znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. V...,   t.   č. vo výkone väzby, zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný súd“)   sp. zn.   Tp 20/2011   z 3.   marca   2011   v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa § 72   ods. 2   Trestného   poriadku   z dôvodov   uvedených   v   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebol prijatý jeho písomný sľub a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka. Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 a 5.30 hodine.

Následne sťažovateľ opakovane podával v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku   prostredníctvom   svojho   zvoleného   obhajcu   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu, pričom ani jednej z týchto žiadosti nebolo príslušnými orgánmi vyhovené.

Podľa   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku   sťažovateľ   podal   19.   októbra   2011   ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Uznesením sudcu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 10. novembra 2011 bola jeho žiadosť zamietnutá. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebol taktiež prijatý sťažovateľom ponúknutý písomný sľub a podľa § 81   ods. 1   Trestného   poriadku   súd   neprijal   ani   ním   ponúknutú   peňažnú   záruku.   Proti označenému   uzneseniu   špecializovaného   súdu   podal   sťažovateľ   v zákonom   ustanovenej lehote sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011 zamietol.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie, pričom cituje § 72 ods. 2 druhú vetu Trestného poriadku,   v zmysle   ktorej   odôvodnenie   rozhodnutia   o väzbe   obsahuje   aj   uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera.

Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že «odôvodnenie   predmetného   uznesenia   nie   je podložení   a opreté   o žiadne   argumenty,   ktoré   by   zakladali   takéto   rozhodnutie   súdu. Najvyšší súd SR sa obmedzil len na konštatovanie, že „naďalej pretrváva stále aktuálna obava z možného pokračovania v trestnej činnosti   v prípade prepustenia M.   V.   uvedené v písomnej   sťažnosti   na   slobodu“   a   „obhajobné   tvrdenie   M.   V.   uvedené   v písomnej sťažnosti,   že   sa   trestnej   činnosti   nedopustil,   budú   predmetom   ďalšieho   dokazovania. V konečnom dôsledku rozhodovanie o väzbe, do ktorého spadá aj rozhodovanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, nie je rozhodnutím o vine alebo nevine obvineného.“».

Sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   na   záver   namietaného   uznesenia,   konkrétne na nasledujúci text:

„Keďže sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju podľa   § 193   ods. 1   písm. c/   Tr.   por.   ako   nedôvodnú   zamietol.“ Z uvedeného   podľa sťažovateľa zjavne vyplýva, «že Najvyšší súd SR nevenoval dostatočnú pozornosť dôvodom, pre   ktoré   by   mal   obvinený   M.   V.   naďalej   zotrvávať   vo   väzbe,   použil   nedostatočné a paušálne argumenty a dokonca podľa názoru sťažovateľa použil na vyhotovenie svojho rozhodnutia   akoby   vzor   z iného   rozhodnutia   niektorého   z krajských   súdov   na   území Slovenskej republiky. Slovné spojenie o tom, že vo veci rozhodol „krajský súd“, nemožno považovať za pisársku chybu, taká úvaha by bola možno na mieste vtedy, keby vo veci skutočne rozhodoval krajský súd.».

Sťažovateľ ďalej pokračuje v argumentácii považujúc za nepochybné, „že v trestnom konaní proti osobe trestne stíhanej pre zločin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia   slobody   v   rozmedzí   7-12   rokov,   by   orgány   rozhodujúce   o   väzobnom   stíhaní obvineného mali starostlivo, dôkladne, podrobne a zrozumiteľne opierať svoje rozhodnutia tak, aby každé takéto rozhodnutie a predovšetkým odôvodnenie takého rozhodnutia bolo preskúmateľné. Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR je aj právo na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na to, aby výkon spravodlivosti bolo možné považovať za transparentný, je potrebné, aby všetky rozhodnutia súdov boli odôvodnené a to tak, aby každý, kto sa domáha svojich práv na súde a obzvlášť v trestnom konaní pri rozhodnutiach týkajúcich sa obmedzenia osobnej slobody obvineného, bolo nepochybné, že orgán rozhodujúci o takom závažnom zásahu do osobných práv človeka sa riadil starostlivým zhodnotením všetkých faktov a vysporiadal sa so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku.

Samotný   fakt,   že   sťažovateľ   viackrát   v   jeho   trestnej   veci   podával   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, nie je dôvodom na to, aby sa orgán rozhodujúci o jeho opravnom   prostriedku   obmedzil   len   na   opakovanie   argumentov   z   predchádzajúceho rozhodnutia, resp. aby podrobne nerozviedol svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí podaného opravného prostriedku.

Väzba má byť v trestnom konaní len výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len nevyhnutnú   dobu.   Ustanovenia   § 71   a   nasl.   Tr. por.   (dôvody   väzby)   a   ich   aplikácia v každom   jednotlivom   prípade   si   vyžaduje   komplexnú   a   dôkladnú   znalosť   skutkovej a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci s prihliadnutím   napr.   na   osobu   obvineného,   jeho   osobné   pomery,   rozsah   potrebného dokazovania a náročnosti trestného konania.

V   prípade,   že   orgány   rozhodujúce   o   zotrvaní   obvineného   vo   väzbe   na   podklade zistených   skutočností   majú   za   to,   že   tu   existuje   dôvod   na   väzobné   trestné   stíhanie obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležite odôvodnili.“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   namietané   uznesenie   nespĺňa   náležitosti   súdneho rozhodnutia a v časti týkajúcej sa odôvodnenia je nepreskúmateľné, obmedzujúce sa iba na výpočet a opakovanie faktov z rozhodnutia súdu prvého stupňa a opravného prostriedku proti nemu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ dospel k názoru, že v jeho trestnej veci boli pri rozhodovaní   o jeho   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   o zamietnutí   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušené atribúty spravodlivého procesu.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo M. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 3 Tost 37/2011 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   novembra   2011   sp. zn. 3 Tost 37/2011 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne z väzby na slobodu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi M.   V. trovy právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na účet advokáta...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (najvyšší súd). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   s námietkou   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy poukazuje ústavný súd na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy   o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl. 46   ods. 1   ústavy (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými   sa   rozhoduje   o väzbe,   nie   sú   konaniami   o   trestnom   obvinení   a   ani   konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí špeciálna,   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe, v zásade   prísnejšia   právna   úprava   obsiahnutá   v   čl. 5   dohovoru   upravujúcom   právo na slobodu   a   bezpečnosť   (napr.   II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

Ústavný   súd   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v súvislosti s rozhodovaním   o osobnej   slobode   fyzickej   osoby   (zákonnosť   väzby)   spadá   (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri   III. ÚS 135/04,   III. ÚS 108/06).   Porušenie   práv garantovaných   týmito   článkami   ústavy   a dohovoru   však   sťažovateľ,   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nenamietal,   preto   s   prihliadnutím   na   viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol ústavný   súd   pristúpiť   k podrobnejšiemu   preskúmaniu   prípadného   porušenia   práv sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   (čl. 17   ústavy   a čl. 5   dohovoru)   v súvislosti   s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011, ktorým bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu sudcu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 20/2011 z 10. novembra 2011. Týmto uznesením sudcu špecializovaného súdu bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne bolo rozhodnuté o neprijatí jeho písomného sľubu a taktiež ani ponuky peňažnej záruky. Namietané uznesenie predstavuje vzhľadom na uvedené také rozhodnutie všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Keďže   neexistuje   vecná   súvislosť   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Tost 37/2011 z 30. novembra 2011, ktorým bolo podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodnuté o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu   sp. zn.   Tp 20/2011   z 10.   novembra   2011   o neprepustení   sťažovateľa   z väzby na slobodu, a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedených   argumentov   poznamenáva,   že   sa   oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pričom nedospel k názoru, že by jeho závery, aj keď   pomerne   stručné,   boli   zjavne   neodôvodnené   či   dokonca   arbitrárne,   a preto nezlučiteľné s právami sťažovateľa garantovanými mu ústavou alebo dohovorom.

Najvyšší súd v namietanom uznesení poukázal na pretrvávajúcu obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu, akcentujúc najmä skutočnosť, že v jeho prípade išlo o desiatky čiastkových útokov, ktorými mal páchať predmetnú trestnú činnosť po dlhý časový úsek, čo podľa názoru najvyššieho súdu samo osebe   predstavuje   konkrétne „skutočnosti   tvoriace   dostatočný   a rozumný   podklad“ dôvodnej obavy opodstatňujúcej existenciu preventívnej väzby [podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku].   Najvyšší   súd   poukázal   aj   na   to,   že „na   pretrvávajúcej   obave z pokračovania v trestnej činnosti obvineného V. nič nemení ani zmena v osobe konateľa spoločnosti“, a zároveň   dodal,   že „obhajobné   tvrdenia   obvineného M.   V. uvedené v písomnej   sťažnosti,   že   sa   trestnej   činnosti   nedopustil,   budú   predmetom   ďalšieho dokazovania.   V konečnom   dôsledku   rozhodovanie   o väzbe,   do   ktorého   spadá aj rozhodovanie   obvineného   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   nie   je   rozhodnutím   o vine alebo nevine obvineného.“.

Pokiaľ najvyšší súd v závere odôvodnenia namietaného uznesenia uviedol, že „keďže sťažnosť obvineného M. V. nie je dôvodná, rozhodol krajský súd tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por ako nedôvodnú zamietol“, ide podľa názoru ústavného súdu o zrejmú nesprávnosť,   ktorú   možno   kedykoľvek   opraviť   postupom   podľa   § 176   ods. 1   v spojení s § 182 Trestného poriadku, a preto tomuto pochybeniu nemožno pripísať takú relevanciu, ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   a konformnosť   namietaného uznesenia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že aj v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie príslušných článkov ústavy a dohovoru upravujúcich základné hmotné a tiež   procesné   atribúty   osobnej   slobody,   musel   by   dospieť   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   do   úvahy rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   uvedených   v petite   jeho   sťažnosti   (zrušenie namietaného   uznesenia,   prikázanie   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa   neodkladne z väzby na slobodu a úhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012