znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 724/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti E. T., zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom, Hruštiny 602, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/2010, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 7/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť E. T. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Miroslava Haneca, Hruštiny 602, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2013 doručená sťažnosť E. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 7/2010 v procesnom postavení žalobkyne.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „... Dňa 04. 09. 2009 som podala na Okresnom   súde   v   Čadci   žalobu,   ktorou   som   sa   domáhala   zaplatenia   sumy   9.890,92   € s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   získal   žalovaný   v   období 01. 01. 2007   -   31.   07.   2009   užívaním   mojich   pozemkov   bez   právneho   titulu   a   bez poskytnutia protiplnenia. Konanie je vedené pod sp. zn. 10 C/7/2010. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 19. 05. 2010 a po prejednaní veci bolo odročené na 30. 06. 2010 za účelom mimosúdneho urovnania.

Druhé pojednávanie dňa 30. 06. 2010 po prejednaní veci súd odročil na neurčito z dôvodu hospodárnosti za účelom, aby si pripojil a oboznámil sa so spisom Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C/10/2010 a následne rozhodol o ďalšom procesnom postupe. Mnou navrhované dokazovanie vypočutím znalcov a konzultantov znaleckých posudkov, ktoré som pre konania zabezpečila, súd vyhodnotil ako predčasné vzhľadom na konanie 4 C/10/2010, kde bolo už nariadené znalecké dokazovanie. Takéto konanie súdu považujem za prieťahy v konaní.

Znalecký   posudok   vo   veci   4   C/10/2010   bol   doručený   súdu   28.   03.   2012.   Tento znalecký posudok však nie je relevantný pre konanie 10 C/7/2010.

Až dňa 14. 12. 2012 mi bolo zo súdu doručené vyjadrenie žalovaného z 23. 04. 2012, ktoré   podal   prostredníctvom   svojho   nového   právneho   zástupcu,   a   predvolanie   na pojednávanie vytýčené na deň 11. 01. 2013.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „...   vytýčenie   pojednávania   na   termín   po   viac   ako 9 mesiacoch od doručenia znaleckého posudku, ktorý podľa názoru súdu súvisí s konaní 10 C/7/2010, predstavuje neodôvodnené prieťahy.

Termín   pojednávania   11.   01.   2013   bol   z   dôvodov   na   strane   súdu   zrušený a pojednávanie sa uskutočnilo až 10. 04. 2013. Na tomto pojednávaní došlo len k spojeniu konania 10 C/7/2010 s konaním 5 C/122/2011. Pojednávanie tak neprispelo k meritórnemu rozhodnutiu Tento procesný úkon mohol súd vykonať aj mimo pojednávania.

Konanie 5 C/122/2011 bob začaté podaním žaloby 23. 12. 2011 a týka sa tých istých účastníkov konania. Žaloba bola podaná z dôvodu, že súd meritórne nerozhodol vo veci 10 C/7/2010   ani   po   dvoch   rokoch   a   troch   mesiacoch   od   začatia   konania.   V   konaní 5 C/122/2011   sa   domáham   zaplatenia   bezdôvodného   obohatenie   za   užívanie   mojich pozemkov žalovaným za časovo následné obdobie 01. 08. 2009 - 31. 12. 2010. Bezdôvodné obohatenie predstavuje sumu 5.433,19 € s príslušenstvom.

Až dňa 20. 02. 2013 (t. j. po 1 roku a 2 mesiacoch) mi bolo doručené prvé vyjadrenie žalovaného z 27. 03. 2012 spolu s druhým, úplne protichodným, vyjadrením žalovaného z 23. 04. 2012 a vytýčené pojednávanie na 10. 04. 2013.

Zápisnica z pojednávania 10. 04. 2013 mi bola doručená mailom až 19. 06. 2013 po viacerých mailových žiadostiach, pretože ešte 07. 05. 2013 nebol vyhotovený opis zápisnice zo zvukového záznamu.“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „súd   v   spojenom   konaní   naďalej   nekoná,   čím spôsobuje prieťahy. Pre nečinnosť súdu od 10. 04. 2013 do dnešného dňa nie je vyhlásené uznesenie   o   prerušení   konania   právoplatné.   Bez   písomného   vyhotovenia   ani   nemôže nadobudnúť právoplatnosť ani nie je možné proti nemu podať opravný prostriedok. Tým je mi znemožnený výkon procesných práv účastníka konania. V danom prípade prerušenie konania   v uvedených   súvislostiach   predstavuje   zbytočné   prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené výlučne nečinnosťou súdu.“.

Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodňuje tým, že „... som nútená trpieť nezákonné porušovanie môjho   vlastníckeho   práva   z   dôvodu   nepresvedčivého   a   nezrozumiteľného   postoja   súdu k našej žiadosti o zabezpečenie zákonnosti pre nemožnosť dosiahnuť meritórne rozhodnutie vo veci v primeranej lehote a psychickú záťaž spojenú s neukončeným súdnym sporom...“.

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostí súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v spojenom konaní pod sp. zn. 10 C/7/2010 bolo porušené.

Okresnému   súdu   Čadca   prikazuje   v   spojenom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C/7/2010   (pôvodné   konania   10   C/7/2010   a   5   C/122/2011)   konať   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000,00   €   (slovom: desaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Čadca   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia v sume   780,92   €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   Miroslava   Haneca...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 1843/13 zo 4. októbra 2013, v ktorom konštatovala, že „vo   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v konaní“. Zároveň   pripojila   i vyjadrenie   zákonného sudcu z 27. septembra 2013, v ktorom uvádza: „Vo vzťahu k obdobiu nečinnosti súdu v tejto konkrétnej veci, za ktorú sa prostredníctvom tohto vyjadrenia sťažovateľke ospravedlňujem, na vysvetlenie uvádzam, že ako zákonný sudca som v tejto i v súčasne prejednávaných ďalších veciach iných účastníkov, ktorí sa tak ako navrhovateľka obrátili na tunajší súd s návrhmi   na súdnu ochranu,   konal v medziach možností daných reálnymi vytvorenými podmienkami pre výkon funkcie sudcu a súdnictva na tunajšom súde, v rámci dlhodobo pretrvávajúcich nedostatočných podmienok pre výkon všeobecného súdnictva v Slovenskej republike, ktorá situácia je nielen správe tunajšieho súdu, ale i jej nadriadeným orgánom správy   súdnictva   známa   a   za   ktorej   objektívne   ani   pri   zvýšenom   úsilí   nie   je   možné vo všetkých veciach súčasne konať bez prieťahov v konaní.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   724/2013-14   z 12.   decembra   2013   prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/2010.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby prípadne doplnila vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti obsiahnuté v prípise sp. zn. Spr. 1843/13 zo 4. októbra 2013 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   210/14 z 5. februára 2014 doručenom ústavnému súdu 12. februára 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Dňa 13. februára 2014 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 1843/13 zo 4. októbra 2013 a sp. zn. Spr. 210/14 z 5. februára 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 26. februára 2014 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom okrem iného uviedol, že „čakať na prvostupňové rozhodnutie viac ako 4 roky, považujem za nespravodlivé, lebo aj spravodlivosť poskytnutá s dlhým časovým odstupom sa stáva pre obe strany sporu nespravodlivosťou“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu a zo sťažnosti ústavný súd zistil o doterajšom priebehu namietaného konania tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou zo 4. septembra 2009 domáha zaplatenia sumy 9 890,92 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   vyzval   23.   septembra   2009   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh na začatie konania a 4. decembra 2009 na doplnenie listinných dôkazov. Dňa 20. januára 2010 okresný súd doručil žalobu žalovanému a zároveň zaslal obom účastníkom konania poučenie o ich procesných právach.

V dňoch 19. mája 2010 a 30. júna 2010 sa uskutočnili pojednávania, pričom okresný súd po prerokovaní veci odročil pojednávanie na neurčito na účel oboznámenia sa so spisom sp. zn. 4 C 10/2010.

Dňa   9.   novembra   2012   vydal   zákonný   sudca   pokyn   na   vyhotovenie   fotokópií zo spisu sp. zn. 4 C 10/2010.

Pojednávanie nariadené na 11. január 2013 okresný súd odročil z dôvodu prekážky na strane súdu.

Dňa 10. apríla 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd spojil veci vedené pod sp. zn. 10 C 7/2010 a sp. zn. 5 C 122/2011 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. 10 C 7/2010, a zároveň ho prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného pod   sp.   zn. 4   C 10/2010 s tým,   že v   zápisnici   uviedol,   že písomné vyhotovenie rozhodnutia bude doručené účastníkom konania (právny zástupca sťažovateľky sa v zápisnici vyjadril, že nesúhlasí so spojením konaní).

Dňa 3. októbra 2013 okresný súd zaslal účastníkom konania písomné vyhotovenie uznesenia o prerušení konania, ktoré dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, keďže bolo proti nemu podané odvolanie.

V čase predbežného prerokovania sťažnosti okresný súd pripravoval predkladaciu správu na účely predloženia veci odvolaciemu súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   7/2010   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľka domáha zaplatenia sumy 9 890,92 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, pričom takéto spory tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov.   Ústavný   súd   preto nepovažuje prejednávanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 10 C 7/2010 nepotvrdzuje   ani   faktickú   zložitosť   posudzovanej   veci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd dospel   k   záveru,   že   právnou   ani   skutkovou   zložitosťou   veci   nemožno   ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne   uplatňovaného   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto konania,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 7/2010 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   10   C   7/2010   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného   konania   došlo   k   obdobiam   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti (od 30. júna 2010 do 9. novembra 2012 a od 10. apríla 2013 až dosiaľ) okresného súdu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   namietané   konanie   ako   celok   navyše   poznamenané aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti napríklad poukazuje na skutočnosť, že medzi vyhlásením uznesenia o prerušení konania a jeho písomným vyhotovením uplynulo takmer 6 mesiacov.

Zohľadňujúc aj doterajšiu dĺžku namietaného konania (štyri a pol roka), v ktorom okresný súd dosiaľ meritórne nerozhodol, ústavný súd dospel k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom spôsobeným tak neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 7/2010 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiada, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodňuje tým, že „... som nútená trpieť nezákonné porušovanie môjho vlastníckeho práva   z   dôvodu   nepresvedčivého   a   nezrozumiteľného   postoja   súdu   k   našej   žiadosti o zabezpečenie   zákonnosti   pre   nemožnosť   dosiahnuť   meritórne   rozhodnutie   vo   veci v primeranej lehote a psychickú záťaž spojenú s neukončeným súdnym sporom...“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia   je   v   prvom   rade   reparácia   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   (m.   m. IV. ÚS 84/02).

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k   názoru,   že   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   2   500   €   bude   primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom Mgr. Miroslavom Hanecom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Keďže právny zástupca   sťažovateľky   nepredložil   osvedčenie,   že   je   registrovaným   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, ústavný súd mu priznanú odmenu o DPH nezvýšil.

Za úkon právnej služby – podanie právneho zástupcu sťažovateľky z 24. februára 2014   (doručené   ústavnému   súdu   26.   februára   2014)   –   ústavný   súd   úhradu   nepriznal vzhľadom na jeho obsah (opakovanie argumentácie uvedenej v sťažnosti).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014