znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 723/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   P.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010, za účasti Okresného súdu Prešov, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 101/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. N. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť   N.   P.   trovy   konania   v   sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet advokátky JUDr. Dariny Solárovej, Škultétyho 3, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Darinou   Solárovou,   Škultétyho   3,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 101/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že «... sa žalobou zo dňa 07. 5. 2010 domáhala od Okresného súdu Prešov /ďalej len „súd“/ súdnej a právnej ochrany svojich porušených základných, ľudských, ústavných a zákonných práv na ochranu osobnosti, na vyslovenie porušenia   práva   na   ochranu   osobných   údajov,   na   vyslovenie   neoprávnenosti zhromažďovania,   spracovania,   rozširovania,   zverejnenia   a   iného   zneužívania   údajov o osobe, na uloženie povinnosti odstrániť protiprávny stav. Pričom so žalobou bol spojený návrh na nariadenie predbežného opatrenia súvisiaceho so zneužívaním rôznymi osobami, medzi   ktorými   sú   aj   obvinení   v   obzvlášť   závažnom   trestnom   čine   podvodu   a   obzvlášť závažnom falšovaní a pozmeňovaní cenných papierov, práv vyplývajúcich z neústavného a nezákonného rozhodcovského rozsudku...».

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010   konanie   o   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil. O odvolaní sťažovateľky proti označenému uzneseniu okresného súdu rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 tak, že ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľka tvrdí,   že „Súd nevykonával   v namietanom období úkony stanovené Krajským   súdom   a   zákonom,   ktoré   by   viedli   k   nadobudnutiu   právnej   istoty. Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov zapríčinil, že nebol dosiahnutý cieľ   –   poskytnutie   súdnej   a   právnej   ochrany   porušeným   právam.   Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd Prešov spôsobil sťažovateľke stav právnej neistoty, odoprel prístup   k   realizácii   práva   a   porušil   týmto   základné   právo   sťažovateľky   na   včasnú spravodlivosť, čím zavinil sťažovateľke zvýšený stres, poníženie a morálnu ujmu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 101/2010 porušené bolo.

2. Základné právo N. P. na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/201 porušené bolo.

3. Základné právo N. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 101/2010 porušené bolo.

4. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Prešov, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

5. N. P., Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 431/2013, SprU 3006/2013 z 25. apríla 2013, ku ktorému pripojila prehľad procesných úkonov súdu zostavený zákonnou sudkyňu. Podľa názoru zákonnej sudkyne „súd vo veci koná a realizuje množstvo úkonov“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   723/2013-23   z 12.   decembra   2013   prijal sťažnosť   v časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   101/2010   na   ďalšie   konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprO 431/2013, SprU 3006/2013 z 25. apríla 2013 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprO 431/2013, SprU 3006/2013 z 20. februára 2014 doručenom ústavnému súdu 28. februára 2014 oznámila, že netrvá na tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a zároveň   uviedla: „vo   veci   sp.   zn. 15 C 101/2010   bolo   do   spisu   dňa   2.   8.   2013   založené   upozornenie   predsedníčky   súdu, ktorým   uložila   zákonnej   sudkyni   plynulo   konať   vo   veci,   vykonávať   adekvátne   úkony smerujúce k jej rozhodnutiu a spis predkladať na kontrolu predsedníčke súdu každé tri mesiace. Prvá kontrola sa uskutočnila 22. 11. 2013, kedy bolo zistené, že predmetný spis sa vrátil z Ústavného súdu SR dňa 22. 10. 2013. Spis bol predložený zákonnej sudkyni na ďalší procesný   postup.   Po   uvedenom   termíne   boli   v   tejto   právnej   veci   vykonané   nasledovné úkony:

- 19. 11. 2013 - preklad odvolania M.

- 25. 11. 2013 - uznesenie 15 C 101/2010-439 odmena prekladateľke

- 27. 11. 2013 - uznesenie 15 C 101/2010-442 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie + preložené odvolanie zasielané navrhovateľke na vyjadrenie

- 23. 12. 2013 - vyjadrenie M. k návrhu

- 22. 01. 2014 - spis na Krajskom súde v Prešove

- 17. 02. 2014 - návrat spisu

- 20. 02. 2014 - doručované uznesenie KS PO 17 Co 18/2014-456 z 11. 02. 2014 odporcovi a M.

-   20.   02.   2014   -   spis   predložený   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   vyhotovenie prekladu uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 17 Co 18/2014-456.

Z   uvedenej   chronológie   úkonov   je   zrejmé,   že v   tejto   právnej   veci   sudkyňa   koná plynulo bez prieťahov.“

Dňa 3.   marca 2014 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   jej   zaslal   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. 1 SprO 431/2013, SprU 3006/2013 z 25. apríla 2013 a z   20.   februára   2014   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom uviedla, že „súd prvého stupňa o jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 12. mája 2010 do dnešných dní nerozhodol. K   náprave   nedošlo   ani   po   vydaní   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 17 Co/9/2011, ktorý vyslovil svoj právny názor a prikázal súdu. aby o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vo veci nulitného rozhodcovského rozsudku a konal a rozhodol aj o žalobnom návrhu vo veci samej.

Sťažovateľka   namieta,   že   jej   prislúchalo   legitímne   právo   na   čo   najefektívnejšiu a najúčinnejšiu súdnu ochranu, pretože sa domáhala svojich práv v súvislosti s obzvlášť závažnými trestnými činmi podvodu a falšovania cenných papierov v ktorom má postavenie osoby poškodenej.   /konanie sp.   zn.   BB-4T/32/13 vedené pred Špecializovaným trestným súdom, pozn./. Počas toho, čo súd nekonal v primeranej lehote a bez prieťahov, trestne stíhané   osoby   mohli   pokojne,   nerušene   pokračovať   v   porušovaní   zákonov a sťažovateľkiných práv, čím nielenže bola právna neistota sťažovateľky ďalej prehlbovaná, ale neúmerne sa zväčšili aj majetkové a nemajetkové ujmy na jej strane.“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a sťažnosti ústavný súd zistil o doterajšom priebehu namietaného konania tieto skutočnosti:

1. Dňa 12. mája 2010 sťažovateľka doručila okresnému súdu podanie označené ako „žaloba   na   vyslovenie   porušovania   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   vyslovenie porušovania práva na súdnu a inú právnu ochranu, na vyslovenie porušovania práva na informáciu, na vyslovenie porušenia povinnosti doručiť žalobný návrh a rokovací poriadok, na ochranu osobnosti a o priznanie primeraného zadosťučinenia“, ktorého súčasťou bol návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia;   veci   bola   pridelená   spisová   značka 15 C 101/2010.

2. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010 konanie o návrhu sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil   a následne   uznesením č. k. 15 C 101/2010-8 z 28. júna 2010 ustanovil prekladateľku do ruského jazyka na preklad označeného   uznesenia; preklad bol prekladateľkou   okresnému súdu   predložený   12.   júla 2010 a sťažovateľke doručený 12. augusta 2010.

3. Sťažovateľka podala 30. augusta 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 101/2010-7 z 25. júna 2010, ktoré 6. októbra 2010 doplnila o listinný dôkaz.

4. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-29 z 29. novembra 2010 rozhodol o priznaní   odmeny   prekladateľke   a   zároveň   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-30   uložil prekladateľke   preložiť   z   ruského   jazyka   podania   sťažovateľky   z   30.   augusta   2010 a zo 6. októbra   2010   a   následne   jej   uznesením   z   12.   januára   2011   priznal   za   preklad odmenu.

5. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 20. januára 2011 ďalšie podanie označené ako „doloženie dôkazov“.

6. Dňa 21. januára 2011 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky,   ktorý   24.   januára   2011   doplnil   o   podanie   sťažovateľky z 20. januára 2011.

7. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 11. februára 2011 podanie označené ako „upresnenie petitu“, ktoré okresný súd postúpil krajskému súdu 15. februára 2011.

8. Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 25. júna 2010 a vrátil vec na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 21. februára 2011.

9. Dňa 21. februára 2011 okresný súd uložil prekladateľke preložiť do ruského jazyka uznesenie krajského súdu č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011; preklad označeného uznesenia krajského súdu bol predložený okresnému súdu 31. marca 2011, ktorý uznesením z 8. apríla 2011 priznal prekladateľke odmenu (pričom preložené uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 14. apríla 2011).

10.   Sťažovateľka   4.   júla   2011   doručila   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Doloženie dôkazov“.

11.   Dňa   14.   júla   2011   okresný   súd   zaslal   verejnému   ochrancovi   práv,   ktorého sťažovateľka v žalobe z 12. mája 2010 označila ako vedľajšieho účastníka konania na strane žalobkyne   (sťažovateľky),   listinnú   dokumentáciu   v   zmysle   uznesenia   krajského   súdu č. k. 17 Co 9/2011-81 z 15. februára 2011 a následne ho 25. augusta 2011 vyzval, aby oznámil, či súhlasí s tým, aby v namietanom konaní vystupoval ako vedľajší účastník na strane sťažovateľky podľa § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

12.   Dňa   14.   októbra   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   verejného ochrancu   práv,   že   nemá   žiadny   právny   záujem   na   výsledku   občianskoprávneho   sporu a nesúhlasí   s vedľajším   účastníctvom   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15 C 101/2010.

13. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-112 z 29. novembra 2011 vylúčil „návrh   na   určenie,   že   základné   právo   žalobkyne   na   slobodný   prístup   k   informáciám zaručené čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 26 Ústavy SR, základné právo žalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   žalobkyne   na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo žalobkyne na neprípustnosť uloženia povinnosti nie na základe zákona a nie v medziach zákona, zaručené č. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, základné právo žalobkyne na účinné právne prostriedky nápravy zaručené č. 13 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   žalovaného   v   rozhodcovskom   konaní porušené bolo, a priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a   nahradiť   žalobkyni   trovy   konania   do   3   dní   od právoplatnosti rozsudku“ z 12. mája 2010 (doplnený podaním z 10. februára 2011) na samostatné konanie.

14.   Okresný   súd   5.   decembra   2011   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-113   uložil prekladateľke   preložiť   do   ruského   jazyka   jeho   uznesenie   z   29.   novembra   2011; prekladateľka   preklad   doručila   okresnému   súdu   2.   januára   2012   (okresný   súd   ho sťažovateľke doručil 23. januára 2012).

15.   Sťažovateľka   27.   januára   2012   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 15 C 101/2010-112 z 29. novembra 2011, ako aj „návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“.

16. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-137 z 30. januára 2012 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia doplnila a opravila svoje podanie označené ako „návrh na neodkladne vydanie predbežného opatrenia“ z 27. januára 2012, a zároveň uznesením uložil prekladateľke preložiť do ruského jazyka označené uznesenie z 30. januára 2012.

17.   Krajský   súd   doručil   31.   januára 2012   okresnému súdu   podanie   sťažovateľky totožné s jej podaním doručeným okresnému súdu 27. januára 2012.

18. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 14. februára 2012 podanie označené ako „Doloženie   dôkazov   k   námietke   postúpenia   veci   doručenej   do   KS   v Prešove   dňa 27. 1. 2012“,   pričom   krajský   súd   15.   februára   2012   doručil   okresnému   súdu   podanie sťažovateľky totožné s podaním doručeným okresnému súdu 14. februára 2012.

19.   Okresný   súd   doručil   sťažovateľke   20.   februára   2012   preklad   uznesenia z 30. januára 2012.

20. Sťažovateľka doručila okresnému súdu svoj návrh zo 16. marca 2012, ktorým sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcovi nakladať s právami vyplývajúcimi z rozhodcovského rozsudku sp. zn. RKCb 1/2007 zo 7. mája 2007 vydaného rozhodcom JUDr. Jozefom Čorbom.

21. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-195 z 5. apríla 2012 priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov prekladateľke.

22. Okresný   súd uznesením č.   k. 15 C 101/2010-192 z 11. apríla 2012 vyhovel návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a zároveň   v ten   istý   deň uznesením č. k. 15 C 101/2010-194 uložil prekladateľke preložiť označené uznesenie do ruského jazyka.

23. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-211 z 22. mája 2012 priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov prekladateľke.

24. V období mesiacov máj – jún 2012 okresný súd vykonával procesné úkony na účely zistenia bydliska jedného z účastníkov konania a prešetroval skutočnosti relevantné pre použitie fikcie doručenia vo vzťahu k zásielke doručovanej sťažovateľke.

25.   Okresný   súd   si   11.   septembra   2012   vyžiadal   na   nahliadnutie   spis   sp.   zn. 13 C 107/2011.

26. Okresný súd uznesením č. k. 15 C 101/2010-239 z 30. októbra 2012 konanie zastavil   a   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-240   z   toho   istého   dňa   uložil   prekladateľke povinnosť preložiť ho do ruského jazyka. Následne uznesením č. k. 15 C 101/2010-250 zo 4.   januára   2013   priznal   okresný   súd   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov prekladateľke.

27.   Sťažovateľka   podala 29.   januára 2013 odvolanie proti   uzneseniu   o   zastavení konania z 30. októbra 2012. Okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky 18. marca 2013 na vyjadrenie   odporcovi   a   15.   mája   2013   predložil   spis   predložený   odvolaciemu   súdu   na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľky proti uzneseniam okresného súdu z 29. novembra 2011, 11. apríla 2012 a 30. októbra 2012.

28. Krajský súd vrátil 12. júna 2013 spis okresnému súdu na účely opravy uznesenia z 11. apríla 2012 a zároveň mu doručil svoje uznesenia zo 4. júna 2013, ktorými zrušil uznesenie okresného súdu z 30. októbra 2012 (o zastavení konania) a odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 29. novembra 2011 (o vylúčení časti jej návrhu na samostatné konanie).

29.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-281   z   19.   júna   2013   uložil prekladateľke   preložiť   do   ruského   jazyka   uznesenia   odvolacieho   súdu   zo 4.   júna   2013 a opravným uznesením sp. zn. 15 C 101/2010 z toho istého dňa súd vykonal opravu svojho uznesenia z 11. apríla 2012.

30.   Dňa   25.   júla   2013   boli   preložené   uznesenia   odvolacieho   súdu   zaslané sťažovateľke a okresný súd zároveň uznesením č. k. 15 C 101/2010-318 z toho istého dňa priznal odmenu a náhradu hotových výdavkov prekladateľke.

31. Zákonný sudca dal 26. septembra 2013 pokyn na vyžiadanie listinných dôkazov zo Špecializovaného trestného súdu.

32.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   15   C   101/2010-390   z   3.   októbra   2013   uložil prekladateľke   preložiť   do   ruského   jazyka   odvolanie   jedného   z   účastníkov   konania (prekladateľka preklad odvolania doručila okresnému súdu 19. novembra 2013 a okresný súd jej uznesením č. k. 15 C 101/2010-439 z 25. novembra 2013 priznal odmenu).

33.   Zákonný   sudca   dal   8.   októbra   2013   pokyn   na   vyžiadanie   spisu zo Špecializovaného trestného súdu.

34.   Dňa   27.   novembra   2013   bolo   preložené   odvolanie   zaslané   sťažovateľke a uznesením č. k. 15 C 101/2010-442 z toho istého dňa okresný súd uložil odvolateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

35.   V období   od   22.   januára   2014   do   17.   februára   2014   sa   spis   nachádzal   na odvolacom   súde   (krajský   súd   o odvolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   17   Co   18/2014 z 11. februára 2014, ktoré okresný súd doručoval 20. februára 2014 účastníkom konania s tým, že bude ustanovený prekladateľ na jeho preklad do ruského jazyka).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   101/2010   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľka domáha určenia, že postupom   odporcu   v rozhodcovskom   konaní   došlo   k porušeniu   jej   bližšie nešpecifikovaných subjektívnych práv, a domáha sa tiež toho, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie   nemajetkovej   ujmy.   Po   preskúmaní   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd konštatuje, že žalobu sťažovateľky možno hodnotiť ako sčasti neurčitú, nekompletnú, resp. nedostatočne zrozumiteľnú. Aj pri zohľadnení tejto skutočnosti ústavný súd nepovažuje vec sťažovateľky za právne zložitú, keďže okresný súd má k dispozícii celý rad procesných nástrojov na odstránenie nedostatkov žaloby. Z faktického hľadiska ústavný súd považuje posudzovanú   vec   za   zložitejšiu,   a to   najmä   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka neovláda úradný jazyk, a preto okresný súd zabezpečuje preklad každej písomnosti do (či z) jej materinského jazyka, čo nepochybne zvyšuje časové nároky na procesný postup vo veci konajúceho súdu. Ústavný súd zároveň ale konštatuje, že ani faktická zložitosť veci nemôže   ospravedlniť   stav,   v akom   sa   namietané   konanie   nachádzalo   v čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu, možno ju však zohľadniť pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd konštatuje,   že   jej   žaloba, ako   aj   jej   procesné   návrhy   predložené   v doterajšom   priebehu konania   boli   do   značnej   miery   nezrozumiteľné   a obsahovali   aj   iné   nedostatky.   Tieto nedostatky   musel okresný   súd v priebehu konania priebežne odstraňovať, čo   objektívne spôsobilo   jeho   predĺženie,   a preto   ústavný   súd   aj   na   túto   skutočnosť   prihliadal   pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 15 C 101/2010 vyplýva, že doterajší postup okresného súdu je vo svojej podstate plynulý, keďže v jeho doterajšom priebehu nedošlo k dlhodobejšej či krátkodobej neodôvodnenej nečinnosti. Podľa názoru ústavného súdu je však namietané konanie ako celok poznamenané neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresného súdu.   V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   napríklad   poukazuje   na   nedostatočné využitie   procesných   nástrojov   na   odstránenie   nedostatkov   žaloby,   vady   súvisiace s rozhodovaním okresného súdu o zastavení konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia [uznesenie sp. zn. 15 C 101/2010 z 25. júna 2010, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 9/2011 z 15. februára 2011 zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. z dôvodu,   že   postupom   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať   pred súdom, s poukazom na to, že súd prvého stupňa zastavil konanie o vydanie predbežného opatrenia, „hoci na to neboli splnené zákonné podmienky“] a tiež s rozhodnutím o zastavení konania v časti   žaloby týkajúcej   sa   určenia, že boli   porušené základné práva   a slobody sťažovateľky [uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 C 101/2010 z 30. októbra 2012, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 88/2013 zo 4. júna 2013 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to taktiež z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, keďže súd prvého stupňa mal podľa záveru krajského súdu „... konať podľa § 43 O. s. p., odstrániť vady   tohto   podania,   poskytnúť   navrhovateľke   lehotu   na   presnú   špecifikáciu   tých subjektívnych práv, ktoré žiada chrániť a ktoré môžu byť predmetom prerokovania pred všeobecným súdom, s primeraným poučením, ako je potrebné túto vadu odstrániť“].

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu,   ktorý nesmeruje   efektívne   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania,   nie   je zlučiteľný   so   základným   právom   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, a preto rozhodol, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 101/2010 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiada, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj charakteru neefektívnej a nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   a zohľadňujúc   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Darinou Solárovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané do 30. júna 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Za úkon právnej služby – podanie právnej zástupkyne sťažovateľky zo 6. marca 2014 (doručené ústavnému súdu 10. marca 2014) – ústavný súd úhradu nepriznal vzhľadom na jeho obsah (opakovanie argumentácie uvedenej v sťažnosti).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014