znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ž. S. E., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ž. S. E.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 P 135/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ž. S. E. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ž. S. E. trovy právneho zastúpenia v sume   7 492,24 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 72/07 z 26. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ž. S. E. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 4. septembra 2003 okresnému súdu návrh na zmenu mena a priezviska maloletého.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené ani napriek sťažnosti na prieťahy v konaní z 3. januára 2007 adresovanej predsedovi okresného súdu.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo podľa čl. 38 ods. 2   listiny,   a súčasne   žiadala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   1 SprS/194/2007   doručeným   ústavnému   súdu   11. júna 2007,   v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta skutočnosť, že Okresný súd Žilina porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže súdne konanie prebieha už štvrtý rok. Konajúci súd však poukazuje na tú skutočnosť, že prieťahy v súdnom konaní do   istej   miery   zapríčinila   sama   sťažovateľka.   Pôvodne   podala   návrh   na   zmenu   mena maloletého v roku 2002, a následne v roku 2003 návrh na zmenu priezviska maloletého. Matka sa po uzavretí manželstva aj so synom zdržiavala v (...) a neskôr vo (...). Z prehľadu úkonov súdu je zrejmé, že bol problém so zistením adresy pobytu sťažovateľky, pričom ani splnomocnená   zástupkyňa   sťažovateľky   istý   čas   nevedela,   kde   sa sťažovateľka   a   dieťa nachádza.   Z   prehľadu   úkonov   je   tiež   zrejmé,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľky niekoľkokrát nereagovala na výzvu súdu, aby sa dostavila na výsluch. Postup súdu v tejto veci je sťažený aj tým, že otca je potrebné vypočúvať cestou dožiadaného súdu. Rovnako právna zástupkyňa sťažovateľky napriek prísľubu zo dňa 23. 9. 2007 nepredložila súdu skutočnosti, ktoré sa týkajú prejednávanej veci.

Nemožno teda konštatovať, žeby zo strany Okresného súdu Žilina došlo k prieťahom rovnajúcim sa celej dĺžke súdneho konania. Je potrebné uviesť, že vzťahom na meniaci sa pobyt   sťažovateľky a   dieťaťa   v zahraničí je   konanie   sťažené.   K   prieťahom   v konaní prispela aj právna zástupkyňa navrhovateľky. Okrem toho, čo sa týka samotnej sťažnosti, je potrebné   konštatovať,   že   sťažnosť   je   koncipovaná   všeobecne   s   citovaním   ustálenej judikatúry   a   právnych   noriem,   a   to   bez   uvedenia   konkrétnych   skutkových   a   právnych skutočností   a   záverov.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   nijakým   spôsobom   bližšie   nešpecifikuje obdobie, kedy podľa jej názoru malo zo strany Okresného súdu Žilina dôjsť k zbytočným prieťahom. Ústavný súd by preto mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť aj tieto okolnosti, pričom   prípadné   zistenie   objektívnych   prieťahov   nemôže   dávať   automaticky   dôvod na priznanie nároku.“

Sťažovateľka   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   18. júna 2007   konkretizovala pôvodnú   sťažnosť   a   špecifikovala   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ktoré   považuje za hlavný   dôvod   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy. Obdobie,   v ktorom   podľa   jej   názoru   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   vymedzila   v trvaní od 28. októbra 2005 do 16. februára 2007. Zároveň vyslovila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil v tejto veci od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 P 135/2002 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 16. augusta 2002 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Žiadosť o povolenie zmeny mena“; veci bola pridelená sp. zn. 15 P 135/2002,

- 16. októbra 2002   sťažovateľka   telefonicky   oznámila   okresnému   súdu,   že sa   t. č. nachádza v (...), kde uzavrela manželstvo, a že písomne oznámi bližšie informácie o mieste svojho pobytu,

- 13. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené ako „Súhlas za otca dieťaťa k podaniu žiadosti o zmenu mena malol. dieťaťa“,

- 4. septembra 2003 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky „na udelenie súhlasu podať žiadosť o zmenu mena a priezviska maloletého...“; uvedenému návrhu bola pridelená sp. zn. 15 P 488/2003,

- z úradného záznamu o pridelení veci vyplýva, že na základe výnimky z náhodného výberu a vedení spisového materiálu zo 4. septembra 2003 bola vec s pridelenou sp. zn. 15 P 488/2003   (zmena   mena   a priezviska   maloletého - návrh   sťažovateľky) „pripojená k spisovému materiálu staršej veci“ s tým, že obidve veci budú vedené pod jednou sp. zn. 15 P 135/2002,

- uznesením okresného súdu z 18. septembra 2003 bol za opatrovníka maloletého ustanovený Okresný úrad, odbor sociálnych vecí v Žiline,

- dožiadaním z 18. septembra 2003 požiadal Okresný súd Trnava o vypočutie otca maloletého   v   nápravnovýchovnom   ústave   vo   veci   súhlasu   na   zmenu mena a priezviska maloletého,

- podľa úradného záznamu o pridelení veci na základe výnimky z náhodného výberu a vedení spisového materiálu zo 4. novembra 2003 bola vec s pridelenou sp. zn. 21 P 329/03 (úprava styku s maloletým - návrh otca) spojená so súvisiacim spisom s tým, že „obidve veci budú vedené pod jednou sp. zn. 15 P 329/03“,

- 11. novembra 2003   dožiadaný   Okresný   súd   Trnava   uskutočnil   výsluch   otca maloletého   v nápravnovýchovnom   ústave,   pričom   otec   maloletého   so   zmenou   mena a priezviska maloletého nesúhlasil,

- 20. novembra 2003 bol okresnému súdu vrátený zapožičaný spis spolu s výsluchom otca maloletého,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   16. januára 2004   sťažovateľka   požiadala o určenie výživného na maloletého,

- z   úradného   záznamu   zo   16.   januára   2004   vyplýva,   že   vec   s pridelenou   sp. zn. 15 P 13/04 (určenie   výživného - návrh   sťažovateľky) bola spojená   so   súvisiacim   spisom s tým, že „obidve veci budú vedené pod jednou sp. zn. 15 P 135/02“,

- uznesením z 21. júna 2004 okresný súd ustanovil maloletému opatrovníka - Úrad práce   sociálnych   vecí   a rodiny   v Žiline - pre   časť   konania   o   úpravu   styku   a   určenie výživného,

- na   výzvu   okresného   súdu   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   oznámila   podaním doručeným 20. júla 2004, že sa jej nepodarilo kontaktovať so sťažovateľkou vo veci zistenia pobytu maloletého,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   28. januára 2005   sťažovateľka   požiadala vo veci zmeny mena a priezviska maloletého o nariadenie pojednávania,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   18. júla 2005   sťažovateľka   potvrdila,   že zotrváva na svojom návrhu na zmenu priezviska a mena maloletého a rovnako na návrhu o určenie výživného na maloletého,

- 28. októbra 2005   sa   na   výsluch   pred   okresný   súd   dostavila   právna   zástupkyňa sťažovateľky spolu so sťažovateľkou,

- podaním doručeným okresnému súdu 31. októbra 2005 sťažovateľka zobrala svoj návrh v časti o zmene priezviska späť,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   2. novembra 2005   sťažovateľka   vzhľadom na pobyt maloletého vo (...) požiadala okresný súd o zastavenie konania v časti týkajúcej sa úpravy styku s maloletým,

- 16. februára 2007   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   1. marec 2007,   pričom právna   zástupkyňa   sa   na   pojednávanie   nedostavila   napriek   vykázanému   doručeniu predvolania,

- 29. marca 2007   bol   vypočutý   zástupca   právnej   zástupkyne   sťažovateľky,   ktorý okresnému   súdu   oznámil,   že   momentálne   nevie   potvrdiť,   či   sťažovateľka   zotrváva na podaných   návrhoch,   pričom   vyhlásil,   že   v uvedenej   súvislosti   podá   okresnému   súdu v čo najkratšej dobe stanovisko.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou: „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd s návrhom na rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o úpravu styku   dieťaťa   po   rozvode   a o zmenu   jeho   mena,   resp.   priezviska,   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani právnej stránke hodnotiť ako zložité. Z hľadiska povahy veci však ide o konania mimoriadne citlivé, pretože   ich   dĺžka   závažne   ovplyvňuje   osobný   status   maloletého   a určuje   a stabilizuje vzájomné   vzťahy   medzi   maloletým   a jeho   rodičmi.   Vzhľadom   na   pobyt   sťažovateľky a maloletého mimo územia Slovenskej republiky ústavný súd pripúšťa, že táto skutočnosť mohla mať vplyv na plynulosť postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

2. Správanie   účastníka   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v konaní pred okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu predmetného spisu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že správanie sťažovateľky a jej právnej zástupkyne prispelo k spomaleniu priebehu konania. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tou   časťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti,   v ktorej poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   pôvodne   v roku   2002   podala   návrh   na   zmenu   mena maloletého,   v roku   2003   podala   ďalší   návrh   na   zmenu   jeho   priezviska,   zdržiavala   sa s maloletým v cudzine a v určitom období s ňou nemala kontakt ani jej právna zástupkyňa.

V súvislosti s podielom sťažovateľky na predĺžení konania ústavný súd poukazuje aj na   to,   že   31. októbra 2005   sťažovateľka   oznámila   okresnému   súdu,   že   svoj   návrh v časti týkajúcej sa zmeny priezviska maloletého berie späť, a taktiež že zástupca právnej zástupkyne   sťažovateľky   v rámci   vypočutia   29. marca 2007   nevedel   potvrdiť,   či sťažovateľka zotrváva na podaných návrhoch a napriek prísľubu požadované informácie okresnému súdu neposkytol ani do 30. mája 2007, keď okresný súd vypracoval vyjadrenie k sťažnosti doručené ústavnému súdu 11. júna 2007.

V dôsledku týchto skutočností došlo k spomaleniu priebehu konania pred okresným súdom, čo je podľa názoru ústavného súdu potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľke s tým, že   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   zohľadnil   pri   ustálení   výšky   priznaného   finančného zadosťučinenia.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v sťažnosťou napadnutom konaní.

V doterajšom priebehu konania ústavný súd zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti:

- od   16.   augusta   2002 (podanie   návrhu   okresnému   súdu)   do   18.   septembra 2003 (uznesenie o ustanovení opatrovníka),

- od   28. októbra 2005   (výsluch   sťažovateľky   a jej   právnej   zástupkyne) do 16. februára 2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Doba úplnej nečinnosti okresného súdu v doterajšom priebehu konania predstavuje takmer   2   a   pol   roka.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   doterajšia   takmer   5-ročná   doba priebehu konania je z ústavnoprávneho hľadiska vzhľadom na citlivosť a význam sporu pre maloletého (osobný status) na hranici akceptovateľnosti.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 P 135/2002   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   100 000   Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   V tejto súvislosti   poukázala   okrem   iného   na   to,   že „Činnosť   súdu   v tomto   konaní   je   pomalá, nepružná a nezohľadňujúca záujem maloletého dieťaťa...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 P 135/2002,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   význam   výsledku konania pre maloletého, ale súčasne aj podiel sťažovateľky na spomalení priebehu konania, a napokon   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007