znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. L. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008.

Podaním doručeným ústavnému súdu toho istého dňa sťažovateľ upravil petit svojej sťažnosti.   Dňa 29.   januára 2009   sťažovateľ   doručil   ústavnému súdu   chýbajúcu   spisovú dokumentáciu týkajúcu sa označeného konania a rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci Mgr. A. S., rod. S., a maloletej A. S., obe bytom P. (ďalej len „žalobkyňa v 1. rade“   a   „žalobkyňa   v 2.   rade“),   proti   sťažovateľovi   o určenie   otcovstva   rozsudkom sp. zn. 8 C 132/00 z 30. marca 2006 určil sťažovateľa za otca maloletej žalobkyne v 2. rade pochádzajúcej   z matky   -   žalobkyne   v   1.   rade.   Zároveň   rozhodol   o zverení   maloletej žalobkyne v 2. rade do osobnej starostlivosti jej matky, zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu maloletej žalobkyne v 2. rade sumou 66,39 € (2 000 Sk) mesačne od 26. mája 2000 do budúcna a taktiež ho zaviazal uhradiť dlžné výživné v sume 3 087,03 € (93 000 Sk) v mesačných splátkach po 165,97 € (5 000 Sk) a zaplatiť trovy konania.

Po zrušení potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho krajského súdu z 30. novembra 2004   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 22. februára 2008 pre procesné pochybenia krajský súd v predmetnej veci opäť rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o určenie otcovstva, o výchove a výžive maloletej žalobkyne v 2. rade za obdobie od 26. mája 2000 do 31. augusta 2007. Vo veci výživného počnúc 1. septembrom 2007 zmenil rozsudok a zvýšil výživné na maloletú žalobkyňu v 2. rade zo sumy 66,39 € (2 000 Sk) na sumu   132,78   €   (4   000   Sk)   mesačne   a povolil   sťažovateľovi   zaplatiť   dlžné   výživné   za obdobie od 26. mája 2000 do 31. mája 2008 v sume 4 547,57 € (137 000 Sk) v mesačných splátkach po 331,94 € (10 000 Sk). Súčasne zaviazal sťažovateľa uhradiť trovy konania.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 8 C 132/00 z 30. marca 2006 a krajského súdu sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008, pričom podstata jeho sťažnosti spočíva v tom, že „Prvý   nevykonaný   dôkaz,   ktorého   nevykonanie   nebolo   dostatočne   právne, v náväznosti   na   hmotné   právo,   odôvodnené,   bolo   znalecké   dokazovanie   či   už   krvnou, morfologickou alebo inou skúškou u bývalého manžela matky v súdnom spore č. konania 7 C 192/2000... V tomto prípade sa viedlo konanie o zapretie otcovstva a Okresný súd pre svoje   rozhodnutie   využil   len   vyhlásenie   bývalých   manželov,   že   v rozhodujúcom   období nemali   pohlavný   styk   bez   vykonaného   znaleckého   dokazovania...   Tento   dôkaz   nebol vykonaný   ani   v nasledujúcom   súdnom   spore   č.   konania   8   C   132/00,   aj   keď   vykonanie dôkazu bolo navrhované...

Druhým   navrhovaným   dôkazom,   ktorý   Okresný   súd   v Prešove   nevykonal   bolo nevykonanie   tretieho   znaleckého   posudku   (vrchného   dobrozdania)   nezávislým   znalcom, prípadne aj mimo územia SR, alebo dvoch nových znaleckých posudkov. Obidva znalecké posudky boli vykonané testom DNA u všetkých troch osôb (matka, dieťa a žalovaný), ale tieto posudky sa vo výsledkoch odčítania jednotlivých alel v deviatich prípadoch u všetkých troch osôb odlišovali, ale napriek tomu ich závery v percentuálnom vyjadrení boli podobné a znalci skonštatovali, že otcovstvo je prakticky dokázané...

Tretím pochybením, s možným následkom porušenia základného ústavného práva na súdnu   ochranu   je   skutočnosť,   že   sudkyňa   okresného   súdu   umožnila   krížnu   výmenu vykonaných   znaleckých   posudkov   a znalec,   ktorý   vyhotovil   prvý   znalecký   posudok,   na základe nahliadnutia do znaleckého posudku druhého znalca upravil hodnoty odlišujúcich sa alel tak, aby boli zhodné s hodnotami druhého znaleckého posudku, čím bolo zmarené dovtedajšie znalecké dokazovanie a žalovanému bolo odňaté právo na spravodlivý proces... Najzávažnejším pochybením je to, že Krajský súd v konaní č. 3 Co 42/2008 potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   v Prešove   čo   do   výroku   o určení   otcovstva,   bez   toho,   aby prehodnotil   vykonané   dokazovanie   a neprehodnotil   dôsledne   konanie   Okresného   súdu v Prešove, v pochybeniach, ktoré v tejto sťažnosti uvádzame...

Ďalším   pochybením   Krajského   súdu   bolo,   že   nevykonával   žiadne   dokazovanie o výške dlžného výživného a v rozsudku uviedol sumu Sk 137 000,00, ktorá nezodpovedá skutočnosti,   pretože   žalovaný   platil   výživné,   ako   aj   dlžné   výživné   vo   výške   určenej v potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove č. konania 3 Co 196/2006 t. j. bežné výživné vo výške Sk 2 000,00 a dlžné výživné vo výške Sk 5 000,00. Pri výpočte dlžného výživného Krajský súd pochybil a vypočítal dlžné výživné vo výške Sk 137 000,00 namiesto dlžného výživného vo výške Sk 25 000,00. Na túto skutočnosť bol súd upozornený písomne po doručení rozsudku žalovaným, ale súd napriek chybe pri výpočte nezjednal nápravu. Žalovaný doložil do spisu aj doklady o platení. V odôvodnení sa súd opiera o vyjadrenie matky   -   žalobkyne   v prvom   rade,   že   výživné   bolo   platené   len   vo   výške   stanovenej predbežným opatrením vo výške Sk 1 000,00, ku ktorému sa nemohol vyjadriť žalovaný, ktorému tak bola odňatá možnosť sa k tomu vyjadriť a tým aj konať pred súdom...“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008, zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 132/00 z 30. marca 2006 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (100 000 Sk), ktoré je mu povinný vyplatiť krajský súd a úhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z doterajšej,   ako   aj   súčasnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že dôvodom   na odmietnutie návrhu   pre   jeho zjavnú neopodstatnenosť   je absencia   priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa, v postavení žalovaného, o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri hodnotení dôkazov rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008 v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 132/00 z 30. marca 2006 o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), inak povedané, právo na spravodlivý proces.   Avšak   obsah   tohto   práva   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   súdny   spor   sa   skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

V prerokúvanej veci je zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil,   zrejmé,   že   otcom   maloletej   žalobkyne   v   2.   rade   je   sťažovateľ.   Pri rozhodovaní   o určení   otcovstva   prvostupňový   súd   vychádzal   predovšetkým   z výsledkov znaleckého dokazovania, na základe ktorých považoval otcovstvo sťažovateľa k maloletej za   nepochybné.   Pri   stanovení   výšky   výživného   okresný   súd   vychádzal   z pomerov sťažovateľa, ako aj potrieb maloletej žalobkyne v 2. rade.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008 odvolaním sťažovateľa napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o určení   otcovstva,   výchove   a výžive maloletej žalobkyne v 2. rade za obdobie od 26. mája 2000 do 31. augusta 2007 potvrdil. Stotožnil   sa   so   skutkovými   a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa   a konštatoval,   že v konaní neboli preukázané okolnosti, ktoré by vylučovali, že otcom maloletej žalobkyne v 2. rade je sťažovateľ. Argumentujúc podstatnou zmenou pomerov na strane maloletej žalobkyne   v   2.   rade   krajský   súd   zmenil   prvostupňový   rozsudok   v časti   výživného   na maloletú od 1. septembra 2007 a zvýšil ho zo sumy 66,39 € (2 000 Sk) na sumu 132,78 € (4 000 Sk) mesačne. Zároveň rozhodol o dlžnom výživnom za obdobie od 26. mája 2000 do 31.   mája   2008   v sume   4 547,57   €   (137 000   Sk)   a povolil   ho   sťažovateľovi   splácať v mesačných splátkach po 331,94 € (10 000 Sk).

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   okrem   iného uviedol:

«... Keďže   rozhodujúcu   úlohu   v konaní   o určenie   otcovstva   má   dokazovanie znaleckým posudkom, znalecký posudok (ďalej len ZP) tak znalca Prof. K., ako aj ústavu bol zameraný na zistenie DNA diagnostiky. Z výsledkov DNA analýzy vyplýva, že DNA profil   zistený   z porovnávacej   vzorky   bukálneho   výteru   označenej   „A.   S.“   obsahuje   vo všetkých vyšetrených STR systémoch DNA znak, ktorý bol zistený v porovnávacej vzorke bukálneho výteru označenej „L. S.“. Z uvedeného vyplýva, že osobu, od ktorej bola zistená porovnávacia vzorka označená „L. S.“, nie je možné vylúčiť žalovaného ako biologického otca osoby, od ktorej bola zistená porovnávacia vzorka označená A. S. Pravdepodobnosť vylúčenia náhodne vybraného muža z populácie ako biologického otca je 99,99999999 % (jeden z 86 930 000). Otcovstvo je prakticky dokázané (záver znaleckého Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Bratislava č. l. 479 spisu)...

Metodika   testov   o určenie   otcovstva   využíva   medzinárodne   uznaný   štandard   pri odoberaní   a identifikácii   jedinca   na   základe   DNA   analýzy,   ktorú   metodiku   využíva   aj Kriminalistický   a expertízny   ústav   PZ,   ktorý   práve   v predmetnom   konaní   vypracoval znalecký   posudok.   V tomto   znaleckom   posudku   boli   predložené   predmety   preskúmané metódami DNA analýzy, pričom z predložených predmetov bola DNA izolovaná metódou selexovej   extrakcie.   Izolovaná   DNA   bola   spracovaná   metódou   PCR   (polymerázová reťazová reakcia) a analyzovaná na automatickom analyzátory ABI PRISM 310 pomocou kitu POWER PLEX 16 systém v 15 systémoch typu STR a systéme pre určenie pohlavia. Záver znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu jednoznačne znie, že žalovaného nie je možné ani jedným z 15 vyšetrených systémov vylúčiť ako biologického otca mal. žalobkyne.

Tiež zo záverov ZP Prof. K. vyplýva správnosť skutkových okolností. Znalec potvrdil, že pri opakovanej analýze DNA zistil rovnaké výsledky ako experti z KEÚPZ v Bratislave bola použitá vertikálna elektroforóza typu Hoefer SQ3 Sequencer Pharmacia Biotech, bol použitý 4 % polyakrylamidový gél o dĺžke 40 cm s výkonom 60 W a časom 80 min. Gél bol farbený striebrom, na izoláciu DNA bola použitá vysoľovacia metóda a na analýzu boli použité triplexy z firmy Promega CTT, FFv a SilverSTR III nanáška na elektroforézu bola 2,5 ul. Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   odvolací   súd   preto   nemal   dôvod   spochybňovať výsledky   kontrolného   znaleckého   posudku   Kriminalistického   a expertízneho   ústavu v Bratislave,   tiež   znalecký posudok Prof.   K.   je presvedčivý a preto odvolací   súd nemal dôvod pochybovať o správnosti záverov aj tohto prvého znaleckého posudku.

K ďalšej   odvolacej   námietke   žalovaného,   že   v konaní   7   C   192/2000   o zapretie otcovstva vedenom pred Okresným súdom Prešov žiadne znalecké dokazovanie, ktoré by vylúčilo manžela žalobkyne v 1. rade z otcovstva nebolo vykonané a keďže bývalý manžel žalobkyne v 1. rade v priebehu konania zomrel (21. 9. 2002) súd zrušil už skôr nariadené uznesenie,   ktorým odvolal Kriminalistický   a expertízny   ústav a uložil   mu zastaviť   práce z objektívnych dôvodov pričom práve toto dokazovanie malo byť realizované ako prvotné. K tejto odvolacej námietke treba uviesť, že súhlasná výpoveď matky (žalobkyne v 1. rade) a jej bývalého manžela boli postačujúcimi dôkazmi v konaní 7 C 192/2000 Okresného súdu Prešov pre záver o vylúčenie V. S. z otcovstva. Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 7 C 192/2000 Okresného súdu Prešov žalobkyňa v 1. rade jej bývalý manžel v tomto konaní nepochybne určite a nezvratne vyjadrili, že medzi nimi v rozhodnom období nedošlo k pohlavnému   styku,   pričom   bývalý   manžel   žalobkyne   na   pojednávaní   dňa   17.   7.   2000 potvrdil, že so žalobkyňou nesúložil už po dobu 5 rokov pred otehotnením.

Pokiaľ   ide   o návrh   žalovaného   na   vykonanie   tretieho   kontrolného   znaleckého posudku, k tomu je potrebné uviesť, že takýto dôkaz ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je potrebné vykonať. Vzhľadom na závery doterajších znaleckých posudkov vypracovaných v konaní zo záverov ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaného ako biologického otca osoby, od ktorej bola zaistená porovnávacia vzorka, nie je možné vylúčiť na 99,88 %, resp. 99,99% a otcovstvo žalovaného je prakticky dokázané. Podľa ustálenej súdnej praxe, tretí kontrolný znalecký posudok by prichádzal do úvahy a bolo by ho možné vykonať len za predpokladu, pokiaľ by závery predchádzajúcich dvoch posudkov boli rozdielne a súd ani osobným   výsluchom znalcov   by   nemohol   odstrániť   rozpornosť   týchto   posudkov.   Rozpor v obidvoch   znaleckých   posudkoch   neexistuje,   a závery   obidvoch   znaleckých   posudkov zhodne potvrdzujú otcovstvo žalovaného k mal. žalobkyni.

Prejednávanie   predmetnej   veci   trvá   už   viac   ako   7   rokov,   pričom   príčinou dlhoročného   sporu   je   aj   správanie   a postoj   žalovaného,   ktorý   sa   snaží   oddiaľovať právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia s neefektívne navrhovanými dôkazmi, ktoré sú aj naviac neekonomické, čím spôsobuje prieťahy v konaní.

Pokiaľ ide o zverenie mal. žalobkyne do osobnej starostlivosti matky - žalobkyne v 1. rade,   ktorá   je   oprávnená   a povinná   maloletú   zastupovať   a spravovať   jej   majetok, v tomto   smere   odvolanie   zo   strany   účastníkov   konania   nebolo   podané.   Odvolací   súd dodáva,   že   z výsledkov   vykonaného   dokazovania   nepochybne   vyplýva,   že   žalobkyňa v 1. rade sa o mal. žalobkyňu vzorne a po každej stránke osobne stará, a preto nie je dôvod pre iné rozhodnutie o zverenie do výchovy.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   prvostupňového súdu vo výrokoch o určenie otcovstva o výchove a výžive za obdobie od 26. 5. 2000 do 31. 8. 2007 ako vecne správny podľa § 219 O. s. p.

Prvostupňový súd pri určení výšky výživného správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 1 až 5 a 75 ods. 1 nového Zákona o rodine. Právny záver súdu prvého stupňa podľa § 75 ods. 1 nového Zákona o rodine, na základe ktorého prihliadol pri určení výživného na odôvodnené   potreby   oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery povinného je správny a zákonný.

V čase narodenia mal. žalobkyne jej potreby boli nižšie a príjmy žalovaného vyššie. V súčasnosti   je   žalovaný   poberateľom   starobného   dôchodku.   Na   základe   rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 15. 6. 2007 bol žalovanému zvýšený starobný dôchodok počnúc 1. 7. 2007 na sumu 18 362,- Sk.

Od 1. 9. 2007 došlo k podstatnej zmene pomerov na strane mal. žalobkyne (§ 78 ods. 1, 3 zákona č. 36/2005 Z. z.), ktorá oproti predchádzajúcej úprave o výživnom (za obdobie od 26. 5. 2000, t. j. od narodenia do 31. 8. 2007), ktoré rozhodnutie v tejto časti aj odvolací   súd   považoval   za   vecne   správne,   sa   stala   žiačkou   základnej   školy.   Nástupom maloletej   žalobkyne   do   1.   ročníka   základnej   školy   matke   vznikli   náklady   na   výchovu a výživu   mal.   žalobkyne   a len   ťažko   by   bolo   v silách   matky   zabezpečiť   životné   potreby maloletej aj po 1. 9. 2007. Okrem toho žalobkyňa v 1. rade má zmenu v tom, že jej pracovný pomer v školstve skončil v marci 2006, od 10. 3. 2006 bola zamestnankyňou farmaceutickej firmy. Dňa 1. 3. 2007 na služobnej ceste došlo k dopravnej nehode, v dôsledku ktorej bola žalobkyňa v 1. rade dlhodobo práceneschopná až do 3. 4. 2008. Týmto dňom ukončila u zamestnávateľa pracovný pomer dohodou a od tejto doby je nezamestnanou, evidovanou na   úrade   práce.   V súčasnosti   žalobkyňa   v   1.   rade   žije   len   z úspor.   Výška   dávky v nezamestnanosti predstavuje 50 % denného vymeriavacieho základu 784,5917 Sk od 7. 3. 2008 na obdobie šiestich mesiacov pri splnení zákonných podmienok. Kým žalovaný nemá žiadnu   inú   ďalšiu   vyživovaciu   povinnosť   okrem   mal.   žalobkyne,   na   strane   žalobkyne v 1. rade je vyživovacia povinnosť aj k plnoletému synovi - študentovi 3. ročníka právnickej fakulty, ktorý je poberateľom sirotského dôchodku.

Tieto dôkazy tvoriace obsah spisu svedčia o tom, že je dôvodné konštatovať zmenu pomerov potrebnú pre zmenu rozsudku (§ 163 ods. 1, 2 O. s. p.). Vychádzajúc z vyššie uvedeného keďže prvostupňový súd rozhodol rozsudkom z 30. 3. 2006 a k zmene pomerov došlo až v priebehu odvolacieho konania, odvolací súd zmenil rozsudok o výške výživného (§ 220 O. s. p.) tak, že zvýšil výživné na mal. Alexandru zo sumy 2 000,- Sk na sumu 4 000,- Sk   mesačne   počnúc   dňom   1.   9.   2007   s povinnosťou   žalovaného   platiť   výživné   k rukám žalobkyne v 1. rade vždy do 25-teho dňa v mesiaci vopred.

Pri rozhodovaní o dlžnom výživnom prvostupňový súd vychádzal zo stavu, že dlžné výživné za obdobie od 26. 5. 2000 do 30. 3. 2006 predstavuje 140 000,- Sk (70 mesiacov po 2 000,- Sk ). Keďže žalovanému na základe predbežného opatrenia bola uložená povinnosť platiť   výživné   mesačne   po   1 000,-   Sk,   za   47   mesiacov   žalovaný   zaplatil   na   výživnom 47 000,- Sk a tak dlh na výživnom predstavoval 93 000,- Sk (140 000,- Sk - 47 000,- Sk). Matka aj pred odvolacím súdom potvrdila, že žalovaný aj po 1. 4. 2006 platil na základe predbežného opatrenia naďalej výživné po 1 000,- Sk mesačne, čím na výživnom za obdobie od 1. 4. 2006 do 31. 5. 2008 zaplatil 73 000,- Sk (47 000,- Sk + 26 000,- Sk). Otec mal zaplatiť na výživnom od 26. 5. 2000 do 31. 8. 2007, t. j. za 87 mesiacov po 2 000,- Sk (174 000,- Sk) a od 1. 9. 2007 do 31. 5. 2008, t. j. za 9 mesiacov po 4 000,- Sk (36 000,- Sk), spolu 210 000,- Sk. Dlžné výživné teda predstavuje 137 000,- Sk s prihliadnutím na plnenie výživného zo strany žalovaného (210 000,- Sk - 73 000,- Sk), ktoré súd povolil žalovanému uhradiť   v mesačných splátkach po   10 000,- Sk   splatných spolu s bežným výživným   pod následkom straty výhody splátok (§ 160 ods. 1, 2 O. s. p.).»

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že odvolací súd proti každému sťažovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa vo veci určenia jeho otcovstva. Podľa krajského súdu boli okresným súdom správne vyhodnotené zistené dôkazy (na základe analýzy DNA) zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom prof.   K.   a po   námietke   sťažovateľa   o jeho   nepresvedčivosti,   aj   zo   znaleckého   posudku Kriminalistického   a expertízneho   ústavu   v Bratislave.   Krajský   súd   sa   tiež   zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nevykonania ďalšieho (tretieho) znaleckého posudku, pričom dospel k záveru, že jeho vykonanie by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by závery dvoch predchádzajúcich posudkov boli rozdielne a súd by ani výsluchom svedkov nemohol odstrániť ich rozpornosť. Krajský súd v zhode s prvostupňovým súdom v tejto súvislosti konštatoval,   že   rozpor   v obidvoch   znaleckých   posudkoch   neexistuje,   pričom   ich   závery zhodne potvrdili otcovstvo sťažovateľa k maloletej žalobkyni v 2. rade.

Závery krajského súdu týkajúce sa určenia otcovstva podľa názoru ústavného súdu netrpia   vnútornými   rozpormi   a   zaujímajú   stanovisko   k podstate   dôvodov   v odvolaní v rozsahu,   ktorý   je   porovnateľný   s obsahom   námietok   sťažovateľa   uvedených   v jeho sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Ústavný súd poznamenáva, že krajský súd popritom, že zaujal stanovisko k zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého dokazovania a spôsobu ich hodnotenia   okresným   súdom,   sa   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným spôsobom   vysporiadal   aj   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nevykonania   dôkazu o vylúčení otcovstva manžela žalobkyne v 1. rade a rovnako primerane posúdil a vyhodnotil v ňom aj vzťah sťažovateľa a žalobkyne v 1. rade v nadväznosti na jej vyhlásenie, že je tehotná (výpoveď sťažovateľa na pojednávaní 26. júna 2001).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“ (IV. ÚS 329/04).

V okolnostiach   prípadu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd zhodnotil celkové okolnosti   prípadu   určenia   otcovstva   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Odôvodnenie rozsudku sp. zn. 3 Co 42/2008 zo 6. júna 2008 v tejto časti predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ústava   neupravuje   prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.“ (I. ÚS 52/03).

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a po   výklade   a použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a to   za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V okolnostiach   prípadu   o napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   v jeho potvrdzujúcom výroku (o určenie otcovstva, o výchove a výžive maloletej za obdobie od 26. mája 2000 do 31. augusta 2007) a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody rozhodnutia v tejto časti boli neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo   ich   spojitosť   s možným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v časti   potvrdzujúceho   výroku   rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   ďalej   namieta   porušenie označených práv aj predmetným rozsudkom krajského súdu vo výroku týkajúceho sa výšky výživného a dlžného výživného, pričom za podstatnú označil skutočnosť, že krajský súd „neskúmal   skutkový   stav,   ale   rozhodol   na   základe   vlastných   nesprávnych   výpočtov... v rozsudku uviedol sumu Sk 137 000,00, ktorá nezodpovedá skutočnosti, pretože žalovaný platil výživné, ako aj dlžné výživné vo výške určenej v potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove č. konania 3 Co 196/2006 t. j. bežné výživné vo výške Sk 2 000,00 a dlžné výživné   vo   výške   Sk   5   000,00.   Pri   výpočte   dlžného   výživného   Krajský   súd   pochybil a vypočítal dlžné výživné vo výške Sk 137 000,00 namiesto dlžného výživného vo výške Sk 25 000,00... Pri platení mesačného výživného vo výške Sk 4 000,00 + Sk 10 000,00 platenia dlžného výživného je takéto rozhodnutie likvidačné pre žalovaného.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že   mu   opísaným   postupom   a rozsudkom krajského súdu (v tejto časti) bola odňatá možnosť konať pred súdom („súd sa opiera o vyjadrenie matky - žalobkyne v prvom rade, že výživné je platené len vo výške stanovenej predbežným opatrením vo výške Sk 1 000,00, ku ktorému sa nemohol vyjadriť žalovaný, ktorému tak bola odňatá možnosť sa k tomu vyjadriť a tým aj konať pred súdom“). Táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu zakladá možnosť podať dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 13. augusta 2008 proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   3   Co   42/2008   zo   6.   júna   2008   (výroku   o výživnom   a dlžnom   výživnom) dovolanie. Využil teda v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde dovolanie ako účinný právny   prostriedok   na   ochranu   svojich   základných   práv   v systéme   všeobecných   súdov. Podľa informácie získanej ústavným súdom z najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa so spisovou dokumentáciou bolo najvyššiemu súdu doručené 11. septembra 2008 a je vedené pod   sp.   zn.   5   Cdo   218/2008.   Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   sťažovateľa   doteraz nerozhodol.

Právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu rozhodnúť o námietke sťažovateľa založenej   na argumentácii,   že mu bola odvolacím   súdom odňatá „možnosť   konať   pred súdom“,   uplatnenej   aj   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   vylučuje,   aby   o nej   rozhodoval   ústavný   súd,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009