znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 722/2013-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. R., zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Tencerovou, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   R.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 45 C 180/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť M. R. trovy konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne   JUDr.   Miroslavy   Tencerovej,   Šafárikovo   námestie   2,   Bratislava,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená sťažnosť M. R., (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:«Navrhovateľ sa návrhom na vydanie rozsudku zo dňa 15. 08. 2005 (podanom dňa 17. 08. 2005) domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 421 088,- Sk s príslušenstvom (ďalej len ako „návrh na vydanie rozsudku“). Navrhovateľ sa domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulu nárokov, ktoré mu vznikli odstúpením od kúpnej zmluvy zo dňa 15. 08. 2002 a odstúpením od zmluvy o dielo zo dňa 06. 11. 2002.

Okresný súd Bratislava II vydal dňa 07. 03. 2007 rozsudok pod č. k. 45 C 180/2006- 156, ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 37 489,- Sk, spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy od 14. 07. 2005 do zaplatenia. Uznaný nárok navrhovateľa   predstavoval   cenu   za   dodávku   a   montáž   splynovacieho   zariadenia   na predmetnom vozidle. Vo zvyšku t. j. v časti čo do vrátania kúpnej ceny vozidla súd návrh zamietol.   Súčasne   súd   zaviazal   navrhovateľa   na   náhradu   trov   konania   voči   odporcovi, v celkovej výške 50 292,- Sk k rukám právnej zástupkyne odporcu.

Proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   podal   navrhovateľ   dňa   20.   04.   2007 prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   odvolanie   a   to   v   časti,   v   ktorej   súd   návrh zamietol, ako i v časti ohľadne náhrady trov konania. V odvolaní požiadal navrhovateľ o pripustenie zmeny petitu... Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 30. 06. 2008, č. k. 2 Co 330/07-186, rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 07. 03. 2007 v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 15. 12. 2008 Okresný súd Bratislava II pripustil zmenu petitu, tak ako to žiadal navrhovateľ.

Po   vykonanom dokazovaní   vyniesol   Okresný súd   Bratislava   II   dňa 29.   06.   2009 rozsudok, č. k. 45 C/180/2006-212, ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 13 230,73 EUR (čo v slovenských korunách predstavuje sumu vo výške 398 589,- Sk) spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 14. 07. 2005 až do zaplatenia ako aj náhradu trov konania v sume 1 652,12 EUR a trov právneho zastúpenia v sume 3 660,38 EUR všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že navrhovateľ je v tej istej lehote povinný vrátiť odporcovi motorové vozidlo značky DAEWOO Lanos II S4DR.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 45 C/180/2006-212 zo dňa 29. 06. 2009   podal   odporca   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dňa   08.   09.   2009 odvolanie.   Uvedeným odvolaním žiadal odporca odvolací súd,   aby predmetný rozsudok zmenil alt. v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   uznesením   zo   dňa   31.   01.   2011, č. k. 2 Co 25/2010 - 237, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Po vrátení predmetnej právnej veci z Krajského súdu v Bratislave (dňa 08. 03. 2011) ustanovil Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 27. 07. 2011 znalca M. R., z odboru: Doprava cestná, odvetvie: Technický stav cestných vozidiel.

Uznesením zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 45 C/180/2006-256 prvostupňový súd zrušil uznesenie zo dňa 27. 07. 2011, č. k. 45 C/180/2006-213, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom M. R. Dňa 03. 04. 2012 vydal Okresný súd Bratislava II uznesenie, č. k. 45 C/180/2006-262, ktorým priznal znalcovi znalečné vo výške 33,02 EUR.

Uznesením zo dňa 20. 09. 2012, č. k. 45 C/180/2006-267 ustanovil Okresný súd Bratislava II nového znalca z odboru Doprava cestná, odvetvie: Technický stav cestných vozidiel, a to R. H. K vytýčeniu nového termínu súdneho pojednávania však opäť nedošlo. Od   podania   návrhu   na   vydanie   rozsudku   na   zaplatenie   421   088,-   Sk   s príslušenstvom, dňa 17.08.2005 uplynulo ku dňu podania tejto žiadosti t. j. ku dňu 12. 03. 2013   viac   ako   7,5 roka.   Navrhovateľ   investoval   do   vozidla   nemalú   čiastku   finančných prostriedkov bez toho, aby mal z neho reálny úžitok. Navrhovateľ žije v neustálej právnej neistote.   K   jej   odstráneniu   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu. Právna neistota vyvoláva v obžalovanom pocity krivdy, úzkosti a nespravodlivosti.»

Sťažovateľ   tvrdí,   že „postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   došlo   k porušeniu práva navrhovateľa stanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... činnosťou Okresného súdu Bratislava II bolo porušené aj právo účastníka konania na spravodlivé a verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ   sa   domáha   tiež   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške   20 000   €,   čo   odôvodňuje   takto: „Dôvodom   žiadosti   o   priznanie   primeraného zadosťučinenia   je   predovšetkým   samotná   skutočnosť   porušenia   práva   sťažovateľa a dlhodobo trvajúci stav právnej neistoty, ktorý pretrvával z dôvodu nečinnosti všeobecného súdu.   Nemajetková   ujma   spôsobená   sťažovateľovi   je   priamym   následkom   porušenia základného práva ustanoveného v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky zo strany Okresného súdu Bratislava II.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod č. k. 45 C 180/2006 porušené bolo.

2. Sťažovateľ v prípade vyslovenia porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   žiada   zároveň   o   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   vo   výške 20 000,- EUR (slovom: dvadsaťtisíc eur).

3. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 747,72 EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Miroslavy Tencerovej..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3161/2013 z 5. novembra 2013, v ktorom okrem iného uviedla: „Z   úkonov   vykonaných   v   konaní   jednoznačne   vyplýva,   že   zo   strany   súdu k zbytočným prieťahom nedochádza. Je pravdou, že od podania návrhu uplynul už dlhší časový odstup, avšak je potrebné uviesť, že vo veci bol už dvakrát vyhlásený rozsudok, pričom Krajský súd v Bratislave vec zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ak aj vo veci vznikli nejaké prieťahy, neboli spôsobené nečinnosťou zo strany súdu ale zo strany súdnych znalcov. Prvý ustanovený znalec znalecký posudok nevypracoval, pričom po preštudovaní spisu uviedol, že v období rokov 1995 - 2005 bol zamestnancom spoločnosti S., s. r. o. a od roku 2005 je riaditeľom spoločnosti, ktorej najvýznamnejším klientom je spoločnosti S., s. r. o. V tejto súvislosti znalec uviedol, že by mohli vzniknúť zo strany účastníkov konania pochybnosti o nezaujatosti znalca.

Z   uvedeného   dôvodu   došlo   následne   k   zrušeniu   uznesenia   o   ustanovení   znalca a opätovne bol v konaní ustanovený nový znalec, ktorý znalecký posudok vypracoval až po niekoľkých   urgenciách   a   vzájomnej   komunikácii   so   súdom.   V   konaní   sa   pokračuje v súčasnej dobe plynulo a bez prieťahov.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   722/2013-22   z   12.   decembra   2013   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2025/2014 z 5. februára 2014 oznámila, že netrvá na tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a že   zotrváva   na   svojom   vyjadrení k sťažnosti z 5. novembra 2013 a nebude ho už dopĺňať.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 3161/2013 z 5. novembra 2013 a sp. zn. Spr. 2025/2014 z 5. februára 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 7. marca 2014 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v ňom navyše okrem iného   uviedla: „V uznesení   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   9.   2.   2012, č. k. 45 C/180/2006 o zrušení uznesenia OS BA II zo dňa 27. 7. 2011 (ktorým súd v konaní nariadil   znalecké   dokazovanie)   sa   však   dôvody   uvádzané   vo   vyjadrení   predsedníčky Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5. 11. 2013 neuvádzajú. Predmetné uznesenie OS BA II zo dňa 9. 2. 2012 je odôvodnené tým, že súd dospel k záveru, že sa nebude pokračovať v dokazovaní   vypracovaním   znaleckého   posudku   (t.   j.   vo   všeobecnosti,   nie   týmto konkrétnym znalcom) vzhľadom na vyjadrenia R. (s ktorými sa navrhovateľ stotožnil), že vzhľadom   na   dlhý   časový   odstup   od   podania   žalobného   návrhu   možno   predpokladať spochybniteľnosť   znaleckého   dokazovania,   pričom   toto   nebude   účelné   a   efektívne   aj vzhľadom   na   finančnú   náročnosť   vyhodnotenia   technického   stavu   vozidla   (najmä v súvislosti stým, že súčasný stav vozidla nemusí byť zhodný s jeho stavom v predmetnom období   2002-2005).   Znalec   M.   R.   súčasne   poukázal   na   znalecký   posudok   znaleckej organizácie S. (ktorej bol zamestnancom do marca 2005), z ktorého súd môže vychádzať pri posudzovaní stavu vozidla v predmetnom období. V odôvodnení predmetného uznesenia Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   9.   2.   2012   sa   však   neuvádza,   že   by   nariadenie znaleckého dokazovania znalcom M. R. bolo zrušené z dôvodov uvádzaných predsedníčkou OS BA II v jej vyjadrení k sťažnosti zo dňa 5. 11. 2013.

O   to   prekvapivejšie   bolo   potom   následné   rozhodnutie   súdu   o   ďalšom   nariadení znaleckého dokazovania znalcom R. H. (20. 9. 2012). Tento znalec len potvrdil vyjadrenia predchádzajúceho znalca R., že vzhľadom na stav vozidla a možný vznik neodôvodnených následných škôd rozhodne neodporučil doplnenie nádrží palivami a uskutočnenie skúšobnej jazdy, pričom považoval za nesporné, že vady bránia riadnemu užívaniu vozidla. Nákladné a časovo náročné skúmanie technického stavu vozidla a závad na ňom vyhodnotil ako neúčelné a nehospodárne (chronologický popis na str. 3 a 4 ústavnej sťažnosti)...

I keby argumenty súdu o na prieťahoch spôsobených znalcami boli relevantné, súd mohol a mal použiť dostupné právne prostriedky na zabezpečenie nápravy, čo však neučinil. Prieťahy   súdu   v   súvislosti   so   znaleckým   dokazovaním   však   vidím   v   tom,   že   napriek informácii   znalca   R.   o   jeho   neúčelnosti   súd   opätovne   nariadil   znalecké   dokazovanie (ktorého závery sú len potvrdením vyjadrenia predchádzajúceho znalca R.)...“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 45 C 180/2006 a z písomných vyjadrení   účastníkov konania ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti   o doterajšom   priebehu namietaného konania:

Sťažovateľ (v procesnom postavení navrhovateľa) podal 17. augusta 2005 návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 421 088 Sk s prísl. Okresný   súd   vyzval   20.   septembra   2005   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   návrh   na   začatie   konania   a následne   8.   novembra   2005   uznesením   č.   k. 31 Ro 3012/2005-65 zastavil konanie pre jeho nezaplatenie.

Dňa 5. decembra 2005 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok a 19. decembra 2005 podal odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   konania.   Okresný   súd   uznesením č. k. 31 Ro 3012/2005-74 z 8. februára 2006 zrušil uznesenie o zastavení konania.

Sťažovateľ doručil   29. marca 2006 okresnému súdu doplnenie návrhu na začatie konania.

Dňa 4. apríla 2006 okresný súd uznesením č. k. 31 Ro 3012/2005-89 zastavil konanie v časti príslušenstva a 28. apríla 2006 vydal platobný rozkaz č. k. 31 Ro 3012/2005-92.Odporca podal 30. júna 2006 odpor proti platobnému rozkazu.Okresný súd vyzval 13. júla 2006 odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor a odpor doručil sťažovateľovi.

Po tom, čo bol 7. septembra 2006 spis preradený do registra „C“ a bola mu pridelená sp. zn. 45 C 180/2006, okresný súd vec prerokoval 22. novembra 2006 na pojednávaní.Dňa   31.   januára   2007   po   prerokovaní   veci   okresný   súd   pojednávanie   odročil z dôvodu, že účastníci oznámili, že majú záujem o mimosúdne vyriešenie sporu. Keďže k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo, okresný súd vec 7. marca 2007 prerokoval   a o návrhu   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   45   C   180/2006-156,   proti ktorému podal sťažovateľ 26. apríla 2007 odvolanie.

Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 10. mája 2007.

Krajský súd 29. júna 2007 vrátil spis okresnému súdu s pokynom, že má konanie zastaviť pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, na čo mu následne okresný súd spis   opätovne   predložil   (10.   júla   2007)   s   poukazom,   že   nemôže   zastaviť   konanie   pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 30. júna 2008 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 330/07-188 v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom zrušenie rozsudku odôvodnil s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   28.   októbra   2008   doručil   účastníkom   konania   procesné   poučenia a predvolal   ich   na   pojednávanie,   následne   15.   decembra   2008   vec   prerokoval   na pojednávaní a pripustil zmenu petitu tak, že predmetom konania je rozhodovanie o zaplatení sumy 398 589 Sk s prísl. a vrátení motorového vozidla.

Dňa 21. januára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, pričom aj ďalšie pojednávania nariadené na 30. marec 2009 a 13. máj 2009 boli odročené pre neprítomnosť zákonného sudcu.

Na pojednávaní uskutočnenom 29. júna 2009 okresný súd o veci rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 45 C 180/06-212, ktorým v časti návrhu vyhovel a v časti konanie zastavil (v zastavenej časti je rozsudok právoplatný, pozn.); odporca podal 8. septembra 2009 proti tomuto rozsudku odvolanie.

Dňa 25. septembra 2009 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za   odvolanie   a   zároveň   doručil   odvolanie   sťažovateľovi.   Spis   bol   3.   februára   2010 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Odvolací súd uznesením č. k. 2 Co 25/2010-237 z 31. januára 2011 v napadnutej časti rozsudok zrušil [opäť s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) OSP] a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovne konanie a rozhodnutie 4. marca 2011.

Dňa 27. júla 2011 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.Znalec písomným podaním z 26. septembra 2011 požiadal o predĺženie lehoty na podanie posudku a o sprístupnenie informácií týkajúcich sa veci.

Okresný súd uznesením č. k. 45 C 180/06-256 z 9. februára 2012 zrušil uznesenie o ustanovení znalca a následne mu 3. apríla 2012 uznesením č. k. 45 C 180/06-262 priznal odmenu za uskutočnené úkony.

Dňa   20.   septembra   2012   bol   uznesením   č.   k.   45   C   180/06-267   ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku ďalší znalec, ktorému bol 9. februára 2013 doručený spis.Okresný   súd   13.   marca   2013   a 20.   augusta   2013   urgoval   znalca   na   predloženie znaleckého   posudku.   Znalec   doručil   16.   septembra   2013   okresnému   súdu   vypracovaný posudok   a vyúčtoval   si   odmenu.   Okresný   súd   18.   septembra   2013   zaslal   účastníkom konania znalecký posudok a uznesením č. k. 45 C 180/06-300 z 28. októbra 2013 priznal znalcovi odmenu.

Ústavný   súd   zistil,   že   posledným   úkonom   okresného   súdu   bolo   nariadenie pojednávania na 2. apríl 2014, ktoré bolo preročené z dôvodov na strane účastníkov konania na 7. máj 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   v konaní   pred   ústavným   súdom   v prvom   rade   domáha   vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľ domáha zaplatenia sumy 13 977,56 € s príslušenstvom a vrátenia motorového vozidla z titulu nárokov, ktoré mu vznikli odstúpením od kúpnej zmluvy a odstúpením od zmluvy o dielo, pričom takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje posudzovanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 45 C 180/2006 naznačuje, že vec sťažovateľa je fakticky zložitejšia, avšak touto skutočnosťou nemožno podľa ústavného súdu ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 45 C 180/2006 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   45   C   180/2006   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu namietaného konania postupoval okresný súd v zásade plynulo, t. j. nemožno mu vyčítať neodôvodnenú   nečinnosť,   avšak   konanie   ako   celok   je   podľa   názoru   ústavného   súdu poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, a to jednak vzhľadom na dôvody, pre   ktoré   boli   rozsudky   zo 7.   marca   2007   a 29.   júna   2009   krajským   súdom   zrušené [z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatia možnosti konať pred súdom, v prvom   prípade   z dôvodu,   že   súd   prvého   stupňa   nerozhodol   pred   vydaním   rozsudku o návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, a v druhom prípade z dôvodu, že nevykonal dôkaz navrhnutý   odporcom]   a vrátené   na ďalšie   konanie,   ako   aj na   neefektívny   a nesústredný postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo k neefektívnej činnosti okresného súdu, a zohľadňujúc primerane faktickú zložitosť veci, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátkou   JUDr.   Miroslavou   Tencerovou.   Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2012,   ktorá   bola   781   €   (za   2   úkony   urobené   v   roku   2013), a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 1 úkon urobený v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané do 30. júna 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)   a   b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 30. júna 2013 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 1. júla 2013. Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2014 úhradu 134 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 € a za úkon vykonaný v roku 2014 v sume 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 417,98 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014