znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 717/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. júna 2013 v časti, ktorou bola A. P. uložená povinnosť nahradiť trovy konania obchodnej spoločnosti P., a. s., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2013 osobne doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) v časti, ktorou bola A. P. uložená povinnosť nahradiť trovy konania obchodnej spoločnosti P., a. s.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   procesnom   postavení   žalobkyne účastníčkou konania o ochranu osobnosti vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 120/2002. V tomto konaní sa domáhala od obchodnej spoločnosti P., a. s., ako žalovanej v 1. rade (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) uverejnenia ospravedlnenia v súvislosti s článkom publikovaným v ňou vydávanom denníku PRAVDA 6. februára 2002 s titulkom „Dali si postaviť miliónové byty a stále nebývajú“. Predmetný článok sa týkal obchodnej spoločnosti T., s. r. o., ktorej konateľkou je sťažovateľka, a okrem iného sa v ňom uvádzalo, že prednedávnom sa „zistilo, že konateľka T. P. v roku 1998 vybrala bez vedomia klientov z ich účtov v 89 miliónov korún, ktoré získali zo štátneho fondu rozvoja bývania. Okolnosti preveruje finančná polícia.“.

Žalovanou   v   2.   rade   bola   v   predmetnej   právnej   veci   sťažovateľky   obchodná spoločnosť P., a. s. (ďalej len „žalovaná v 2. rade “), pričom od nej ako od vydavateľky denníka Prešovský korzár sa sťažovateľka taktiež domáhala uverejnenia ospravedlnenia za článok uverejnený v tomto denníku 19. decembra 2001 s titulkom „Klientom T., ktorí sa dostali   do   pozície   rukojemníkov,   hrozia   sankcie“.   V   tomto   článku   sa   v   súvislosti   s výstavbou bytov v Ľ. obchodnou spoločnosťou T., s. r. o., vo vzťahu k sťažovateľke okrem iného uvádzalo, že klienti tejto obchodnej spoločnosti „zhodne konštatovali, že majú dôkazy o tom, že... vybrala z v priebehu niekoľkých dní 89 miliónov korún ešte v roku 1998, ale stavať sa začalo až v toku 1999“, ďalej to, že „klienti ako zmluvní partneri nedali T. súhlas, aby   vybrala   ich   úvery   z   banky   a   disponovala   nimi“,   a   napokon   aj   to,   že   konaním sťažovateľky došlo „pri svojvoľných výmenách bytov k takým nezrovnalostiam, ktoré sa budú musieť riešiť súdnou cestou, nehovoriac o tom, že konateľka T. P. neoznámila ŠFRB zámeny bytov. Až po upozornení klientov im v októbri na opakované požiadanie zaslala zoznam realizovaných, ale doteraz nevysporiadaných výmen v 127 prípadoch.“.

Okrem uverejnenia ospravedlnenia sa sťažovateľka domáhala aj priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to od žalovanej v 1. rade v sume 600 000 Sk a od žalovanej v 2. rade v sume 400 000 Sk.

Okresný   súd   o   právnej   veci   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 12 C 120/2002 499 zo 17. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok zo 17. mája 2010“), ktorým žalobu zamietol   a uložil   jej   zaplatiť   žalovanej   v   1.   rade   trovy   konania   v   sume   19   759,09   € a žalovanej v 2. rade trovy konania v sume 5 436,46 €.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2010 odvolanie, v ktorom odmietla akceptovať ním prijaté právne závery, ďalej namietala, že opomenul vyhodnotiť výpoveď jednej svedkyne a tiež že nevykonal ňou navrhnutý dôkaz. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania namietala najmä ich nepreskúmateľnosť.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/51/2010, 10 Co/52/2010 z 23. marca 2011 (ďalej len „rozsudok z 23. marca 2011“) tak, že rozsudok okresného   súdu   zo   17.   mája   2010   ako   vecne   správny   potvrdil   a   zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania, každej po 117,21 €.

Sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. mája 2011 sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2011. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 348/2011 z 19. januára 2012 vyslovil,   že   krajský   súd   rozsudkom   z   23.   marca   2011   v   časti,   ktorou   potvrdil   výrok rozsudku   okresného súdu   zo   17.   mája 2010   o   trovách   konania, porušil   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v tejto časti rozsudku krajského súdu z 23. marca 2011 vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   10   Co/34/2012-652   z   26.   apríla   2012   (ďalej   len „uznesenie z 26. apríla 2012“) zmenil rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2010 vo výroku o trovách konania tak, že sťažovateľku zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania v sume 9 699,81 eur a žalovanej v 2. rade trovy konania v sume 2 479,72 eur.

Dňa 18. júna 2012 doručila sťažovateľka ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 26. apríla 2012. O tejto sťažnosti rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 345/2012 z 26. októbra 2012, v ktorom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu z 26. apríla 2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom označené uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na tomto základe krajský súd opätovne preskúmal rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2010 vo výroku o trovách konania a napadnutým uznesením ho zmenil tak, že sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania v sume 9 187,60 eur a žalovanej v 2. rade trovy konania v sume 2 334,40 eur.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Sťažovateľka napáda uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2013 v časti trov konania priznaných žalovanému v 2. rade. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2013 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania priznaných žalovanému v 2. rade tak, že zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanému v 2. rade na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. P. sumu 2 334,40 eur. Tieto trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 1 945,33 eur, ku ktorej sume krajský súd pripočítal daň z pridanej hodnoty /ďalej len DPH/ vo výške 20 %, t. j. sumu 389,07 eur. Pokiaľ ide o DPH krajský súd uviedol nasledovné: Advokát vo svojom podaní zo dňa 5. 3. 2013 žiadal priznať aj príslušnú sadzbu DPH z dôvodu, že dňa 8. 4. 2004 sa stal platcom DPH. Túto skutočnosť aj preukázal osvedčením o registrácii platcu DPH,   preto   mu   bola   podľa   ust.   §   18   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   priznaná   daň z pridanej   hodnoty   vo   výške   20   %   zo   základu   dane   1945,33   eur.   Celkovo   súd   priznal advokátovi zvýšenie odmeny o DPH vo výške 389,07 eur. Sťažovateľka nemá vedomosť, čo bolo obsahom podania právneho zástupcu žalovaného v 2. rade z 5. 3. 2013. Má však za to, že osvedčenie o tom, že je od 8. 4. 2004 platcom DPH sa už v spise muselo nachádzať aj pred týmto jeho podaním. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, suma 1 945,33 eur, ku ktorej bola pripočítaná DPH vo výške 20 % pozostáva z tarifnej odmeny, režijného paušálu, náhrady za stratu času, cestovného a nákladov na ubytovanie. Sťažovateľka si dovoľuje poukázať na to, že z vyčíslenia trov právneho zastúpenia žalovaného v 2. rade z 18. 5. 2010 vyplýva, že advokát žalovaného v 2. rade žiadal trovy právneho zastúpenia zvýšiť o 19 % DPH, výpočtom však možno dospieť k tomu, že DPH pripočítal iba k sume pozostávajúcej z tarifnej odmeny, cestovných nákladov, náhrady za stratu času a nákladov za ubytovanie. DPH   nežiadal   pripočítať   k   režijnému   paušálu.   Sťažovateľka   uznesenie   krajského   súdu č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2012 považuje za nesprávne, svojvoľné a arbitrárne, a to z týchto dôvodov:

A/ krajský súd posledným uznesením o trovách konania č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2013 priznal advokátovi žalovaného v 2. rade DPH i z režijného paušálu, t. j. zo sumy   140,06   eur,   hoci   advokát   zvýšenie   režijného   paušálu   o   DPH   nežiadal   /viď vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalovaného v 2. rade z 18. 5. 2010/. Týmto krajský súd bezdôvodne prekročil návrh žalovaného v 2. rade a priznal mu viac ako žiadal.

B/   v   predchádzajúcom   uznesení   krajského   súdu   o   trovách   konania č. k. 10 Co/34/2012-652 z 26. 4. 2012 krajský súd vypočítal DPH iba k tarifnej odmene, a to vo výške 19 %. Uviedol, že advokátovi bola podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej   do   31.   5.   2009   priznaná   daň   z   pridanej   hodnoty   zo   základu   dane   457,42 eur /v zmysle citovanej vyhlášky je základom dane tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f/, čo predstavuje 86,91 eur. Za právne úkony vykonané od 1.6.2009 si advokát uplatnil DPH vo výške 19 % zo základu dane 935,72 EUR,   čo predstavuje tarifnú odmenu za úkony právnej služby od 1. 6. 2009. Od uvedeného dátumu je možné zvýšiť o DPH nielen tarifnú odmenu, ale aj náhrady podľa tejto vyhlášky, avšak advokát si zvýšenie náhrad o DPH nepožiadal,   súd   je   jeho   návrhom   viazaný,   a   preto   mu   priznal   19   %   DPH   zo   sumy 935,72 eur, čiže 177,78 eur.

Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2013 došlo k zmene oproti predchádzajúcemu uzneseniu o trovách konania ohľadom toho, k akému základu treba DPH pripočítať /k tarifnej odmene alebo aj k náhradám/ a DPH v akej výške má byť k základu pripočítané, hoci sťažovateľka svojou poslednou ústavnou sťažnosťou napadla   rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   10   Co/34/2012-652   z   26.   4.   2012   preto,   že v konaní o ochranu osobnosti ide o jedno konanie a nie o dve spojené konania /nie kvôli DPH/. Z uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 z 28. 6. 2013 sa sťažovateľka   nedozvedela,   prečo   krajský   súd   týmto   uznesením   priznal   advokátovi žalovaného   v   2.   rade   DPH   vo   výške   20   %,   ak   predchádzajúcim   uznesením č. k. 10 Co/34/2012-652   z   26.   4.   2012   priznal   advokátovi   žalovaného   v   2.   rade   DPH vo výške   19   %.   Sťažovateľka   taktiež   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu č. k. 10 Co/39/2010-716 z 28. 6. 2013 nevie zistiť, prečo súd priznal advokátovi DPH aj z náhrad vzniknutých do 31. 05. 2009 /advokát žalovaného v 2. rade si vyčíslil cestovné náklady, náklady na ubytovanie, náhradu za stratu času v súvislosti s cestou do Bratislavy dňa 28. 5. 2009/, ak podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 z. z. účinnej do 31. 5. 2009 je základom   dane   iba   tarifná   odmena   určená   podľa   §   9   až   14f,   a   nie   náhrady.   Z   vyššie uvedeného vyplýva, že krajský súd zmenil svoj názor, čo do výšky DPH, čo však krajský súd žiadnym spôsobom neodôvodnil. Uznesenie krajského súdu č. k. 10 Co/39/2013-716 je tak nepreskúmateľné   a   postráda   náležité   odôvodnenie.   Takouto   zmenou   právneho   názoru pokiaľ   ide   o   DPH   krajský   súd   podľa   sťažovateľky   porušil   aj   zásadu   dvojinštančnosti, nakoľko znemožnil sťažovateľke domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania právnych záverov súdu o DPH prvýkrát použitých až v konečnom rozhodnutí odvolacieho súdu /ako aj v poslednom rozhodnutí odvolacieho súdu o DPH/. Sťažovateľka má za to, že takýmto postupom krajského súdu došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Sťažovateľka má tiež za to, že jediným ústavne konformným výkladom ustanovení vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o dani z pridanej hodnoty je taký výklad, že do 31. 5. 2009 sa o DPH zvyšuje iba tarifná odmena a po 1. 6. 2009 sa zvyšuje o DPH tarifná odmena aj náhrady. Ak podľa prechodných ustanovení advokátskej tarify,   za úkony právnych služieb patrí advokátovi odmena podľa predpisov platných v čase vykonania úkonov, potom za úkony vykonané do 31. 5. 2009 sa o DPH môže zvýšiť iba tarifná odmena a za úkony vykonané po 1. 6. 2009 sa o   DPH   zvyšuje   tarifná   odmena   aj   náhrady.   Ak   teda   krajský   súd   v   uznesení č. k. 10 Co/39/2013-716   z   28.   6.   2013   pripočítal   DPH   aj   náhradám   vzniknutým   do 31. 5. 2009 /a to k náhrade za stratu času, cestovným nákladom a nákladom za ubytovanie vzniknutým dňa 28. 5. 2009/, pochybil.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 zo dňa 28. 6. 2013 v časti, v ktorej krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 2 334,40 eur, porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 10 Co/39/2013-716 zo   dňa   28.   6.   2013   v   časti,   v   ktorej   krajský   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 2 334,40 eur a v tejto časti mu vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,94 eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je nepochybne súčasťou   súdneho   konania, a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru)   môže   postupom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   podľa   názoru ústavného   súdu   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne II. ÚS 56/05).

Argumentácia,   ktorou   sťažovateľka   odôvodňuje   svoje   tvrdenie,   že   napadnutým uznesením došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je založená na námietkach, v zmysle ktorých krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania

- priznal žalovanej v 2. rade zvýšenie o daň z pridanej hodnoty z režijného paušálu, aj keď ho neuplatnila (nedomáhala sa ho),

- použil pri výpočte zvýšenia trov konania o daň z pridanej hodnoty 20 % sadzbu tejto dane aj napriek tomu, že v predchádzajúcich rozhodnutiach použil 19 % sadzbu dane z pridanej hodnoty (rozsudok krajského súdu z 23. marca 2011 a uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012), a

- priznal žalovanej v 2. rade zvýšenie o daň z priadnej hodnoty aj z náhrad, nárok na ktoré   vznikol   do   31.   mája   2009,   aj   keď   je   to   podľa   názoru   sťažovateľky   v rozpore s právnou   úpravou   obsiahnutou   vo vyhláške   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j. problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného   práva   na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry konštatuje, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, resp. ich výške, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľke   bola   uložená povinnosť zaplatiť žalovanej v 2. rade náhrady trov konania celkom v sume 2 334,40 €, z toho   suma   389,07   €   predstavuje   zvýšenie   tarifnej   odmeny   a   náhrad   o daň   z pridanej hodnoty zo základu dane 1 945,33 €. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky možno vyvodiť, že suma, ktorú spochybňuje pri výpočte zvýšenia tarifnej odmeny a náhrad o daň z pridanej   hodnoty,   je   menšia   než   krajským   súdom   v napadnutom   uznesení   priznané zvýšenie o daň z pridanej hodnoty (teda nižšia ako 389,07 €). V súlade s § 238 ods. 5 Občianskeho   súdneho   poriadku   ide   o   sumu,   ktorá   neprevyšuje   trojnásobok   minimálnej mzdy v sume platnej v čase rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného súdnictva dôvodom na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu   orgánu   verejnej   moci,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu   [intenzite   (IV. ÚS 414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011)].   Vo   veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že „jediným   ústavne konformným   výkladom   ustanovení   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb o dani z pridanej hodnoty je taký výklad, že do 31. 5. 2009 sa o DPH zvyšuje iba tarifná odmena a po 1. 6. 2009 sa zvyšuje o DPH tarifná odmena aj náhrady“, opodstatnené.

Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 1. júna 2009 ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.

V súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 31. mája 2009 ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o daň z pridanej hodnoty.

Za týchto okolností, ak krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalovanej v 2. rade zvýšil o daň z pridanej hodnoty nielen tarifnú odmenu, ale aj náhrady za obdobie pred 1. júnom 2009, konal aj podľa názoru ústavného súdu v rozpore s uvedenou právnou úpravou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   z   hľadiska zákonných kritérií síce spochybniteľné, ale sťažovateľkou namietané pochybenie krajského súdu   pri   aplikácii   príslušných   ustanovení   vyhlášky   zjavne   nemá   ústavnú   relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že napadnutým   uznesením   krajský   súd   v zásade   napravil   pochybenia   pri   rozhodovaní o náhrade trov konania žalovanej v 1. a 2. rade, ktoré spočívali v neodôvodnení postupu, na základe ktorého krajský súd dospel k záveru, že v predmetnej veci išlo o spojenie dvoch vecí,   ktoré   malo   za   následok   zvýšenie   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby, ku ktorým   došlo   jeho   uznesením   z 26.   apríla   2012,   a to   v súlade   s právnymi   názormi vyslovenými ústavným súdom v jeho náleze sp. zn. IV. ÚS 345/2012 z 26. októbra 2012. Nápravu   uvedeného   pochybenia   vykonanú   krajským   súdom   napadnutým   uznesením nemožno   ústavne   relevantným   spochybňovať   len   na   základe   nesprávnej   aplikácie príslušných   ustanovení   vyhlášky   (vyhláška   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytované právne služby v znení neskorších predpisov, pozn.), ktorá navyše v konečnom dôsledku   mohla   sťažovateľke   spôsobiť   nanajvýš   ujmu,   ktorú   z hľadiska   štandardných kritérií   uplatňovaných   v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   všeobecných   súdov   možno považovať za bagateľnú.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013