znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. B., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2008 doručená sťažnosť Ing. Š. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. M., H., ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008.

Prípisom z 2. júla 2008 doručeným ústavnému súdu 4. júla 2008 sťažovateľ doplnil chýbajúcu listinnú dokumentáciu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 30. mája 2006 podal Okresnému súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru proti obchodnej spoločnosti CH., a. s., S. (ďalej len „žalovaná“). Ako jeden z hlavných dôvodov   neplatnosti   výpovede   sťažovateľ   uviedol   rozpor „so   Smernicou   generálneho riaditeľa S-05/2003-OR.

Podľa Smernice S-05/2003-OR bod 5.7.10 Morálno spoločenské ocenenie pôvodcov V a D, ÚVz a zlepšovateľov:

5.7.10.1.   Vedenie   spoločnosti   oceňuje   pôvodcov   V,   ÚVz,   D   a ZN   na   základe dosiahnutých výsledkov z titulu dosahovania ekonomických prínosov v spoločnosti rôznymi spôsobmi.   Okrem   toho   vedenie   spoločnosti   za   inak   rovnakých   podmienok   pre   všetkých zamestnancov   zvýhodňuje   pôvodcov   vynálezov   a zlepšovateľov   za   riešenia,   ktorými   sa dosiahol prínos najmenej 1 mil. Sk takto:

5.7.10.5.   Garantuje   sa   zamestnanosť   v spoločnosti   zlepšovateľom   v prípade prepúšťania z organizačných dôvodov.

Z doslovného   výkladu   ustanovení   tejto   smernice   jednoznačne   vyplýva,   že zamestnanec   žalovanej   spoločnosti   resp.   pôvodca   vynálezu,   ktorého   riešenie   má   pre žalovanú spoločnosť prínos nad 1 mil. Sk, má garantovanú zamestnanosť v spoločnosti.“.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 11 C 87/2006 z 11. septembra 2007 zamietol.

Podľa   sťažovateľa   odôvodnenie   rozsudku   prvostupňového   súdu,   že „vo   funkcii, v akej bol žalobca na danom úseku pred ukončením pracovného pomeru boli ďalší dvaja zamestnanci, ktorí boli takisto zlepšovateľmi, vynálezcami, a záleží výlučne na žalovanej s kým ukončí pracovný pomer, neobstojí.   Taká istá ochrana v zmysle smernice by bola poskytnutá   týmto   dvom   zamestnancom   iba   v tom   prípade,   ak   by   ich   vynálezcovská a zlepšovateľská   činnosť   znamenala   pre   spoločnosť   prínos   nad   1   milión   korún.   Táto skutočnosť zo strany žalovanej nebola žiadnym spôsobom preukázaná a nie je zrejmé na základe akých skutočností dospel súd k týmto zisteniam.“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   6/2008   z   18.   februára   2008   o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   nesprávne   rozhodol,   keď   mu   nepriznal   ochranu garantovanú vnútropodnikovým predpisom. Namietajúc závery odvolacieho súdu týkajúce sa právnej záväznosti vnútropodnikových smerníc sťažovateľ argumentoval, že „je vecou zamestnávateľa,   ak   garantuje   zamestnanosť   v spoločnosti   zlepšovateľom,   ktorých   prínos predstavuje   suma   nad   1   milión   korún   slovenských   a na   vydanie   tejto   vnútropodnikovej smernice   odkazuje   aj   kolektívna   zmluva.   Na   základe   tejto   skutočnosti   bol   sťažovateľ motivovaný vo svojej práci aby prínos jeho vynálezu spĺňal kritéria, na základe ktorých by mu bola garantovaná zamestnanosť.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Košiciach považujem   za   zjavne   neodôvodnené   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   6/2008   z   18.   februára   2008,   zrušil   predmetný   rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   v   prípise   sp.   zn. 1 SprV/872/2008 z 30. decembra 2008 doručenom ústavnému súdu 8. januára 2009 vyjadril k sťažnosti, pričom navrhol, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel s poukazom na nedostatok príčinnej súvislosti „medzi konaním Krajského súdu v Košiciach a možným porušením základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného práva   alebo slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   najskôr   poukázal   na   obsah   odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý zamietol žalobu (sťažovateľa). Okrem iného uviedol, že „predmetom sporu je neplatnosť výpovede daná žalobcovi žalovanou z dôvodu nadbytočnosti podľa cit. ust. §-u 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca sa stal pre ňu nadbytočným v dôsledku organizačnej zmeny a zníženiu stavu zamestnancov s cieľom   zvýšiť   efektívnosť   práce.   K tejto   organizačnej   zmene   v organizačnej   štruktúre žalovanej došlo na základe uznesenia predstavenstva žalovanej č. 256/2005 zo zasadnutia predstavenstva žalovanej dňa 4. 11. 2005, ktorým bola schválená s účinnosťou od 1. 12. 2005   (č.   1.   65),   ku   ktorej   došlo   z dôvodu   zvýšenia   efektívnosti   práce.   V dôsledku   tejto organizačnej   zmeny   u žalovanej   došlo   k zníženiu   stavu   zamestnancov   žalovanej   a teda k rozviazaniu pracovného pomeru nielen so žalobcom, ale aj s ďalšími pracovníkmi o čom svedčí aj príloha č. 1 žiadosti na prerokovanie výpovede zo 16. 11. 2005 adresovanej A. Ch., a. s. S., t. j. zoznam zamestnancov na prerokovanie výpovede (č. 1. 23, 24). Je teda nepochybné,   že k organizačnej   zmene   u žalovanej   došlo   a v dôsledku   nej   došlo   aj k skončeniu   pracovného   pomeru   so   žalobcom.   Z vyššie   označených   listinných   dôkazov vyplýva, že po tejto organizačnej zmene došlo k zníženiu stavu zamestnancov na odbore výskumu a vývoja kde pôsobil žalobca vo funkcii Špecialistu - seniora pre F. a N., keď došlo k zrušeniu tejto funkcie (č. 1. 20, 22). Tvrdenie žalobcu, že jeho funkcia zrušená nebola a že ju naďalej vykonával iný pracovník žalovanej Ing. M. v konaní preukázaná nebola. Ako vyplýva z jeho popisu práce zo dňa 1. 1. 2006 (č. 1. 11) Ing. R. M. po 1. 1. 2006 vykonával u žalovanej funkciu špecialista - technológ pre rozvoj aldehydovej chémie a ani z tohto popisu práce nevyplýva, žeby nahradil žalobcu a vykonával pracovné úlohy, ktorými bol poverený   dovtedy   žalobca.   Ani   ďalšie   dôkazy   navrhované   žalobcom,   a to záznamy z laboratórnych denníkov (č. 1. 73 - 160), výpovede svedkov Ing. M. (č. 1. 163), Ing. M. B. (č. 1. 167), RNDr. I. Ch. (č. 1. 182), Ing. M. J. nepotvrdili, žeby namiesto žalobcu bol prijatý na jeho miesto Ing. M. a teda, že sa nestal pre žalovanú nadbytočným. Naopak vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že na základe organizačnej zmeny u žalovanej došlo k zníženiu pracovných miest s cieľom zefektívniť jej prácu a v dôsledku toho   bol   skončený   pracovný   pomer   so žalobcom   výpoveďou.   Je   teda   na   rozhodnutí samotného zamestnávateľa - žalovanej, s ktorými z pracovníkov z uvedeného dôvodu skončí pracovný   pomer   a preto   v tomto   prípade   neobstojí   tvrdenie   žalobcu,   že   to   bolo   z toho dôvodu, že neakceptoval navrhované podmienky žalovanej týkajúce sa jeho odmeňovania za ním objavené patenty a táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu,   že   žalovaná   s ním   nemohla   ukončiť   pracovný   pomer   z dôvodu   organizačných zmien, pretože Smernica generálneho riaditeľa S-05/2003-OR bod 5.7.10.5 zo dňa 9. 4. 2003 (č. 1. 8) mu garantuje ako zlepšovateľovi zamestnanosť u žalovanej, pričom on je pôvodcom niekoľkých vynálezov u žalovanej vo funkcii v akej bol žalobca na danom úseku pred   ukončením   pracovného   pomeru   boli   ďalší   dvaja   zamestnanci,   ktorí   boli   takisto zlepšovateľmi, vynálezcami ako aj žalobca a keďže v dôsledku organizačnej zmeny došlo k zníženiu   stavu   týchto   pracovníkov   nie   je   možné   mu   takúto   ochranu   zo   strany zamestnávateľa poskytnúť a závisí výlučne na ňom, s ktorým z nich skončí pracovný pomer. Vzhľadom k tomu, že žalovaná nemala pre žalobcu inú vhodnú prácu v mieste výkonu práce o čom svedčí aj skutočnosť, ktorú potvrdil samotný žalobca, že v čase plynutia výpovednej doby mu poskytla platené voľno, pretože pre neho nemala vhodnú prácu tak s ním pracovný pomer   ukončila.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   výpoveď   bola   riadne v súlade s ust. §-u 74 Zákonníka práce prerokovaná so zástupcami zamestnancov, v tomto prípade A. Ch., a. s. S. dňa 25. 11. 2005 (č. 1. 24, 25). Súd teda na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výpoveď daná žalobcovi žalovanou listom zo dňa 2. 12. 2005 č. 6000/Da/259, ktorá bola doručená žalobcovi 5. 12. 2005 z dôvodu vyššie uvedených je platná a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“.

Následne krajský súd poukázal na svoje zistenia a právne závery:„Výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z cit.   zák.   ust.   vyplýva,   že   výklad   právnych   predpisov   zabezpečuje   svojím rozhodovaním Ústavný súd SR. Ústavné zákony, zákony a ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy bez ohľadu na štátny orgán, ktorý ich schválil zostávajú v platnosti s možnosťou prieskumu ich súladu s Ústavou SR. O neplatnosti všeobecne záväzných právnych predpisov by mohol rozhodnúť len Ústavný súd. V uvedenom článku v ods. 4 sa uplatňuje výkladové pravidlo,   podľa   ktorého   je   možné   uplatniť   toto   výkladové   pravidlo   iba   u všeobecne záväzných   právnych predpisov s právnou silou nižšou ako Ústava   sama.   Medzi   ostatné všeobecne záväzné právne predpisy patria vyhlášky, nariadenia vlády SR, oznámenia, ktoré boli publikované v zbierke zákonov.

Medzi všeobecne záväzné právne predpisy však nepatria smernice a ani smernica vydaná pod č. S-05/2003-OR (bod 5.7.10 Morálno-spoločenské ocenenie pôvodcov VaD, Úvz   a zlepšovateľov)   nie   je záväzným   právnym   predpisom a je   len praktickou úpravou, ktorá platí dovnútra spoločnosti Ch. a. s. S.

Keďže výpoveď daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce o rozviazaní pracovného   pomeru   a o jeho   nadbytočnosti   je   zákonná   a má   všetky   náležitosti,   správne rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobu žalobcu zamietol. Smernice generálneho riaditeľa S-05/2003-OR   zo   dňa   9.   4.   2003   nemôže   poskytovať   a zabezpečovať   zvýšenú   ochranu zamestnancom než Zákonník práce vydaný zák. č. 311/2001 Z. z., lebo aplikácia § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce by potom nebola efektívna a použiteľná a poskytovanie nadštandardnej ochrany by bolo v rozpore so Zák. práce.

Odvolacie námietky aj so zreteľom na § 120 ods. 4 a vyhodnotenie dôkazov podľa § 132 O. s. p. súdom prvého stupňa neboli opodstatnené a odvolací súd podľa § 219 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O. s. p.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je   určená   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas   sťažovateľa   s právnymi   závermi   všeobecných   súdov,   teda   s ich   interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 6/2008 z 18. februára 2008 bol svojvoľný a že by jeho právne závery zasahovali do základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46 ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení sa   s obsahom napadnutého rozsudku   krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal a rozhodoval v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci primeraným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a bez   znakov arbitrárnosti.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009