znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   R.   H.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 21 Ncb/57/2011 z 22. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   21 Ncb/57/2011   z   22. februára 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Ncb/57/2011 z 22. februára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti B., a. s., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne A. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Ncb/57/2011 z 22. februára 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   veriteľka   uplatnila   do konkurzu   vedeného Okresným   súdom   Trnava (ďalej len „okresný súd“)   proti   dlžníkovi (úpadcovi) T – G., s. r. o., T. (ďalej len „úpadca“), pod sp. zn. 25 K/27/2010 prihláškami spolu   44   pohľadávok.   Na   schôdzi   veriteľov   12.   novembra   2010   bolo   sťažovateľke oznámené, že na pohľadávku č. 24 sa neprihliada z dôvodu, že prihlášku k tejto pohľadávke podala len u správcu konkurznej podstaty, a nie aj okresnému súdu. Sťažovateľka tvrdí, že prihlášku k pohľadávke č. 24 podala aj okresnému súdu a že k jej strate došlo podľa nej pri manipulácii na okresnom súde.

Následne sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu o určenie pravosti a poradia pohľadávky proti správcovi konkurznej podstaty. Konanie o predmetnej žalobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 25 Cbi/20/2010 (ďalej aj „incidenčné konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 25 K/27/2010 je zákonnou konkurznou sudkyňou JUDr. D. V. (ďalej aj „namietaná sudkyňa“), pričom vec vedená pod sp. zn. 25 Cbi/20/2010 bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie   tej   istej   sudkyni.   Rovnako   tak   poukazuje   na   to,   že   namietaná   sudkyňa   je predsedníčkou okresného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   ďalšie   právne   prostriedky,   ktoré uplatnila v súvislosti s pohľadávkou č. 24. V tejto súvislosti uvádza:

„Sťažovateľ podaním zo dňa 8. 12. 2010... v konkurznom konaní č. k. 25K 27/2010, podal opakovane prihlášku č. 24, aj so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty prihlášky pohľadávky č. 24, žiadosť o zrušenie Úradného záznamu zo dňa 27. 10. 2010 o tom, že na prihlášku   pohľadávky   veriteľa   sa   neprihliada   a   o   zaradenie   prihlášky   pohľadávky   do konečného zoznamu pohľadávok.

Okresný súd Trnava na predmetné podanie nereagoval. Až na základe opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 4. 4. 2011, Okresný súd Trnava zaslal dňa 18. 4. 2011 Oznámenie, že pohľadávku č. 24 nie je možné zaradiť do konečného zoznamu pohľadávok, lebo prihláška nebola na súde vôbec podaná. Pod Oznámením je podpísaný vyšší súdny úradník JUDr. J. T. Taktiež Okresný súd Trnava vydal dňa 14. 4. 2011 uznesenie, že zamieta návrh veriteľa na odpustenie zmeškania lehoty na prihlásenie pohľadávky. Uznesenie vydala JUDr. D. V...

Sťažovateľ podaním zo dňa 1. 12. 2010 podal... sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o prešetrenie a odstránenie nedostatkov, vzhľadom k tomu, že napriek doručenému podaniu (podanie prihlášky č. 24) súd vo veci nekoná, čím vznikajú prieťahy v konaní.   Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o   vykonanie   rekonštrukcie   spisu   v   zmysle   §   69 zákona č. 757/2004 Z. z. a § 198 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. so zaradením prihlášky č. 24 s dátumom podania dňa 4. 10. 2010 do konkurzného spisu 25K 27/2010.“

Uvedenú sťažnosť vybavil podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 2520/10 zo 16. decembra 2010, ku ktorému priložil „úradný záznam súdnej tajomníčky I. P., úradný záznam vyššej súdnej úradníčky Mgr. B. O. a vyjadrenie sudkyne JUDr. D. V., na základe ktorých   sudkyňa   JUDr.   V.   ustálila,   že   nie   je   možné   doterajšie   pochybenia   riešiť rekonštrukciou spisu, pretože má za to, že namietaná písomnosť nebola súdu doručená. Podpredseda   Okresného   súdu   Trnava   v závere   uviedol,   že   nemá   právo   zasahovať   do procesného postupu konajúcej sudkyne.

...   sťažovateľ   podal   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   a   podnetu   na rekonštrukciu spisu v zmysle § 67 zákona č. 757/2004 Z. z. zo dňa 10. 1. 2011.

Krajský súd v Trnave listom zo dňa 8. 2. 2011, Spr. 31/11, oznámil, že z obsahu podania   nevyplýva,   že   by   išlo   o   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z., ale je návrhom na rekonštrukciu súdneho spisu, ktorý postup upravuje § 198   vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z.   Zároveň   uviedol,   že   Okresný   súd   Trnava   vo   svojej odpovedi neuviedol, či je sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená, a preto je potrebné skonštatovať, že podaná sťažnosť nebola orgánom súdu riadne vybavená...

Okresný   súd   Trnava   spísal   dňa   18.   3.   2011   Zápisnicu   o   výsledku   prešetrenia, v evidencii pod sp. zn. 25K 27/2010... a na základe vykonaného prešetrenia, preštudovania spisového   materiálu,   vyjadrenia   zamestnancov   tunajšieho   súdu   nie   je   možné   vyhovieť návrhu na čiastočnú rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č. 24, lebo prihláška nebola doručená a ani sa nestratila. Prešetrovanie vykonala a zápisnicu spísala JUDr. D. V., predsedníčka súdu.

Na základe doručenia predmetnej Zápisnice zo dňa 18. 3. 2011, sťažovateľ podal žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti a podnetu na rekonštrukciu spisu v zmysle § 67 zákona č. 757/2004 Z. z. a sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti v zmysle § 22 zákona č. 9/2010 Z. z. zo dňa 13. 4. 2011.

Krajský súd v Trnave listom zo dňa 10. 5. 2011, Spr. 290/11, oznámil, že za dôvodnú možno považovať skutočnosť, že sťažnosť nebola doteraz riadne vybavená, pretože nebola zaslaná riadna odpoveď podľa § 65 zákona č. 757/2004 Z. z.. Rovnako bolo pochybené v tom, že nebol dodržaný postup podľa § 12 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z., keď sťažnosť bola vybavená predsedníčkou OS Trnava JUDr. V., ktorá je zároveň aj zákonnou sudkyňou veci, o predmete ktorej sa koná. Vo veci rekonštrukcie spisu sa KS Trnava nevyjadril, keďže túto skutočnosť nemôže posudzovať ako prešetrovanie sťažnosti.

Krajský súd v Trnave následne listom zo dňa 12. 7. 2011, Spr. 290/11, oznámil, že sťažnosť na konanie bez zbytočných prieťahov... nie je dôvodná, lebo táto prihláška nebola súdu doručená, teda nemá súd o čom konať a nedochádza tak ani k prieťahom v konaní. Podnet na rekonštrukciu spisu nie je možné preskúmavať v rámci sťažnosti orgánu štátnej správy súdu.“.

Sťažovateľka následne podala sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej namieta postup okresného súdu. V konaní pred ústavným súdom zastupovala okresný súd namietaná sudkyňa ako jeho predsedníčka. Na výzvu ústavného súdu zaslala vyjadrenie, z ktorého je zrejmé, že zotrvala na svojom stanovisku, ktoré vyjadrila v doterajších podaniach, resp. rozhodnutiach.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:«Vzhľadom na   opakované vyjadrenia   sudkyne   JUDr.   D.   V.   mimo   súdne konanie 25Cbi 20/2010, v ktorých vyjadrovala svoj názor, stanovisko, presvedčenie, podopreté „jej prešetrením veci“, a to, že prihláška č. 24 nebola nikdy podaná na Okresný súd Trnava, čím vyjadrila svoj postoj k veci ešte pred samotným rozhodovaním vo veci 25Cbi 20/2010, sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. D. V., ako aj ostatným sudcom Okresného súdu Trnava, podaním zo dňa 10. 10. 2011.»

O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 22. februára 2012   tak,   že   namietaná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 25 Cbi/20/2010.

Sťažovateľka konštatuje, že namietaným uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s tým opakovane poukazuje na spôsob vybavenia jej podnetov a sťažností okresným súdom, osobitne   poukazuje   na   vyjadrenia   namietanej   sudkyne,   na   vyjadrenia   ostatných zamestnancov okresného súdu a na pochybenia, ktoré okresnému súdu vytýkal krajský súd v rámci vybavovania podaní sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej uvádza:

«... JUDr. D. V. zaujala k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k. 25Cbi   20/10   (a   tým   je   doručenie   prihlášky   č.   24   na   Okresný   súd   Trnava)   už   svoje stanovisko, a to jednak v konkurznom konaní..., jednak v správnom konaní pri prešetrovaní sťažností (Spr) a jednak v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa pred Ústavným súdom SR (Rvp 925/2011, následne I. ÚS 8/2012).

Táto okolnosť je podstatná aj pre samotné súdne konanie č. k. 25Cbi 20/10, o ktorej teda zákonný sudca JUDr. D. V. už vyslovila stanovisko v konaniach bez toho, že by bolo konanie č. k. 25Cbi 20/10 akýmkoľvek spôsobom prejednávané, keď neprebehlo ešte ani len jedno pojednávanie.

Z týchto dôvodov má JUDr. D. V. pomer k veci a vyjadrila svoje stanovisko vrátane právneho stanoviska k meritórnej okolnosti...

V predmetnej veci sa k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k. 25Cbi 20/10... vyjadrovali ďalší viacerí pracovníci Okresného súdu Trnava - JUDr. Ľ. B., Mgr. B. O., JUDr. J. T., I. P. Predmetné osoby sú možnými svedkami v konaní č. k. 25Cbi 20/10, keďže sa zúčastnili manipulácie s prihláškou č. 24.

Všetky vyššie uvedené osoby sú v kolegiálnom alebo priateľskom vzťahu so všetkými sudcami Okresného súdu Trnava. V prípade ak daná vec bude prejednávaná na Okresnom súde Trnava, tak ktorýkoľvek sudca bude vypočúvať iných zamestnancov Okresného súdu Trnava, s ktorými je v kolegiálnom alebo priateľskom vzťahu a bude právne posudzovať otázku, ku ktorej sa už skutkovo a právne vyjadrila predsedkyňa Okresného súdu Trnava. Z týchto dôvodov existujú odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Trnava...

JUDr. V. mimo súdneho konania 25Cbi 20/2010:

- uviedla, že „namietaná písomnosť nebola súdu doručená“,

- uviedla, že: „prihláška nebola doručená a ani sa nestratila“.

-   vykonala   prešetrovanie   pri   rekonštrukcii   spisu,   kde   vykonala   dopyt   na   súdnu tajomníčku, vyššiu súdnu úradníčku, a na základe vykonaného prešetrenia, preštudovania spisového materiálu, vyjadrenia zamestnancov tunajšieho súdu ustálila, že: „nie je možné vyhovieť návrhu na čiastočnú rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č.24“,

- uviedla, že: „žiadne skutočnosti nenasvedčujú tomu, že k strate prihlášky došlo na súde“,

- potvrdila, že osobne vykonala prešetrenie v súvislosti s rekonštrukciou spisu podľa § 198 vyhlášky č. 543/2005 Z. z., pričom prešetrením nezistila žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č. 24, „nakoľko táto nebola na súd podaná“.

- uviedla, že: „pracovníci Okresného súdu Trnava postupovali v zmysle právnych predpisov upravujúcich ich povinnosti a nedošlo k žiadnemu porušeniu práva či slobody sťažovateľa“

- uviedla, že „nie sú pochybnosti o tom, že nebola prihláška č. 24 doručená súdu, ale je preukázané, že prihláška č. 24 nebola doručená, preto nebolo možné žiadne skutočnosti vykladať v prospech sťažovateľa.

Tieto vyjadrenia nie je možné v žiadnom prípade považovať za postup sudcu v konaní o   prejednávanej   veci   s   následkom   podľa   §   14   ods.3   OSP,   ako   to   uviedol   Krajský   súd v Trnave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti.»

Sťažovateľka poukazuje tiež na svoj vzťah k zákonnej sudkyni ako k účastníkovi konania, keďže v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. Rvp 925/2011 (resp. I. ÚS   8/2012)   o   sťažnosti   sťažovateľky   vystupovala   namietaná   sudkyňa   priamo   proti sťažovateľke. Sťažovateľka ďalej uvádza:

«Nakoniec JUDr. V.   má vzťah voči sťažovateľovi resp. jej právnemu zástupcovi, keďže   sa   vyjadrila,   že   na   obálku   boli   dopisované   údaje   „iným   písmom“   a nepriamo obvinila z tohto dopisovania sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu „ktorí majú záujem na tom, aby sa prihliadalo aj na prihlášku č. 24“.

Takto JUDr. V. vytvorila priamy vzťah medzi sudkyňou a sťažovateľom resp. jej právnym zástupcom, keď ich obvinila z dopisovania údajov na obálku.

Okrem toho v danej veci vznikli ďalšie pochybnosti:...   O   prvej   sťažnosti   sťažovateľa   dostal   sťažovateľ   odpoveď   od   podpredsedu Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   16.   12.   2010   (doručenú   dňa   31.   12.   2010),   č.   k.   Spr 2520/10, ktorú vypracoval JUDr. Ľ. B. Napádané uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k. 21Vcb 57/2011, zo dňa 22. 2. 2012 o nevylúčení sudkyne JUDr. V. z prejednávania veci 25Cbi 20/2010, vydal predseda senátu JUDr. Ľ. B. Bez ohľadu na to, či ide o tú istú osobu, alebo o osoby v priamom príbuzenskom pomere, opätovne dochádza k pochybnostiam o nezaujatosti....

Nakoniec je nevyhnutné poukázať aj na samotné vyjadrenia sa sudkyne JUDr. V. k vznesenej námietke zaujatosti. Sudkyňa JUDr. V. sa vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá, ale vzhľadom na skutočnosť, že zastupuje Okresný súd Trnava v konaní pred ÚS SR č. Rvp 925/2011 a predmet tohto konania pred ÚS SR je totožný s predmetom v prejednávanej veci pod č. k. 25Cbi 20/2010, účastníci by mohli mať pochybnosti o jej zaujatosti.

Krajský   súd   sa   však   týmito   okolnosťami,   podstatnými   pre   skúmanie   nestrannosti namietanej sudkyne zo subjektívneho hľadiska podrobne nezaoberal a aj z tohto dôvodu zaťažil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti arbitrárnosťou....

Napokon   treba   uviesť,   že   Krajský   súd   Trnava   sa   zaoberal   len   opodstatnenosťou sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti iba proti sudkyni JUDr. V.

Sťažovateľ však podal námietku proti všetkým sudcom Okresného súdu Trnava... Krajský   súd   Trnava   sa   vlastne   nezaoberal   touto   časťou   vznesenej   námietky zaujatosti bez toho, aby to vyjadril vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Takýto postup je rozporný s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu. Krajský súd Trnava v danej veci vlastne nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa na vylúčenie sudcov Okresného súdu Trnava, teda postupoval v rozpore s platnými procesnými predpismi (§ 152 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP), a tým svoje rozhodnutie zaťažil svojvôľou.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti B., a. s... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 2. 2011, č. k. 21Ncb/57/2011, porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 2. 2011, č. k. 21Ncb/57/2011, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Okresný súd Trnava je povinný nahradiť sťažovateľovi B., a. s... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR... na účet právneho zástupcu...“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   z   31.   januára   2013   prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise č. Spr. 131/13 zo 4. marca 2013, v ktorom poukázal na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, pričom uviedol:

„Z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 21Ncb/57/2011-91 zo dňa 22. 2. 2012 vyplýva, že súd nevylúčil sudkyňu Okresného súdu Trnava JUDr. D. V. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25Cbi/20/2010, keď mal za to, že v prípade vec prejednávajúcej sudkyne nie sú dané také skutočností, ktoré by zakladali domnienku, že je priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku konania, alebo že by mala nejaký vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom, právnemu zástupcovi. Žalobca v námietke zaujatosti poukazoval na okolnosti, ktoré spočívali v postupe sudkyne v konaní o prejednávanej veci, ktorá však sama osebe nemôže zakladať dôvod pre vylúčenie a na takúto námietku sa ani neprihliada. Zároveň neboli zistené ani žiadne dôvody objektívnej povahy, ktorá by zakladali dôvod na vylúčenie sudkyne, ktorej vec ako zákonnej sudkyne bola na konanie a rozhodnutie pridelená. Z hľadiska právneho posúdenia súd aplikoval ustanovenia § 14 ods. 1, ods. 3, § 15 a ods. 1, ods. 3 OSP.

Krajský súd v Trnave s poukazom na vyššie uvedené zotrváva na právnom názore, ku ktorému dospel vo veci konajúci senát a ktorý vyslovil v uznesení č. k. 21Ncb/57/2011-91 zo dňa 22. 2. 2012, podľa ktorého v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva obchodnej spoločnosti B., a. s..., pričom súd vo svojom rozhodnutí zobral do úvahy všetky pre vec významné skutočnosti.“

Na výzvu z 11. marca 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky 22. marca 2013 ústavnému   súdu   stanovisko   k   vyjadreniu   krajského   súdu,   v   ktorom   uviedol,   že   postup namietanej sudkyne nemožno považovať za postup podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Vo svojom stanovisku ďalej uviedol:

«Vyjadrenia   JUDr.   V.,   ktoré   sme   citovali   v   podanej   sťažnosti,   nie   je   možné v žiadnom prípade považovať za postup sudcu v konaní o prejednávanej veci s následkom podľa § 14 ods. 3 OSP.

Išlo o výslovné závery sudkyne JUDr. V. o skutkovej okolnosti, ktorá je podstatná pre celé súdne konanie 25Cbi 20/2010. Pričom tieto závery vyslovila mimo súdneho konania 25Cbi   20/2010.   (v   súdnom   konaní   25Cbi   20/2010   sa   ešte   nepojednávalo   a neboli vykonávané úkony, takže nemohlo ísť o „postup sudkyne v konaní o prejednávanej veci“. Uvedené vyjadrenia a konanie sudkyne JUDr. V. nie je ani „rozhodovaním v iných veciach“ ako má na mysli § 14 ods. 3 posledná alinea, pretože sťažovateľ nenamietal jej rozhodovanie, ale skutočnosť, že sudkyňa JUDr. V. defacto vykonala sama dokazovanie o skutkových okolnostiach, ktoré sú podstatné pre súdne konanie 25Cbi 20/2010 (dopytom a zisťovaním u ostatných zamestnancov súdu, preštudovanie spisového materiálu), a to mimo súdneho   konania   a   bez   účasti   sťažovateľa   či   jeho   právneho   zástupcu,   čo   je   zrejmým porušením práva účastníka na nestranné súdne konanie.

Okrem toho, že sudkyňa JUDr. V. mimo súdneho konania 25Cbi 20/2010 vykonala dokazovanie skutkových okolností, tieto skutkové okolnosti aj zhodnotila a uviedla záver že „nie sú pochybnosti o tom, že nebola prihláška č. 24 doručená súdu, ale je preukázané, že prihláška č. 24 nebola doručená“.

Nakoniec sudkyňa JUDr. V. uviedla aj právne závery, že „pracovníci Okresného súdu   Trnava   postupovali   v   zmysle   právnych   predpisov   upravujúcich   ich   povinnosti   a nedošlo k žiadnemu porušeniu práva či slobody sťažovateľa“.

Meritom súdneho sporu 25Cbi 20/2010 je práve otázka doručenia prihlášky č. 24, o čom sa už JUDr. V. opakovane vyjadrila mimo súdneho konania 25Cbi 20/2010 (v konaní Spr., v konkurznom konaní, v konaní pred Ústavným súdom SR).

Tieto skutočnosti a defacto nakoniec aj vyjadrenie samotnej JUDr. V. („vzhľadom na skutočnosť, že zastupuje Okresný súd Trnava v konaní pred ÚS SR č. Rvp 925/2011 a predmet tohto konania pred ÚS SR je totožný s predmetom v prejednávanej veci pod č. k. 25Cbi   20/2010,   účastníci   by   mohli   mať   pochybnosti   o   jej   zaujatosti“),   vytvárajú odôvodnenú pochybnosť o jej nezaujatosti pre konanie 25Cbi 20/2010.

K nesprávnemu postupu Krajského súdu Trnava došlo aj v časti pri rozhodovaní o námietke   zaujatosti   sťažovateľa   proti   všetkým   sudcom   Okresného   súdu   Trnava   (viď podaná ústavná sťažnosť).»

Ústavný súd nedoručoval podanie sťažovateľky z 20. marca 2013 krajskému súdu na vyjadrenie vzhľadom na to, že uvedené podanie neobsahuje novú argumentáciu týkajúcu sa namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Obsah základného práva na spravodlivý   proces je pomerne zložito štruktúrovaný a ako   to   potvrdzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   patrí   do   neho   viacero   samostatných subjektívnych práv, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov,   právo   na   nezávislý   a   nestranný   súd),   alebo   abstraktné   (riadne   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   predvídateľnosť   rozhodnutí,   zákaz   svojvoľného   postupu   súdu a ďalšie) (IV. ÚS 345/09).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   už   vysloveného   právneho   názoru   ústavného   súdu   do   obsahu   práva   na nestranný   súd   patrí   aj   to,   aby   rozhodnutia   v   konkrétnej   veci   boli   výsledkom   konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom   postupoval   nezaujato   a   neutrálne,   žiadnemu   z   nich   nenadŕžal   a   objektívne posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje   právny   poriadok,   pokiaľ   súd   má   právomoc   o   takomto   práve   rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 36/2011).

Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v občianskom   súdnom   konaní   zaručené   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho pojednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu (I. ÚS 73/97, III. ÚS 36/2011).

Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku alebo zaujatosti.

Nestrannosť   treba   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu   predpokladá   až   do predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982].

Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné skúmať,   či   sudca   poskytuje záruky   nestrannosti   aj z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach   strán,   že   je   nestranný,   a   zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Zákonné   dôvody   na   vylúčenie   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci v občianskom súdnom konaní sú uvedené v Občianskom súdnom poriadku.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Ustanovenie § 14 ods. 3 OSP upravuje okruh dôvodov, ktoré nemôžu byť relevantné pre   záver   o   vylúčení   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Postupom   súdu   sú procesné úkony a jeho rozhodnutia, ktoré upravujú vedenie konania a tiež ďalšie procesné úkony, ktoré upravuje Občiansky súdny poriadok a tiež samotné meritórne rozhodnutie súdu. Do tejto kategórie patria aj úkony sudcu a jeho rozhodnutia v iných právnych veciach.

Obdobné dôvody, ako sú uvedené v § 14 ods. 3 OSP, posudzoval vo svojej judikatúre aj ESĽP, pričom jeho závery sú relevantné pri výklade a aplikácii uvedeného ustanovenia.

Európska   komisia   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Komisia“)   konštatovala,   že „sudcovská   nestrannosť   môže   byť ohrozená,   ak   sa   sudca   zúčastní   v   rôznych   za   sebou idúcich stupňoch konania.... tieto princípy sa uplatnia len tam, kde ide o účasť na rôznych stupňoch   toho   istého   konania.   Sudca   nie   je   nevyhnutne   zaujatý   len   z   dôvodu,   že   bol zapojený   v   inom   konaní,   ktoré   sa   týkali   tej   istej   osoby.“   (rozhodnutie   Komisie z 9. decembra 1987 vo veci Schmid proti Rakúsku).

Rovnako tak ESĽP v rozhodnutí vo veci Petrov proti Bulharsku z 2. novembra 2010 (č.   27103/04)   uviedol,   že   „pokiaľ   ide   o   objektívny   test,   súd   zohľadňuje,   že   samotná skutočnosť, že sudca sa zúčastnil iného konania, ktoré sa týkalo tých istých účastníkov, nie je sama osebe spôsobilá vyvolať legitímne obavy o jeho alebo jej nestrannosti“.

Na   druhej   strane   však   ESĽP   v   rozhodnutí   vo   veci   De   Haan   proti   Holandsku z 26. augusta 1997 pri aplikácii objektívneho testu uviedol: „Rozhodujúcou črtou prípadu je to,   že   sudca   S.   predsedal   senátu,   ktorý   bol   vyzvaný,   aby   rozhodol   o   námietke   proti rozhodnutiu, za ktoré bol on sám zodpovedný.... Je tiež podstatné, že senát bol zložený z profesionálneho   sudcu,   ktorému   asistovali   sudcovia   z   ľudu.   Na   tomto   základe   súd rozhodol, že obavy sťažovateľa v tomto smere (o nestrannosti senátu, pozn.) boli objektívne opodstatnené.“   (odsek   51)   V   tejto   veci   však   ESĽP   poukázal   na   ďalšiu   relevantnú skutočnosť:   ak   by   rozhodnutie   odvolacieho   senátu   bolo   predmetom   následnej   kontroly súdom, ktorý by mal plnú jurisdikciu a poskytol by garancie článku 6, nebolo by možné napriek   tomu   konštatovať porušenie   článku   6   ods.   1   (odsek   52).   V   tomto   prípade   išlo o rozhodnutie o zdravotnej spôsobilosti zamestnankyne, o ktorej v prvom stupni rozhodoval predseda odvolacieho súdu ako samosudca na podklade vyjadrenia stáleho znalca – lekára, pričom   toto   rozhodnutie   bolo   možné   napadnúť   odvolaním.   O   odvolaní   rozhodoval trojčlenný senát toho istého odvolacieho súdu, ktorému predsedal práve ten profesionálny sudca, ktorý rozhodol ako samosudca. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „Centrálny“ odvolací súd na základe odvolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nezrušil toto rozhodnutie pre uvedené pochybenia, hoci tak urobiť mohol.

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení zásady nestrannosti súdu vo veci, v ktorej trojčlenný senát zložený z profesionálnych sudcov rozhodoval o návrhu konkurznej sudkyne   na   odvolanie   správcu   a   vymenovanie   nového   správcu,   pričom   táto   konkurzná sudkyňa bola členkou predmetného senátu. Európsky súd pre ľudské práva považoval za relevantné, že trojčlenný senát v tejto veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania a že proti jeho rozhodnutiu o odvolaní správcu sa nebolo možné odvolať na súd vyššieho stupňa, ktorý by preskúmal toto rozhodnutie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Werner proti Poľsku z 15. novembra 2001).

Špecifickou skupinou sú prípady, keď súd alebo sudcovia rozhodovali o správnosti ich skoršieho rozhodnutia alebo postupu. Vo veci San Leonard Band Club proti Malte ESĽP posudzoval   situáciu,   keď   sťažovateľ   podal   podnet   odvolaciemu   súdu   na   opätovné prerokovanie veci, o ktorej tento odvolací súd rozhodol. Európsky súd pre ľudské práva uviedol:   „V   prejednávanom   prípade   obavy   týkajúce   sa   nestrannosti   odvolacieho   súdu pochádzali zo skutočnosti, že jeho senát (rozhodujúci o podnete na opätovné prejednanie veci, pozn.) bol zložený z tých istých troch sudcov, ktorí predtým meritórne prejednali prípad a prijali napadnutý rozsudok z 30. decembra 1993 (odsek 61).

Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že táto situácia mohla vyvolať pochybnosti v mysli sťažovateľa o nestrannosti odvolacieho súdu. Napriek tomu konštatoval, že musí rozhodnúť, či tieto pochybnosti boli objektívne opodstatnené, s tým, že odpoveď na túto otázku závisí od okolností prípadu (odsek 62).

V tejto súvislosti ESĽP zaregistroval (postrehol), že pokiaľ ide o žiadosť o opätovné prerokovanie   veci,   odvolací   súd   bol   v   zásade   oprávnený   zistiť,   či   jeho   predchádzajúci rozsudok bol založený na nesprávnej aplikácii práva. Tí istí sudcovia boli takto povolaní rozhodnúť o tom, či sa oni sami dopustili omylu v interpretácii alebo aplikácii práva v ich predchádzajúcom   rozhodnutí,   teda   boli   v   zásade   požiadaní,   aby   posúdili   samých   seba a svoju schopnosť aplikovať právo.“ (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci San Leonard Band Club proti Malte z 29. júla 2004)

Obdobné   závery   uviedol   ESĽP   aj   vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci   Indra   proti Slovensku z 1. mája 2005. V predmetnej veci ESĽP rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorého pracovný pomer skončil v roku 1982 výpoveďou pre obzvlášť závažné porušenie pracovnej   disciplíny.   Súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   neplatnosť výpovede, pričom rozsudok tohto súdu potvrdil odvolací súd. Členkou senátu odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, bola aj sudkyňa S. Sťažovateľ v roku 1993 podal   žalobu   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon č.   87/1991 Zb.“) s tým, aby súd určil, že jeho pracovný pomer skončil z politických dôvodov. Súd prvého stupňa túto žalobu zamietol a odvolací   súd   jeho rozsudok   potvrdil,   pripustil   však   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol   dovolanie   bez   nariadenia   pojednávania. Členkou dovolacieho senátu bola aj sudkyňa S., ktorá v roku 1985 ako členka odvolacieho senátu   potvrdila   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   roku   1982,   ktorý   zamietol   žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti výpovede. V tejto súvislosti ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol: „Je pravdou, že z technického hľadiska, predmet pôvodného konania z 80 rokov bol odlišný od predmetu konania o rehabilitáciách. (odsek 52)

Napriek tomu sa ESĽP v danom prípade domnieval, že je potrebné prihliadnuť na skutočnosť,   že   aj   pôvodné   konanie   a   konanie o   rehabilitáciách   sa   vzťahujú   na   tie   isté skutkové   okolnosti.   Konštatoval,   že   preverovanie   výpovede   z   roku   1982   podľa   kritérií zákona   č.   87/1991   Zb.   by   do   istej   miery   mohlo   znamenať   prehodnocovanie   súdnych rozhodnutí   prijatých   v   pôvodnom   konaní.   Táto   úvaha   bola   podľa   neho   ešte   zosilnená politickým   kontextom   rehabilitácií   na základe   zákona č.   87/1991   Zb.   Podľa   ESĽP táto skutočnosť   mohla   vyvolať   u   sťažovateľa   legitímne   obavy,   že   sudkyňa   S.   nebude pristupovať   k   jeho   prípadu   s   požadovanou   nestrannosťou.   Podľa   ESĽP   tieto   okolnosti objektívne odôvodnili obavy sťažovateľa, že sudkyňa najvyššieho súdu S. nebola nezaujatá, a preto rozhodol, že v tejto veci bol porušený čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o požiadavku nestranného súdu.

Tieto právne názory týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane   ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 21 Ncb/57/2011-91 z 22. februára 2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky zákonná sudkyňa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 Cbi/20/2010 je zaujatá z dôvodu, že „zaujala k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k. 25Cbi 20/10 (a tým je doručenie prihlášky č. 24 na Okresný súd Trnava) už svoje stanovisko, a to jednak v konkurznom konaní (sp. zn. 25K/27/2010), jednak v správnom konaní pri prešetrovaní sťažností (Spr) a jednak   v   konaní   o   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   pred   Ústavným   súdom   SR (Rvp 925/2011,   následne   I.   ÚS   8/2012)“. Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd v namietanom uznesení z 22. februára 2012 tieto skutočnosti arbitrárne právne posúdil, čím došlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľky.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že krajský súd nerozhodol o tej časti jej námietky zaujatosti, v ktorej namietala zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 22. februára 2012 poukázal na obsah vyjadrenia namietanej sudkyne ku skutočnostiam uvedeným v námietke zaujatosti, pričom uviedol:

„Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. D. V. v písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, že vo sa necíti byť zaujatá, ale vzhľadom na skutočnosť, že zastupuje Okresný súd Trnava v konaní pred Ústavným súdom SR č. Rvp 925/2011 ako predsedníčka Okresného súdu Trnava a predmet tohto konania pred Ústavným súdom SR je totožný s predmetom v prejednávanej veci pod číslom 25Cbi 20/2010 účastníci by mohli mať pochybnosti o jej nezaujatosti.“

Na   základe obsahu   námietky   zaujatosti,   vyjadrenia namietanej sudkyne a   obsahu súdneho spisu krajský súd predmetnú vec právne posúdil a v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:

„V   predmetnej   veci   nadriadený   súd   z   obsahu   spisu,   ani   z   vyjadrenia   vec prejednávajúcej sudkyne nezistil také skutočnosti, ktoré by zakladali domnienku, že vo veci konajúca sudkyňa je priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku tohto konania, alebo   že   by   mala   nejaký   vzťah   k   prejednávanej   veci   k   účastníkom,   resp.   k   právnemu zástupcovi žalobcu. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, ktoré uvádzal žalobca, a pre ktoré by mala byť sudkyňa vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, tieto sa týkali len okolností, ktoré spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, pričom v tomto prípade súd na námietku zaujatosti neprihliada, nakoľko v zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú dôvody k tomu, aby sudkyňa JUDr. D. V. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.“

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa zaoberal   aj   tou   časťou   námietky   zaujatosti   sťažovateľky,   ktorou   namietala   zaujatosť všetkých   ďalších   sudcov   okresného   súdu.   Krajský   súd   k tejto   časti   námietky   zaujatosti sťažovateľky uviedol:

„K   námietke   zaujatosti   vznesenej   žalobcom   sa   vyjadrili   aj   ostatní   sudcovia Okresného súdu v Trnave, ktorí zhodne uviedli, že sa necítia byť v predmetnej veci zaujatí a účastníkov konania nepoznajú. Krajský súd však na tieto ich vyjadrenia neprihliadal, lebo vzhľadom   na   stanovisko   zákonnej   sudkyne   JUDr.   D.   V.,   ktorej   bola   vec   pridelená,   je námietka vo vzťahu k ostatným sudcom bezpredmetná.“

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či krajský súd preskúmal uvedené otázky ústavne udržateľným spôsobom, teda vyhodnotiť, či krajský súd svoj právny názor v tomto smere dostatočne odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa   §   41   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) veriteľ, ktorého   pohľadávka   voči   úpadcovi   vznikla   pred   vyhlásením   konkurzu,   má   v   konkurze právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom uspokojená rozvrhom z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Toto právo musí byť v   konkurze   riadne   a   včas   uplatnené prihláškou,   inak   pohľadávku   nemožno v   konkurze uspokojiť   a   na   práva   z   nej   sa   v   konkurze   neprihliada;   to   platí   rovnako   aj   pre   budúce pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.

Podľa   §   28   ods.   5   zákona   o   konkurze   (v   znení   účinnom   v   rozhodnom   období) prihlášku spolu s prílohami podáva veriteľ v dvoch rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie a v jednom rovnopise na súd. Prihláška musí byť doručená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Na prihlášku doručenú po lehote alebo doručenú v lehote len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o   konkurze   (v   znení   účinnom   v   rozhodnom   období) prihlásené pohľadávky spolu s údajmi uvedenými v prihláške správca priebežne zapisuje do zoznamu pohľadávok tak, aby konečný zoznam pohľadávok vyhotovil do desiatich dní od uplynutia   lehoty   na   prihlasovanie   pohľadávok;   zoznam   pohľadávok   správca   vyhotovuje v troch rovnopisoch.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) po vyhotovení konečného zoznamu pohľadávok správca bezodkladne doručí jeden rovnopis konečného   zoznamu   pohľadávok   na   súd,   pričom   na   súde   porovná   údaje   zapísané   do konečného   zoznamu   pohľadávok   s   údajmi   uvedenými   v   prihláškach   doručených   súdu a podľa   tohto   porovnania   priamo   na   súde   pod   dohľadom   sudcu   alebo   ním   povereného vyššieho súdneho úradníka upraví konečný zoznam pohľadávok; ak sa pri porovnaní týchto údajov zistí, že prihláška doručená správcovi sa nezhoduje s prihláškou doručenou súdu, na prihlášku sa v konkurze neprihliada.

Podľa § 32 ods. 6 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou proti správcovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku,   poradie,   zabezpečenie   zabezpečovacím   právom   alebo   poradie   zabezpečovacieho práva   popretej   pohľadávky;   v   žalobe   sa   veriteľ   môže   domáhať   len   toho,   čo   uviedol v prihláške.

Zo   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sťažovateľky   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka si podľa jej tvrdenia ako veriteľka uplatnila v konkurznom konaní vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   25   K/27/2010   prihláškami   44   pohľadávok.   Vo vzťahu k pohľadávke   č.   24   správca   a tiež konkurzný súd   dospeli   k záveru,   že sťažovateľka   si nesplnila povinnosť podľa § 28 ods. 5 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) a prihlášku k predmetnej pohľadávke nepodala v dvoch   rovnopisoch správcovi a okresnému súdu. Z tohto dôvodu správca na pohľadávku č. 24 neprihliadol. Sťažovateľka s   týmto   záverom   nesúhlasila   a   prostredníctvom   viacerých   právnych   nástrojov   (žiadosť o odpustenie   zmeškania   lehoty,   návrh   na   rekonštrukciu   spisu,   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, sťažnosť podľa čl. 127 ústavy) sa snažila uvedený právny stav zvrátiť. Nakoniec podala okresnému súdu žalobu o určenie, že na „prihlásenú pohľadávku sa prihliada, je zaradená   a   zistená“. Konanie   o   tejto   žalobe   je   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 25 Cbi/20/2010. Vzhľadom na to, že zákonnou sudkyňou v tomto incidenčnom konaní je namietaná sudkyňa, podala sťažovateľka proti nej námietku zaujatosti z dôvodu, že táto sudkyňa   je   zákonnou   sudkyňou   aj   v   konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 25 K/27/2010, v ktorom mala byť prihlásená pohľadávka č. 24, a tiež, že v tom čase bola predsedníčkou okresného súdu. Sťažovateľka poukázala na to, že k spornej skutočnosti, ktorá   má   byť   predmetom   dokazovania   v   incidenčnom   konaní,   sa   namietaná   sudkyňa vyjadrila   ako sudkyňa   v   konkurznom   konaní,   a   tiež   ako   predsedníčka   okresného   súdu, s tým,   že   relevantné   poznatky   v   tejto   veci   získala   iným   spôsobom   ako   vykonaním dokazovania v incidenčnom konaní. Krajský súd o námietke zaujatosti rozhodol tak, že namietanú   sudkyňu   nevylúčil   z prerokúvania   a   rozhodovania   v   namietanom   konaní. V odôvodnení namietaného uznesenia z 22. februára 2012 uviedol, že nezistil skutočnosti podľa § 14 ods. 1 OSP, s tým, že skutočnosti uvedené v námietke zaujatosti sú dôvodmi podľa § 14 ods. 3 OSP, ktoré ale nemôžu viesť k vylúčeniu sudcu.

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu krajským súdom, ústavný súd konštatuje, že aplikácia § 14 ods. 1 a 3 OSP je v danom prípade relevantná a krajský súd vec   v   zásade   posúdil   podľa   na   vec   sa   vzťahujúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.

Krajský súd aplikáciou § 14 ods. 3 OSP dospel k záveru, že na námietku zaujatosti sťažovateľky nie je potrebné prihliadať a zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania   predmetnej   veci.   Tento   záver   ústavný   súd   považuje   za   formalistický, pretože   nezohľadnil   špecifické   okolnosti   tohto   prípadu.   V   tejto   súvislosti   poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva   sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných   súdov,   v   ktorých   boli   zákony,   prípadne   podzákonné   právne   úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu   (IV.   ÚS   192/08,   IV.   ÚS   69/2012,   IV.   ÚS   92/2012,   I.   ÚS   26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Ústavný súd už tiež vyslovil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Tieto závery je podľa názoru ústavného súdu potrebné aplikovať aj pri   aplikácii   a   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   vylúčení   sudcov. Ústavný súd nespochybňuje právny názoru krajského súdu, že dôvody uvedené v námietke zaujatosti   sú   dôvodmi   podľa   §   14   ods.   3   OSP.   Z   odôvodnenia   namietaného uznesenia krajského súdu však vyplýva, že sa nezaoberal tým, že namietaná sudkyňa v incidenčnom konaní bude preskúmavať svoj vlastný postup v konkurznom konaní pri posúdení prihlášky č. 24. Podľa ústavného súdu je táto okolnosť relevantná a môže odôvodnene vzbudzovať obavy sťažovateľky o jej nezaujatosti v incidenčnom konaní. Rovnako tak je relevantné aj to,   že   vedomosť   o   skutočnostiach,   ktoré   zjavne   budú   predmetom   dokazovania v incidenčnom   konaní,   získala   namietaná   sudkyňa   už   skôr   a   mimo   rámca   procesného dokazovania v incidenčnom konaní. Významným je aj to, že okruh skutkových okolností relevantných   v   incidenčnom   konaní   je   zhodný   s   príslušnými   skutkovými   okolnosťami v konkurznom konaní. Záver krajského súdu o tom, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci, bez toho, aby sa vysporiadal s uvedenými skutkovými   okolnosťami,   považuje   ústavný   súd   za   predčasný,   zastávajúc   názor,   že   je výsledkom formalistickej aplikácie uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a preto   je   arbitrárny.   Rovnako   tak   možno   konštatovať,   že   odôvodnenie   namietaného uznesenia krajského súdu neposkytuje odpovede na všetky vo veci relevantné skutočnosti, preto je tento záver aj zjavne neodôvodnený.  

Namietaná sudkyňa bude v označenom incidenčnom konaní preskúmavať správnosť svojho vlastného postupu v konkurznom konaní pri hodnotení prihlášky č. 24. Je zrejmé, že táto situácia je obdobná, akú riešil ESĽP vo veciach San Leonard Band Club proti Malte a Indra   proti   Slovensku.   V   oboch   týchto   prípadoch   ESĽP   konštatoval,   že   obavy sťažovateľov o nestrannosť konajúcich sudcov boli objektívne opodstatnené a nevylúčením príslušných   sudcov   došlo   k   porušeniu   ich   práva   na   prejednanie   záležitosti   nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na čl. 1 ods. 2 ústavy bol krajský súd povinný   pri   výklade   a   aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku zohľadniť aj obsah práva na prejednanie záležitosti sťažovateľky nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež aj relevantnú judikatúru ESĽP. Vzhľadom na to, že krajský súd takto nepostupoval, ústavný súd považuje jeho záver o nevylúčení namietanej sudkyne za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne neudržateľný.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 21 Ncb/57/2011 z 22. februára 2012 za rozporné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru, a preto rozhodol, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   21   Ncb/57/2011   a   uznesením   z   22.   februára   2012   porušil   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na záver o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nepovažoval za potrebné skúmať, či sa krajský súd ústavne   udržateľným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkou   zaujatosti   sťažovateľky   proti ďalším sudcom okresného súdu. Rozhodovanie aj o tejto časti námietky sťažovateľky bude predmetom opätovného posúdenia krajským súdom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd uznesením sp. zn. 21 Ncb/57/2011 z 22. februára 2012 porušil označené základné právo sťažovateľky podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou   krajského súdu   bude riadiť   sa   právnym   názorom   ústavného súdu   a   znova rozhodnúť o námietke zaujatosti sťažovateľky a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním právnym zástupcom. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   v   celkovej   sume   269,58   € (2 x 134,79 €), ktorú zvýšil o 20 % (53,92 €) z dôvodu, že právny zástupca je platcom DPH, a   uložil   krajskému   súdu   povinnosť   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013