znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. K., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2003, za účasti Okresného súdu Svidník, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Svidník p r i k a z u j e,   aby   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 91/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Svidník p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Svidník j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   K.   trovy   konania   v   sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2009 doručená sťažnosť M. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2003.

Sťažovateľ   v   procesnom   postavení   poškodeného   k   priebehu   trestného   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 T 91/2003, v ktorom namieta porušenie svojich práv, uvádza:

„Dňa 2. 5. 2003 napadla na Okresný súd Svidník obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Svidník na obžalovanú JUDr. M. G., bytom B., pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, podľa ktorého sa mal obž. JUDr. M. G. dopustiť tak, že hoci ako referent pre právnu agendu na úseku lesného hospodárstva a poľovníctva, oddelenia štátnej správy lesného hospodárstva, odboru štátnej správy lesného hospodárstva Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej   republiky,   nemohla   ovplyvňovať   poskytovanie   dotácií   zo   Štátneho   fondu zveľaďovania lesa Slovenskej republiky, nezisteného dňa v mesiaci november 1996 v H. prisľúbila M. K., že dotáciu v sume 10.000.000,- Sk z uvedeného štátneho fondu vybaví, za čo požiadala províziu vo výške 5 % z vybavenej dotácie, pričom nezisteného dňa v apríli 2007 províziu v sume 500.000,- Sk v detskej izbe jeho rodinného domu č. 16 v obci M., okr. S., prevzala, no ku škode M. K. dotáciu nevybavila, ani v tomto smere nevykonala žiadnu činnosť.

Sťažovateľ je v predmetnej trestnej veci v procesnom postavení poškodeného, ktorý si uplatnil   nárok   na   náhradu   škody   vo   výške   200.000,-   Sk,   nakoľko   z   vyplatenej   sumy vo výške 500.000,- Sk mu obž. JUDr. M. G. vrátila sumu 300.000,- Sk. Tento nárok na náhradu škody si sťažovateľ ako poškodený uplatnil ešte v prípravnom konaní, ktoré začalo uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa 10. 5. 2000.“

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že „Okresný   súd   Svidník   po   podaní   obžaloby   vykonal nasledovné úkony:

● dňa 26. 6. 2003 vydal trestný rozkaz, ktorým obv. JUDr. M. G. uznal vinnou zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005

● dňa 10. 7. 2003 bol obv. JUDr. M. G. podaný odpor proti trestnému rozkazu ● Okresný súd Svidník vykonal hlavné pojednávanie dňa 22. 7. 2003, 26. 8. 2003, 6. 10. 2003, 10. 11. 2003, 14. 1. 2004, 11. 2. 2004, 28. 6. 2004, 24. 8. 2004, 3. 9. 2004, 28. 9. 2004, 2. 11. 2004, 18. 3. 2005, 6. 5. 2005, 30. 5. 2005, 17. 8. 2005, 24. 10. 2005, 4. 11. 2005, 16. 11. 2005, 12. 12. 2005, 15. 12. 2005.“.

Sťažovateľ napokon uviedol, že „Dňa 15. 12. 2005 Okresný súd Svidník vyhlásil odsudzujúci rozsudok, ktorým uznal obž. JUDr. M. G. za vinnú zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, uložil jej trest a zaviazal obž. JUDr. M. G. nahradiť poškodenému škodu vo výške 200.000,- Sk. Na základe odvolania obž. JUDr. M. G. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na neverejnom zasadnutí konanom dňa 14. 3. 2006 zrušil rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2 T 91/03 zo dňa 15. 12. 2005 a vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Svidník. Okresný súd Svidník po zrušení rozsudku zo dňa 15. 12. 2005 a vrátení veci na ďalšie konanie vykonal nasledovné úkony:

● Okresný súd Svidník vykonal hlavné pojednávanie dňa 2. 6. 2006, 23. 6. 2006, 21. 7. 2006, 4. 9. 2006, 24. 11. 2006, 13. 12. 2006, 2. 2. 2007, 9. 3. 2007, 28. 3. 2007, 8. 6. 2007, 20. 7. 2007, 24. 8. 2007...

Dňa 27. 8. 2007 Okresný súd Svidník vyhlásil odsudzujúci rozsudok, ktorým uznal obž. JUDr. M. G. za vinnú zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, uložil jej trest a zaviazal obž. JUDr. M. G. nahradiť poškodenému škodu vo výške 200.000,- Sk.

Na základe odvolania obž. JUDr. M. G. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na neverejnom zasadnutí konanom dňa 5. 3. 2008 zrušil rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2 T 91/03 zo dňa 27. 8. 2007 a vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Svidník. Okresný súd Svidník po zrušení rozsudku zo dňa 27. 8. 2007 a vrátení veci na ďalšie konanie vykonal nasledovné úkony:

● Okresný súd Svidník vykonal hlavné pojednávanie dňa 5. 5. 2008, 4. 6. 2008, 11. 7. 2008, 8. 8. 2008 a 5. 9. 2008.

Dňa   5.   9.   2008   Okresný   súd   Svidník   vyhlásil   oslobodzujúci   rozsudok,   ktorým oslobodil obž. JUDr. M. G. spod obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a odkázal poškodeného so svojím nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach.

Na   základe   odvolania   prokurátora   Krajský   súd   v   Prešove   ako   odvolací   súd na neverejnom   zasadnutí   konanom   dňa   18.   11.   2008   zrušil   oslobodzujúci   rozsudok Okresného súdu Svidník sp. zn. 2 T 91/03 zo dňa 5. 9. 2008 a vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Svidník.

Okresný súd Svidník po zrušení rozsudku zo dňa 5. 9. 2008 a vrátení veci na ďalšie konanie vykonal nasledovné úkony:

● Okresný súd Svidník vykonal hlavné pojednávanie dňa 30. 1. 2009 a 15. 6. 2009.“.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vykonávaním nehospodárnych, neefektívnych úkonov,   ako   aj   nedôsledným   postupom   pri   vedení   namietaného   súdneho   konania neprimerane   predlžuje   jeho   trvanie.   Za   neefektívny   a   nehospodárny   sťažovateľ   označil postup okresného súdu pri predvolávaní obžalovanej na hlavné pojednávanie (ktorá buď neprevzala   predvolanie   na   hlavné   pojednávanie,   alebo   sa   z   rôznych   dôvodov   vždy ospravedlnila, resp. sa ospravedlnil jej obhajca) a zabezpečovaní jej účasti na pojednávaní, keď okresný súd podľa názoru sťažovateľa nevyužil všetky možnosti dané mu Trestným poriadkom   účinným   do   31.   decembra   2005.   V   dôsledku   toho „úkony   Okresného   súdu Svidník boli síce kvantitatívne početné, avšak neboli ničím efektívne. Tým, že Okresný súd Svidník nepostupoval rázne a nezabezpečil účasť obž. JUDr. M. G. dostupnými právnymi prostriedkami v zmysle Trestného poriadku, spôsobil svojím postupom zbytočné prieťahy.“.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal, že hoci predmetná trestná vec si vyžiadala rozsiahle dokazovanie, toto dokazovanie bolo vykonané len na niekoľkých pojednávaniach, „pričom ostatných cca 30 pojednávaní sa javí ako zbytočných“. Okresný súd však podľa názoru   sťažovateľa   koná   zdĺhavo,   neefektívne,   o   čom   svedčí   skutočnosť,   že „až   po   9 rokoch od začatia trestného stíhania a 6 rokoch po podaní obžaloby predvolal na hlavné pojednávanie dňa 30. 1. 2009 päť doposiaľ nevypočutých svedkov, ktorých bolo možné predvolať   a   vypočuť   k   zásadným   veciam   skôr,   čo   tiež   nemožno   považovať   za   správny a efektívny postup súdu“. Sťažovateľ zdôrazňuje, že „predmetná trestná vec trvá od roku 2000 a nie je do dnešného dňa právoplatne skončená...“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti rozhodol nálezom tak, že v ňom vysloví porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 91/2003, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 6 638,78 € a úhradu trov konania v sume 245,70 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 72/2010-12 z 18. februára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Na tomto základe ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v   prípise   sp.   zn. 1 SprO/116/2010 z 9. marca 2010 doručenom ústavnému súdu 12. marca 2010 predložil podrobný rozbor predmetnej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 91/2003. V prípise okrem iného uviedol:

„Trestná vec proti obžalovanej JUDr. M. G., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., napadla dňa 12. mája 2003 a je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 2 T 91/2003.

Dňa 26. 6. 2003 súd vydal v tejto veci trestný rozkaz, proti ktorému obžalovaná podala dňa 10. 7. 2003 odpor. Z tohto dôvodu vo veci bolo určené hlavné pojednávanie na deň 22. 7. 2003, ktoré ale bolo odročené na deň 26. 8. 2003, nakoľko u obžalovanej doručenie na hlavné pojednávanie nebolo vykázané. V tejto trestnej veci bolo nariadených viacero   hlavných   pojednávaní   na   ktoré   sa   nedostavili   jednak   obžalovaná,   prípadne obhajca, ale aj poškodený, teda sťažovateľ M. K., prípadne predvolaní svedkovia, ktorí svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili. Niektorí svedkovia majú trvalý pobyt v Českej republike a pre vek a chorobu sa na hlavné pojednávanie nemohli dostaviť. Preto títo svedkovia boli vypočutí dožiadaným súdom. Týkalo sa to aj niektorých svedkov, ktorí majú trvalý   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky.   Podotýkam,   že   sťažovateľ   sa   na   hlavné pojednávanie   nedostavil   v   dňoch   6.   10.   2003,   11.   2.   2004,   24.   8.   2004,   3.   9.   2004, 2. 11. 2004, 18. 3. 2004, 6. 5. 2005, 17. 8. 2005, 24. 10. 2005, 4. 11. 2005, 16. 11. 2005 a 12. 12. 2005, kedy bol vynesený rozsudok. Tento rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Prešove dňa 14. 3. 2006 zrušený a vec bola vrátená súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Podobne bola táto vec zrušená Krajským súdom v Prešove dňa 5. 3. 2008, 18.   11.   2008   a   11.   8.   2009.   Následne   bolo   potrebné   vypočuť   niektorých   svedkov a to dožiadaným súdom

V niektorých prípadoch odročenie hlavného pojednávania zapríčinil sám sťažovateľ jednak svojou neprítomnosťou na hlavnom pojednávaní. Boli tu aj iné príčiny. Napríklad na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. 7. 2008 navrhol vypočuť ďalších svedkov ktorí v prípravnom   konaní   vôbec   neboli   vypočutí.   Aj   v   danom   prípade   bolo   potrebné pojednávanie   niekoľkokrát   odročiť   nakoľko   svedkovia   na   hlavné   pojednávanie sa nedostavili a svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili. Na druhej strane ale sťažovateľ mal možnosť už skôr navrhnúť vypočutie týchto svedkov. Je pravdou, že ako obžalovaná JUDr. M. G. ale aj sťažovateľ sa niekoľkokrát na hlavné pojednávanie nedostavili, ale svoju   neprítomnosť   riadne   ospravedlnili.   Súd   to   akceptoval   a   preto   nemohol   im   uložiť poriadkovú   pokutu   alebo zabezpečiť   ich   predvedenie.   To isté sa stalo   aj v prípade,   že na hlavné   pojednávanie   sa   nedostavili   niektorí   svedkovia.   Súd   ale   vo   veci   konal   bez prieťahov.“

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 23. marca 2010, v ktorom zotrval na tvrdení, že neefektívnou a nesprávnou činnosťou a postupom okresného súdu v uvedenej trestnej veci boli spôsobené zbytočné   prieťahy   v   konaní,   pričom   zdôraznil,   že „sťažovateľ   sa   žiadnym   spôsobom nepričinil o zbytočné prieťahy Okresného súdu Svidník... je právom sťažovateľa navrhovať dôkazy v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, a nemožno sťažovateľovi pričítať prieťahy v   konaní   preto,   že   využil   svoje   zákonné   právo.   Potreba   vypočutia   svedkov   vyvstala po tvrdenia obž. JUDr. M. G., ktorá tieto tvrdenia neuviedla v prípravnom konaní, ale išlo o nové tvrdenia uvedené až na hlavnom pojednávaní.“.

Ústavný súd zistil, že napadnuté trestné konanie na okresnom súde nie je ku dňu rozhodovania v tejto veci ešte právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a postup samotného súdu.   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje   pri   preskúmavaní sťažností, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že namietané trestné konanie sa vedie proti obžalovanej „... pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods.   3 Trestného zákona účinného do 31.   12.   2005“. Po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov   a   najmä   s   obsahom   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti,   ktoré   by   mohli   aspoň   čiastočne   ospravedlniť   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku namietaného   súdneho   konania.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzal   na   vedomie,   že na zložitosť   veci   nepoukázal   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti z 9. marca 2010.

Pri   hodnotení   povahy   preskúmavanej   veci   ústavný   súd   vychádzal   zo   všeobecnej zásady   uznávanej   aj   v   judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konanie v trestných   veciach   v   dôsledku   mimoriadne   citlivého   zásahu   do   sféry   osobných   práv a slobôd,   ktorý   je   s priebehom   trestného   konania   spravidla   spojený,   musí   posudzovať prísnejšie   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Bagetta   v.   Taliansko   z   25.   júna   1987). V okolnostiach   prípadu,   keď   v   predmetnom   konaní   od   doručenia   obžaloby   prokurátora Okresnej prokuratúry Svidník (ďalej len „okresná prokuratúra“) okresnému súdu 12. mája 2003   uplynulo   takmer   sedem   rokov,   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   nebral dostatočným spôsobom do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ ako poškodený bol a je v celom priebehu doterajšieho súdneho konania (ku vzneseniu obvinenia voči obžalovanej došlo ešte uznesením vyšetrovateľa z 12. septembra 2000) v stave dlhodobej právnej neistoty.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ má čiastočný podiel na spomalení priebehu napadnutého konania. Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd totiž zistil, že sťažovateľ sa nezúčastnil viacerých hlavných pojednávaní, o ktorých bol upovedomený, pričom jeho účasť na týchto pojednávaniach   bola   žiaduca   z hľadiska   zabezpečenia   dokazovania.   Jeho   neprítomnosť na hlavných pojednávaniach bola viackrát dôvodom na ich odročenie. Ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že sťažovateľ až na hlavnom pojednávaní konanom 11. júla 2008 (po   piatich   rokoch   od   začatia   konania)   navrhol   vypočuť   ďalších   troch   svedkov   (ktorí v prípravnom   konaní vôbec neboli vypočutí),   aj keď   nesporne   mal možnosť   tak urobiť už skôr.   Negatívny   podiel   sťažovateľa   na   doterajšom   priebehu   namietaného   súdneho konania   ústavný   súd   zohľadňoval   pri   rozhodovaní   o sume   priznaného   finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval, či v namietanom   súdnom   konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil rovnaký priebeh konania ako uviedol   sťažovateľ   v   sťažnosti.   Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   po   hlavnom   pojednávaní konanom 30. januára 2009 okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 15. júna 2009 vo veci rozhodol v poradí štvrtým rozsudkom, ktorým oslobodil obžalovanú spod obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,   pričom   sťažovateľa   ako   poškodeného   s   nárokom   na   náhradu   škody   odkázal   na konanie   vo   veciach   občianskoprávnych.   Na   základe   odvolania   podaného   okresnou prokuratúrou Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd uznesením sp. zn. 6 To 49/09 z 11. augusta 2009 opäť zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a vrátil   vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom   rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 14. augusta 2009.

Následne   okresný   súd   9.   septembra   2009   nariadil   hlavné   pojednávanie   vo   veci na 5. október 2009, ktoré odročil pre účely vykonania dokazovania výsluchom svedkov, dožiadal o výsluch svedkov Okresný súd Zvolen a Okresný súd Bratislava V (prípismi zo 6. októbra 2009), nariadil hlavné pojednávania na 15. január 2010 (odročené pre kolíziu pojednávaní   obhajcu   obžalovanej),   na   27.   január   2010   a   12.   február   2010,   ktoré   boli odročené z dôvodu práceneschopnosti obžalovanej (v spise však k tomu nie je pripojené príslušné potvrdenie).

Na   základe   zisteného   prehľadu   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že okresný súd síce konal v predmetnej veci v zásade plynulo, avšak takmer celý priebeh napadnutého   konania   je   poznačený   neefektívnosťou   a nesústredenosťou   jeho   postupu, čo malo zásadný vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Aj keď možno na jednej strane konštatovať, že okresný súd v doterajšom priebehu namietaného konania nariaďoval termíny hlavných pojednávaní v krátkodobých intervaloch (jeden až tri mesiace), na druhej strane ich efektívnosť bola veľmi nízka, a to aj preto, že okresný súd nedostatočne využíval donucovacie prostriedky dané mu Trestným poriadkom voči nedisciplinovanosti svedkov (iba   v   jednom   prípade   uložil   svedkovi   poriadkovú   pokutu   v   sume   10 000   Sk),   ale aj obžalovanej   a   jej   obhajcovi,   ktorí   sa   vo   väčšine   prípadov   na   nariadené   hlavné pojednávania   nedostavili   (ako   dôvod   ospravedlnenia   obžalovaná   väčšinou   uvádzala práceneschopnosť, obhajca okrem toho aj kolíziu pojednávaní, iné pracovné povinnosti, resp. sa obidvaja ospravedlnili bez uvedenia dôvodu), čo okresný súd akceptoval, a tak väčšina hlavných pojednávaní bola v dôsledku týchto skutočností odročená.

O   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   svedčí   napokon aj skutočnosť,   že   všetky   ním   vo   veci   vydané   rozsudky   (odsudzujúce   rozsudky z 15. decembra 2005, z 27. augusta 2007 a oslobodzujúce rozsudky z 5. septembra 2008 a 15. júna 2009) boli odvolacím súdom zrušené ako predčasné a opierajúce sa o neúplné a nejasné skutkové zistenia a boli vrátené prvostupňovému súdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský súd v ostatnom uznesení sp. zn. 6 To 49/09 z 11. augusta 2009, ktorým zrušil v   poradí   štvrtý   rozsudok   okresného   súdu   z   15.   júna   2009,   vytkol   okresnému   súdu, že v poslednom   konaní   sa   dopustil   viacerých   procesných   pochybení   pri   zaobstarávaní a vykonávaní dôkazov, ale najmä pri ich individuálnom a súhrnom hodnotení. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol, že „okresný súd je povinný po každom vykonanom   dôkaze,   resp.   po   súhrne   vykonaných   dôkazov   umožniť   obžalovanej   vyjadriť sa k obsahu   tohto   dokazovania   a v zápisnici   o   hlavnom   pojednávaní   toto   vyjadrenie zaznamenať. Okresný súd musí vykonať všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy a s týmito sa aj   zákonným   spôsobom   vysporiadať.   Po   prednesení   záverečných   rečí   všetkými procesnými stranami musí súd dať obžalovanej právo posledného slova a jeho doslovné znenie   ako   posledné   slovo   zaznamenať   v   zápisnici   o hlavnom   pojednávaní.   Ak   sa   tak nestane, ide o podstatné pochybenie, ktoré má za následok aj nezákonnosť meritórneho rozhodnutia.   Pri   vyhlasovaní   rozhodnutia   vo   veci   samej   musí   byť   uvedený   aj   skutok, paragrafové označenie, podľa ktorého súd rozhodol, resp. ktoré použil v rozhodnutí a tomu zodpovedajúca právna veta. Nie je možné pritom poukázať na skutok uvedený v obžalobe. Prehliadol súd prvého stupňa, že v dožiadaní vypočutí svedkovia neboli správne a zákonne poučení...“. Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   vo   svojich   predchádzajúcich   zrušujúcich rozhodnutiach   odvolací   súd   poukazoval   na   procesné   chyby   okresného   súdu   pri   vedení hlavných   pojednávaní   so   zreteľom   na   rešpektovanie   práv   obžalovanej   a   poškodeného. Rovnako tak sa krajský súd vo svojich rozhodnutiach stotožňoval s odvolacími námietkami okresného prokurátora.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc zo svojich zistení, ako aj svojej konštantnej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade okresný súd v celom doterajšom priebehu namietaného konania, t. j. v období viac ako 6 rokov (ústavný súd vzal do úvahy, že spisový materiál bol z   dôvodu   podávaných   opravných   prostriedkov   obžalovanou   a   okresným   prokurátorom mimo   dispozičnej   sféry   okresného   súdu   približne   5   mesiacov)   konal   neefektívne a nesústredené, čím spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže namietané súdne konanie v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v ňom v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   6 638,78   € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Poukázal najmä na to, že vzniknuté prieťahy v postupe okresného súdu mu spôsobujú najmä majetkovú a psychickú ujmu, „nakoľko v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania a stavu právnej neistoty mal a má sťažovateľ sťaženú a neistú pozíciu pri vymáhaní škody spôsobenej trestným činom obž. JUDr. M. G.“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 2 T 91/2003, berúc do úvahy aj ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (povahu veci, správanie sťažovateľa), ako aj skutočnosť, že preskúmavané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde   (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   S.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z   návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou   245,70   € [vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009)], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát po 115,90 € a 2-krát režijný paušál po 6,95 € (bod 4 výroku tohto nálezu), čo spolu predstavuje sumu 245,70 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010