znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   o   sťažnosti   M.   S.   a A.   S.,   B.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   P.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   S.   a A.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. a A. S. trovy konania v sume   321,09   €   (slovom   tristodvadsaťjeden   eur   a   deväť   centov)   na   účet   ich   právneho zástupcu P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010 doručená sťažnosť M. S. a A. S., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou P., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:«... Navrhovatelia v konaní, ktorého je napadnuté rozhodnutie výsledkom, teda p. A. B., O. B., p. F. H. a p. J. H. (ďalej spolu len „navrhovatelia“) sa návrhom, podaným 19. februára   2004   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV.   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ako spoluvlastníci   nehnuteľností,   susediacich   s nehnuteľnosťou   a   realizovanou   stavbou sťažovateľov, domáhali nároku na náhradu škody v sume 600 698,- Sk s príslušenstvom, ktorá im podľa návrhu mala vzniknúť nepovolenou stavebnou činnosťou sťažovateľov tak, ako   bola   vyšpecifikovaná   v   znaleckom   posudku,   priloženom   k   návrhu   navrhovateľov. Okresný súd o návrhu konal v konaní sp. zn. 4 C 40/2004.

Sťažovatelia   v   reakcii   na   návrh   uviedli,   že   na   predmetnú   činnosť   mali   stavebné povolenie, ktoré bolo právoplatné a bolo zrušené až rok po jeho právoplatnosti, pričom po jeho   zrušení   stavebné   práce   nevykonávali.   Zároveň   namietali,   že   v   čase   výkonu stavebných prác na základe stavebného povolenia nedošlo k činnosti, ktorou by mohla byť a bola spôsobená škoda.

Okresný   súd   vo   veci   nariadil   znalecké   dokazovanie   a   ustanovil   21.   marca   2007 znalkyňu Ing. O. I., (ďalej len „znalkyňa“), ktorá dňa 21. júla 2007 predložila znalecký posudok č. 18/2007. Na základe tohto znaleckého posudku navrhovatelia vzali návrh v časti späť. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 30. mája 2008, sp. zn. 4 C 40/2004- 241,   pričom   znalecký   posudok   č.   18/2007   bol   kľúčovým   dôkazom,   na   základe   ktorého okresný súd (i) dospel k záveru o porušení právnej povinnosti sťažovateľov, aj (ii) ustálil výšku škody. Pokiaľ ide o zavinenie, okresný súd, s odkazom na § 420a ods. 1 a ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že ide o zodpovednosť objektívnu a príčinnú súvislosť   medzi   porušením   právnej   povinnosti   a   vznikom   škody   len   skonštatoval,   bez akéhokoľvek vysvetlenia dôvodov, na základe ktorých k tomu dospel.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   v   ktorom   namietli najmä   neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   povinnosti   a   vznikom   škody a samotný znalecký posudok č. 18/2007, ktorý bol pre prvostupňové rozhodnutie kľúčový. Zopakoval tiež aj to, že ich práce boli vykonávané na základe stavebného povolenia a tiež, že škoda na nehnuteľnosti navrhovateľov existovala v určitom rozsahu už pred začatím výkonu prác sťažovateľov, pričom navrhovatelia boli už v tom čase zaviazaní rozhodnutím stavebného úradu na prijatie stavebných opatrení, ktoré mali zabrániť práve vzniku škody, ktorá   bola   predmetom   žalovaného   nároku.   Poukázali   aj   na   to,   že   škoda   vznikla a pretrvávajúco vznikala v dôsledku pôsobenia nezachytávanej a neodvádzanej dažďovej vody zo strechy samotných navrhovateľov, ktorej zachytávanie a zvod odmietli realizovať vraj z dôvodu nedostatku peňazí a z dôvodu, že nemajú právnu povinnosť takúto stavebnú úpravu vykonať aj napriek tomu, že na jej vykonanie boli zaviazaní stavebným úradom. Ponuky sťažovateľov, že na vlastné náklady zabezpečia a vykonajú zachytávanie a odvod dažďovej   vody   zo   strechy,   navrhovatelia   odmietli.   K   podanému   odvolaniu   podali sťažovatelia aj doplnenie odvolania zo dňa 5. októbra 2009 v ktorom o. i. uviedli aj to, že znalecký   posudok   č.   18/2007   bol   vypracovaný   s   použitím   v   tom   čase   už   neúčinného právneho predpisu.

O odvolaní navrhovateľov rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský súd sa stotožnil s ustáleným skutkovým stavom a s odôvodnením okresného súdu a obmedzil sa na podrobnejšiu rekapituláciu argumentov v   prospech   identifikácie   činnosti,   ktorou   mala   vzniknúť   škoda   a   poškodení   majetku navrhovateľov,   v   ktorom   mala   škoda   spočívať,   pri   súčasnom   konštatovaní   príčinnej súvislosti medzi týmito dvomi skutočnosťami, opäť s odvolaním sa na znalecký posudok č. 18/2007.   Námietky   sťažovateľov   voči   znaleckému   posudku   č.   18/2007,   týkajúce   sa použitia neúčinného právneho predpisu, krajský súd vyhodnotil ako námietky neuplatnené pred súdom prvého stupňa a preto nenapĺňajúce kritériá uplatnenia odvolacieho dôvodu až v odvolacom konaní....

Zo   znaleckého   posudku   č.   18/2007,   časť   6   Použité   predpisy   vyplýva,   že na vypracovanie znaleckého posudku z odboru stavebníctva, na posúdenie nehnuteľnosti a spôsobených škôd, použil päť predpisov, z ktorých len jeden má priamy vzťah k predmetu posudku,   pričom   práve   tento   jeden   jediný   relevantný   právny   predpis   bol   v   čase vypracovania   znaleckého   posudku   už   sedem   rokov   neúčinný.   Ide   o   vyhlášku   MF   TIR č. 83/1976 Zb., ktorá bola zrušená novelou stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. Znalkyňa je pri vypracovaní znaleckého posudku zodpovedná za jeho obsah, a to aj ak si na čiastkové otázky   pribrala   konzultanta   z   odboru.   Inými   slovami,   obsah   znaleckého   posudku predstavuje vždy závery znalca, ktorý ho vypracúva. Ak obsahom znaleckého posudku sú odpovede   (aj)   na   otázky,   týkajúce   sa   konkrétnych   konštrukčných   riešení   stavby   a potrebných úprav či posudzovanie odborných, technických otázok a znalkyňa sama uvádza, že pri   ich posúdení   vychádzala z neúčinného predpisu...,   zbavuje to závery znaleckého posudku a v ňom obsiahnuté zistenia relevancie.

Sťažovatelia   si   uvedomujú,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   skúmať   správnosť znaleckých zistení v konaní o ústavnej sťažnosti. Zastávajú však názor,   že ak znalkyňa v znaleckom   posudku   sama   uvádza   ako   jediný   právny   predpis   so   vzťahom   k   odboru, v ktorom posudok vyhotovila, predpis, ktorý je neúčinný, postihuje to znalecký posudok vadou, ktorá nie je formálna, ale má zásadný dopad na relevanciu a teda aj prípustnosť takéhoto   dôkazu.   Túto   vadu   mal   vziať   do   úvahy   okresný   súd,   aj   krajský   súd   a   pri vyhodnotení tohto kľúčového dôkazu dať jasnú odpoveď na otázku, prečo dospel k záveru, že táto vada nemá vplyv na relevanciu obsahu znaleckého posudku k veci samej.

Postup krajského súdu, ktorým tieto námietky sťažovateľov odmietol ako nespôsobilé byť dôvodom odvolania, neobstoja, keďže nešlo o uplatnenie skutočností, ktoré v rámci kontradiktórnosti   procesu   mali   uplatniť   sťažovatelia   už   v konaní   na   prvom   stupni.   Išlo o skutočnosti, na ktoré je súd pri hodnotení dôkazu povinný prihliadať ex offo, pretože v opačnom prípade vyvstávajú zásadné pochybnosti o zákonnosti a spravodlivosti celého konania, postaveného na takomto dôkaze.

Vo vzťahu k znaleckému posudku v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako aj napadnutého rozhodnutia považujú sťažovatelia za dôležité upriamiť pozornosť aj na fakt, že podľa OSP je súd povinný položiť znalcovi len skutkové otázky a vyvarovať sa otázok, ktoré sa vzťahujú na právne posúdenie predmetu znaleckého posudku – a opačne, do pôsobnosti znalca nepatrí ani vykonávanie dôkazov a posudzovanie právnych otázok. Zo znaleckého   posudku   č.   18/2007   celkom   zjavne   vyplýva,   že   znalkyňa   v   otázke   č.   2 posudzovala   aj   oprávnenie   sťažovateľov   uskutočňovať   konkrétne   činnosti   na   základe stavebného povolenia a konštatovala porušenie stavebného zákona. Inými slovami, ustálila skutkový stav a identifikovala právnu normu, pod ktorú tento stav subsumovala a vyslovila záver   o   porušení   zákona,   resp.   postupe   sťažovateľov   v   súlade   s   rozhodnutím   orgánu aplikácie   práva.   Rovnako   postupovala   vo   vzťahu   k   záveru   o   príčinnej   súvislosti   medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Tento záver „prevzal“ aj okresný s potvrdil aj krajský súd, pričom sa odvolal práve a len na predmetný znalecký posudok. Okresný súd v rozsudku na str. 5 ods. 6 uvádza, že „Vykonaným znaleckým dokazovaním mal súd za preukázané,   že   odporcovia   realizovali   výstavbu...   bez   stavebného   povolenia,   ktoré   má garantovať dodržiavanie zákona... Odporcovia v I. a II. rade pri uskutočňovaní stavieb sa dopustili   porušení   príslušných   ustanovení   Stavebného   zákona...“.   Rovnako   konštatuje existenciu príčinnej súvislosti.   Podľa   sťažovateľov znalkyňa nebola   oprávnená   hodnotiť právne   otázky   a   tieto   jej   závery   nemali   byť   pre   súd   relevantné   pri   posudzovaní protiprávnosti konania či oprávnenosti vykonávať stavebnú činnosť sťažovateľom.... Z   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   protiprávnosti   činnosti sťažovateľov vyplýva, že pre záver o protiprávnom konaní, o porušení povinnosti zo zákona a   stavebného   povolenia,   bol   pre   okresný   súd   rozhodujúcim   znalecký   posudok.   Inými slovami,   v   posúdení   právnej   otázky   súd   vychádzal   z   jej   posúdenia   znalcom.   Iný   záver stručné   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   (str.   5   ods.   6   a   7)   neumožňuje,   keďže okresný súd, okrem referencie na znalecké dokazovanie, nedal žiadnu odpoveď na to, akými úvahami sa riadil a z akých dôvodov dospel k záveru, že sťažovatelia realizovali činnosť bez stavebného povolenia a taktiež neidentifikoval žiadne ustanovenie stavebného zákona, ktoré mali sťažovatelia porušiť a akým konaním ho mali porušiť – uviedol len, že sa dopustili porušení   „príslušných   ustanovení“   stavebného   zákona,   čo   ani   pri   najlepšej   vôli   nie   je možné považovať za jasné odôvodnenie. Krajský súd bol síce podrobnejší,... ale rovnako nedal žiadnu odpoveď na otázku, aké konkrétne zákonné ustanovenie či na základe zákona vydané rozhodnutie bolo ktorou činnosťou porušené....

Vo vzťahu k právnej kvalifikácii krajský súd odkázal na rozsudok okresného súdu preto sa budú sťažovatelia ďalej zaoberať len ním. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný   súd   samotnú právnu kvalifikáciu zodpovednosti   za   škodu   ustálil   na   objektívnej zodpovednosti za škodu (str. 5 ods. 7). Vo vzťahu k objektívnej zodpovednosti okresný súd v odôvodnení na str. 5 rozsudku citoval ustanovenia o (objektívnej) zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, s odkazom na § 420a ods. 1 a ods. 2 písm. c) OZ, podľa ktorých „každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.“ (ods. 1) a „Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená... oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti“ [ods. 2 písm. c)]. Z uvedeného by malo vyplývať, že ak súd dospel k záveru o objektívnej zodpovednosti (str. 5 ods. 7) a zároveň ako relevantné právne normy citoval § 420a ods. 1 a 2 písm. c) OZ, potom tieto právne normy by mali byť tými, pod ktoré by sa mal zistený skutkový stav subsumovať, vedúc   tak   k   záveru,   ktorý   okresný   súd   na   str.   5   ods.   7   uvádza.   Znamenalo   by   to,   že sťažovatelia vykonávali prevádzkovú činnosť, ako ju definuje § 420a ods. 2 písm. c) OZ, teda   oprávnené   vykonávanie   prác,   ktoré   inému   spôsobí   škodu.   To   je   však   v   priamom rozpore s tvrdeniami okresného aj krajského súdu o tom, že činnosť sťažovateľov bola neoprávnená, resp. v rozpore so zákonom a stavebným povolením. Odôvodnenie okresného súdu teda v základnej otázke právnej kvalifikácie obsahuje tvrdenia, ktoré sa navzájom vylučujú a činia tak záver okresného súdu v plnom rozsahu svojvoľným.

Okresný súd tiež cituje ustanovenie § 420 OZ, ktoré však pre vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje aj zavinenie. Odhliadnuc od toho, že k zavineniu sa súdy nevyjadrili vôbec, je citácia § 420 OZ v priamom rozpore so záverom súdov, že zodpovednosť za škodu na strane sťažovateľov, je zodpovednosťou objektívnou.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že závery súdov v základnej otázke, v otázke právnej kvalifikácie zodpovednosti za škodu, ktorá mala založiť nárok, priznaný navrhovateľom, sú z dôvodu neodstrániteľných vnútorných rozporov nepreskúmateľné a tým je odôvodnenie oboch rozhodnutí v rozpore s požiadavkou,   ktorú na   odôvodnenie kladie čl.   46   ods.   1 ústavy....

Sťažovatelia...   chcú...   poukázať   na   fakt,   že   v   samotnom   znaleckom   posudku   sa konštatuje,   že   niektoré   činnosti,   ktoré   súdy   vyhodnotili   ako   protiprávne   a   majúce   za následok vznik škody, boli znalcom označené ako tie, ktoré ku škode neviedli. A naopak, kým posudok ako škodu v dôsledku spojenia budov konštatuje zavlhnutie múru, tak v sume náhrady škody boli zohľadnené aj položky, ktoré so sanáciou škody nesúvisia alebo súvisia len nepriamo, ako riešenie možných situácií, ktoré však v čase rozhodnutí nenastali.... So   skutkovým   stavom   súvisiacou   otázkou   je   aj   otázka   rozsahu   zodpovednosti sťažovateľov   za   škodu,   ktorá   mala   byť   spôsobená.   Uvedomujúc   si,   že   je   to   otázka   na všeobecný súd....

Okresný súd sa vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti obmedzil na jednu vetu, s   referenciou   na   znalecký   posudok,   a   skonštatoval,   že   „...   medzi   porušením   právnej povinnosti a vznikom škody je príčinná súvislosť“. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd k otázke príčinnej súvislosti uvádza jednotlivé činnosti sťažovateľov, bez bližšej špecifikácie, kedy k nim došlo a tiež jednotlivé škody na nehnuteľnosti navrhovateľov, opäť bez bližšej špecifikácie... a pridáva sa k záverom okresného súdu, že podmienka príčinnej súvislosti   bola   splnená.   Ako   uvádzajú   sťažovatelia   v   časti   3.2.2,   súdy   sa   nedostatočne vysporiadali   s   identifikáciou   protiprávneho   konania,   čo   samo   osebe   vylučuje   možnosť určenia príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a škodou. Inými slovami, ak nepoznám jednu skutočnosť, nemôžem určiť, či v príčinnej súvislosti s ňou nastala iná skutočnosť.... Ak mal súd informáciu o tom, že nehnuteľnosť navrhovateľov bola alebo mohla byť poškodená v dôsledku nečinnosti navrhovateľov vo vzťahu k údržbe ich nehnuteľnosti, o to viac úsilia mal vyvinúť na to, aby zistil, či výlučným a jediným dôvodom vzniku žalovanej škody bola činnosť sťažovateľov alebo či táto škoda mohla vzniknúť (sčasti alebo úplne) aj nečinnosťou   navrhovateľov   a   neplnením   povinností,   ktoré   im   stavebný   úrad   uložil. Rezignácia na takéto zistenie alebo na uvedenie dôvodov, prečo to nie je pre rozhodnutie vo veci   podstatné,   postihuje   konanie   a   rozhodnutie   okresného   a   krajského   súdu   vadou, zakladajúcou porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľov M. S. a A. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave zo dňa 26. januára 2010, sp. zn. 5 Co 260/08-315, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa sp. zn. 26. januára 2010, sp. zn. 5 Co   260/08-315,   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom M. S: a A. S. sa spoločne priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur (slovom jedentisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný mu zaplatiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom M. S. a A. S. spoločne náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   vrátane   DPH,   na   účet   ich   právneho   zástupcu   do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže zistil, že sú   splnené ústavné a zákonné predpoklady   na prijatie sťažnosti   sťažovateľov na ďalšie konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 71/2011-19 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   15.   marca   2011 predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti sťažovateľov.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. apríla 2011, okrem iného uviedla:

„... V odôvodnení napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave sa odvolací súd (a konštatujú to aj sťažovatelia), obmedzil na podrobnejšiu rekapituláciu argumentov ohľadom   skutočností,   ktoré   boli   príčinou   vzniku   škody   na   strane   navrhovateľov, v intenciách odvolacích dôvodov. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku či argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, či zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, preskúmavaného v odvolacom konaní. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa odvolací súd rovnako vyjadril aj k otázke sporného znaleckého posudku Doc. Ing. O. I., CSc., č. 18/2007 zo dňa 21. 07. 2007, ktorý sa nakoniec vyjadroval k odborným otázkam ohľadne mechanizmu a príčin vzniku škody, tiež k možnostiam odstránenia následkov v smere posúdenia možností uvedenia do pôvodného stavu, resp. nevyhnutnosti náhrady škody v peniazoch.

Pokiaľ sa znalkyňa vyjadrovala aj k otázke príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vzniku škody, odpovedala len na otázky odporcov v konaní, teda samotných sťažovateľov (viď druhá strana posudku, otázka č. 11 až 13), ktorí teraz riešenie právnych otázok znalkyňou namietajú.

Pre úplnosť poukazujem na skutočnosť, že zo spisu vyplýva aj to, že sťažovatelia v postavení odporcov, podali dňa 15. 07. 2010 na súde prvého stupňa, návrh na obnovu konania, vedeného pôvodne na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 4 C 40/2004. Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ÚS SR.“Sťažovatelia   na   stanovisko   krajského   súdu   reagovali   vyjadrením   a   oznámením z 18. apríla   2011   (doručeným   ústavnému súdu   20.   apríla   2011),   v ktorom   okrem   iného uviedli:

«Podstatou námietok uvedených v návrhu sťažovateľov, doručených Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dňa 18. mája 2010, je výhrada, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo dňa 26. januára 2010, sp. zn. 5 Co 260/08-315 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) nebol dostatočne odôvodnený vo vzťahu k aplikácii záverov zo znaleckého posudku,   ktorý   Okresný súd Bratislava IV   (ďalej len „okresný súd“), a neskôr krajský súd, vzal bez ďalšieho za základ svojho rozhodnutia. Pre závery okresného súdu o protiprávnom konaní sťažovateľov (t. j. o porušení povinnosti zo zákona a stavebného povolenia) bol totiž rozhodujúcim znalecký posudok, pričom   okresný   súd   pri   posúdení   právnej   otázky   vychádzal   výlučne   z   jej   posúdenia znalkyňou. Iný záver stručné odôvodnenie rozsudku okresného súdu (str. 5 ods. 6 a 7) neumožňuje,   keďže   okresný   súd,   okrem   referencie   na   znalecké   dokazovanie,   nedal vo svojom rozhodnutí žiadnu odpoveď na to, akými úvahami sa riadil (neuviedol z akých dôvodov   dospel   k   záveru,   že   sťažovatelia   realizovali   činnosť   bez   stavebného   povolenia a taktiež neidentifikoval žiadne ustanovenie stavebného zákona, ktoré by mali sťažovatelia porušiť a akým konaním ho mali porušiť – uviedol len, že sa dopustili porušení „príslušných ustanovení“). Tento záver „prevzal“ a potvrdil aj krajský súd v napadnutom rozhodnutí, pričom sa odvolal práve a len na predmetný znalecký posudok.

V skratke, vzhľadom na to, že znalkyňa nebola oprávnená hodnotiť právne otázky, resp.   jej   právne   závery   nemôžu   byť   pre   súd   relevantné   pri   posudzovaní   protiprávnosti konania či oprávnenosti vykonávať stavebnú činnosť sťažovateľov, súd nemohol z týchto záverov   vychádzať   tak,   že   na   ne   len   odkázal,   bez   toho,   aby   sa   právnym   posúdením protiprávnosti   konania   sťažovateľov,   príp.   protiprávnosti   ostatných   účastníkov   súdneho konania,   sám   v   odôvodnení   náležite   vysporiadal.   V   tomto   smere   je   preto   irelevantná námietka krajského súdu, že to mohli byť aj sťažovatelia, ktorí mohli znalcovi klásť otázky týkajúce sa týchto okolností – súd totiž ani v takom prípade nie je zbavený povinnosti právne posúdiť vec.

Námietku, že sťažovatelia podali návrh na obnovu konania považujú sťažovatelia za nedôvodnú, pretože podanie tohto návrhu nepredstavuje žiadnu prekážku pre poskytnutie ústavnej pred tým postupom krajského súdu, ktorý sťažovatelia namietajú.

Z uvedených dôvodov majú sťažovatelia za to, že vyjadrenie krajského súdu nijako nespochybňuje   relevanciu   ich   námietok   voči   napadnutému   rozhodnutiu.   Sťažovatelia   sú preto nútení v celom rozsahu trvať na svojej sťažnosti.

Súčasne Vám zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.»

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdenie,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu   č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 potvrdzujúci právny názor prvostupňového súdu vyslovený v rozsudku č. k. 4 C 40/2004-241 z 30. mája 2008 v časti o „uložení“ povinnosti sťažovateľom spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom v I. – IV.   rade   sumu   271   552   Sk   s   15,5   %   úrokom   z   omeškania   od   19.   februára   2004 do zaplatenia, má také závažné nedostatky, ktoré majú za následok porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia považujú za «najzásadnejšie vady odôvodnenia (i) právnu kvalifikáciu zodpovednosti za škodu na strane sťažovateľov a (ii) spôsob   ustálenia   skutkového   stavu   a   s   ním   spojenej   otázky   „spoluzodpovednosti“ navrhovateľov a (iii) absenciu akéhokoľvek odôvodnenia príčinnej súvislosti».

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V   súlade   s   už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Krajský súd dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) je vecne správny, čo ho viedlo k jeho potvrdeniu v zmysle § 219 ods. 1 OSP v   znení   účinnom   od   15.   októbra   2008.   Keďže   sa   v   podstatnom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odôvodnenie svojho rozhodnutia na konštatovanie   správnosti   dôvodov   uvedených   súdom   prvého   stupňa.   Z   rozsudku okresného   súdu   č.   k.   4   C   40/2004-241   z   30.   mája   2008   vyplýva,   že   tento   súd   ustálil zodpovednosť za škodu ako objektívnu zodpovednosť.

V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   odkazuje   krajský   súd   na   ustanovenia o objektívnej   zodpovednosti   obsiahnuté   v   §   420a   ods.   1   a   2   písm.   c)   Občianskeho zákonníka, podľa ktorých

„Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou“ (§ 420a ods. 1 Občianskeho zákonníka), a

„Škoda je spôsobená prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená... oprávneným   vykonávaním   alebo   zabezpečením   prác,   ktorými   sa   spôsobí   inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti“ [420a ods. 2, písm. c) Občianskeho zákonníka].

Okrem uvedených ustanovení okresný súd a krajský súd citujú aj ustanovenie § 420 ods.   1 Občianskeho zákonníka („Každý zodpovedá za škodu,   ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“) vyžadujúce pre vznik zodpovednosti zavinenie.

Podstata   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   je   vyjadrená v odôvodnení rozsudku č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 takto:

„Vo veci samej súd prvého stupňa po právnej stránke poukázal na ust. § 420 ods. 1, § 420a ods. 2 písm. c/ O. z. konštatoval, že škoda na rodinnom dome navrhovateľov je v priamej   príčinnej   súvislosti   s   realizáciou   stavby   ateliéru.   Odporcovia   spôsobili navrhovateľom na ich rodinnom dome v príčinnej súvislosti s ich konaním škodu. Výška skutočnej škody je...

Z   vykonaného   dokazovania   pri   hodnotení   dôkazov   jednotlivo   i   vo   vzájomných súvislostiach mal súd prvého stupňa preukázané, že návrh bol podaný dôvodne. Vykonaným znaleckým dokazovaním mal súd za preukázané, že odporcovia v I. a II. rade realizovali výstavbu   rodinného   domu   a   ateliéru   s   garážou   bez   stavebného   povolenia,   ktoré   má garantovať dodržiavanie zákona stavebníkom pri realizácii stavby. Odporcovia 1. a 2. pri uskutočňovaní stavieb sa dopustili porušenia príslušných ustanovení Stavebného zákona a nepovolenou činnosťou spôsobili škodu na susedných nehnuteľnostiach, a preto im súd v súlade s vyššie cit. ust. zákona uložil povinnosť náhrady škody...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   sa   v   podstatnom   rozsahu   stotožňuje i s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. 10. 2008. Len pre úplnosť konštatuje odvolací súd, že z tvrdení navrhovateľov nevyplývalo, že iba   realizáciou   nepovolenej   stavebnej   činnosti   naplnili   odporcovia   všetky   predpoklady zodpovednosti   za   škodu.   Už   z   opísania   rozhodujúcich   skutočností   v   návrhu   na   začatie konania, ale aj ich doplnení po realizovanom znaleckom dokazovaní v priebehu konania vyplýva, že vznik škody na majetku navrhovateľov títo odvíjali od konkrétnych nedovolených zásahov odporcov do domu navrhovateľov (osekanie rímsy, primurovanie nosného múru domu odporcov k domu navrhovateľov, postavenie krovu odporcov na pomúrnicu domu navrhovateľov), ktoré zásahy mali za následok znemožnenie voľného odtoku dažďovej vody zo strechy domu navrhovateľov v časti pôvodne existujúcej valbovej časti strechy (pred stavebnými zásahmi bol medzi obomi stavbami dostatočný priestor na voľný odtok vody zo strechy domu navrhovateľov na ich pozemok, dnes zastavaný stavbou odporcov), resp. ktoré zásahy vytvorili podmienky pre zhromažďovanie snehovej masy (realizácia štítovej časti strešnej konštrukcie domu odporcov v tesnej blízkosti valbovej časti strechy domu navrhovateľov) a následné zatekanie vody z topiaceho sa snehu (nielen do konštrukcie domu navrhovateľov, ale i odporcov), či možnosti deštrukcie strešnej konštrukcie domu navrhovateľov pod množstvom napadaného snehu.

Skutočnosť,   že   odporcovia   realizovali   stavbu   či   rekonštrukciu   garáže   a   ateliéru v rozpore so stavebným povolením je zrejmá už len zo skutočnosti, že časť nosného múru ich domu   stojí   na   pozemku   vo   vlastníctve   navrhovateľov,   odporcovia   teda   nedodržali   pri údajnej rekonštrukcii ani pôvodný pôdorys stavby v ich vlastníctve, došlo tak k zhotoveniu stavby novej, navyše čiastočne postavenej na cudzom pozemku.

Práve   v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedenými   protiprávnymi   zásahmi   odporcov došlo   na   strane   navrhovateľov   k   vzniku   škody,   predstavujúcej   náklady   na   realizáciu opatrení v smere odstránenia či minimalizovania negatívnych vplyvov stavebných zásahov odporcov,   pri   zrejmej   nemožnosti   uvedenia   do   predošlého   stavu   (§   442   ods.   3   O.   z.). Ku možnosti a účelnosti jednotlivých technických opatrení sa v priebehu konania vyjadrilo viacero znalcov, pričom ale tieto opatrenia nemajú smerovať len k vysušeniu zavlhnutého múru (ako sa nesprávne domnievajú odporcovia v odvolaní), ale odstráneniu samotných príčin zatekania a hromadenia snehu v styku oboch stavieb, nakoniec znalkyňa Doc. Ing. I. jednoznačne   pri   pripomienkovaní   položkového   rozpočtu   Pavla   Streleckého   vo svojom znaleckom   posudku   zohľadnila   najmä   nesúhlasné   stanovisko   odporcov   ohľadne neprimeranosti výšky náhrady škody.“

Z citovaného   vyplýva,   že   na   jednej   strane   krajský   súd   v namietanom   rozsudku okresným   súdom   zistený   skutkový   stav   subsumoval   (v   zhode   s okresným   súdom)   pod § 420a ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka (ktorý upravuje objektívnu zodpovednosť za škodu), t. j. vychádzal z toho, že ku škode na rodinnom dome navrhovateľov malo dôjsť v súvislosti s prevádzkovou činnosťou sťažovateľov; na druhej strane sú v rozpore s týmto záverom   ďalšie   tvrdenia   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   vychádzajú   z toho,   že činnosť   sťažovateľov   bola   v danom   prípade   neoprávnená,   resp.   v rozpore   so   zákonom a so stavebným   povolením   s následným   použitím   odkazu   na   §   420   ods.   1   Občianskeho zákonníka, ktorý zakladá subjektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu. Tieto tvrdenia, ako aj   záver   o ustanovení   zodpovednosti   sťažovateľov   za   vzniknutú   škodu   je   v rozpore s predchádzajúcou argumentačnou líniou založenou na vyslovení objektívnej zodpovednosti sťažovateľov. Tieto skutočnosti spôsobujú vnútornú protirečivosť namietaného rozsudku krajského súdu.

Vo vzťahu k otázke rozsahu zodpovednosti sťažovateľov za škodu sa okresný súd ani krajský súd nevyrovnali s mierou spoluzavinenia navrhovateľov za stav ich nehnuteľnosti, ktorý podľa odporcov (sťažovateľov) spočíval v ich (ne)konaní, čo mohlo ovplyvniť aj určenie rozsahu ich nároku na náhradu škody.

S odpoveďami na uvedené otázky v rámci napadnutého odôvodnenia krajského súdu je spätá aj otázka príčinnej súvislosti „len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou, a nie medzi udalosťou, ktorá je už ďalšou škodou“. Závery okresného súdu   a   krajského   súdu   o   príčinnej   súvislosti   v   ich   rozsudkoch   majú   značne   formálnu povahu. Krajský súd k otázke príčinnej súvislosti uvádza jednotlivé činnosti sťažovateľov, ale bez bližšej identifikácie (kedy k nim došlo), rovnako rieši aj otázky jednotlivých druhov škôd,   opakujúc   nedostatočne   odôvodnený   záver   okresného   súdu,   že „medzi   porušením právnej   povinnosti   a   vznikom   škody   je   príčinná   súvislosť“. Odôvodnenie   rozsudku krajského súdu implikuje záver o tom, že výlučným a jediným dôvodom vzniku žalovanej škody   bola   činnosť   sťažovateľov;   v   rámci   dokazovania   tento   súd   (ani   okresný   súd) neskúmal, a preto ani neposudzoval a nepripustil možnosť vzniku tejto škody (čiastočne alebo úplne) v dôsledku nečinnosti navrhovateľov, resp. ne(s)plnenia ich povinností, ktoré im uložil stavebný úrad ešte v roku 2003.

Vypracovaniu   dôsledného   a   presvedčivého   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   mal krajský   súd   venovať   zvýšenú   pozornosť.   Krajský   súd   sa   nepresvedčivo   a   nedostatočne vyrovnal s odôvodnením svojho rozhodnutia, neustálil základnú otázku právnej kvalifikácie zodpovednosti,   nezaoberal   sa   otázkou   „spoluzodpovednosti“   navrhovateľov   (žalobcov), vo vzťahu k realizácii výstavby rodinného domu a ateliéru s garážou raz konštatoval, že sa uskutočnila „bez stavebného povolenia“, na inom mieste zas, že sa realizovala „v rozpore so   stavebným   povolením“.   V   rámci   odôvodnenia   neuviedol,   o   aký   výklad   a   aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   ktorých „porušenia   sa   dopustili“ odporcovia (sťažovatelia) pri stavbách, sa opieral, nedôsledne riešil otázku posudzovania príčinnej súvislosti pri vzniku jednotlivých škôd.

Uvedené závery všeobecných súdov, okresného súdu a krajského súdu, sú v otázke základnej   právnej   kvalifikácie   z   dôvodu   neodstrániteľných   vnútorných   rozporov nepreskúmateľné. Tým je ich odôvodnenie v rozpore s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie kladie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na ďalšie uvedené závery ústavný súd konštatuje, že zistené nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu spolu dosahujú takú intenzitu, že to viedlo ústavný súd k záveru, že krajský súd svojím rozsudkom č. k. 5 Co 260/08-315 z 26. januára 2010 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   označených základných práv sťažovateľov, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Krajský súd bude v ďalšom konaní viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona   o   ústavnom   súde);   jeho   povinnosťou   bude   najmä   odstrániť   nedostatky konkretizované v časti II tohto nálezu (najmä vyrovnanie sa s otázkou, či v danom prípade ide o subjektívnu alebo objektívnu zodpovednosť) a rešpektovať pritom relevantné ústavne princípy.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   odstránenie   vytýkaných nedostatkov pri novom rozhodnutí vo veci nemusí viesť v konečnom dôsledku k zmene (výroku) rozhodnutia krajského súdu, t. j. k rozhodnutiu v prospech sťažovateľov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.   Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume 1   000   €.   Vzhľadom   na   povahu   veci   ústavný   súd   považoval   zrušenie   namietaného rozhodnutia krajského súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie za dostatočné a požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľom nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom Mgr. M. K., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) urobené v roku 2010 v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z toho, že úkony   boli   vykonané pri   spoločnom   zastupovaní   dvoch   sťažovateľov.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, t. j. pri vykonaní dvoch   úkonov   právnej   služby   za   dve   spoločne   zastupované   osoby   by   potom   odmena predstavovala sumu 480,92 €, avšak po jej znížení o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €). K takto vypočítanej sume je potrebné pripočítať 19 % DPH, t. j. 51,16 €, pretože advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v celkovej sume 321,09 €.

Krajský   súd   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011