znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 72/02-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom L., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 685/99, za účasti Okresného súdu v Poprade, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2002 doručená sťažnosť D. P., bytom L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu v Poprade (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 685/99.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   porušil   jej   základné   práva   tým,   že   nerozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia otca maloletých detí z 29. apríla 2002 „ani neodkladne, ani v lehote 30 dní“, ale až 24. júna 2002, t. j. po 55 dňoch. Okresný súd teda vo   vzťahu   k lehotám,   v ktorých   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   ukladá rozhodovať o návrhoch na vydanie predbežných opatrení, nielenže nekonal bez prieťahov, ale   priamo   svojou   nečinnosťou   porušil   zákon.   Okresný   súd   uznesením   o predbežnom opatrení   doručeným   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   3.   júla   2002   uložil   sťažovateľke povinnosti a upravil pomery maloletých detí počínajúc 21. júlom 2002 do 31. augusta 2002. Pre sťažovateľku bolo teda reálne takmer nemožné využiť opravný prostriedok – odvolanie, čím jej okresný súd mal odňať právo, aby odvolací súd rozhodol o jej odvolaní v takej lehote,   že   by   jeho   rozhodnutie   mohlo   ovplyvniť   styk   otca   s deťmi   nariadený   jeho uznesením.   Podľa   názoru   sťažovateľky   sú   uvedené   argumenty   o to   závažnejšie a presvedčivejšie,   že   za   predpokladu,   že   by   okresný   súd   rozhodol   v zákonnej   lehote (najneskôr do 29. júna 2002), bolo by možné s prihliadnutím na § 211 OSP, aby do dňa, keď by sa mal realizovať styk medzi otcom a deťmi, bolo rozhodnutie okresného súdu preskúmané na základe jej odvolania odvolacím súdom a bez možnosti napadnutia riadnym opravným prostriedkom potvrdené alebo zmenené. Podľa názoru sťažovateľky právo na spravodlivý   súdny   proces   sa   vzťahuje   tak   na   prvostupňové,   ako   aj   odvolacie   konanie a v konkrétnom prípade znamená aj jej právo na to, aby odvolací súd mohol preskúmať sporné   rozhodnutie v čase,   keď ešte   z takéhoto   preskúmania mohli plynúť aj konkrétne dôsledky   pre   styk   otca   s deťmi.   Odporca   svojou   nečinnosťou   mal porušiť   jej   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote a bez prieťahov, ako aj právo na to, aby sa mohla domáhať ochrany svojich práv na súde, v tomto konkrétnom prípade na odvolacom súde.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8, a práva konať pred súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu v Poprade vo veci sp. zn. NC 685/99 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Poprade konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. NC 685/99 bez prieťahov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Namieta postup okresného súdu vo veci vydania uznesenia o predbežnom opatrení, ktorým okresný súd upravil styk otca s maloletými deťmi na pojednávaní bez jej účasti a účasti jej právnej zástupkyne, čím sa malo porušiť jej právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom“; poukazuje na porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu“; a porušenie práva na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka proti uzneseniu okresného súdu o predbežnom opatrení podala 12. júla 2002 odvolanie a proti konajúcej sudkyni vzniesla námietku zaujatosti.

Sudkyňa okresného súdu JUDr. D. S. sa k vznesenej námietke zaujatosti 10. júla 2002 vyjadrila, že „v predmetnej veci účastníkov konania vôbec nepoznám a teda nemám vzťah ani k účastníkom, ani k prejednávanej veci. Vo veci sa necítim byť zaujatá, naopak konanie   vediem   v   súlade   so   zákonom,   ako   aj   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia a svedomia“.

Krajský   súd   v Prešove   uznesením   č.   k.   3   Co   422/02–109   z 30.   septembra   2002 odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. Nc 685/99-85 z 24. júna 2002 odmietol z dôvodu jeho bezpredmetnosti, pretože k nej došlo po podaní odvolania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   hodnotil   tak,   že   sťažovateľka   namietané porušenie svojho práva   spája s nečinnosťou   okresného   súdu   a so   zbytočnými prieťahmi v konaní pri nariaďovaní predbežného opatrenia. Podľa obsahu sťažnosti ju posúdil ako sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

K základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom (podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa nachádza   osoba   (účastník   konania   pred   súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Podstatou základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy je preto odstránenie právnej neistoty účastníka, v ktorej sa nachádza dovtedy, kým v jeho veci nie je rozhodnuté s účinkami právoplatnosti alebo s procesne rovnakými účinkami,   ako je právoplatnosť   súdneho   rozhodnutia.   Takéto   účinky   má   vykonateľnosť súdneho   rozhodnutia,   ktorá   nastáva   v zákonom   ustanovených   veciach,   bez   ohľadu   na právoplatnosť takého rozhodnutia (podobne II. ÚS 55/02). K týmto rozhodnutiam patrí aj uznesenie   o nariadení   predbežného   opatrenia,   ktoré   je   vykonateľné   bez ohľadu   na jeho právoplatnosť.   Tieto   účinky   vykonateľného   uznesenia   o predbežnom   opatrení   nastoľujú medzi   účastníkmi   konania   právnu   istotu,   ktorá   trvá,   kým   trvajú   tieto   účinky   (do právoplatnosti takého uznesenia alebo do jeho zrušenia prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím súdom).

Vychádzajúc   z uvedeného   záveru   a   skutkových   okolností   opísaných   v sťažnosti ústavný súd uzaviera, že k nastoleniu právnej istoty medzi účastníkmi konania vedeného pod sp. zn. Nc 685/99 došlo 6. júla 2002, keď uznesenie okresného súdu z 24. júna 2002 vo vzťahu k sťažovateľke nadobudlo vykonateľnosť. Sťažnosť však bola podaná na ústavný súd až 3. septembra 2002.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   sa   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla sťažnosť   ústavnému   súdu,   nedochádza   k namietanému   porušovaniu   základného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa o tieto závery a stabilizovanú judikatúru ústavného súdu ústavný súd odmietol   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   ako   zjavne neopodstatnenú.

Tieto závery, rozhodnutie a jeho odôvodnenie sa vzťahujú aj na namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ktorú poskytujú   všeobecné   súdy   v súlade   s čl.   142   ods.   1   ústavy.   Základné   právo   na   súdnu ochranu umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom   súdneho   konania   v akomkoľvek   jeho   štádiu.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z tohto postavenia plynú. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo účastníka občianskeho   súdneho   konania   na   súdnu   ochranu   pred   opravnými   súdmi.   Tieto   súdy nemožno pri zabezpečovaní a poskytovaní súdnej ochrany ľubovoľne zamieňať a súčasne sa nedá   vyvodzovať   zodpovednosť   za   splnenie   tohto   pozitívneho   záväzku   štátu   toho všeobecného   súdu,   ktorý   nie je miestne,   vecne   alebo funkčne   príslušný   na poskytnutie súdnej ochrany.

Sťažovateľka tvrdí, že základné právo na súdnu ochranu v odvolacom konaní jej bolo odopreté   z nasledovných   dôvodov.   Prvostupňový   súd   nerozhodol   o návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia v zákonom ustanovenej lehote podľa § 75 ods. 2 OSP. V dôsledku oneskoreného rozhodnutia okresného súdu o návrhu na predbežné opatrenie bolo odvolanie podané sťažovateľkou 30. septembra 2002 uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 422/02 odmietnuté. Odvolací súd o odvolaní v merite nerozhodoval kvôli časovému obmedzeniu   nariadeného   predbežného   opatrenia   (účinky   predbežného   opatrenia   boli obmedzené na dobu do 31. augusta 2002).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k odmietnutiu odvolania došlo len preto, že zanikli účinky nariadeného predbežného opatrenia, ktoré v súlade so zákonom bolo obmedzené na určitý čas (§ 77 ods. 3 posledná veta OSP). Odmietnutie odvolania teda nebolo v príčinnej súvislosti s tým, že by riadne podané odvolanie bolo odmietnuté z dôvodov, ktoré výslovne upravuje zákon (§ 218 OSP) a ktorých nedostatok by mohol viesť aj k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu v odvolacom konaní. Takýto postup odvolacieho súdu neporušuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je porušením tohto základného práva procesná situácia, v ktorej sa odvolací súd odmieta vecne zaoberať odvolaním iba preto, že akékoľvek jeho rozhodnutie by už nemalo žiaden význam so   zreteľom   na   predmet   súdnej   ochrany   -   výrok   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo obmedzené na určitý čas a táto doba už v čase rozhodovania odovlacieho súdu uplynula (§ 211, § 154 ods. 1 OSP).

Okresný   súd   však   žiadnym   spôsobom   neovplyvnil   tento   postup   a rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd neovplyvnilo ani to, že o návrhu na predbežné opatrenie okresný súd rozhodol až po 55 dňoch od jeho podania, pretože uplynutie tejto lehoty nemá žiaden priamy súvis s postupom a spôsobom rozhodovania odvolacieho súdu a obmedzenie trvania účinkov predbežného opatrenia, ako to už bolo uvedené, bolo okresným súdom rozhodnuté v súlade so zákonom (§ 77 ods. 3 OSP). Akýkoľvek súvis postupu okresného súdu a odvolacieho súdu je vylúčený už aj preto, že odvolací súd poskytuje súdnu ochranu v odvolacom konaní úplne nezávisle a bez ohľadu na to, aký bol predchádzajúci postup prvostupňového súdu. Táto ústavná aj procesná pozícia odvolacieho súdu teda predpokladá, že ak je tu súd spôsobilý porušiť základné právo na súdnu ochranu v odvolacom konaní, musí to byť súd, ktorý je oprávnený a povinný takú ochranu poskytovať. A takým súdom je iba odvolací súd.

Okrem toho treba uviesť, že sťažovateľka napriek tomu, že vedela o podaní návrhu na predbežné opatrenie a rovnako vedela aj o tom, že nie je o ňom rozhodnuté v lehote ustanovenej v § 75 ods. 2 OSP, neurobila žiaden účinný úkon smerujúci k tomu, aby sa o návrhu   rozhodlo   najneskôr   do   30   dní   od   jeho   podania.   Za   takýto   úkon   ústavný   súd považuje v prípadoch   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   podanie   podľa   §   17   ods.   1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov a podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. a o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Nevyčerpanie   takého   prostriedku   nápravy   stavu   konania,   v ktorom   sa   rozhoduje o návrhu na predbežné opatrenie, ústavný súd považuje za postup rozporný s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde už aj preto, že jeho účinné uplatnenie by zreálnilo základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní.

Dôvod,   pre ktorý tak sťažovateľka nepostupovala, nebol v konaní pred ústavným súdom objasnený a sťažovateľka ani neuvažovala o takejto možnosti nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, čo však treba pričítať na jej ťarchu.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu súvislosť medzi postupom okresného súdu,   proti   ktorému   smeruje   sťažnosť,   a tvrdeným   porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasne ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   nepostupovala   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   a to   dovoľuje   záver o neprípustnosti sťažnosti.

Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadnu súvislosť medzi postupom okresného súdu,   proti   ktorému   smeruje   sťažnosť,   a tvrdeným   porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu v odvolacom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento záver viedol   ústavný súd k tomu, že aj v tejto časti sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   konštatoval,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   685/99   nebolo   porušené   právo sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, nebolo porušené jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a nebolo porušené ani jej právo na konanie pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2002