kedy súd vychádzal z údajov z katastra nehnuteľností z roku 1979 a tento rozsudok v čase jeho právoplatnosti a vykonateľnosti – 3. 10. 1997 nebolo možné do katastra zapísať.“ Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp.   zn.   D   2013/97   zistil,   že   v predmetnej   veci   od   3.   októbra   1997,   keď   nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu z 24. júla 1997 pod sp. zn. 8 C 602/97, ktorým bolo určené, že do dedičstva po poručiteľovi M. Z. patria nehnuteľnosti v katastrálnom území Koromľa, boli vykonané tieto podstatné úkony:

  Dňa 7. novembra 1997 okresný súd poveril na vykonanie úkonov súdnu komisárku JUDr. M. K..

Dňa   19.   januára   1998   súdna   komisárka   žiadala   doklady   o vlastníctve   z katastra nehnuteľností.

Dňa 18.   februára   1998   Okresný   úrad   Sobrance,   katastrálny   odbor   (ďalej   len „katastrálny úrad“) notárskemu úradu oznámil, že poručiteľ nie je vlastníkom nehnuteľností a rozsudok okresného súdu pod sp. zn. 8 C 602/97 sa u nich nenachádza.

Dňa 5. marca 1998 notársky úrad žiadal od M. N. predloženie znaleckého posudku na rodinný dom po poručiteľovi.

Dňa 25. novembra 1998 notársky úrad žiadal od katastrálneho úradu identifikáciu parciel.

Dňa   27.   novembra   1998   katastrálny   úrad   doručil   notárskemu   úradu   požadované doklady.

Dňa   28.   januára   1999   notársky   úrad   urgoval   od   M.   N.   predloženie   znaleckého posudku.

Dňa 9. februára 1999 notársky úrad žiadal od Obecného úradu Koromľa (ďalej len „obecný úrad“) súpisné číslo rodinného domu.

Dňa 5. marca 1999 obecný úrad oznámil súpisné číslo rodinného domu.Dňa 17. marca 1999 notársky úrad opätovne urgoval M. N., aby predložila znalecký posudok, pod hrozbou uloženia pokuty.

Dňa   29.   apríla   1999   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   za   účelom vypracovania znaleckého posudku na ocenenie nehnuteľnosti.

Dňa 2. júna 1999 okresný súd predložil spis súdnej komisárke.

Dňa 17. septembra 2001 sťažovateľka notárskemu úradu oznámila okruh účastníkov po poručiteľovi M. Z. a zároveň navrhla, že predloží znalecký posudok a dediča po M. N., zomrelej 23. januára 2001.

Dňa 4. júna 2002 sťažovateľka doručila ďalšie podanie notárskemu úradu, z ktorého vyplýva, že znalecký posudok, ktorý žiadal vypracovať okresný súd, nebol vyhotovený, a navrhla, aby požiadal súdneho znalca o oznámenie stavu konania vo veci a pripojil súdny spis.Dňa 4. júna 2002 notársky úrad žiadal znalca o predloženie znaleckého posudku.Dňa   9.   júla   2002   znalec   oznámil   súdnej   komisárke,   že   znalecký   posudok po vzájomnej dohode s ňou z 22. júna 1999 mal vypracovať iný súdny znalec.

Dňa 10. júla 2002 súdna komisárka žiadala katastrálny úrad o snímku z pozemkovej mapy.Dňa 21. augusta 2002 katastrálny úrad oznámil súdnej komisárke, že poručiteľ nie je vlastníkom nehnuteľností.

Dňa   17.   septembra   2002   súdna   komisárka   žiadala   katastrálny   úrad   o   snímku z pozemkovej mapy a doručila mu rozsudok   sp. zn. 8 C 602/97 a 30. októbra 2002 jej katastrálny úrad doručil vyjadrenie a list vlastníctva.

Dňa 12. novembra 2002 súdna komisárka žiadala okresný súd o pripojenie spisu sp. zn. 8 C 602/97.

Dňa 19. novembra 2002 notársky úrad predvolal M. N. na 26. november 2002 (išlo o nedopatrenie okresného súdu, pretože M. N., ako už bolo uvedené, zomrela).

Dňa 30. decembra 2002 notársky úrad žiadal nahlásiť okruh dedičov po M. N..Dňa   1.   apríla   2003   predvolal   notársky   úrad   J.   N.,   aby   sa   dostavil   za   účelom dedičského konania po poručiteľovi M. Z.

Dňa 18. júna 2003 okresný súd žiadal spis sp. zn. D 2013/97 od notárskeho úradu.Dňa 16. júla 2003 bol spis predložený okresnému súdu.Dňa   6.   októbra   2003   notársky   úrad   predložil   spis   okresnému   súdu   za   účelom rozhodnutia o návrhu sťažovateľky na odňatie veci súdnej komisárke.

Dňa 8. októbra 2003 okresný súd odňal vec súdnej komisárke a 16. októbra 2003 vykonaním úkonov poveril iného notára.

Dňa 12. januára 2004 notársky úrad predvolal znalca.Dňa 10. februára 2004 poverený notár žiadal od notárskeho úradu JUDr. Š. B., aby ho informoval o stave dedičského konania po M. N.

Dňa   19.   marca   2004   znalec   oznámil,   že   znalecký   posudok   na   nehnuteľnosti po poručiteľovi zapísané v k. ú. obce Koromľa nevypracoval.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. D 2013/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Tento záver vyplýva z ustanovenia § 38 ods. 1 (prvej vety) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého   súd   poverí   notára,   aby   ako   súdny   komisár prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie   o dedičstve.   Zodpovednosť   všeobecného   súdu   za   efektívny   postup   súdneho komisára v dedičskom konaní vyplýva aj z ustanovenia § 175zb ods. 1 OSP, podľa ktorého súd   môže   odňať   vec   poverenému   notárovi,   ak   napriek   predchádzajúcemu   upozorneniu spôsobí   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Súd   potom   poverí   úkonmi   v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní a tým aj k porušeniu základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. D 2013/97 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. D 2013/97pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že ide o konanie, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov a vec zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto veciach. Okresný súd vo svojom vyjadrení taktiež nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci. Ústavný súd vyjadruje názor, že pri   účinnejšom   a dôslednejšom   postupe   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o jeho   pokyny notárovi poverenému úkonmi v tomto dedičskom konaní, by sa mohlo konanie do značnej miery urýchliť a nemuselo by v ňom dochádzať k zbytočným prieťahom.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   orgán   verejnej   moci   zodpovednosti za prieťahy v konaní len vtedy, ak dôsledkom   správania účastníka je spomalenie alebo znemožnenie postupu konania.

Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci takáto skutočnosť nevyplýva.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a súdneho spisu nezistil, že by samotná sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa, prispeli k vzniku zbytočných prieťahov v konaní, sťažovateľka bola v konaní aktívna a súčinnostná, 17. septembra 2001 oznámila notárskemu úradu okruh účastníkov po poručiteľovi M. Z. a navrhla, že predloží znalecký posudok a oznámi   dedičov   po   M.   N.   Dňa   4.   júna   2002   upozornila   notársky   úrad,   že   znalecký posudok na ocenenie nehnuteľností nebol vyhotovený. Urýchlenie súdneho konania tiež urgovala písomnými podaniami, a keďže súdna komisárka nekonala, 4. marca 2003 podala návrh na odňatie veci poverenému notárovi. Dňa 11. augusta 2003 podala aj sťažnosť na zbytočné   prieťahy   v   konaní,   pričom   okresný   súd   konštatoval,   že   v predmetnom   konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   opakovane   dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti a viacerým neefektívnym úkonom. Konanie je preto ako celok poznačené zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť   len   jednotlivé   najzávažnejšie   obdobia   nečinnosti,   resp.   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Zbytočnými   prieťahmi   je   poznačené   obdobie   od   2.   júna   1999,   keď   okresný   súd predložil   spis   súdnej   komisárke,   až   do   4.   júna   2002,   keď   notársky   úrad   žiadal   znalca o predloženie znaleckého posudku (viac ako 36 mesiacov), pričom v tomto období okresný súd (súdna komisárka) vo veci nevykonal žiadny úkon bez akejkoľvek zákonnej prekážky.

Aj medzi ďalšími úkonmi vykonávanými vo veci okresným súdom alebo súdnou komisárkou sú neprimerane dlhé časové odstupy (napr. notársky úrad 5. marca 1998 žiadal od dedičov M. N. predloženie znaleckého posudku a urgencia vzťahujúca sa na túto žiadosť bola zaslaná až 28. januára 1999, teda takmer po desiatich mesiacoch), alebo obdobie od 29. apríla   1999,   keď   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   a notársky   úrad   žiadal znalca o predloženie znaleckého posudku až 4. júna 2002.

Postup okresného súdu a súdneho komisára bol tiež nesústredený a neefektívny. Za takýto treba považovať výzvy súdneho komisára z 5. marca 1998, 28. januára a 17. marca 1999, ktorými žiadal od M. N., aby predložila znalecký posudok, dokonca pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, a na druhej strane 29. apríla 1999 okresný súd uznesením nariadil   znalecké   dokazovanie,   ktorým   uložil   znalcovi   Ing. Š.   L.   vyhotoviť   znalecký posudok   v lehote   30   dní   a   zaviazal   dedičku   M.   N.   zaplatiť   preddavok   na   znalecké dokazovanie. Do dnešného dňa však k realizácii tohto uznesenia nedošlo. Podľa názoru ústavného   súdu   to   bolo   zapríčinené   zjavnými   chybami   v postupe   súdneho   komisára a v konečnom dôsledku okresného súdu. Dokazuje to aj vyjadrenie znalca z 9. júla 2002 (citované na str. 7 tohto nálezu).

Postup   okresného   súdu   v dedičskej   veci   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťami   uloženými   mu   v   citovaných   ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Hodnotenie   jednotlivých   úkonov   a postupu   okresného   súdu   a   súdnej   komisárky, ktorej bola vec odňatá, zakladá záver o nečinnosti, resp. realizovaní takých úkonov, ktoré nemožno   považovať za   relevantný   a efektívny   postup   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty sťažovateľky v dedičskom konaní.

Existenciu   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   potvrdzuje   aj   list   podpredsedu okresného súdu zo 6. októbra 2003 adresovaný sťažovateľke, kde sa okrem iného uvádza, že: „Konštatujeme, že vo veci vznikol subjektívny prieťah aj napriek nepodaniu posudku znalcom o ocenení nehnuteľnosti.“

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v predmetnej   veci   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Aj keď sa sťažovateľka výslovne nedomáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   2013/97   konal   bez   zbytočných   prieťahov, ústavný súd túto povinnosť okresnému súdu vzhľadom na citovaný článok ústavy uložil aj bez návrhu a rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu bez jediného relevantného úkonu, ktorá u nej vyvoláva psychický stav neistoty.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na   výsledok   dedičského   konania,   ktoré   začalo   pred   viac   ako   6   rokmi.   Je   dôvodné predpokladať, že u sťažovateľky naozaj takýto postup okresného súdu a súdnej komisárky vyvoláva psychický stav neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľky, princípov   spravodlivosti   a nutnosti   zavŕšenia   ochrany   jej   základných   práv,   ako   aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade s výrokom tohto nálezu, je náležitou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľky.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažovateľke priznal sumu 9 332 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb právnemu zástupcovi úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie sťažnosti),   pričom   úhradu   za   jeden   úkon   právnej   služby   priznal   vo výške   4 530   Sk (základom pre výpočet výšky úhrady za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky aj  

dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004