znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 716/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval návrh MVDr. J. S., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/30/13-K z 25. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Návrh MVDr. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)   bol 9. septembra 2013   poštou   doručený   návrh   MVDr.   J.   S.,   Č.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., ktorým sa domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/30/13-K z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z návrhu   a priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   navrhovateľ,   ktorému   zanikol mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) 10. marca 2012, mal povinnosť podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) za rok 2012 do 31. marca 2013, avšak podal ho až 6. júna 2013. Po oboznámení sa s touto skutočnosťou výbor uznesením č. 166 z 23. mája 2013 začal proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona a súčasne ho podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona požiadal o stanovisko pre účely uvedeného konania. Navrhovateľ sa k uzneseniu č. 166   z 23.   mája   2013   vyjadril   listom   z 5.   júna   2013,   v ktorom   sa   ospravedlnil   za skutočnosť, že nepodal písomné oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v ustanovenom termíne.

Na   základe   uvedených   skutočností   výbor   napadnutým   rozhodnutím   rozhodol,   že navrhovateľ ako bývalý poslanec národnej rady nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v lehote ustanovenej ústavným zákonom, čím porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, a na tomto základe mu bola v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu uložená pokuta v sume 805 €. Keďže pokuta sa ukladá v súlade s čl. 10 písm. a) ústavného zákona v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ktorý u navrhovateľa predstavoval sumu 369 € za rok 2012, teda jeho mesačný plat za rok 2012 bol nižší ako priemerná mesačná   nominálna   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky,   bola   navrhovateľovi v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona uložená pokuta v sume zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2012. Napadnuté rozhodnutie výboru bolo schválené jeho uznesením č. 229 z 25. júna 2013.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uvádza: „V čase od 9. VII. 2010 do 10. III. 2012 som vykonával funkciu poslanca NR SR. Rok po   skončení   mandátu   sme   mali   podať   oznámenie   podľa   článku   7   ústavného   zákona č. 357/2004 Zb. Po takmer 13 mesiacoch mimo politiky som na túto skutočnosť, tak ako aj mnoho iných bývalých funkcionárov, zabudol. Priznanie som podal okamžite po tom, ako som   sa   o   tejto   povinnosti   dozvedel,   t.   j.   po   prevzatí   oznámenia   o   začatí   konania z príslušného výboru NR SR. Spolu s priznaním som podal aj vyjadrenie, ktoré odo mňa výbor požadoval a ktoré Vám pripájam v prílohe.

Napriek tomuto vyjadreniu mi bola udelená pokuta. Túto nepovažujem za prijateľnú, nakoľko   podľa   môjho   názoru   výbor   porušil   dvakrát   zásadu   rovnosti   pred   zákonom, garantovanú v článku 12, odsek 1 Ústavy SR a čl. 1 Zák. 23/1991 Zb. a to:

1. Výbor, jeho aparát a iné štruktúry NR SR opakovane niekoľkokrát pripomínali povinnosť a   termín   podania súčasným poslancom   NR   SR.   Bývalým   poslancom   ho však nepripomenul   nikto.   Sám   keď   som   bol   poslancom,   bol   som   ako   všetci   moji   vtedajší kolegovia   mnohokrát   pred   blížiacim   sa   termínom   upozorňovaný   na   povinnosť   podať majetkové priznanie.... Dnes však bývalých poslancov nemal kto upozorniť. Vidno to aj na číslach, súčasní poslanci všetci priznanie podali, z bývalých poslancov ho však väčšina nepodala. Predseda výboru B. sám v médiách uviedol, že toho roku priznanie nepodal, alebo   podal   neskoro   rekordný   počet   verejných   funkcionárov.   Je   to   určite   B.   hrubý nedostatok. On spolu zapríčinil tento stav.... Výbor, ani ostatné štruktúry NR SR, nepoužili rovnaký   meter   na   naplnenie   litery   zákona   pre   súčasných   a   pre   bývalých   poslancov. Dokonca si myslím, že aj po zosumarizovaní oznámení po 31. III. 2013, mohli byť tí, ktorí ho nepodali, vyzvaní upomienkou alebo výzvou...

2. Výbor porušil aj druhý krát rovnosť pred zákonom. Na svojom zasadnutí po sumarizácii   vyjadrení,   poslanec   A.   P.   navrhol   jednému   bývalému   poslancovi   neudeliť pokutu,   nakoľko   je   sociálny   prípad.   Výbor   to   hlasovaním   odsúhlasil.   Keďže   ja   som   v súčasnosti nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a nemám žiadny príjem, žiadam, aby mi bola pokuta taktiež odpustená.“

V doplnení návrhu, ktoré navrhovateľ doručil ústavnému súdu 9. septembra 2013 osobne, sa k namietanému porušeniu zásady rovnosti vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 ústavy postupom výboru ďalej predovšetkým uvádza:

„Počas   výkonu   mandátu   poslanca   NR   SR   bol   navrhovateľ,   rovnako   aj   ostatní poslanci   pred   blížiacim   sa   termínom   podania   oznámenia   upozorňovaný   na   doručenie predmetného oznámenia podľa Zákona a to zo strany Výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ako aj   jeho   administratívneho   aparátu.   Táto   prax   trvá   podľa   dostupných   informácií   aj v súčasnosti. Porušenie rovnosti pred zákonom vidí navrhovateľ v tom, že súčasní poslanci sú na splnenie svojej povinnosti upozorňovaní, avšak bývalí poslanci nie. Táto skutočnosť vyplýva   aj   z porovnania   podaných   oznámení   súčasných   a bývalých   poslancov.   Tým,   že splnenie povinnosti, ako aj sankcie za jej nesplnenie sú rovnaké na oboch stranách, nie je možné,   aby   boli   súčasní   poslanci   konaním   Výboru   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   takto „uprednostňovaní“   pred   bývalými   poslancami.   Druhé   porušenie   zásady   rovnosti   vidí navrhovateľ taktiež v konaní Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií. Podľa dostupných informácií Výbor neudelil sankciu za porušenie rovnakej povinnosti v prípade bývalého poslanca V. L. a to z dôvodu, že je sociálny prípad. Z dôvodu, že navrhovateľ je v súčasnosti nezamestnaný, je evidovaný Úradom práce sociálnych vecí a rodiny a zároveň nemá žiaden príjem nesúhlasí s udelenou sankciou a rozdielnym prístupom k obdobným situáciám.“

Na základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. k. VP/30/13-K z 25. júna 2013 sa zrušuje. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. b) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento ústavný zákon vzťahuje na funkcie poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. 1 a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné pôžitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

V   zmysle   čl.   7   ods.   5   písm.   e)   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu poslanci národnej rady podávajú oznámenie podľa odseku 1 určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vykonáva výbor, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. a) až n) a t) až zk).

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu orgán, ktorý uskutočňuje konanie podľa odseku 1, začne konanie z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo...

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní preukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie,   v   čom   je   konanie   alebo   opomenutie   verejného   funkcionára   v   rozpore   s   týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokuta sa ukladá v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na účely tohto ústavného zákona sa mesačným platom verejného funkcionára rozumie jedna dvanástina z jeho   ročného   príjmu   za   predchádzajúci   kalendárny   rok   za   výkon   verejnej   funkcie a v prípade...

Podľa čl. 9 ods. 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   pri   výpočte   sumy   podľa   odseku   10   sa   za mesačný   plat   považuje priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   na   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   v   lehote   30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia   podľa   čl.   9   ods.   10,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodne   o   tomto   návrhu   do   60   dní   odo   dňa   jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred Ústavným súdom Slovenskej republiky upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

V zmysle § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva konanie o   návrhu vo veci   ochrany   verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (PLz. ÚS 1/07) vyplýva, že aj na konanie o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom   súde   upravujúci   predbežné   prerokovanie   návrhov   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   teda   v   zmysle   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde predbežne prerokovať bez prítomnosti navrhovateľa jeho návrh, ktorým sa domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia výboru, a zistiť, či existujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).

Ako vyplýva z už citovaného § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania,   v   rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára (za ktorého sa považuje aj bývalý poslanec národnej rady, pozn.), ktorý je povinný plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie preskúmal. Ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   veci   navrhovateľa   sú   splnené   podmienky   na predbežné prerokovanie jeho návrhu v zmysle príslušných ustanovení zákona o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sa   podľa konštantnej judikatúry za zjavne neopodstatnenú považuje sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať   aj   na predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu. Na tomto základe možno za zjavne neopodstatnený návrh vo veciach ochrany verejného záujmu považovať predovšetkým taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd   nezistí   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   napádaným   postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorá by zakladala reálnu možnosť vyhovieť návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 633/2013).

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu navrhovateľa   sústredil   na   posúdenie,   či   ho   z hľadiska   argumentácie   v ňom   uplatnenej nemožno považovať za zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľ vo svojom návrhu nespochybňuje, že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote ustanovenej týmto ústavným zákonom, namieta však skutočnosť, že výbor nepostupoval v súlade so zásadou rovnosti, keď   ho   ako   bývalého   poslanca   národnej   rady   neupozornil   na   splnenie   povinnosti vyplývajúcej   z   citovaného   ustanovenia,   pričom   poukazuje na „prax“   výboru   vo   vzťahu k súčasným poslancom národnej rady, ako aj skutočnosť, že výbor postupoval v rovnakej veci vo vzťahu k inému bývalému poslancovi národnej rady odlišným spôsobom a pokutu „zo sociálnych dôvodov“ neuložil.

Vychádzajúc z na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ústavný súd konštatuje, že na navrhovateľa ako bývalého poslanca národnej rady, ktorý vykonával túto verejnú funkciu do 10. marca 2012, sa v rozhodnom čase (v čase do 31. marca 2013) vzťahovali povinnosti ustanovené   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu,   teda   aj   povinnosť   podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepodal toto oznámenie v lehote ustanovenej týmto ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu zákonom, t. j. nesplnil povinnosť ustanovenú týmto ústavným zákonom, výbor začal proti nemu konanie z vlastnej iniciatívy, pričom mu uložil pokutu v sume 805 €, aplikujúc čl. 9 ods.   10 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ústavný súd konštatuje, že výška pokuty bola výborom určená v súlade s označenými ustanoveniami tohto ústavného zákona.

Ústavný súd v konaniach o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu v zmysle čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu zdôrazňuje, že účelom   tohto   konania   je   predovšetkým   preveriť   plnenie   (dodržiavanie)   povinností a obmedzení verejnými funkcionármi, ktoré im vyplývajú z tohto ústavného zákona (m. m. PLz. ÚS 1/2010, III. ÚS 471/2011).

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   týkajúcich   sa   konania   podľa ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   (§   73a   a   §   73b)   možno   vyvodiť,   že navrhovateľ musí v tomto konaní preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s týmito ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z tohto ústavného zákona neporušil. V prípade navrhovateľa však táto podmienka splnená nie je a z podaného návrhu, ako už bolo uvedené, naopak vyplýva, že navrhovateľ nijako nespochybňuje, že porušil povinnosť vyplývajúcu   mu   z   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   a ani nepopiera, že písomné oznámenie nepodal v ústavným zákonom ustanovenej lehote, t. j. do 31. marca 2013.

Už   aj   dosiaľ   uvedené   skutočnosti   samy   osebe   zakladajú   dostatočný   dôvod   na odmietnutie návrhu navrhovateľa ako zjavne neopodstatneného, keďže v jeho odôvodnení chýba   akákoľvek   argumentácia,   ktorá   by   vyvracala,   že   jeho   konanie   nebolo   v   rozpore s právami a povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a teda v ňom nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol kvalifikovať ako relevantné v rámci konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde.

Z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že predmetom konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach   ochrany   verejného záujmu a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   v   rámci   ktorého ústavný súd plní funkciu orgánu rozhodujúceho o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu.   Tomu zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v tomto   konaní;   ak   senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

V   súvislosti   s   námietkou   navrhovateľa   týkajúcou   sa   porušenia   zásady   rovnosti postupom výboru spočívajúcim v tom, že bývalých poslancov národnej rady neupozorňuje tak, ako súčasných poslancov národnej rady na splnenie povinnosti vyplývajúcej z čl. 7 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné zdôrazniť, že z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nevyplýva pre orgán konajúci o návrhu vo veci   ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu   záujmov povinnosť „upozorňovať“ verejných funkcionárov na splnenie ich povinnosti vyplývajúcej im z čl. 7 ústavného zákona.

Nesplnenie povinností vyplývajúcich verejným funkcionárom z ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   zakladá   legálny   a   legitímny   dôvod   na   uplatnenie (ústavnoprávnej)   zodpovednosti   podľa   tohto   ústavného   zákona   príslušným   orgánom verejnej   moci,   t.   j.   verejný   funkcionár,   ktorý   si   tieto   povinnosti   dôsledne   nesplní,   sa vystavuje   možnému   sankčnému   postihu   podľa   príslušných   ustanovení   tohto   ústavného zákona. Tak je to aj v danom prípade, keď navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť podľa čl. 7 ústavného zákona. Už samotný fakt, že verejný funkcionár má povinnosť ozrejmiť svoje majetkové   pomery,   je   aj   preventívnym   krokom   na   potlačenie   prípadného   korupčného konania, a aj z toho dôvodu je nevyhnutné vyžadovať od verejného funkcionára dôsledné plnenie   povinností,   ktoré   pre   neho   z   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu vyplývajú (m. m. IV. ÚS 69/2012).

Z tohto hľadiska považuje ústavný súd za irelevantnú aj námietku, podľa ktorej výbor postupoval v rovnakej veci vo vzťahu k inému bývalému poslancovi národnej rady odlišným spôsobom, keď mu pokutu „zo sociálnych dôvodov“ neuložil. Ústavný súd bez toho,   aby   zaujímal   meritórne   stanovisko   k   otázke,   či   tak   mohol   výbor   vo   veci   iného bývalého   poslanca   národnej   rady   postupovať   a rozhodnúť   (t.   j.   či   v navrhovateľom spomínanom   prípade   neporušil   ústavný   zákon   o ochrane   verejného   záujmu,   pozn.), poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej ústavný zákon o ochrane verejného záujmu   nedáva   možnosť   orgánom,   ktoré   rozhodujú   o   porušení   povinností   verejnými funkcionármi podľa tohto ústavného zákona (a teda aj výboru), odpustiť uloženie pokuty, príp. ju zmierniť (znížiť jej výšku) s ohľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci (m. m.   IV.   ÚS   511/2012).   V   takejto   situácii   nemožno   ústavne   relevantným   spôsobom namietať ani v konaní pred ústavným súdom o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu výšku pokuty, ktorá bola rozhodnutím výboru verejnému funkcionárovi uložená. Navyše, argumentácia navrhovateľa o porušení zásady rovnosti výborom tým, že v inej   rovnakej   veci   rozhodol   o   „neuložení   pokuty“,   je   irelevantná   pre   posúdenie   veci, keďže   nepreukazuje,   že   navrhovateľ   neporušil   povinnosť   uloženú   mu   čl.   7   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, o ktorú v rámci konania o ochrane verejného záujmu ide.

V nadväznosti na návrh navrhovateľa, aby ústavný súd rozhodol o odpustení jemu uloženej pokuty, ústavný súd uvádza, že ani jemu zákon o ústavnom súde (a ani ústava, príp.   ústavný   zákon   o   ochrane   verejného   záujmu)   nepriznáva   vo   vzťahu   k   pokutám uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu moderačné oprávnenie, t. j. v prípade, ak výška pokuty bola výborom uložená v súlade s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   musí   ju rešpektovať ako vecne správnu a z ústavného hľadiska nespochybniteľnú. Ústavný súd je totiž tiež štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti), ktorý je viazaný ústavou. V čl. 2 ods. 2 ústavy je explicitne vyjadrený jeden zo základných princípov právneho štátu, v zmysle ktorého môžu štátne orgány (a teda aj ústavný súd) konať iba na základe ústavy, v jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   musí dôsledne riadiť vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich mu z čl. 125 a nasl. ústavy a ďalej   konkretizovaných   v   zákone   o   ústavnom   súde,   a   preto   nemôže   ani   vo   veci navrhovateľa rozhodnúť nad rámec svojich právomocí (m. m. IV. ÚS 511/2012).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá uvádza, že postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci (v posudzovanom   prípade výboru), ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej   úpravy   alebo hmotnoprávnej   úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97), a teda ani porušovanie iných ustanovení ústavy, príp. ústavných zákonov.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že námietky, ktoré uplatnil navrhovateľ proti napadnutému rozhodnutiu výboru, sú z hľadiska platnej ústavnej a zákonnej úpravy zjavne irelevantné, a preto nesignalizujú žiadnu reálnu možnosť zrušiť toto rozhodnutie (podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde) po prípadnom prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol návrh navrhovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013