znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 712/2013-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. R. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 3534/2004 a jeho uznesením č. k. 23 Er 3534/2004-19 zo 16. januára 2013 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 120/2013 a jeho uznesením č. k. 6 CoE 120/2013-31 z 21. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť J. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 3534/2004 a jeho uznesením č. k. 23 Er 3534/2004-19 zo 16. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 120/2013 a jeho uznesením   č.   k.   6   CoE   120/2013-31   z   21.   mája   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 3534/2004 v procesnom postavení povinného.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „o exekučnom titule sa... dozvedel až potom ako začalo exekučné konanie a boli mu postupne na adresu, kde predtým býval, doručované písomnosti od súdneho exekútora. Platobný výmer č. k. PV č. 2233/2003/a z 14. 8. 2003... nikdy neprevzal do vlastných rúk a nebol oboznámený ani o tom, že tento bol uložený na pošte, pričom odo dňa uloženia mala podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku začať plynúť lehota   pre   uplatnenie   fikcie   doručenia.   Ako   však...   preukazuje   doručenka   pripojená k exekučnému   titulu,   ktorá   nespĺňa   predpismi   predpísané   náležitosti,   neboli   splnené podmienky pre uplatnenie fikcie doručenia. Pre tento prípad potom nemohli nastať ani účinky   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   exekučného   titulu,   ktoré   sú   jeho   základnými vlastnosťami   z   pohľadu   možnosti   začatia   núteného   výkonu   rozhodnutia.   Uvedené skutočnosti mal pritom preskúmať exekučný súd ex offo už v štádiu rozhodovania o poverení súdneho exekútora podľa § 44 Exekučného poriadku - no nestalo sa tak - exekučný súd ipso facto vôbec neskúmal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia. V roku 2012 sme podali návrh na zastavenie a odklad exekúcie, o ktorom exekučný súd   -   Okresný   súd   Trenčín   uznesením   sp.   zn.   23   Er/3534/2004-19   z   16.   januára   2013 rozhodol tak, že oba návrhy zamietol. Na naše odvolanie Krajský súd v Trenčíne svojím rozhodnutím sp. zn. 6 CoE/120/2013-31 z 21. mája 2013 zamietnutie návrhu na zastavenie exekúcie potvrdil a odvolanie proti zamietnutiu návrhu na odklad exekúcie odmietol.“.Podľa názoru sťažovateľa „Postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k odňatiu práva na súdnu ochranu a prístupu k súdu zo strany povinného. Odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom, že povinného súd nekonfrontoval v sporných otázkach, pričom   súčasne   sa   s   odvolacími   námietkami   nijakým   spôsobom   ani   nevysporiadal... Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevysporiadame sa s dôvodmi zastavenia exekúcie a odvolacími dôvodmi a procesný postup pri dokazovaní došlo v materiálnom zmysle k odňatiu práva účastníka konania na prístup k súdu. Súdy sa ani len nevysporiadali so   všetkými   uvádzanými   argumentmi   a   odvolacími   dôvodmi,   pre   ktoré   napádame perfektnosť doručenky a zákonnosť fikcie doručenia exekučného titulu povinnému. V tomto zmysle   je   tak   nesprávny   a   arbitrárny   postup   súdov,   ktoré   nevykonali   nijaké   šetrenie a dokazovanie vo vzťahu k náležitostiam doručenky a okolnostiam doručenia - najmä, ak sme v návrhu na zastavenie exekúcie namietali neoboznámenie povinného s opakovaným doručením   a   ani   s   uložením   zásielky   na   pošte.   V   celom   rozsahu   tak   súdy   nielenže   zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o zastavení exekúcie.“.

Sťažovateľ   na základe   uvedeného žiada,   aby ústavný súd   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   postupom   Okresného   súdu   Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er/3534/2004 a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/3534/2004-19 zo 16. januára 2013 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE/120/2013-31 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE/120/2013-31 z 21. mája 2013 porušené.

II. Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/3534/2004-19 z 16. januára 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE/120/2013-31 z 21. mája 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi 1.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie.

V. Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne sú povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo ľudských práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V súvislosti   so   zachovaním   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Lehota na podanie sťažnosti je zachovaná, keďže od doručenia a právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu v Trenčíne neuplynuli dva   mesiace.   V tomto   smere   je   tak   splnená   aj   zákonná   podmienka   včasnosti   podania ústavnej sťažnosti.“.   Sťažovateľ však svoje tvrdenie o včasnom   podaní sťažnosti   nijako nepreukázal, keďže k nej nepripojil v zmysle § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde kópie napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu   opatrené   doložkou právoplatnosti. Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu smerujúcej k doplneniu sťažnosti o chýbajúce náležitosti právny zástupca sťažovateľa kópie napadnutých rozhodnutí doručil. Pri   ich   preskúmavaní   ústavný   súd   zistil,   že   právny   zástupca   sťažovateľ   na   kópii napadnutého uznesenia okresného súdu vyznačil, že mu bolo doručené 7. februára 2013, a na kópii napadnutého uznesenia krajského súdu, že mu bolo doručené 11. júna 2013.

V súvislosti s uvedeným zistením ústavný súd následne zisťoval aj prostredníctvom okresného   súdu,   či   deň   doručenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   identický s dňom   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutých   uznesení   okresného   súdu   a krajského súdu.   Na   základe   tohto   postupu   ústavný   súd   zistil   a ustálil,   že   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   v spojení   s potvrdzujúcim   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nadobudlo   právoplatnosť   11.   júna   2013,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná   na poštovú prepravu 14. augusta 2013 a ústavnému súdu doručená 19. augusta 2013, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013