znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti Ing. J. B., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. B. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012 o trovách konania p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. J. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., T., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. B. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«1.   Sťažovateľ   sa   stal   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania,   začatého   na Okresnom súde Trenčín dňa 5. 12. 2007 pod sp. zn. 19C/267/2007, na základe žaloby podanej žalobcom J. H., nar..., bytom T., proti sťažovateľovi ako žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia.   Okresný   súd   Trenčín   rozsudkom   zo   dňa 27.   5.   2008   sp.   zn. 19C/41/2008-51   žalobu   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   zamietol   a   neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľovi vo výške 4.965 Sk / t. j. 164,81 €.

2. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti rozsudku súdu 1. stupňa odvolanie na Krajský súd v Trenčíne. Dňa 19. 2. 2009 odvolací súd rozsudkom sp. zn.   19Co/209/2008-79   rozhodnutie   Okresného   súdu   Trenčín   potvrdil   a   odporcovi náhradu   trov   konania   nepriznal,   keďže   si   ich   nevyčíslil   v   lehote   3   pracovných   dní   od vyhlásenia rozhodnutia (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu (vyznačená dňom 24. 04. 2009), sťažovateľ zistil, že žalobca v priebehu odvolacieho konania zomrel a teda konanie aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu boli zaťažené vadou podľa § 237 písm. b/ O. s. p., nakoľko žalobca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a v konaní nebolo postupované v zmysle § 107 O. s. p. s jeho právnymi nástupcami. Keďže nárok na náhradu trov konania má základ v procesnom práve, vznikne až na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré má v tomto smere konštitutívnu povahu. Vada   pôvodného odvolacieho konania spôsobila,   že trovy prvostupňového konania boli sťažovateľovi (odporcovi v súdom konaní) právoplatne priznané až po smrti pôvodného žalobcu, čím sťažovateľ stratil možnosť úspešne sa ich domôcť, pretože dedičské konanie po žalobcovi stihlo medzičasom právoplatne skončiť.

Podľa   právoplatného   osvedčenia   o   dedičstve   notárky   JUDr.   B.   O.   sp. zn. 17D/931/2008-32 zo dňa 14. 1. 2009 sa právnymi (i procesnými) nástupcami nebohého žalobcu J. H. sa stali jeho dedičia 1/ O. H., 2/ E. D., 3/ A. S., 4/ M. C. a 5/ E. H.

3. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ napadol dňa 25. 5. 2009 právoplatný rozsudok dovolaním, v ktorom si zároveň aj uplatnil trovy dovolacieho konania v sume 319,88 €. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 17. 12. 2009 dovolaniu sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel   a   rozsudok   vrátil   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   na   ďalšie   konanie.   O   trovách dovolacieho konania a pôvodného konania malo byť rozhodnuté v súlade s § 243d O. s. p. až v novom rozhodnutí odvolacieho súdu.

4.... Podľa § 207 ods. 3 O. s. p., Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. 19Co/47/2010-124 odvolacie konanie zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania tak, že „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“ Toto rozhodnutie o nepriznaní trov oprel Krajský súd o ustanovenie § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. s tým, že aplikáciu týchto ustanovení na daný prípad odôvodnil nasledovne:

„... V sporovom konaní má účastník zásadne právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní   úspešný,   prípadne   nárok   na   náhradu   podľa   pomeru   úspechu   vo   veci   (§   142 O. s. p.).

Výnimka zo zásady podľa § 142 O. s. p. je upravená v § 146 O. s. p.. Podľa tohto zákonného ustanovenia nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov...

5.   Toto   uznesenie   (zo   dňa   14.   10.   2010   sp.   zn.   19Co/47/2010-124)   vo   výroku o nepriznaní trov konania sťažovateľ napadol na Ústavnom súde SR sťažnosťou, o ktorej Ústavný   súd   rozhodol   nálezom   III.   ÚS   133/2011-32.   Ústavný   súd   konštatoval,   že nepriznaním trov konania sťažovateľovi bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd toto rozhodnutie vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie s týmto odôvodnením: „...treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (III. ÚS 56/05 a iné)....

6.   Krajský   súd   znova   rozhodol   o   trovách   odvolacieho   a   dovolacieho   konania uznesením   zo   dňa   23.   5.   2012   č.   k.   19Co/175/2012-152,   ktorým   ich   sťažovateľovi   ako odporcovi opätovne nepriznal....

III. Podľa názoru sťažovateľa, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn. 19Co/175/2012-152, odvolací súd porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... V.  ...   Postup   krajského   súdu   má   v   tomto   prípade   všetky   znaky   arbitrárnosti a svojvôle. Navyše tým, že nerešpektoval právny názor Ústavného súdu vyslovený v jeho predchádzajúcom náleze, porušil právo sťažovateľa na fair proces jeho časovej dimenzii. Doba potrebná na nové prejednanie ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR a prípadné následné prejednanie veci na všeobecnom súde je, podľa už vysloveného názoru Ústavného súdu, dobou označiteľnou za zbytočné prieťahy v konaní.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„I. Základné právo sťažovateľa Ing. J. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn.: 19Co/175/2012-152.

II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 5. 2012 sp. zn.: 19Co/175/2012- 152 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Sťažovateľovi   Ing.   J.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000   € (slovom jedentisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť Ing. J. B. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € do 2 mesiacov od doručenia nálezu na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sťažnosť   v časti,   v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu spĺňa všetky ústavné a zákonné predpoklady na jej prijatie na ďalšie konanie, a preto uznesením č. k. IV. ÚS 72/2013-13 z 31. januára 2013 rozhodol o prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   12.   februára   2013 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   6. marca   2013 (Spr 74/13, doručenom ústavnému súdu 11. marca 2013) okrem iného uviedla:

„K vecnej stránke prijatej sťažnosti uvádzame: Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu odvolaciemu bol dňa 23. 5. 2012 predložený spis   na   rozhodnutie   o   odvolaní   navrhovateľov   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín zo dňa   27.   05.   2008,   č.   k.   19   C   41/2008-51.   Spis   bol   predložený   po   vydaní   Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14. 06. 2011, č. k. III. ÚS 133/2011-32, ktorým bolo rozhodnuté o porušení základných práv sťažovateľa (odporcu v konaní) vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   SR,   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k. 19 Co 47/2010-24 zo dňa 14. 10. 2010 vo výroku o trovách konania.

V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 133/2011-32 odvolací súd opätovne rozhodoval o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania a uznesením zo dňa 23. 06. 2012,   č.   k.   19   Co 175/2012-152   rozhodol   tak,   že   odporcovi   náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. Odvolací senát rozhodol podľa § 150 ods. 1 veta prvá O. s. p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie tohto zákonného ustanovenia videl   v   okolnostiach   danej   veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania. Prihliadol   na   to,   že   pôvodný   navrhovateľ,   ktorý   podal   odvolanie   proti   rozsudku   súdu 1. stupňa   zomrel,   do   jeho   práv   a   povinností   vstúpili   dedičia,   ktorí   nemali   záujem pokračovať v konaní, netrvali na podanom odvolaní a žiadali odvolacie konanie zastaviť. Dedičia   s pôvodným   navrhovateľom   –   ich   právnym   predchodcom   nežili   v   spoločnej domácnosti, o vedení sporu nemuseli mať vedomosť a svoj postoj k veci vyjadrili tým, že v spore   nemali   záujem   pokračovať.   Na   druhej   strane   odporca   neoznámil   súdu   úmrtie pôvodného   navrhovateľa   v priebehu   odvolacieho   konania,   nechal   odvolací   súd   vo   veci konať,   čím   sa   navyšovali   trovy   konania   z   dôvodu   jeho   nečinnosti.   Odvolací   súd   s prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že aplikáciou ust. § 150 ods. 1 prvá veta O. s. p. v   prejednávanej   veci   dôjde   k   odstráneniu   neprimeranej   tvrdosti   zákona.   V   odôvodnení rozhodnutia uviedol svoje úvahy, na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom rešpektoval právny názor vyslovený v Náleze Ústavného súdu SR v danej veci.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   navrhujeme   sťažnosť   sťažovateľa zamietnuť. Postup krajského súdu je v rozhodnutí riadne odôvodnený, nevykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle ako uvádza sťažovateľ.“

Predsedníčka krajského súdu ďalej uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu z 3. apríla 2013, doručenom ústavnému súdu 10. apríla 2013, uviedol, že sa „v plnom rozsahu pridržiava obsahu ním podanej ústavnej sťažnosti“, ako aj to, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

V nadväznosti   na   vyjadrenie   účastníkov   konania   ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   a preto   ďalej   konal   bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok a podľa ktorého vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   namieta porušenie čl.   1 dodatkového protokolu, podľa   ktorého každá fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej a platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo k   inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho,   že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012 vo výroku o trovách konania.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním sťažnosti sťažovateľa pre úplnosť dodáva, že   Okresný   súd   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 41/2008, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia,   rozsudkom   z 27.   mája   2008   zamietol   tento   návrh   pôvodného   navrhovateľa z dôvodu   premlčania jeho nároku   a uložil   mu   povinnosť   nahradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa trovy konania v sume 4 965 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský   súd   následne   rozsudkom   č.   k.   19   Co   209/08-79   z 19.   februára   2009   na základe   podaného   odvolania   navrhovateľa   potvrdil   označený   rozsudok   okresného   súdu, sťažovateľovi   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal,   pretože   si   trovy   zastúpenia v ustanovenej lehote nevyčíslil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   č.   k. 1 Cdo 172/2009-104 zo 17. decembra 2009 rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu po zistení, že pôvodný navrhovateľ zomrel v priebehu konania, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Podľa § 237 písm. b/ O. s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté práve touto vadou.

Podmienkou toho, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania, je,   že   musí   byť   na   to   spôsobilý.   Spôsobilosťou   byť   účastníkom   konania   sa   rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkom konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu, ktorá je vo vzťahu k fyzickým osobám upravená v § 7 Občianskeho   zákonníka.   Ak   účastník   po   začatí   súdneho   konania   stratí   spôsobilosť   byť účastníkom konania, postup súdu upravuje § 107 O.s.p.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný žalobca J. H. zomrel v priebehu odvolacieho konania, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, Bez toho, aby bol v súdnom konaní dodržaný postup v zmysle § 107 O.s.p. odvolací súd pokračoval v konaní s pôvodným žalobcom ako s účastníkom konania a vo veci meritórne rozhodol po uplynutí viac ako sedem mesiacov po jeho smrti, čím zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., ktorá má za následok zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Právni nástupcovia pôvodného navrhovateľa zobrali odvolanie späť ešte predtým, ako bolo o odvolaní pôvodného navrhovateľa rozhodnuté.

Krajský súd uznesením č.   k.   19 Co 47/2010-124 zo 14.   októbra 2010 odvolacie konanie   zastavil   a rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní odporcu proti rozsudku krajského súdu po zistení, že pôvodný navrhovateľ J. H. zomrel v priebehu odvolacieho konania, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu vytkol, že bez toho, aby bol v súdnom konaní dodržaný postup   v   zmysle   §   107   O.s.p.   pokračoval   v   konaní   s   pôvodným   navrhovateľom   ako   s účastníkom konania a vo veci meritórne rozhodol, čím zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. b) O.s.p., ktorá má za následok zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.... Povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania možno uložiť niektorému z účastníkov len výnimočne. V danom prípade návrh vo veci samej bol podaný právnym predchodcom navrhovateľov 1/ až 5/ J. H., ktorý z dôvodu zamietnutia návrhu podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Zomrel v priebehu odvolacieho konania a do konania v postavení navrhovateľov vstúpili jeho dedičia - navrhovatelia 1/ až 5/.   Vstúpili   do   práv   a   povinností   pôvodného   navrhovateľa.   Pred   začatím   pojednávania odvolacieho   súdu   prejavili   svoju   vôľu   nepokračovať   v   konaní   začatom   na   návrh   ich právneho predchodcu. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd vyvodil, že pri posúdení   splnenia   predpokladov   pre   prípadné   vyslovenie   povinnosti   na   náhradu   trov konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p. má v danej veci význam aj posúdenie samotného postoja navrhovateľov 1/ až 5/. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovatelia 1/ až 5/ spor nevyvolali, vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania a v spore nemali záujem pokračovať.

V preskúmavanej veci neboli dané dôvody, pre postup podľa § 146 ods. 2 O.s.p. a strohá aplikácia tohto zákonného ustanovenia o náhrade trov by mohla v tomto konkrétnom prípade viesť k nežiadúcej tvrdosti.“

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 31. decembra 2010 ústavnému súdu prvú sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu týmto uznesením.

Ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 133/2011-32 zo 14. júna 2011 o porušení označených   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   19   Co   47/2010-124 zo 14. októbra   2010   vo   výroku   o trovách   konania,   zrušil   ho   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „v teórii občianskeho procesného práva sa rozoznáva v rámci procesného nástupníctva univerzálna sukcesia a singulárna sukcesia. O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje do všetkých práv a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu dedenia, zmeny právnej formy obchodnej spoločnosti alebo družstva na inú právnu formu). O univerzálnu sukcesiu ide vtedy, ak právny nástupca vstupuje len do niektorých práv a povinností po účastníkovi konania (napr. z titulu postúpenia pohľadávky). V súdnom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 19 Co 47/2010 došlo k univerzálnej právnej sukcesii z titulu dedenia (§ 92 ods. 2 a 3, § 107 ods.   1   a   3   OSP).   Po   nebohom   navrhovateľovi   J.   H.   sa   stali   na   základe   osvedčenia   o dedičstve notárky JUDr. B. O. č. k. 17 D/931/2008-32 zo 14. januára 2009 procesnými právnymi nástupcami v postavení navrhovateľov dedičia O. H., E. D., A. S., M. C. a E. H. Tieto   osoby   sa   stali   procesnými   právnymi   nástupcami   po   nebohom   navrhovateľovi   so všetkými právnymi následkami, ktoré procesné právo spája s vedením súdneho konania, a teda vstúpili do súdneho konania na strane navrhovateľov do všetkých procesných práv a procesných povinností po nebohom navrhovateľovi. To znamená, že na týchto procesných nástupcov   sa   viažu   aj   procesné   právne   následky   súvisiace   s   náhradou   trov   súdneho konania,   v   ktorom   došlo   k   zastaveniu   konania   z   dôvodu   späťvzatia   odvolania navrhovateľmi.

Úlohou   všeobecného   súdu   konajúceho   v   civilnom   procese   je   vyjadriť   konkrétny, záväzný, nezameniteľný právny názor na konkrétne skutkové dôvody. Tieto dôvody musia byť aj konkrétne, aby objasňovali výroky a neboli arbitrárne....

Rozhodnutím o nepriznaním trov konania bolo   zasiahnuté aj   do majetkovej   sféry sťažovateľa.“.

Krajský súd uznesením č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012 rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho, ako aj dovolacieho konania nepriznáva. Krajský súd sa pritom odvolal na svoju viazanosť právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze č. k. III. ÚS 133/2011-32 zo 14. júna 2011, ktorý mu uložil „zohľadniť všetky okolnosti prerokovávanej veci a prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania..., ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu súdnictva“. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť, v ktorej ústavný súd rozhoduje v tomto konaní.

Úlohou ústavného súdu bolo v tomto prípade posúdiť, či krajský súd napadnutým uznesením   poskytol   sťažovateľovi   adekvátnu   ochranu   jeho   právam,   najmä   však   jeho základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a s právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti neopomenul judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 56/05, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09), podľa ktorej rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 19 Co 175/2012-152 z 23. mája 2012 v rámci viazanosti právnym názorom ústavného súdu uviedol:

„...   Odvolací   súd...   nemohol   ponechať   bez   povšimnutia   tú   skutočnosť,   že   návrh navrhovateľa J. H. bol zamietnutý z dôvodu premlčania nároku.

Medzi účastníkmi však nebolo sporné, že investície navrhovateľom za trvania jeho manželstva s J. H. do rodinného domu, ktorý bol v tom čase v spoluvlastníctve manželky navrhovateľa   a   odporcu,   boli   vykonané.   Návrh   bol   zamietnutý   a   navrhovateľovi   bola uložená povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi trovy konania odporcu, nakoľko odporca bol v konaní plne úspešný, úspešne uplatnil námietku premlčania.

V dôsledku podaného odvolania navrhovateľom krajský súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania, pričom postupoval v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p., ktorý mu takýto postup umožňoval. Krajskému súdu nebola známa žiadna skutočnosť, ktorá by takýto postup vylučovala. Žiaden z účastníkov, ani právny zástupca odporcu,   neoznámili   krajskému   súdu   skutočnosť,   že   navrhovateľ   J.   H.   zomrel,   a   to   aj napriek tomu, že minimálne právnemu zástupcovi bolo známe, že krajský súd môže pristúpiť v zmysle zákonnej úpravy k rozhodnutiu veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd nemohol   predpokladať   (z   obsahu   spisu   tomu   žiadne   okolnosti   nenasvedčovali),   že navrhovateľ stratí spôsobilosť byť účastníkom konania. I napriek tomu, že táto skutočnosť bola odporcovi známa a vzhľadom na časový odstup od predloženia veci odvolaciemu súdu sa dalo predpokladať, že odvolací súd vo veci rozhodne, nikto z účastníkov, ani právny zástupca odporcu si oznamovaciu povinnosť v tomto smere nesplnili a nechali odvolací súd vo veci ďalej konať.

Odporca, ktorý bol v konaní pred okresným súdom plne úspešný (návrh navrhovateľa bol zamietnutý a odporcovi bola priznaná plná náhrada trov konania) a mal úspech aj v odvolacom konaní (odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a trovy nepriznal, len z dôvodu, že neboli vyčíslené v zákonnej lehote) podal vo veci dovolanie, v ktorom prostredníctvom právneho zástupcu oznámil, že navrhovateľ zomrel v priebehu odvolacieho konania.

Odporca ani rozhodnutím v dovolacom konaní nedosiahol iný meritórny výsledok. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   odporca   iný   meritórny   výsledok   dosiahnuť   nemienil (odporovalo by to totiž zásadám logiky), javí sa byť podanie dovolania len účelom na to, aby mal možnosť opätovne uplatniť a v zákonnej lehote špecifikovať svoje trovy.

Po podaní dovolania vo veci a zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom odvolací   súd   opätovne   vo   veci   konal.   S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   pôvodný navrhovateľ zomrel, do jeho práv a povinností vstúpili jeho dedičia, ktorí nemali záujem na tom, aby sa vo veci ďalej konalo. Na odvolaní, ktoré podal ich právny predchodca, netrvali a žiadali odvolacie konanie zastaviť.

Je nepochybné, že odporca, ktorý neoznámil odvolaciemu súdu skutočnosti o úmrtí pôvodného navrhovateľa, ktoré mu boli známe a nechal odvolací súd konať,   odvolacie konanie ponechal dôjsť do stavu, kedy sa trovy odporcovi navyšovali aj z dôvodu jeho nečinnosti. Ako plne úspešný účastník konania odporca podal dovolanie a dovolacie trovy, ktoré mu vznikli, vznikli práve v dôsledku jeho nečinnosti v odvolacom konaní.

Zároveň nemožno ponechať bez povšimnutia aj samotný postoj navrhovateľov 1) až 5), ktorí v postavení navrhovateľov vstúpili až do odvolacieho konania v dôsledku úmrtia ich   právneho   predchodcu,   vstúpili   tak   do   jeho   práv   a   povinností.   Pred   začatím pojednávania odvolacieho súdu prejavili svoju vôľu nepokračovať v konaní začatom na návrh ich právneho predchodcu. Navrhovatelia 1) až 5) – súrodenci J. H. spor nevyvolali. Vzhľadom   k   tomu,   že   s   navrhovateľom   nežili   v   spoločnej   domácnosti,   o   vedení   sporu nemuseli mať vedomosť. Vstúpili do konania až v priebehu odvolacieho konania do všetkých procesných práv a povinností po nebohom navrhovateľovi v rámci univerzálnej sukcesie (predmetom dedičského konania bola čistá hodnota dedičstva 1.250,10 Eur) a svoj postoj k veci vyjadrili tým, že v spore nemali záujem pokračovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 ods. 1 prvá veta O. s. p., ktoré spočívajú v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania uvedené v predchádzajúcom odstavci tohto odôvodnenia. Aplikáciou citovaného zákonného ustanovenia v tomto konkrétnom prípade dôjde k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona voči navrhovateľom – právnym nástupcom pôvodného navrhovateľa.“

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v prípade aplikácie § 150 ods. 1 OSP súdom musí ísť o prípad, kde sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktorý musí byť aj v rozhodnutí náležite odôvodnený (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 17/2009 z 28. januára 2010), resp. že „aplikácia tohto ustanovenia dopadá na toho účastníka, ktorý by mal inak nárok na náhradu trov konania“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 93/2012 z 19. júla 2012).

Krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   vo   výroku   o   trovách   konania   na   tom,   že v danom   prípade   síce   navrhovatelia   vstúpili   do   práv   a   povinností   po   poručiteľovi (pôvodnom navrhovateľovi) v predmetnom súdnom konaní a stali sa nositeľmi všetkých procesných   práv   a   procesných   povinností   po   ňom,   avšak   nemali   záujem   pokračovať v konaní, pretože to neboli oni, ktorí dali príčinu na začatie súdneho konania a v rámci odvolacieho   konania,   aj   keď   všetci   postupne   vzali   odvolanie   späť.   Z   týchto   okolností krajský   súd   vyvodil,   že by   bolo   neprimerane tvrdé,   ak by   ich   krajský   súd   zaviazal   na náhradu trov súdneho konania v prospech sťažovateľa (odporcu v súdnom konaní).

V danom   prípade   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Občiansky súdny poriadok   vylučuje   u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   sa   zaoberal   okolnosťami   hodnými osobitného zreteľa, posúdil celý komplex okolností relevantných na rozhodovanie o náhrade trov konania a všetkých súvisiacich okolností v danej veci tak na strane navrhovateľov, ako aj sťažovateľa (odporcu), zohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom   úspešný   na   základe   ním   vznesenej   námietky   premlčania,   čo   bolo   dôvodom zamietnutia   žaloby   pôvodného   navrhovateľa,   ďalej   zohľadnil   skutočnosť,   že   ani navrhovatelia,   ale ani   sťažovateľ   v postavení   odporcu   neoznámili   konajúcemu   súdu,   že pôvodný navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zomrel (v tomto smere sa celkom nestotožňuje   s názorom   krajského   súdu   o jednoznačnom   pripisovaní   nesplnenia   si povinnosti   o oznámení   smrti   pôvodného   navrhovateľa   v   priebehu   odvolacieho   konania krajského súdu sťažovateľovi), s čím podľa krajského súdu bolo spojené „navyšovanie“ trov konania. Intenzitu porušenia tejto povinnosti ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   3/09,   IV.   ÚS   269/2012,   III.   ÚS   229/08,   III.   ÚS   296/2011, I. ÚS 344/2010) nevyhodnotil ako takú, ktorá by mala ústavnoprávny rozmer, a ktorá by mala za následok porušenie niektorého z práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesenie krajského súdu č.   k.   19   Co   175/2012-152   z   23.   mája   2012   o   trovách   konania   je   ústavne   udržateľné a akceptovateľné,   a preto   rozhodol,   že   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu porušené neboli.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o tom, že k namietanému porušeniu práv sťažovateľa   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nedošlo,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch sťažovateľa už nerozhodoval.

Podľa   čl. 133 ústavy proti   rozhodnutiu   ústavného súdu   nie je prípustný   opravný prostriedok,   preto   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho   doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013