znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 715/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. S., S., zastúpenej JUDr. J. V. – D., a I. K., obaja bytom B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 27/2013 z 26. júna 2013 a uznesením Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 8 Cb 50/2012 z 26. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. S., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013 telefaxom a 4. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. V. – D., a I. K. (ďalej spolu len „zástupcovia“), obaja bytom B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 27/2013 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cb 50/2012 z 26. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Vzhľadom na povahu právneho sporu, v rámci ktorého došlo k vydaniu napadnutého uznesenia   okresného   súdu   a napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   (spor   medzi sťažovateľkou,   zastúpenou   zástupcami   ako   menšinovými   akcionármi,   a odporcami v 1. a 2. rade,   ktorí   sú   majoritnými   akcionármi   sťažovateľky   a zároveň   členmi   jej štatutárneho orgánu, pozn.), ústavný súd pri predbežnom preskúmaní sťažnosti považuje za potrebné rozlišovať medzi sťažovateľkou ako akciovou spoločnosťou a jej zástupcami, ktorí ako jej menšinoví akcionári majú právo v zmysle príslušných právnych noriem (pozri § 181 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka) podávať v jej mene návrhy na začatie súdnych konaní. V konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   Cb   50/2012   o zaplatenie   sumy 756 843,45 € s príslušenstvom proti odporcom v 1. a 2. rade sa zástupcovia sťažovateľky (A.,   a.   s.   S.,   pozn.)   domáhali   návrhom   doručeným   krajskému   súdu   27. februára   2013 nariadenia predbežného opatrenia v súlade s § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd uznesením č. k. 7 Cob 10/2013-184 z 13. marca 2013 vrátil vec,   ktorou   sa   zástupcovia   sťažovateľky   domáhali   nariadenia   predbežného   opatrenia, okresnému   súdu   na   účely   rozhodnutia   o ňom   z dôvodu   nedostatku   svojej   funkčnej príslušnosti.

O návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   sa   sťažovateľka,   zastúpená zástupcami, domáhala, aby okresný súd žalovaným zakázal nakladať s nehnuteľnosťami bližšie   špecifikovanými   v samotnom   návrhu,   zriadiť   k týmto   nehnuteľnostiam   záložné zmluvy a prevádzať ich na iné osoby darom, prípadne predajom a vykonávať na týchto nehnuteľnostiach   stavby   a prikázal   nezaťažovať   ich   právami   tretích   osôb   do   doby právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 7 Cob 10/2013, rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8 Cb 50/2012-206 z 26. marca 2013 tak, že tento návrh zamietol. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka, zastúpená zástupcami, odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Cob 27/2013-35 z 26. júna 2013 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   krajský   súd „predpísaným   a zákonným   spôsobom nevysporiadal   s nepreskúmateľnosťou   a arbitrárnosťou   uznesenia   prvostupňového   súdu, k základným   princípom   a zásadám   civilného   procesu,   významu,   účelu   samostatného procesného   inštitútu   predbežného   opatrenia,   t.   j.   k spoločným   znakom   predbežného opatrenia, kde patrí a/ dočasnosť, predbežná povaha, b/ provizórnosť, c/ proporcionalita, d/ rýchlosť   naliehavosť,   e/   osvedčenie   nároku,   vznik   vážnej   nenapraviteľnej   škody,   f/ akcesorita   k hlavnému   konaniu   vo   veci   samej,   g/   efektívnosť.   Odvolací   súd   sa   napriek závažnosti   predmetu   súdneho   sporu   nevysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami odvolateľa uvedenými v odvolaní, nevenoval náležitú pozornosť jeho argumentom, ktoré preukázateľne   zakladajú   prípustnosť   uplatnenia   sťažnosti   na   ÚS   SR   v zmysle   platného právneho poriadku SR. Vzhľadom na uvedené sú právne názory odvolacieho súdu zjavne neodôvodnené   a arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s obsahom   označených   práv   odvolateľa sťažovateľa   (III.   ÚS   260/07).   Sťažovateľ   tvrdí,   že   základnou   podmienkou   predbežného opatrenia je existencia zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu, podľa zákona je ním taký   stav   právnych   vzťahov   medzi   účastníkmi,   ktorý   bezpodmienečne   vyžaduje   dočasnú a rýchlu súdnu úpravu, pričom zásah do práv dotknutých účastníkov musí byť primeraný žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práva a právom chráneným záujmom. Žalobcom bolo preukázané, že citované právne vzťahy a uplatnený nárok žalobcu je ohrozený. Je evidentné, že žalobca uplatňuje nárok voči žalovaným v 1/ a 2/ rade v sume 756.843,45 € s príslušenstvom. Ide o akcionársku žalobu z inštitútu bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu,   ktorý   neskôr   odpadol   s tým,   že   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   bolo preukázané a potvrdené, že žalovaní v 1/ a 2/ rade boli nedobromyseľní, konali úmyselne a vedome vo svoj prospech, v neprospech akciovej spoločnosti A., a. s. S., kde zastávali a zastávajú členov predstavenstva a. s., ako štatutári voči tretím osobám.“.

Sťažovateľka, zastúpená zástupcami, v sťažnosti ďalej uvádza: „Okresný   súd   Kežmarok   v právnej   veci   nariadenia   predbežného   opatrenia postupoval podľa manuálu, tak ako sme to odôvodnili vo svojom odvolaní. Nie je mysliteľné a je dehonestujúce a teatrálne, keď konajúci sudca má nejaký tzv. manuál pri rozhodovaní o zamietnutí   predbežných   opatrení   /súdne   rozhodnutia   OS   Kežmarok   uverejnené   na internetovej stránke justice.gov.sk/, kde sudca opíše od slova do slova odôvodnenia súdneho rozhodnutia   bez   posúdenia   rozhodných   skutočností   a okolností   ku   konkrétnej   veci   /viď Uznesenie OS Kežmarok sp. zn. 8 C 324/2012 zo dňa 14. 11. 2012 o návrhu na vydanie predbežného   opatrenia/.   Z uvedeného   je   preukázateľné,   že   konajúci   sudca   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   porušil   zodpovednosť   v zmysle   požiadavky   náležitého   výkladu odbornosti,   ktorá   je   na   úkor   všeobecnej   zrozumiteľnosti   a jednoznačnosti   vysloveného právneho názoru. Je nemysliteľné a arbitrárne rozhodnutie konajúceho sudcu, vyslovený právny názor, že prípadný výrok predbežného opatrenia tak, ako bol navrhnutý žalobcom, nie je spôsobilý zabrániť vzniku škody, inej ujmy alebo zhoršovaniu právnej pozície žalobcu do tej miery, že sa mu ešte oplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Z uvedeného vyplýva, že konajúci sudca porušil   nie len základné princípy a zásady civilného procesu,   ale aj aktívnu legitimáciu minoritných akcionárov, ktorí konajú za spoločnosť ako aj samostatný význam a účel samostatného procesného inštitútu o nariadení PO. Žalobca tvrdí, že toto už sa   nedá   zhojiť   logickým   zdravým   rozumom,   ale   ide   o preukázateľne   vedomé,   úmyselné porušenia zákona zo strany konajúceho sudcu.“

V ďalšej   časti   sťažovateľka   po   citácii   judikatúry   ústavného   súdu   vzťahujúcej   sa na základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   z hľadiska   požiadaviek   na   ústavne konformné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   súdu   formuluje   záver,   v zmysle   ktorého „konajúce súdy   svojím   arbitrárnym   postupom   porušujúcim právo na   spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zhojili s vysokou mierou formálnosti svojvôľu pri rozhodovaní čo preukázateľne vedie k arbitrárnosti rozhodnutí, keď nezohľadnili rozhodné skutočnosti tak, ako sú sťažovateľom odôvodnené v odvolacom a základnom konaní“.

Sťažovateľka sa   domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa A., a. s. S...., zastúpený 1/ JUDr. J. V... 2/ I. K... a to právo na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR Uznesenia KS v Prešove,   sp.   zn.:   7   Cob   27/2013   zo dňa   26.   06.   2013   v spojitosti   s Uznesením   OS v Kežmarku sp. zn.: 8 Cb 50/2012 zo dňa 26. 03. 2013 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie KS v Prešove, sp. zn. 7 Cob 27/2013 zo dňa 26. 06. 2013 v spojitosti s Uznesením OS v Kežmarku, sp. zn.: 8 Cb 50/2012 zo dňa 26. 03. 2013 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa zákonným zástupcom sťažovateľa priznáva spoločne a nerozdielne v sume 3000 €.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v rozsahu určenom pri skončení veci...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   svojvoľné a arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami uplatnenými v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Cb 50/2012 z 26. marca 2013, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh sťažovateľky — zastúpenej zástupcami — na nariadenie predbežného opatrenia.

V nadväznosti na výhrady sťažovateľky, zastúpenej zástupcami, proti napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do výlučnej   pôsobnosti   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Ako   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným   spôsobom   (m.   m.   IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   iba   v celkom   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do rozhodnutí   všeobecných   súdov   o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:„Odvolací súd na preskúmanie odvolania nariadil súčasne s pojednávaním vo veci samej súdne pojednávanie podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. Pri preskúmavaní odvolania bol viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať toto   uznesenie   z iných   dôvodov,   než   ktoré   boli   výslovne   uvedené   v   podanom   odvolaní. Výnimkou sú len vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212   ods.   1,   3   O.   s.   p.).   Pri   takomto   preskúmavaní   napadnutého   uznesenia   dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Návrh na vydanie predbežného opatrenia zo strany žalobcu bol podaný v priebehu konania vo veci samej podľa § 102 ods. 1 O. s. p. Po začatí konania je možné predbežné opatrenie nariadiť, keď je treba, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo keď je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Súd môže takémuto návrhu vyhovieť, len pokiaľ navrhovateľ tvrdí a osvedčí, že medzi účastníkmi existuje právny vzťah, ktorý vyžaduje   dočasnú   úpravu,   pričom   takýmto   navrhovaným   predbežným   opatrením   sa nevytvorí medzi účastníkmi nenávratný stav a neprimeraným spôsobom sa nezasiahne do ich právnych vzťahov. Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd rozhoduje spravidla len na základe tvrdení žalobcu, ktoré tvrdenie musí byť v tomto štádiu primeraným spôsobom osvedčené, keďže súd vydáva rozhodnutie o predbežnom opatrení bez výsluchu účastníkov. Je nevyhnutnou podmienkou na vydanie predbežného opatrenia osvedčenie   všetkých právne   významných skutočností   už   pri   podaní návrhu.   Je   vylúčené vyhovieť takémuto návrhu len na základe samotných tvrdení žalobcu uvedených v návrhu. V preskúmavanej veci prvostupňový súd nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia z dôvodu neosvedčenia vydania predbežného opatrenia v navrhovanom rozsahu. V   preskúmavanej   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   navrhovatelia osvedčovali nárok na vydanie predbežného opatrenia tým, že poukázali, že v predmetnej veci vzťahujúcej sa k veci samej prebiehali a prebiehajú iné súdne pojednávania, avšak návrh neosvedčuje splnenie podmienky na vydanie predbežného opatrenia podľa návrhu žalobcu. V tomto konaní nariadenie predbežného opatrenia žalobca predložil výpisy z listov vlastníctva   o   tom,   že   žalovaní   sú   vlastníkmi   nehnuteľností,   čo   vyplýva   z   výpisov   listov vlastníctva, ktoré tvoria prílohu k podanému návrhu. U žalovaného v 1. rade... odvolací súd zisťuje, že ten je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastri nehnuteľností okres Snina...   U žalovaného   v 2.   rade...   sa   zisťuje,   že   je   vlastníkom   nehnuteľností...   Pre nariadenie   predbežného   opatrenia   nestačí   len   tvrdenie,   že   nariadenými   predbežným opatrením sa zabezpečí účel občiansko-súdneho konania a že je tu daná súvislosť medzi predbežným opatrením a požadovaným nárokom vo veci samej. Odvolací súd nerozporuje uvedené   tvrdenie,   že   navrhované   predbežné   opatrenie   nesúvisí   s vecou   samou,   avšak   z dôvodu neosvedčenia, že žalovaní scudzujú, alebo majú snahu scudziť alebo sa chcú zbaviť svojho majetku, nie je dôvodnosť takémuto návrhu vyhovieť. Len tvrdenie, že je vlastníkom určitých nehnuteľností a že sa vedie súdne konanie, ktorým žalovaní poškodili žalobcu z titulu svojho správania sa, keď im boli vyplatené finančné prostriedky zo strany spoločnosti A.,   a.   s.   z   titulu   úmyselného   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   spôsobili   neoprávnení akcionári a členovia predstavenstva A., a. s. žalovaným v 1. a 2. rade, to ešte neosvedčuje nárok   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Týmto   tvrdením   žalobcovia   iba   osvedčujú predmet konania vo veci samej, avšak nie nevyhnutnosť vydania predbežného opatrenia na ochranu žalobcu z titulu hroziacej škody zo strany žalovaných. Samotný žalobca poukazuje na charakter predbežného opatrenia, že predbežné opatrenie má dočasný charakter a je postačujúce pre jeho vydanie len skutočnosť opodstatnenosti návrhu na dočasné opatrenie, avšak púhe tvrdenia, osvedčenie nepreukazuje. Pokiaľ žalobca má maximálnu obavu, že žalovaní v 1. a 2. rade môžu nakladať so svojím majetkom tak, že ich majetok prejde do rúk tretej osoby, napr. bude vyhlásený konkurz a tým vyhliadka žalobcu na vrátenie dlžnej sumy ostane v nedohľadne, takéto tvrdenie je len hypotetické, ničím neosvedčené.

Pokiaľ   žalobca   tvrdí,   že   osvedčil   a   preukázal,   že   výkon   budúceho   súdneho rozhodnutia bezprostredne ohrozí sa znižovaním jeho majetku a tvrdí, že návrh na vydanie predbežného opatrenia profesne osvedčil a odôvodnil, že nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia zo strany žalovaných tu bezprostredne a reálne hrozí, aj toto tvrdenie je iba predpokladané, ničím neosvedčené. Žalovaní riadia a zodpovedajú za spoločnosť A., a. s. S. Konanie za spoločnosť A.,   a.   s.   sa v danom prípade nemôže stotožňovať s postavením žalovaných v konaní vo veci samej. V tomto prípade vo veci samej sú žalovaní ako fyzické osoby,   ktoré majú   vrátiť   finančné   prostriedky,   ktoré získali   od spoločnosti   A.,   a.   s.   S., žalobcovi. Preto odvolací súd poukazuje na to, že konanie za spoločnosť A., a. s. S. sa nedá stotožniť   s   postavením   žalovaných   ako   účastníkov   konania   vo   veci   samej   vedenej   v odvolacom konaní.

Odvolací súd po preskúmaní odvolacích dôvodov nedospel k právnemu záveru na zmenu   napadnutého   uznesenia   prvostupňového   súdu,   ktorým   bol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý. V priebehu odvolacieho konania, ktoré bolo nariadené aj   na   prejednanie   odvolania   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, účastníci odvolacieho konania, t. j. žalobca, zotrval iba na písomne podanom   odvolaní   a   zástupca   žalovaných   predložil   súdu   výpisy   z   listov   vlastníctva   na žalovaného v 1. a 2. rade skonštatovaním, že žalovaní nescudzujú svoj majetok a že sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností zapísaných v listoch vlastníctva.“

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť najmä   náležite   odôvodnené. Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného   prípadu   a   náležitým   spôsobom   vyhodnotil   všetky   tie   skutkové   zistenia, ktoré   boli   nevyhnutné pre   osvedčenie   nevyhnutnosti   vydania   predbežného   opatrenia   na ochranu sťažovateľky z titulu hroziacej škody zo strany žalovaných, a tým aj odôvodnenosť (ne)nariadenia predbežného opatrenia, a na tomto základe formuloval záver, podľa ktorého „z dôvodu neosvedčenia, že žalovaní scudzujú, alebo majú snahu scudziť alebo sa chcú zbaviť svojho majetku, nie je dôvodnosť takémuto návrhu vyhovieť“. Skutkové a právne závery, ku ktorým krajský súd v napadnutom uznesení dospel, sú podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neodôvodnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013