znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov pri vykonávaní úkonov súdu prvého stupňa v dovolacích konaniach vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 60/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2004   doručená   sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pri vykonávaní úkonov súdu prvého stupňa v dovolacích konaniach vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 60/96.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva, že   sťažovateľ 5.   septembra   2000 podal „... na Najvyšší súd SR dovolanie proti konečnému rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 171/00 –97, zo dňa 31. 7. 2000, a to v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu   pod   č.   k.   8 C 60/96   pre   viacnásobnú   nezákonnosť,   ktoré   som   doručil   osobne do podateľne Okresného súdu v Bardejove dňa 8. 9. 2000. Od tejto doby už prešlo viac ako 3 a ½ roka, ale o tomto dovolaní nielenže nebolo kasačným súdom meritórne rozhodnuté, ale   bardejovský   súd   mu   ešte   nestihol   za   túto   dobu   ani   len   tento   prípad   na   konečné rozhodnutie predložiť! Celý priebeh prípravy tohto spisu až po dnešok sa vyvíjal takto:

-   dňa   26. 10. 2000   súd   prijal   uznesenie,   ktorým   ma   vyzval   na   doplnenie   môjho dovolania. Túto úlohu som bezvýhradne a podrobne splnil svojím doplnkom, zo dňa 18. 11. 2000, kde som svoje pôvodné dovolanie doplnil jednak o formálne náležitosti, ale tiež aj o konkrétne   vecné   a na   záver   som   požiadal   o oslobodenie   ma   od   súdnych   poplatkov a o určenie advokáta na kvalifikované právne zastupovanie v tomto konaní pred dovolacím súdom. V prílohe som pripojil aj doklad o výške môjho posledného príjmu. Napriek tomu ma súd následne celkom zbytočne a pritom zmätočne v tejto veci urgoval ďalším prípisom, zo dňa 24. 9. 2001;

- dňa 11. 7. 2002 súd vyhlásil, že mi neustanovuje zástupcu – advokáta. S týmto jeho rozhodnutím som nesúhlasil a preto som sa okamžite odvolal a žiadal som o revíziu jeho rozhodnutia a zrušenie, pričom som opakovane požadoval oslobodenie ma od povinnosti zaplatiť súdny poplatok a o právne zastupovanie;

- prípisom súdu sp. zn. 8 C 60/96-128, zo dňa 20. 8. 2002, ma súd opäť vyzýva, aby som mu predložil dôkaz o výške svojho príjmu. Jeho opakovanej výzve som zase vyhovel svojím písomným podaním zo dňa 6. 9. 2002;

-   medzitým,   dňa   6.   12.   2000,   mi súd   svojím   uznesením sp. zn.   8   C   60/96   odňal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   mi   predtým   svojím   rozhodnutím   totožnej sp. značky dňa 28. 1. 1999 priznal. Urobil to preto, že môj príjem zo závislej činnosti v tom čase   vo   výške   4 141,-   Sk   sa   mu   videl   privysoký.   Je   len   pochopiteľné,   že   proti   tomuto skrivodlivému a tendenčnému jeho rozhodnutiu som sa dňa 28. 12. 2000 odvolal, ale to nepomohlo,   lebo   Krajský   súd   v Prešove   s pomocou   sudcu   rovnakého   primitívneho zmýšľania môjmu odvolaniu nevyhovel a mnou napadnuté uznesenie prvostupňového súdu v jeho   výroku   svojím   konečným   uznesením   zo   dňa   31.   7.   2001   potvrdil.   Týmto   svojím neserióznym a avanturistickým počínaním ma obidva súdy vlastne vyprovokovali k tomu, že som sa rozhodol proti ich rozhodnutiam podať ďalšie dovolanie, a to dňa 28. 9. 2001, o ktorom takisto nebolo doposiaľ do dnešných dní kasačným súdom rozhodnuté;

- uznesením zo dňa 21. 12. 2001 ma bardejovský súd vyzýva na doplnenie môjho dovolania   zo   dňa   28.   9.   2001   o všeobecné   a špecifické   náležitosti   a pritom   znovu   mi pripomína,   že   aj   v tomto   dovolacom   konaní   musím   byť   zastúpený   advokátom   alebo komerčným   právnikom.   Tejto   jeho   výzve   som   taktiež   vyhovel,   a to   svojím   písomným podaním zo dňa 29. 1. 2002.

A to   je   všetko,   čo   bolo   zo   strany   prvostupňového   súdu   v tejto   kauze   pod   č.   k. 8 C 60/96 v obidvoch dovolacích konaniach zo strany prvostupňového súdu urobené!“

Odvolávajúc   sa   na   uvedený   skutkový   stav   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   v danom prípade okresný súd porušil jeho označené práva, a žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ioana Kornelija Komanického podľa ods. 2) čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a ods. 1) čl. 6 Dohovoru o ich ochrane v znení protokolu čís. 11, postupom Okresného súdu v Bardejove v dovolacích konaniach u neho vedených pod č. k. 8 C 60/96 porušené boli.

2.   Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove,   aby v dovolacích konaniach vedených u neho pod č. k. 8 C 60/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 tis. Sk (slovom osemdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)“Sťažovateľ   žiada   aj   o   úhradu   trov   konania   a   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju insolventnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   prieťahy   v postupe   okresného   súdu   smerujúcom k adjustovaniu podmienok dovolacích konaní v dvoch prípadoch, a to:

-   v prípade   jeho   dovolania   z   5.   septembra   2000   proti   uzneseniu Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len „krajský   súd“) sp. zn.   4   Co   171/00   z   31.   júla 2000,   ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   8   C   6/95   z   27.   marca   2000;   (označeným uznesením okresného súdu bolo z dôvodu neodstránenia nedostatkov návrhu v stanovenej lehote zastavené konanie o dovolaní sťažovateľa z 2. apríla 2000 proti uzneseniu krajského súdu zo 14. februára 2000 sp. zn. 4 Co 291/99, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 60/96 z 28. januára 1999 vo výroku o zastavení konania a vo zvyšnej časti bol napadnutý prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie,

- v prípade jeho dovolania podaného 28. septembra 2001 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 15/01 z 31. júla 2000, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn.   8 C   60/95   zo   6.   decembra   2000; (označeným   uznesením   okresného   súdu   bolo vzhľadom na zmenu pomerov rozhodnuté o odňatí oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov,   ktoré   mu   bolo   predtým   priznané   rozhodnutím   totožnej   spisovej   značky z 28. januára 1999).

Zo sťažnosti vyplýva, že ňou sťažovateľ napáda postup okresného súdu iba v dvoch uvedených   prípadoch   dovolacích   konaní.   Predmetom   jeho   sťažnosti   teda   nie   je   postup okresného   súdu   v právnej   veci   o   vyporiadanie   jeho   majetkových   vzťahov   a   nárokov smerujúcej proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu Bardejov vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 60/96 ani postup okresného súdu v konaní o jeho dovolaní z 2. apríla 2000 smerujúcemu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 291/99 zo 14. februára 2000.

Vychádzajúc z obsahu súvisiaceho spisu   okresného súdu   ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ   podal   v tejto   právnej   veci   prvé   dovolanie 2.   apríla   2000.   Toto   dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý o ňom rozhodol procesnou formou uznesenia. Prípustnosť uvedeného dovolania je preto potrebné posudzovať podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ však v predmetnom dovolaní neuviedol žiadnu skutočnosť zakladajúcu jeho prípustnosť podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by bolo možné podať iba za predpokladu, ak by sťažovateľ   tvrdil,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpelo   niektorou   z   vád   uvedených v ustanovení § 237 OSP. v okolnostiach prípadu však tomu tak nie je.

V zmysle uvedeného je potrebné posudzovať aj prípustnosť dovolaní sťažovateľa (z 5. septembra 2000 a z 28. septembra 2001), ktoré nadväzujú na jeho dovolanie z 2. apríla 2000.

Jedným   z   do   úvahy   prichádzajúcich   dôvodov   na   odmietnutie   sťažnosti   po   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   je   aj   jej   zjavná neopodstatnenosť.   O   takýto   prípad   ide   aj   vtedy,   ak   je   zrejmé,   že   medzi   namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade okresného súdu, a označeným základným právom (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti účastníka v primeranej lehote) nie je žiadna súvislosť,   ktorá by reálne vytvárala základ na záver   o   možnom   porušení   uvedených   práv   (I. ÚS 106/04,   IV. ÚS 148/04).   Takúto súvislosť   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   vytvárať   procesná   situácia,   v ktorej sťažovateľ síce podal spolu tri dovolania, ale z ich obsahu a z prechádzajúceho priebehu konania nemožno vyvodiť (a sťažovateľ to ani netvrdí), že by bol v okolnostiach prípadu splnil ústavne predpokladané podmienky na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj prístup k súdnej ochrane poskytovanej dovolacím súdom za predpokladov upravených v čl. 46 ods. 4 a v čl. 51 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k dovolaciemu súdu je súčasťou označených práv len vtedy,   ak   tento   prístup   umožňujú   procesné   poriadky   upravujúce   postupy   súdu   a   iných orgánov   vykonávajúcich   súdnu   moc.   Preto   aj   požiadavka   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len v konaní o takom mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý Občiansky súdny poriadok pripúšťa.

Domáhanie sa odstránenia stavu právnej neistoty tam, kde to nie je možné dosiahnuť, je postupom, ktorého dôsledkom je nemožnosť porušenia označeného základného práva. Tak   je   tomu   aj   v okolnostiach   tohto   prípadu,   keď   sťažovateľ   bez   toho,   aby   preukázal, že splnil podmienky na prístup k súdnej ochrane, namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jeho sťažnosť nemôže vyvolať právne dôsledky, ktorých nápravy sa podaním sťažnosti ústavnému súdu dožadoval.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   v konaniach a   dovolaniach   sťažovateľa   konal hoc aj neprimeranú dobu, nie je s poukazom na uvedené v posudzovanom prípade relevantným dôvodom   na úspešné   domáhanie sa   vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa, t j. na to, aby mu bola poskytnutá ústavná ochrana v predmetnej veci.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na túto skutočnosť považoval už za bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2005