znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 5   a čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V   č. k.   11 C 68/08-266 z 23. novembra   2009   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 15 Co/65/2010-292 z 2. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Michala Barilu   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011 doručená sťažnosť Mgr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 5 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 68/08-266 z 23. novembra 2009 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“ alebo „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/65/2010-292 z 2. marca 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 18. marca 2008   domáhal   zaplatenia   sumy   2 712 478,81   €   z titulu   náhrady   škody   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mala byť spôsobená jeho právnemu predchodcovi. Sťažovateľ uviedol, že žalovanú pohľadávku   nadobudol „na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzatvorenej   medzi spoločnosťou   E.,   spol.   s r. o.“, ako   postupcom   (ďalej   len   „poškodený“)   a ním   ako postupníkom.

Sťažovateľ poukázal na to, že „Škoda v žalovanej výške 2 712 474,81 EUR vznikla poškodenému   v   dôsledku   nekonania   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   teda   jeho nesprávnym úradným postupom tým, že nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a nebol   činný   pri   výkone   verejnej   moci.   Vzhľadom   na   uvedené   máme   za   to,   že   štát zodpovedá za škodu, ktorá vznikla poškodenému v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom právnu argumentáciu sťažovateľ opiera aj o ustanovenia § 4, § 123, § 3, § 418, § 415, § 417 Občianskeho zákonníka, § 1, § 2, § 67, § 75, § 76, § 141, § 158, § 159, § 160 Trestného poriadku, § 89, § 247, § 234, § 235,   § 185a,   § 257,   § 167,   § 25   Trestného   zákona,   § 1,   § 2,   § 17,   § 19   zákona o Policajnom zbore, § 9, § 13 zákona o nájme nebytových priestorov, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej a § 3, § 4, § 5, § 6, § 15, § 16, § 19 zákona č. 514/2003 Zb.

Sťažovateľ si v predmetnom konaní uplatnil nároky na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 3. 5. 2006 uzavretej medzi poškodeným a sťažovateľom. V zmysle tejto zmluvy odovzdal poškodený aktívnu legitimáciu v spore sťažovateľovi.

Od   februára   2004   prestal   nájomca   uhrádzať   poškodenému   nájomné   a   úhrady za služby spojené s užívaním prenajatých nebytových priestorov. Keďže nájomca aj napriek upozorneniam na následky spojené s neplnením povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy neuhrádzal   nájomné   a   plnenia   za   služby   spojené   s   nájmom,   poškodený   bol   nútený vypovedať   nájomnú   zmluvu   s   nájomcom   dňa   6. 4. 2004   s   výpovednou   lehotou   k 31. 10. 2004. Vzhľadom na mimoriadne vysoký odber elektrickej energie počas užívania priestorov nájomcom – cca 30.000 Sk denne a vzhľadom na výšku nesplácaného nájomného v pomere k príjmom poškodeného,   sa tento   dostával neplnením povinností nájomcu do druhotnej   platobnej   neschopnosti.   Keďže   poškodený   z   dôvodu   neochoty   nájomcu   platiť nemohol uhrádzať platby dodávateľovi – spol. M., a. s., za dodanú elektrickú energiu, pod hrozbou   odstavenia   dodávky   elektrickej   energie   opakovane   vyzýval   nájomcu   na   včasnú úhradu nedoplatkov   za odoberané energie.   Poškodenému sa   ani   napriek   upozorneniam o možných   následkoch   odpojenia   prívodu   elektrickej   energie   nepodarilo   presvedčiť nájomcu   na   úhradu   dlhov,   preto   dodávateľ   dňa   20. 8. 2004   odpojil   prívod   elektrickej energie do priestorov nájomcu.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   opisuje   sťažovateľ   skutky,   ktoré   viedli   poškodeného k podaniu   trestného   oznámenia   v súvislosti   so   škodou,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená správaním nájomcu, ktorý sa „prostredníctvom tretích osôb vlámal do priestorov, ktoré neboli   predmetom   nájmu –   transformátorová   stanica   – a tieto osoby   vykonali   potrebné zásahy, aby umožnili opätovné zapojenie elektrickej energie pre nájomcu“. V nadväznosti na to podal poškodený na príslušnom policajnom útvare trestné oznámenie, ktoré však bolo uznesením z 13. septembra 2004 najskôr odmietnuté s odôvodnením, že skutok nevykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak následne na základe uznesenia Okresnej prokuratúry   Bratislava   V   uznesením   z 23.   septembra   2004   bolo   uznesenie   o odmietnutí trestného   oznámenia   zrušené.   O tom   istom   skutku   podal   trestné   oznámenie   aj   konateľ poškodeného, ktoré «bolo uznesením zo dňa 1. 10. 2004 taktiež odmietnuté z dôvodu, že skutok   nepresahuje   obchodnoprávnu   rovinu   a   nemožno   ho   stotožniť   so   žiadnou zo skutkových podstát uvedených v Trestnom zákone. Na základe sťažnosti poškodeného zo dňa 8. 10. 2004 vydal okresný prokurátor dňa 12. 10. 2004 uznesenie, ktorým uznesenie vyšetrovateľa   zrušil   ako   nezákonné   z   dôvodov,   že   násilné   konanie   osôb   presahuje obchodnoprávnu   rovinu   a   dal   pokyn   vyšetrovateľovi   začať   trestné   stíhanie   vo   veci   pre trestný čin hrubého nátlaku.   Trestné stíhanie o vyššieuvedenom skutku bolo začaté dňa 16. 11. 2004. Z dôvodu nečinnosti príslušných orgánov podal poškodený dňa 3. 2. 2005 žiadosť   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa.   V   oznámení   o   vybavení   žiadosti   zo   dňa 15. 3. 2005   dozorujúca   prokurátorka   uviedla,   že   napriek   uplynutej   dobe   sa   v   spisovom materiále nenachádzajú žiadne podstatné dôkazy, ktoré by vyšetrovateľ realizoval. Z toho dôvodu uložila pokyn zadovážiť dôkazy pre riadne objasnenie veci a vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Napriek pokynu dozorujúcej prokurátorky sa vo veci nekonalo a tak poškodený   podal   v   apríli   2005   ďalšiu   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa z dôvodu   podozrenia   z   prieťahov   v   trestnom   konaní.   Dozorujúca   prokurátorka upovedomením   zo   dňa   30. 6. 2005   opätovne   uviedla,   že:   „Napriek   mojím   urgenciám smerujúcim na U. som spisový materiál k previerke neobdržala a až dňa 13. 5. 2005 mi boli zaslané   uznesenia,   ktorými   sa   vedúci   pracovníci   U.   z vykonávania   úkonov   trestného konania vylúčili... preskúmaním som zistila, že vyšetrovanie predmetného trestného činu vyšetrovateľom OVK U. bolo skutočne zdĺhavé a neboli zabezpečené dôkazy potrebné pre rozhodnutie.“. Napriek prísľubu vykonania príslušných krokov poškodený do dnešného dňa nemá vedomosť o žiadnych ďalších vykonaných procesných úkonoch, resp. rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní v uvedenej trestnej veci.».

Aj   po   skončení   nájmu   pokračoval   bývalý   nájomca   v podnikateľskej   činnosti v priestoroch poškodeného potom, ako sa opätovne vlámal do priestorov transformátorovej stanice a obnovil neoprávnený odber elektrickej energie. Trestné oznámenie o tomto skutku podané poškodeným 3. novembra 2004 však ostalo zo strany orgánov činných v trestnom konaní bez akejkoľvek reakcie.

Rovnako   bez   reakcie   ostali   aj   ďalšie   trestné   oznámenia   podané   poškodeným 5. novembra 2004, 12. novembra 2004, 16. novembra 2004 a 8. februára 2005 v nadväznosti na   opakované   násilné   vniknutia   bývalého   nájomcu   do   priestorov   poškodeného, pokračovanie v neoprávnenom odbere elektrickej energie, odcudzenie a poškodzovanie jeho majetku.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Z dôvodov pretrvávajúceho stavu pokračovania v trestnej činnosti nájomcom a nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní a z dôvodu, že nájomca   neuhradil   nájomné   a   úhrady   za   energie   od   februára   2004   s   prihliadnutím na objem neuhrádzaných plnení nájomcu v porovnaní s celkovými príjmami poškodeného a s   prihliadnutím   na   záväzky   poškodeného,   dostával   sa   prenajímateľ   do   platobnej neschopnosti.   Banka   W.,   ktorá   poskytla   úver   poškodenému   na výkon   podnikateľskej činnosti, a ktorá mala na nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodeného zriadené záložné právo, vyzývala   opätovne   poškodeného   k   úhrade   splátok   z   úveru.   Tieto   poškodený   nemohol uhrádzať,   keďže   nájomcove   úhrady   vzhľadom   na   rozsah   prenajatej   plochy   mali   tvoriť väčšinu príjmov poškodeného. Keďže banka poskytla ultimátum poškodenému, do kedy musí uhradiť dlžnú sumu, hrozilo poškodenému zo strany banky odstúpenie od zmluvy a s tým súvisiace následky. Týmto škodám sa poškodený snažil neúspešne predísť márnymi pokusmi o   prefinancovanie   dlhu   úverom   z   iných   zdrojov.   Keďže   pokus   o   prefinancovanie   bol neúspešný,   musel poškodený nehnuteľnosti predať   v tiesni za nižšiu   cenu,   ako bola   ich skutočná   hodnota.   Hoci   išlo   o   lukratívne   objekty   s   vysokým   výnosom   na   nájomnom, poškodený bol nútený pre stratu schopnosti uhrádzať úver urýchlene predať nehnuteľnosti. Platobná   neschopnosť   a   následná   časová   tieseň,   bezprávie,   ktoré   pretrvávalo na nehnuteľnostiach, ako aj predpoklad jeho zdĺhavého a neistého odstránenia pre reálne preukázateľné prieťahy v konaní, rapídne znížili aktuálnu cenu ponúkaných nehnuteľností. Poškodený teda bol donútený predať spol. A., a. s., nehnuteľnosti na základe zmluvy o kúpe nehnuteľností zo dňa 27. 9. 2005 za cenu 85 mil. Sk, napriek tomu, že Znaleckým posudkom č. 56/2005 zo dňa 17. 4. 2005 vypracovaný Ing. J. B., bola určená cena posudzovaných nehnuteľností   na   sumu   148.300.000   Sk.   V zmysle   zmluvy   bolo   potrebné   odovzdať nehnuteľnosti dňom zaplatenia tretej splátky, t. j. 30. 11. 2005.“.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   11 C 68/08-266   z 23.   novembra   2009   žalobu sťažovateľa o náhradu škody v celom rozsahu zamietol, čo odôvodnil tým, že nároky, ktoré si   sťažovateľ   uplatnil   na   základe   zákona   č. 514/2003   Z. z.,   nemožno   označiť   pojmom pohľadávka, a nemožno ich preto ani postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky. Okresný súd   v odôvodnení   svojho   zamietajúceho   rozsudku   pripustil,   že   z predpokladov zodpovednosti   za   škodu   bol   síce   splnený   predpoklad   nesprávneho   úradného   postupu vyšetrovateľa   pri   vybavovaní   niektorých   trestných   oznámení   poškodeného   spočívajúci v zbytočných prieťahoch pri vyšetrovaní, avšak zároveň konštatoval nesplnenie ďalšieho predpokladu,   ktorým   je   vznik   škody   a existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou a nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľov.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   25.   januára   2010 odvolanie   namietajúc,   že   súd   prvého   stupňa „dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   (najmä z ustanovení   § 525   ods. 1   a ods. 2)   nevylučujú,   aby   došlo   k postúpeniu   nároku na pohľadávku,   ktorá   vznikne   v budúcnosti.   Z obsahu   predmetnej   zmluvy   zo   dňa 03. 05. 2006 vyplýva, že je predmetom je postúpenie nároku na pohľadávku voči Slovenskej republike, ktorá vznikne v budúcnosti. Máme teda zato, že žalobca je v prejednávanej veci aktívne legitimovaný.

O skutkoch   a trestných   oznámeniach   popísaných   v žalobe   preukázateľne   nebolo konané   buď   vôbec   alebo   konané   bolo   výlučne   formálnym   vydaním   uznesenia,   nie   však vyšetrovaním v zmysle zásad uvedených v trestnom poriadku. Podľa nášho názoru je úplne nepochybné,   že   v prípade   včasného   a adekvátneho   zásahu   polície   by   poškodený   nebol nútený predať nehnuteľnosti v hodnote 148.300.000,- Sk za kúpnu cenu 85.000.000,- Sk a nebola by mu tak spôsobená škoda vo výške 63.300.000,- Sk, ktorej náhrady sa spolu s náhradou ušlého zisku vo výške 18.416.016,- Sk domáhal podaním žaloby.“.

Krajský   súd rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   č. k.   15 Co/65/2010-292 z 2. marca 2011, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že v danej veci boli splnené všetky predpoklady priznania náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom je presvedčený, že preukázal

„- nezákonné rozhodnutie

-nesprávny úradný postup

-škodu

-príčinnú súvislosť   medzi nezákonným   rozhodnutím,   nesprávnym   úradným   postupom a škodou“.

Vzhľadom na to považuje nepriznanie nároku na náhradu škody za porušenie čl. 46 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že v danom prípade došlo aj k porušeniu čl. 5 ods. 1 prvej vety a čl. 13 dohovoru, pričom svoju argumentáciu obmedzil iba na samotné konštatovanie tohto faktu bez jeho bližšieho zdôvodnenia.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   so   spis.   zn.   15 Co/65/2010   v   spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V so spis. zn. 11 C/68/2008-266 bolo porušené základné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy SR ako aj článku 5 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 135 623,- EUR, ktoré je Okresný   súd   Bratislava   V   a   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   V   a   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia,   na   č. ú.   402109543/7500,   vo   výške 837,92 EUR   za   každý   právny   úkon   (prevzatie   veci,   podanie   sťažnosti)   a   to   všetko   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom na jeho rozhodnutie, a preto   musí   byť   dostatočne   určitý   a zrozumiteľný,   a to   zvlášť   vtedy,   ak   je   sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom prípade je petit navrhovaný sťažovateľom nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný a je z neho zrejmé, že sa ním domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k.   11 C 68/08-266   z 23.   novembra   2009   a   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 15 Co/65/2010-292 z 2. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 a čl. 13 dohovoru.

1. K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 68/08-266 z 23. novembra 2009

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/65/2010-292 z 2. marca 2011

Z hľadiska   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným postupom,   bolo   nutné   sa   zaoberať   otázkou,   či   v konaní   pred   krajským   súdom   neboli porušené tieto princípy. Žiadne pochybenia v tomto smere však ústavný súd nezistil.

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   patrí   v zmysle   doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04). Spôsob   výkonu   tejto právomoci   všeobecných   súdov   ustanovuje zákon   č. 514/2003 Z. z. účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľ   si   svoje   základné   právo   garantované   v   čl. 46   ods. 3   ústavy   uplatnil na všeobecnom súde žalobou podanou okresnému súdu 18. marca 2008, o ktorej rozhodol okresný   súd   rozsudkom   č. k.   11 C 68/08-266   z 23.   novembra   2009,   pričom   krajský   súd namietaným   rozsudkom   označený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Zamietnutie žaloby   sťažovateľa   všeobecnými   súdmi   v konaní   podľa   zákona   č. 514/2003   Z.   z.   samo osebe   nezakladá   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3 ústavy. Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohla zakladať aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, avšak napriek tomu sa ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zameral   aj   na   posúdenie   jej   vecnej opodstatnenosti,   t. j.   preskúmal,   či   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   je   udržateľný z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Krajský súd sa podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku považujúc ho za vecne správne.

Krajský   súd   sa   najskôr   venoval   otázke   platnosti   zmluvy o postúpení   pohľadávky z 3. mája 2006, ktorej predmetom bola podľa jej článku 2 „pohľadávka voči SR o náhradu škody   spôsobenej   orgánmi   verejnej   moci   nezákonnými   rozhodnutiami   a nesprávnym úradným postupom pri vyšetrovaní a zamedzovaní páchania trestnej činnosti v nebytových priestoroch vo vlastníctve postupcu, nachádzajúcich v katastrálnom území P...“.

Krajský   súd   sa   plne   stotožnil   s názorom   okresného   súdu,   ktorý   konštatoval,   že „postúpenie pohľadávky predpokladá pohľadávku, ktorá existuje, ktorá v čase postúpenia je pohľadávkou určitou, identifikovateľnou“. Krajský súd sa priklonil k názoru okresného súdu, «že v čase podpísania zmluvy o právnom úkone, nazvanom „postúpenie pohľadávky“ nebol   ešte   ani   poškodenou   obchodnou   spoločnosťou   E...,   spol.   s r. o.,   uplatnený   nárok na náhradu   škody   spôsobnej   nesprávnym   úradným   postupom   u odporcu   a to   žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa §b 15 zák. č. 514/2003 Zb.».

Odvolávajúc sa na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 9 ods. 2 a § 16 ods. 1)   krajský   súd   zdôraznil,   že   tento   zákon   v danom   prípade   hovorí   o poškodenom, ktorým je podľa jeho názoru obchodná spoločnosť E., spol. s r. o. V spojitosti s tým krajský súd   upriamil   pozornosť   na   skutočnosť   že „V   priebehu   prvostupňového   konania navrhovateľ, t. j. Mgr. M. B., nie spoločnosť E., spol. s r.o., predložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci zo dňa 15. 8. 2007, ktorá žiadosť bola odporcovi, ako Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 15. 8. 2007. Zároveň predložil list, ktorý odporca adresoval právnemu zástupcovi navrhovateľa zo dňa 29. 1. 2008 doručený dňa 4. 2. 2008, z ktorého vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany odporcu, odporca považoval za nedôvodnú, keď mal za to, že z obsahu žiadosti navrhovateľa nebolo možné určiť, na základe čoho si uplatňuje náhradu škody v uvedenej   výške,   nepredložil   žiadny   relevantný   dôkaz,   ktorý   by   preukazoval,   že navrhovateľovi   bola   škoda   spôsobená   a teda   nepreukázal   ani   jeden   z   predpokladov zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   a   nesprávnym   úradným postupom.

Právne súd prvého stupňa dospel k záveru, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom škoda spôsobená, to znamená,   toto   právo   –   nárok   patrí   iba   poškodenému.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti zdôrazňuje, že poškodený, t. j. spoločnosť E., spol. s r.o. Táto spoločnosť však si svoj nárok v zmysle zák. č. 514/2003 Zb. a ust. § 15, vopred predbežne neprerokovala s príslušným orgánom, t. j. s odporcom. V ust. § 15 ods. 1 cit. zákona je výslovne uvedené, že nárok na náhradu   škody   je   potrebný   predbežne   prerokovať   na   základe   písomnej   žiadosti poškodeného. Žiadosť o predbežné prerokovanie nárok však podával navrhovateľ a nie poškodená   organizácia.“. Tieto   závery   považuje   ústavný   súd   za   relevantné   z hľadiska konečného   rozhodnutia   o žalobe   sťažovateľa   a podľa   jeho   názoru   by   už   samy   osebe postačovali na to, že sťažovateľ nemohol byť v predmetnom konaní úspešný.

Vychádzajúc   z okolností   posudzovanej   veci   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zaoberať sa aj tým, či sa krajský súd v namietanom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s ďalšími kľúčovými právnymi otázkami vyplývajúcimi z podstaty konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to:

- či boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej podľa sťažovateľa nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní a

- či   v okolnostiach   posudzovanej   veci   existovala   príčinná   súvislosť   medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

K prvej otázke krajský súd poukázal na stanovisko súdu prvého stupňa v tom zmysle, že v konaní nebolo preukázané, „že voči navrhovateľovi, resp. jeho právnemu predchodcovi došlo k vykonaniu takého aktu, ktorý možno považovať za nezákonný v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Zb. Pokiaľ sa týka trestných oznámení navrhovateľa z 31. 8. 2004, 16. 11. 2004   a   7. 2. 2005,   o   týchto   bolo   rozhodnuté   uznesením   o   zastavení   trestného stíhania   z   dôvodu,   že   predmetné   skutky   neboli   trestnými   činmi.   Navyše,   pokiaľ   proti rozhodnutiu   o odmietnutí   trestného   oznámenia   zo   dňa   1. 10. 2004   podal   navrhovateľ   v stanovenej   lehote   sťažnosť   a   toto   rozhodnutie   bolo   v   dôsledku   tejto   sťažnosti   zrušené príslušným prokurátorom ako nezákonné a to uznesením zo dňa 12. 10. 2004 správne súd prvého   stupňa   konštatoval,   že v danom prípade išlo o   stav,   kedy   voči   rozhodnutiu   bol podaný v zákonnej lehote opravný prostriedok a oprávnenou osobou, takže nedošlo k jeho správoplatneniu.   Nebolo   teda   zrušené   právoplatné   rozhodnutie   pre   nezákonnosť   a   teda nebol naplnený a zo strany navrhovateľa ani preukázaný prvý predpoklad pre uplatnenie zodpovednosti   štátu,   t. j.   nezákonné   rozhodnutie.   Ak   navrhovateľ   v   odvolaní   v   tejto súvislosti   poukazoval   na   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   je   potrebné   uviesť,   že   tieto v prvostupňovom   konaní,   ale   ani   v   odvolacom   konaní   bližšie   nešpecifikoval a nepreukázal.“.

Pokiaľ   ide   o druhú   ťažiskovú   otázku,   krajský   súd   uviedol,   že „Navrhovateľ i v odvolaní   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sa   domáha   náhrady   ušlého   zisku,   pretože v prípade, ak by navrhovateľ nebol nútený odpredať predmetné nehnuteľnosti na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov so spoločnosťou F., a. s., bol by mal navrhovateľ príjem vo výške 20.598.000,- Sk a tiež, že by v prípade včasného a adekvátneho zásahu polície, by poškodený nebol nútený predať nehnuteľnosti v hodnote 148.300.000,- Sk len za kúpnu   cenu   85.000.000,-   Sk,   čím   navrhovateľovi   bola   spôsobená   škoda   vo   výške 63.300.000,- Sk. Odvolací súd má za to, že medzi činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a vzniknutou škodou, ktorú si navrhovateľ uplatňuje, neexistuje príčinná súvislosť, nakoľko v danom prípade nejde o priamu príčinu vzniku škody. Navrhovateľ nepreukázal, že   by   škoda   pri   absencii   nezákonného   rozhodnutia,   prípadne   v   súvislosti   s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní nevznikla. Preto záver súdu prvého stupňa, že zo zisteného skutkového stavu nie je možné vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným postupom, považuje odvolací súd za správny. Odvolací súd sa s týmto   záverom   súdu   prvého   stupňa   stotožňuje.   Navyše   odvolací   súd   poukazuje na predmetnú   kúpnu   zmluvu,   z   ktorej   nevyplýva   príčinná   súvislosť   medzi   nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá musí byť priama a bezprostredná, čo však v danej veci splnené nebolo. Kúpnu zmluvu slobodne, vážne uzavrel právny predchodca navrhovateľa bez toho, aby   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   bolo   vydané   vo veci   akékoľvek rozhodnutie,   prípadne,   že   bol   právnemu   predchodcovi   navrhovateľa   zo strany   odporcu stanovovaný akýkoľvek postup,   ktorý by   bolo možné   poňať   v príčinnej súvislosti   medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, ktorá takto mala vzniknúť. Bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok údajný vznik škody na majetku právneho predchodcu navrhovateľa bola kúpna zmluva.“.

V nadväznosti na uvedené krajský súd uzavrel, že sťažovateľ v napadnutom konaní nepreukázal   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   nezákonným   rozhodnutím,   resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na jeho majetku, pričom zdôraznil, že podmienky   vzniku   zodpovednosti   štátu   za škodu   sú   v týchto   prípadoch   ustanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť. S poukazom   na   uvedené   krajský   súd   vyhodnotil   odvolanie   sťažovateľa   ako   nedôvodné, a preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Ústavný súd v nadväznosti na citované časti namietaného rozsudku krajského súdu považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   posudzovať   z   hľadiska   ich   ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06,   IV. ÚS 158/2010).   Právne   závery   krajského   súdu   uvedené   v namietanom rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   odôvodnení   sťažnosťou   namietaného   rozsudku krajský súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona č. 514/2003   Z.   z.)   a   dostatočne   vyargumentoval   svoj   meritórny   výrok,   ktorým   potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

V namietanom   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadne   také   dôvody,   na   základe   ktorých   by   ho   mohol kvalifikovať   z ústavného   hľadiska   ako   neakceptovateľný   a neudržateľný.   Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej   svojvôle,   a   taktiež   ho   nemožno   označiť   za   arbitrárny,   pretože   podáva náležitým   spôsobom   vysvetľujúcu   odpoveď   na   všetky   podstatné   otázky,   pre   ktoré   bol prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľa) odvolacím súdom potvrdený.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnený   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. Ú 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov krajského súdu, keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   namietaným rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho návrhu na náhradu škody v sume   2 712 474,80   €,   ktorá   mu   mala   byť spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom orgánov   činných   v trestnom   konaní,   nevyhovel,   avšak   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   namietaným rozsudkom krajského súdu ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým rozsudkom   a   namietaným   porušením   označeného   základného   práva,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 5   ods. 1   a čl. 13   dohovoru   ústavný   súd konštatoval, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnil. Táto časť petitu teda nemá oporu v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia odôvodnenia návrhu a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012