znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 713/2013-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa   a   advokáta   JUDr.   Michala   Mandzáka,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Cpr   3/2012,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013   doručená   sťažnosť   A.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka (ďalej len „právny zástupca sťažovateľa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... ako navrhovateľ návrhom na začatie konania zo dňa 01. 05. 2012, doručeným Okresnému súdu... dňa 03. 05. 2012 v spojení s návrhom na zmenu návrhu na začatie konania zo dňa 20. 08. 2012, domáhal vydania rozsudku, ktorým súd určí, že výpoveď z pracovného pomeru daná odporcom sťažovateľovi je neplatná, určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné, určí, že pracovný pomer medzi sťažovateľom a odporcom trvá a zároveň prizná sťažovateľovi náhradu   mzdy   vo   výške   vyčíslenej   v   návrhu   na   zmenu   návrhu   začatie   konania   zo   dňa 20. 08. 2012 a súčasne zaviaže odporcu na náhradu trov konania.

Odo dňa podania návrhu dňa 03. 05. 2012 na Okresnom súde... a následného návrhu na zmenu návrhu na začatie konania zo dňa 20. 08. 2012 sa ku dnešnému dňu vôbec nekonalo a vo veci nie je vykonaný žiaden úkon.

Dňa 03.   08.   2012 sťažovateľ (zastúpený advokátom)   podal   sťažnosť   na prieťahy v súdnom konaní a požiadal predsedníčku súdu ako orgán poverený vybavovaním sťažností, aby,   ak   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijala   a   zabezpečila   vykonanie   opatrení   na odstránenie zistených nedostatkov. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal postup súdu, ktorým súd porušuje právo účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V   odpovedi   na   sťažnosť   v   konaní   spis   zn.   18   Cpr   3/2012   zo   dňa   20.   08.   2012 predsedníčka Okresného súdu Bratislava I uviedla, že nahliadnutím do spisu zistila, že dňa 03. 05. 2012 bol súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: A. S. proti odporcovi G. s. r. o. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dňa 10. 05. 2012   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   na   odstránenie   vád návrhu a na ďalší procesný postup vo veci. Zároveň predsedníčka súdu oznámila, že s predmetnou sťažnosťou oboznámila zákonnú sudkyňu a vyzvala zákonnú sudkyňu, ako aj vyššieho súdneho úradníka, aby neodkladne prijali opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu. Podľa vyjadrenia predsedníčky súdu bude vybavenie veci priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu nedochádzalo.

Dňa 05. 02. 2013 sťažovateľ (zastúpený advokátom) podal opakovanú sťažnosť na prieťahy   v   konaní,   nakoľko   aj   napriek   pôvodne   podanej   sťažnosti   zákonná   sudkyňa nenariadila   ústne   pojednávanie   vo   veci   a   to   bez   toho,   aby   k   takémuto   postupu   viedli procesné   prekážky.   Jedná   sa   o   pracovnoprávnu   vec,   ktorú   sú   súdy   povinné   vybavovať prednostne pred inými vecami, pričom sťažovateľovi je z verejne dostupných zdrojov známe, že zákonná sudkyňa pojednáva veci z roku 2012, ktoré napadli po jeho návrhu a nejedná sa o pracovnoprávne vecí. Sťažovateľ je cudzí štátny príslušník, ktorý sa sústavne informuje na stav súdneho konania, ako i na dôvody, prečo súd v jeho veci nekoná.

V   odpovedi   na sťažnosť   v konaní spis.   zn.: 18   Cpr/3/2012   zo dňa   06.   03.   2013 predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I   uviedla,   že   nahliadnutím   do   súdneho   spisu sp. zn. 18 Cpr/3/2012 zistila, že dňa 20. 08. 2012 bol súdu doručený návrh na zmenu návrhu na začatie konania. Dňa 04. 09. 2012 vyšší súdny úradník požiadal prípisom odporcu na doručenie osobného spisu navrhovateľa, vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby súdu oznámil,   či   navrhovateľ   ovláda   slovenský   jazyk,   a   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   sa k návrhu.

Zároveň dňa 04. 09. 2012 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 99,50 Eur. Dňa 19. 09. 2012 právny zástupca navrhovateľa oznámil súdu, že navrhovateľ uhradil súdny poplatok v zmysle výzvy zo dňa 04. 09. 2012, a oznámil, že navrhovateľ neovláda slovenský jazyk. Dňa 04. 10. 2012 boli súdu predložené dokumenty v zmysle výzvy zo dňa 04. 09. 2012. Dňa 09. 10. 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu   k   návrhu   na   začatie   konania.   Na   základe   vyššie   uvedeného   považovala predsedníčka   Okresného súdu Bratislava I   sťažnosť   za dôvodnú,   keďže   vo veci   vznikol objektívny prieťah. Sťažovateľovi oznámila, že so sťažnosťou oboznámila zákonnú sudkyňu, ktorá uviedla, že vec nie je možné vytýčiť, nakoľko vec nie je pripravená v zmysle ust. § 114 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku,   a vyzvala ju a vyššieho súdneho úradníka, aby neodkladne   prijali   opatrenia   na   odstránenie   vzniknutého   stavu.   Podľa   vyjadrenia predsedníčky súdu bude vybavenie veci priebežne sledovať tak, aby k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu nedochádzalo.

Uznesením zo dňa 11. 03. 2013, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 03. 04. 2013, súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania. Prípisom zo dňa 10. 04. 2013 Okresný   súd   Bratislava   I   zaslal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   vyjadrenie   odporcu k návrhu zo dňa 09. 10. 2012 a požiadal o založenie listinných dôkazov v slovenskom jazyku v lehote 20 dní. Oznámením zo dňa 02. 05. 2013 právny zástupca sťažovateľa predložil súdu preklad listinných dôkazov.

Okrem uvedených úkonov Okresný súd Bratislava I neuskutočnil v konaní žiadne iné relevantné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu veci.“

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že „Ústavný   súd   SR   uznesením, č. k.: I. ÚS 220/2013-17, zo dňa 17. 04. 2013 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.   V   závere   uznesenia   Ústavný   súd   SR   pripomenul,   že   toto   rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona č. 38/1993 Z. z., a preto nebráni   tomu,   aby   po   splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ v prípade zotrvania na stanovisku,   že postupom Okresného súdu Bratislava I dochádza k zbytočným prieťahom, predložil Ústavnému súdu SR novú sťažnosť.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Bratislava I ako všeobecný súd nezabezpečil v   danej   právnej   veci   taký   procesný   postup,   ktorý   by   odstránil   stav   právnej   neistoty sťažovateľa, a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu stav právnej neistoty sťažovateľa naďalej trvá.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.: 18 Cpr/3/2012 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn.: 18 Cpr/3/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi A. S. priznáva finančné zadosťučinenie 3.000,- Eur (slovom tritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia,

4.   Sťažovateľovi   A.   S.   priznáva   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava   I   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dni   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3726/2013 z 1. októbra 2013, v ktorom uviedla prehľad procesných   úkonov   okresného   súdu   a pripojila   i stanovisko   zákonnej   sudkyne.   Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku podrobne opísala realizované úkony súdu v predmetnom konaní a zároveň poukázala na svoju vysokú zaťaženosť a na skutočnosť, že ide o konanie s tzv. „cudzím prvkom“. Na záver uviedla, že navrhuje ústavnému súdu odmietnuť sťažnosť sťažovateľa „ako neprípustnú (§ 25 ods. 2. v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 30/2011, III. ÚS 101/2011, III. ÚS 12/2012), nakoľko podľa rozhodnutí ÚS SR napr. (I. ÚS 46/2010, III. ÚS 257/2013) Ústavný súd považuje sťažnosť podľa § 62 zák. č. 757/2004 Z. z. za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor,   na   prijatie   opatrení   pre   účely   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného,   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Teda   sťažnosť   podaná ústavnému súdu je predčasná“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   713/2013-25   z   12.   decembra   2013   prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3726/2013 z 27. februára 2014 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a že zotrváva na vyjadrení k sťažnosti z 1. októbra 2013.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 3726/2013 z 1. októbra 2013 a z 27. februára 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 18. marca 2014 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v ňom navyše okrem iného uviedol: «Za príklad prieťahového súdneho konania je možné považovať postup súdu, ktorým   navrhovateľa   vyzýval   na   „odstránenie   vád   návrhu“   a   žiadal   jeho   právneho zástupcu, aby uviedol, či si uplatňuje aj náhrady mzdy, a ak áno, tak nech uvedie jej výšku. Máme za to, že sa nejednalo o vadu návrhu, keďže žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť dožadovať sa súčasne s určením neplatnosti pracovného pomeru i náhrady mzdy. Tieto   dve   zložky   môžu   byť   predmetom   dvoch   samostatných   konaní   (tzv.   objektívna kumulácia   návrhu).   Aj   napriek   tejto   skutočnosti,   vedení   snahou   zabezpečiť   rýchle a bezprieťahové   konanie   sme   s   týmto   nesprávnym   právnym   názorom   Okresného   súdu Bratislava   I   nepolemizovali   a   podvolili   sme   sa   jeho   výzve.   Ani   tento   náš   postoj   však neprispel k bezprieťahovému súdnemu konaniu a súd síce vykonával procesné úkony, ale jednalo   sa   o   úkony   neefektívne,   ktoré   žiadnym   spôsobom   neprispievali   k   dosiahnutiu právoplatného rozhodnutia vo veci samej.»

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 18 Cpr 3/2012 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu namietaného konania:

1.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   3.   mája   2012   žalobu,   ktorou   sa   domáhal určenia   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   a určenia,   že   pracovný   pomer   trvá. Zákonná sudkyňa dala 10. mája 2012 pokyn na odstránenie nedostatkov žalobného návrhu.

2. Sťažovateľ doručil 1. augusta 2012 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú jeho predsedníčke.

3.   Dňa   20.   augusta   2012   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   na rozšírenie petitu žaloby.

4.   Okresný   súd   4.   septembra   2012   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku,   zároveň   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k žalobe,   a   poučenie   o   procesných právach doručil účastníkom konania.

5. Dňa 5. februára 2013 podal sťažovateľ predsedníčke okresného súdu opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní.

6. Okresný súd uznesením č. k. 18 Cpr 3/2013-225 z 11. marca 2013 pripustil zmenu petitu žaloby a 10. apríla 2013 vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov.

7. Dňa 4. júla 2013 nariadila zákonná sudkyňa pojednávanie na 3. jún 2014, resp. 30. september 2014 (náhradný termín).

8. Okresný súd uznesením č. k. 18 Cpr 3/2012-248 z 25. septembra 2013 ustanovil súdnu prekladateľku na preklad písomností zo spisu v súlade s § 18 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa   v konaní pred ústavným súdom   v prvom   rade domáha vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   žalobe,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáha   určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenia že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Ústavný súd konštatuje že obdobné spory   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov   a aj   preto   ju z právneho hľadiska nepovažuje za zložitú. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že z hľadiska premetu sporu ide o vec existenčnej povahy, a preto k nej treba pristupovať s osobitnou starostlivosťou. Skutočnosť, že sťažovateľ má trvalý pobyt v zahraničí a neovláda úradný jazyk, by mohla v ďalšom priebehu konania zakladať objektívne dôvody na jeho predĺženie. V čase,   keď   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnosti,   ale   touto   skutočnosťou   nemožno ospravedlňovať doterajší (v zásade pasívny) postup okresného súdu, keďže doteraz vykonal v namietanom konaní len niekoľko časovo nenáročných úkonov.

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu 3. mája 2012, nemohlo v jeho doterajšom   priebehu   dôjsť   k   obdobiam   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti,   čo   by mohlo za určitých okolností samo osebe zakladať dôvod na to, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Napriek uvedenému ústavný súd zastáva názor, že doterajší postup okresného súdu, ktorý sa v priebehu takmer dvoch rokov od jeho začatia vo svojej podstate obmedzil len   na   jedno   procesné   rozhodnutie   (pripustenie   zmeny   petitu   žaloby)   a nariadenie pojednávania, a to (až) na 3. jún 2014, nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Tento záver ústavný súd odôvodňuje predovšetkým tým, že predmetom namietaného konania je pracovnoprávny spor, ktorý má pre sťažovateľa existenčnú povahu, a preto je žiaduce, aby k nemu okresný súd pristupoval s osobitnou starostlivosťou. Navyše, ústavný súd považuje za   neadekvátnu   (neprimeranú)   aj   reakciu   okresného   súdu   na   (už   opakovanú)   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovanú jeho predsedníčke, keďže v nadväznosti na jej podanie síce okresný súd urýchlene nariadil vo veci pojednávanie, ale až na 3. jún 2014, hoci opakovanú sťažnosť na prieťahy sťažovateľ podal už 5. februára 2013(!).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že doterajšou pasivitou okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cpr 3/2012 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Ústavný súd, vychádzajúc predovšetkým z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako   aj   zo   skutočnosti,   že   uložil   okresnému   súdu   v jeho   ďalšom   priebehu   konať   bez zbytočných prieťahov, dospel k záveru, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nie   je   nevyhnutné   poskytnúť   sťažovateľovi   vyšší   stupeň   ochrany,   a preto   jeho   žiadosti o priznanie primeraného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu   po   zvýšení   o 20   %   DPH   (právny   zástupca   sťažovateľa   je   platcom   DPH,   pozn.) predstavuje sumu 331,12 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie zo 14. marca 2014 ústavný súd nepriznal, prihliadajúc na jeho obsah, ako i skutočnosť, že si ju právny zástupca sťažovateľa neuplatnil.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014