znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca), zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. L., zastúpeného advokátkou   JUDr.   Dašenou   Gombíkovou,   Kukučínova   1,   Martin,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd,   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 169/2010   a jeho   uznesením   z 27.   októbra   2010   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 26/2011 a jeho uznesením z 11. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“ v citáciách aj „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1   a čl. 141   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 169/2010   a jeho   uznesením   z 27.   októbra   2010   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Cdo 26/2011   a jeho   uznesením z 11. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 52/2006 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu   domáha   voči   žalovanému   (D.   Ď.)   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti vydržaním. Z dôvodu, že v priebehu konania sa pobyt žalovaného stal neznámy, okresný súd   mu   uznesením   sp. zn.   7 C 52/2006   zo 4. novembra   2008   ustanovil   kolízneho opatrovníka   na   zastupovanie   v konaní,   ktorým   sa   stal   brat   žalovaného   (P.   Ď.),   ktorý v predmetnom   konaní   spolu   s matkou   žalovaného   vystupujú   aj   ako   vedľajší   účastníci na strane   žalovaného.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 7 Co 33/09 z 30. októbra 2009 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu okresný súd okrem výsluchu vedľajších účastníkov inak nezisťoval, resp. neoveroval pobyt žalovaného. Okresný súd po vrátení mu veci na ďalšie konanie uznesením sp. zn. 7 C 52/2006 z 11. marca 2010 opätovne ustanovil žalovanému kolízneho opatrovníka, a to opäť jeho brata. Okresný súd v uznesení uviedol, že „aktuálny pobyt žalovaného nebol zistený ani opätovným výsluchom vedľajšej účastníčky na strane žalovaného – Ing. V. Ď. v domácom prostredí, o žalovanom nemá nijaké informácie. Súd vykonal rozsiahle šetrenie po pobyte žalovaného   prostredníctvom   Ústrednej   evidencie   väzňov   ZVJS   v Bratislave,   Obecného úradu v Blatnici, opätovným dotazom na vedľajších účastníkov na strane žalovaného, a to P. Ď. a Ing. V. Ď. ako aj šetrením v registri obyvateľov SR v Banskej Bystrici. Súčasný pobyt žalovaného sa však súdu nepodarilo zistiť.

Dňa   27. 3. 2008   vedľajší   účastník   na   strane   žalovaného   –   P.   Ď.   vyslovil   súhlas so svojím ustanovením za opatrovníka žalovanému na zastupovanie v tomto konaní. Súd preto ustanovil za opatrovníka žalovanému na zastupovanie v zmysle § 29 ods. 2, 6   O. s. p.   tak,   aby   nemuselo   dôjsť   k prerušeniu   konania   a by   práva   žalovaného   boli dostatočne ochránené.“.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie   a nesúhlasil s ustanovením   opatrovníka   žalovanému.   Bol   toho   názoru,   že   okresný   súd   nepostupoval v súlade s predchádzajúcim uznesením krajského súdu a nevykonal nič nové na zistenie miesta pobytu žalovaného tak, aby bola splnená podmienka relevantného zisťovania pobytu žalovaného. Podľa jeho názoru mal okresný súd aj ďalšie zásadné možnosti na zistenie pobytu žalovaného, a to prostredníctvom Sociálnej poisťovne v Slovenskej republike a tiež aj v Českej republike.

Krajský   súd   uznesenie   okresného   súdu   uznesením   sp. zn. 7 Co 169/2010 z 27. októbra 2010 potvrdil, pričom v odôvodnení uviedol, že „Z ust. § 29 ods. 2 O. s. p. vyplýva fakultatívna možnosť súdu ustanoviť opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy.

Podstatou tejto právnej úpravy nie je uľahčiť procesný postup súdu, ale to,   aby súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka konania, najmä, keď hrozí   nebezpečenstvo   omeškania,   že   neprítomný   účastník   zmešká   vykonanie   procesných úkonov, účasť na dokazovaní a podobne. Účelom ustanovenia opatrovníka je teda zabrániť, aby účastník, o ktorého ide, mohol utrpieť ujmu na svojich procesných právach.

Z obsahu spisu možno vyvodiť jednoznačný záver, že pobyt žalovaného nie je toho času známy. Okresný súd. vykonal, dostatočné šetrenia, ktoré by mohli viesť k zisteniu pobytu   žalovaného   –   dopytoval   blízke   osoby,   obec,   Register   obyvateľov   SR,   ústrednú evidenciu väzňov, napriek tomu sa pobyt žalovaného nepodarilo zistiť. Akékoľvek ďalšie šetrenia by presiahli potreby civilného konania a viedli by k prieťahom vo veci. Z obsahu spisu nevyplývajú také informácie, ktoré by viedli k záveru, že žalovaný sa pravdepodobne zdržiava   v   Českej   republike   (informácia   o   ktorú   opiera   svoje   tvrdenie   žalobca, pochádzajúca   od   brata   žalovaného,   že   odišiel   v   dlhom   časovom   období   pred   vydaním rozhodnutia vo veľmi zlom stave a mal sa v tomto období zdržiavať v Českej republike, je nedostačujúca).

Okresný súd dostatočným spôsobom zisťoval pobyt žalovaného, napriek tomu sa mu tento   pobyt   nepodarilo   zistiť.   Okresný   súd   postupoval   potom   správne,   keď   žalovanému na neznámom mieste ustanovil opatrovníka, aby nedošlo k porušeniu jeho procesných práv a povinností. Okresný súd v odôvodení rozhodnutia síce chybne uviedol, že aktuálny pobyt žalovaného nebol zistený ani opätovným výsluchom vedľajšej účastníčky, hoci túto vedľajšiu účastníčku Ing. V. Ď. nevyslúchal, ale písomne ju dopytoval, toto pochybenie nie je však z vecného hľadiska rozhodujúcej keďže táto vedľajšia účastníčka súdu oznámila, že nemá informácie o pobyte žalovaného.

Nemožno   opomenúť,   že   povinnosť   označiť   miesto   pobytu   žalovaného   zaťažuje navrhovateľa, ktorý už pri podaní návrhu má označiť miesto pobytu žalovaného. Žalobca nevie   označiť   miesto   pobytu   žalovaného,   napriek   tomu   spochybňuje   potrebu   ustanoviť žalovanému opatrovníka.

Okresný súd postupoval správne, keď na ochranu záujmov žalovaného ustanovil mu opatrovníka, keďže žalovaný sa už dlhé časové obdobie nezúčastňuje na priebehu súdneho konania. Akýmkoľvek iným procesným postupom by vo veci hrozili neodôvodnené prieťahy a porušenie procesných práv žalovaného.

Pokiaľ ide o osobu opatrovníka, okresný súd postupoval správne, keď, ako mu to ukladá ust. § 29 ods. 2 O. s. p. ustanovil za opatrovníka blízku osobu žalovaného. Pokiaľ však   osoba   opatrovníka   je   zároveň   totožná   s   osobou   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného, súd v samotnom tomto postavení uvedených osôb nevidí kolíziu záujmov medzi opatrovníkom   a   žalovaným.   Účelom   vedľajšieho   účastníctva   na   strane   žalovaného   je dosiahnuť   priaznivý   výsledok   sporu   pre   žalovaného.   Práve   takáto   osoba,   pokiaľ   tu neexistujú iné okolnosti, ktoré však súdu nie sú známe, má práve najlepšie predpoklady hájiť v konaní záujmy žalovaného. Okresný súd teda postupoval správne aj pri výbere osoby opatrovníka.“.

Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, v ktorom sa domáhal, aby ho dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, že súdy obidvoch stupňov nepostupovali podľa platnej právnej úpravy § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a tomu zodpovedajúcej judikatúry, pretože pred   ustanovením   opatrovníka   žalovanému   z   dôvodu   jeho   neznámeho   pobytu   neboli vyčerpané   všetky   možnosti   zistenia,   či   je   pobyt   žalovaného   skutočne   neznámy. Spochybňoval i vhodnosť osoby P. Ď. ako opatrovníka žalovaného s poukazom na možnú kolíziu jeho záujmov so záujmami žalovaného, a taktiež na to, že ak by úkony P. Ď. ako vedľajšieho   účastníka   odporovali   úkonom   žalovaného,   súd   má   povinnosť   ich   posúdiť po uvážení všetkých okolností, čo by potom bolo objektívne nerealizovateľné. Na základe uvedeného zastával názor, že je daný dôvod na podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, resp. ak by žalovaný po podaní žaloby zomrel, tak podľa § 237 písm. b) OSP.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Cdo 26/2011   z 11.   decembra   2012   dovolanie sťažovateľa odmietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Prípustnosť   dovolania   podľa   § 236   ods.1   O. s. p.   je   objektívnou   kategóriou (dovolanie   je   alebo   nie   je   prípustné),   ktorá   sa   principiálne   nevzťahuje   na   osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje   proti   rozhodnutiu   vykazujúcemu   zákonné   znaky   rozhodnutia,   proti   ktorému   je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p.). Subjektívna prípustnosť dovolania oproti tomu zahŕňa v sebe (implikuje) otázku určenia subjektu, ktorý je v danom prípade oprávnený – v zmysle § 243b ods. 5, § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. dovolanie, ktoré je objektívne prípustné, podať. Zohľadňuje teda   osobný   aspekt   toho,   kto   podáva   dovolanie   –   či   je   u   neho   daný   dôvod,   ktorý   ho oprávňuje podať dovolanie.“

Subjektívna prípustnosť dovolania podľa názoru najvyššieho súdu „reflektuje stav procesnej   ujmy   v   osobe   určitého   účastníka   konania,   ktorý   sa   prejavuje   v   porovnaní najpriaznivejšieho   výsledku,   ktorý   odvolací   súd   pre   účastníka   mohol   založiť   svojím rozhodnutím, a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil. Z povahy dovolania ako opravného prostriedku plynie, že oprávnenie ho podať (tzv. subjektívna prípustnosť) má účastník, v neprospech ktorého toto porovnanie vyznieva a ak je spôsobená ujma na základe dovolania odstrániteľná tým, že dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.

Podľa   § 29   ods. 2   O. s. p.   pokiaľ   neurobí   iné   opatrenia,   môže   súd   ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými   prekážkami,   ktorý   je   postihnutý   duševnou   poruchou   alebo   ktorý   nie   je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Citované ustanovenie upravuje osobitný inštitút zastúpenia na základe rozhodnutia súdu.   Podľa   tohto   ustanovenia   môže   súd   ustanoviť   opatrovníka   iba   pre   účely   konania (ad hoc) ak zistí niektorý z dôvodov uvedených v § 29 ods. 2, napr. účastníkovi neznámeho pobytu,   alebo   účastníkovi,   ktorý   je   síce   prítomný,   ale   nie   je   schopný   sa   zrozumiteľne vyjadrovať, t. j. komunikovať so súdom (nemá tzv. postulačnú spôsobilosť), alebo sa nemôže z   iných   zdravotných   dôvodov   nielen   na   prechodnú   dobu   zúčastniť   konania.   Spoločným znakom všetkých uvedených prípadov je nutnosť zaistiť ochranu práv takéhoto účastníka, kde súd zistí, že sa sám o svoje práva, postarať nemôže. Ustanovenie opatrovníka pre konanie neznamená, že je účastník obmedzený vo svojej procesnej spôsobilosti, účastník sa môže sám kedykoľvek svojich procesných práv ujať za predpokladu, že bude toho schopný, a súd vtedy opatrovníctvo zruší.

Podstatou právnej úpravy nie je uľahčiť (zjednodušiť) súdu procesný postup, ale to, aby súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka. Účastníka, ktorého pobyt   nie   je   známy,   opatrovník   v   konaní   zastupuje,   teda   vykonáva   procesné   práva a povinnosti,   ktoré   by   inak,   keby   sa   konania   zúčastnil   mohol   vykonať   sám   účastník. Opatrovník za účastníka koná v jeho mene s tým, že procesné následky konania postihujú priamo   účastníka.   V   tomto   smere   je   postavenie   opatrovníka   (zástupcu   na   základe rozhodnutia) rovnaké ako postavenie zástupcu na základe plnomocenstva (§ 24 až § 28 O. s. p.). Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je krajným riešením a prichádza do úvahy až   potom,   keď   zlyhali   všetky   procesné   možnosti,   ako   zabezpečiť   práva   osoby,   ktorá z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať. O ustanovení opatrovníka súd rozhoduje uznesením,   ktoré   sa   doručuje   ustanovenému   opatrovníkovi   a   účastníkovi   v   závislosti od toho, čo bolo dôvodom jeho ustanovenia (napr. účastníkovi, ktorý sa zo zdravotných dôvodov dlhodobo nemôže zúčastniť konania) a iba ustanovený opatrovník (ako zástupca účastníka neznámeho pobytu) má potom možnosť podať proti tomuto uzneseniu odvolanie (Zborník IV, str. 180), v ktorom môže namietať, že s ustanovením nesúhlasí.

V prejednávanej veci z hľadiska skutkového vychádzali súdy nižšieho stupňa z toho, že   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C/52/2006   podmienky   na   ustanovenie   opatrovníka žalovanému ako účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy podľa § 29 ods. 2 O. s. p. v danom prípade   boli   zistené   vyčerpávajúcim   spôsobom.   Zo   spisuje   zrejmé,   že   uznesenie   o ustanovení opatrovníka oba súdy doručovali nielen ustanovenému opatrovníkovi, ale aj právnej zástupkyni žalobcu (porovnaj doručenky, č. l. 181 a 208 spisu), hoci na to nebol dôvod. Občiansky súdny poriadok upravuje doručovanie písomností súdom v ustanoveniach § 45 a nasl. Doručovanie písomnosti zástupcovi rieši § 49. Podľa právnej úpravy uznesenie o ustanovení   opatrovníka   účastníkovi,   ktorého   pobyt   nie   je   známy,   sa   doručuje   iba ustanovenému opatrovníkovi (§ 49 ods. 7 O. s. p.).“.

Z   uvedeného   výkladu   najvyšší   súd   vyvodil,   že „opatrovníctvo   nad   osobou neznámeho   pobytu   je   inštitúciou   sui   generis,   ktorá   je   obsahovo   odlišná   od   ostatných prípadov opatrovníctva. Pojmovým znakom tohto zastúpenia založeného rozhodnutím súdu je,   že   vzťah   medzi   zástupcom   a   zastúpeným   trvá   len   do   tej   doby,   než   sa   zistí   pobyt zastúpeného a než sa tento dozvie o vedenom konaní. Žalobca nebol preto oprávnený podať odvolanie proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka, rovnako ani dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu,   ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,   nakoľko v tejto časti konania   nešlo   o   sporový   právny   vzťah   medzi   žalobcom   a   žalovaným   ako   účastníkmi konania. Ustanovením opatrovníka v žiadnom prípade nedošlo k zmene práv a povinností žalobcu,   ani   jeho práva   a   povinnosti neboli   nijakým spôsobom   dotknuté,   z procesného hľadiska nebolo negatívne zasiahnuté do právneho postavenia. Nemožno preto hovoriť ani o odňatí možnosti konať pred súdom, tak ako ho namieta dovolateľ.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nespochybňuje potrebu („samozrejme za predpokladu splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok“) prípadného ustanovenia opatrovníka žalovanému, avšak „na konkrétnych faktoch obsiahnutých v súdnom spise sa snaží dokázať, že osoba P. Ď. nie je práve vhodným riešením.

Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy (podľa znenia ustanovenia § 29 ods. 2 O. s. p.), musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané všetky podmienky pre takýto postup, či nie je namieste iné opatrenie. Účastníkovi, ktorý sa zdržuje   v   cudzine,   možno   ustanoviť   opatrovníka   len   vtedy,   ak   boli   vyčerpané   všetky možnosti na zistenie miesta pobytu účastníka. Účastníkovi občianskeho súdneho konania, ktorý sa zdržiava v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 O. s. p., len vtedy, keď opatrenia urobené na zistenie adresy zostali bezvýsledné.

Súd má pred ustanovením opatrovníka žalovaným – z dôvodu ich neznámeho pobytu, vyčerpať všetky možnosti zistenia, či ich pobyt je skutočne neznámy, t. j. podľa judikátu V 30/1974 má všetky možnosti zistenia, ohľadne neznámeho pobytu žalovaného, vyčerpať súd. Sťažovateľ má za to, že v tomto konkrétnom prípade súd tak neurobil.“.

Pokiaľ   by nemal   byť dôvod   na   doručovanie   uznesenia   o   ustanovení   opatrovníka druhému účastníkovi konania, resp. mal by byť podľa názoru najvyššieho súdu doručovaný len opatrovníkovi, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, potom by podľa   sťažovateľa «všetky,   hore podrobne špecifikované rozpory a nedodržanie zákona v tomto konaní, čo do postupu súdu a osoby opatrovníka, zostali nepovšimnuté. Pri takomto postupe, resp. výklade zákona, by žalobcovi malo patriť len „PRÁVO“ sa prizerať bez možnosti   zasiahnuť   a   namietať   nesprávnosť   postupu   súdu,   keď   súd   nepostupuje   podľa platnej právnej úpravy (a to, čo sa týka tak samotnej potreby ustanovenia opatrovníka a následne   aj   osoby   opatrovníka,   resp.   obsahu   súdnych   rozhodnutí   pritom   vydaných)? Opatrovník, ktorého správanie a vyjadrenia svedčia o jeho úmysle ustanoviť opatrovníka, resp. potom aj ustanoviť ho za opatrovníka, sa nedomáhal nápravy v žiadnom smere a nie je dôvodné čo i len predpokladať, že by tak bol urobil.».

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 26/2011 zo dňa 11. decembra 2012 a Uznesením Krajského súdu v Žiline 7 Co/169/2010 zo dňa 27. októbra 2010 základné právo J. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s   čl. 1   ods. 1   Ústavy   SR,   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1 Cdo 26/2011   zo   dňa 11. decembra 2012 a Uznesenie Krajského súdu v Žiline 7 Co/169/2010 zo dňa 27. októbra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi J. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume, ako bude vyčíslené, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. Dašene Gombíkovej, Kukučínova 1, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   preto   ešte   predtým,   než   pristúpi   k vecnému   posúdeniu   sťažnosti,   je povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú vôbec dané podmienky na jej meritórne prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je námietka porušenia jeho základných práv podľa čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 1   ods. 1 a čl. 141   ods. 1 ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, založená predovšetkým   na   jeho   presvedčení   o nesprávnosti   ustanovenia   opatrovníka   žalovanému v konaní, v ktorom sťažovateľ vystupuje na strane žalobcu.

V   predmetnej   veci   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 52/2006 z 11. marca 2010, ktorým bol žalovanému ustanovený z dôvodu   neznámeho   pobytu   opatrovník   (rovnako   ako   na   neho   nadväzujúce   napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu), je rozhodnutím procesného charakteru (teda nie   meritórnym   rozhodnutím),   ktoré, ak by pominuli   dôvody,   pre   ktoré   bol   opatrovník ustanovený, bude súdom zrušené (§ 29 ods. 4 OSP).

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.   7 C 52/2006-179   z 11.   marca   2010,   ktorým   bol   ustanovený   žalovanému   Dušanovi Ďurišovi opatrovník v osobe vedľajšieho účastníka vystupujúceho na jeho strane. Najvyšší súd   dovolanie   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podľa   § 243b v spojení   s   § 218   ods. 1   písm. b)   OSP   odmietol   ako   podané   niekým, „kto   naň   nie   je oprávnený“.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republiky vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl. 46   až čl. 50   ústavy).   V   súvislosti   so   základným   právom   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   treba   mať   zároveň   na   zreteli   aj   čl. 46   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   takými sťažnosťami,   v okolnostiach   ktorých   sa   sťažovateľ   nemôže   v čase   ich   podania,   ale ani v budúcnosti,   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom   prostredníctvom iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného   súdu   na   konanie   o nich. Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   postupy   a   rozhodnutia   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sťažovateľov   až   vtedy,   keď   už   zo   strany ostatných   orgánov   verejnej   moci   nemožno   namietaný   protiústavný   stav   napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená, musí mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie ako   celok   bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide   o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií zakotvených   v čl.   46   a nasl.   ústavy,   resp. v čl. 6   dohovoru,   túto,   ako   už   bolo   uvedené, ústavný   súd   v rámci   konania   o sťažnosti   primárne   posudzuje   ako   celok, t. j. až po právoplatnom   skončení   konania,   teda   zásadne   preskúmava   len   právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   totiž   náprava   prípadných   pochybení   všeobecných súdov   v neskočených   (prebiehajúcich)   konaniach,   ale   ústavný   súd   je   zásadne   povolaný meritórne posudzovať vec až z komplexných hľadísk, t. j. po jej právoplatnom skončení, a to z toho hľadiska, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr   (IV. ÚS 195/2010),   prípadne   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe   alebo   v   opravných   konaniach   (IV. ÚS 322/09).   V danom   prípade   ústavný   súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Sťažovateľ môže podať sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie základného práva alebo slobody iba za predpokladu, že využije všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný v rámci konania vo veci samej. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 OSP (IV. ÚS 195/2010)]. Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej (opravnej) inštancie mimoriadnej tým, že by mohla zasahovať do konania, ktoré stále pred všeobecnými súdmi prebieha.

Aj   keď   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 52/2006-179 z 11. marca 2010, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú z formálneho hľadiska právoplatnými rozhodnutiami, nejde o rozhodnutia, ktorými by sa konanie v právnej veci sťažovateľa skončilo (alebo dôsledkom ktorých by prípadne bolo zastavenie súdneho konania), ale rozhodnutia, po nadobudnutí právoplatnosti ktorých konanie   vo   veci   samej   (o návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam) pokračuje.   Sťažovateľ   tak   má   a   bude   mať   naďalej   možnosť   uplatniť   si   svoje   práva v prebiehajúcom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu a postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu, nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecné súdy v danom prípade neodmietli sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, a to aj napriek tomu,   že   rozhodli   v jeho   právnej   veci   napadnutými   uzneseniami   v rozpore   s jeho predstavami.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   predtým,   než   o   veci   samej definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť   do rozhodovania   všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom   konaní   a   následne   prípadne   aj   pred   najvyšším   súdom   možnosť   uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a   právnej stránky   predmetnej   veci,   najmä   vyjadriť   sa   k vykonávaniu   dôkazov   za tých   istých podmienok ako druhý účastník konania na strane žalovaného, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľa sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť   za tých   istých   podmienok   ako   druhý   účastník   konania   na   strane   odporcu. Sťažovateľ   má   k dispozícii   všetky   procesné   oprávnenia,   ktoré   mu   priznáva   Občiansky súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred okresným   súdom,   a   tiež   právo   využiť   za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by vyznelo v jeho neprospech.

Sťažovateľovi   napokon   nič nebráni, aby v budúcnosti   napadol   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jeho   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sťažovateľ bude mať prípadne možnosť podať sťažnosť ústavnému súdu v závislosti od výsledku konania.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prerokovania veci nie je (zatiaľ) daná jeho právomoc na prerokovanie veci.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára