znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňánka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka o sťažnosti M. D., J. D., maloletej I. K. a maloletej N. K., zastúpených zákonnou zástupkyňou M. D., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. T. M., B., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   v konaní   vedenom   pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D., J. D., maloletej I. K. a maloletej N. K. na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. M.   D.,   J.   D.,   maloletej   I.   K.   a maloletej   N.   K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) každému z nich, ktoré im je Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru B. j e   p o v i n n é   uhradiť M. D., J. D., maloletej   I.   K.   a maloletej N.   K. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   20 432 Sk   (slovom dvadsaťtisícštyristotridsaťdva slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. T. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 71/08-18 z 28. februára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), J. D., maloletej I. K. a maloletej N. K., zastúpených zákonnou zástupkyňou M. D., všetci bytom   B.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr. T.   M.,   B., doručenú ústavnému súdu 20. júna 2007, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   (ďalej   len   „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003.

Sťažovatelia   k priebehu   trestného   konania   vedeného   okresným   riaditeľstvom pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003, v ktorom namietajú porušenie svojich práv, uviedli:„Dňa   1. 10. 2003   podala   sťažovateľka   v I.   rade   trestné   oznámenie   na   bývalého manžela R. D., vo veci trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, trestného činu vydierania a trestného činu sexuálneho zneužívania... Na základe toho bolo vo veci začaté trestné stíhanie...

Dňa   1.   10.   2003   bol   obv.   R.   D.   vzatý   do   väzby   a 5.   10.   2003   opäť   prepustený na slobodu...

16.   10.   2003   Okresná   prokuratúra   B.   Ustanovila   na   výkon   práv   poškodených maloletých osôb sťažovateľov v II. a IV. rade pracovníka Odboru sociálnych vecí, oddelenie sociálno-právnej ochrany, sociálnej prevencie a sociálnych vecí OÚ... (V súčasnosti Úrad práce sociálnych vecí a rodiny SR, B.)...

18. 3. 2004 bol vypočutý v trestnej veci týrania blízkej osoby sťažovateľ v IV. rade, v tejto veci bol vypočutý aj dňa 1. 10. 2003.

16.   9.   2004   sa   začalo   trestné   stíhanie   vo   veci   trestného   činu   sexuálneho zneužívania...

Dňa 28. 12. 2004 vydalo Okresné riaditeľstvo PZ v B. uznesenie, ktorým pre tieto skutky stíha ako obvineného R. D.

17. 9. 2004 bol v trestnom konaní vo veci sexuálneho zneužívania ustanovený znalec

- PhDr. P. M.. Dňa 29. 9. 2004 vyhotovila znalecký posudok...

14. 12. 2004 bol uznesením pribratý v trestnej veci obvineného R. D. stíhaného pre trestný čin týrania znalkyňa PhDr. M. O.. 2. 2. 2005 vyhotovila znalkyňa znalecký posudok.

2. 3. 2005 bol uskutočnený opätovný výsluch sťažovateľky v II. rade...

15. 4. 2005 bola do konania pribratá znalkyňa sexuologička MUDr. T. K...

14. 2. 2006 prokurátorka... rozhodla, že odníma trestnú vec obv. R. D. vyšetrovateľke z dôvodu, že posledný úkon vykonala vyšetrovateľka dňa 26. 4. 2005 a od toho dátumu je vo veci nečinná. Rovnako konštatovala, že PhDr. P. M. už nie je znalkyňou a že doposiaľ sa vyšetrovateľka   touto   skutočnosťou   nezaoberala   a nevykonala   žiadne   úkony   smerujúce k tomu, aby znalecký posudok bolo možné ako dôkaz vykonať na hlavnom pojednávaní...

7. 8. 2006, po skoro poldruha roku od ustanovenia znalca bol vyhotovený znalecký posudok z oblasti sexuológie.

Ku dňu podania sťažnosti nie je vydané rozhodnutie vo veci samej, ani ukončené vyšetrovanie a to napriek tomu, že sú k dispozícii všetky dôkazy...

Sťažovateľka   v 1.   rade   sa   pravidelne   informuje   na   postup   vo   veci,   kontaktuje vyšetrovateľku aj prokurátorky a žiada, aby boli odstránené prieťahy v konaní s odkazom na § 209 a 210 Trestného poriadku...

Sťažovateľka   v 1.   rade   podávala   na   postup   vo   vyšetrovaní   sťažnosť,   ktorá   bola riadne vybavená, avšak ani opakovaná výmena vyšetrovateliek neviedla k žiadnej náprave. Jej ústne   žiadosti   o odstránenie   prieťahov,   neprinášajú   žiadnu   zmenu   a nie   sú   riadne vybavované, preto neexistuje v tomto smere žiaden účinný prostriedok nápravy. Dozorujúca prokurátorka   súčasne   urobila   kroky,   ktoré   jej   zákon   ukladá,   a napriek   tomu   nedošlo k žiadnej zmene v postupe orgánov...

Sťažovatelia   v 1.   až   4.   rade   sú   účastníkmi   trestného   konania   ako   poškodení... Ako účastníci konania majú právo na prejednanie veci v primeranej lehote...

Skoro   po   4   rokoch   od   podania   trestného   oznámenia   nebol   páchateľ   postavený pred súd a braný k zodpovednosti za svoje skutky.“

Sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie označených   práv   okresným   riaditeľstvom   v trestnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003,   prikázal   okresnému   riaditeľstvu   konať   bez   zbytočných prieťahov,   priznal   im   finančné   zadosťučinenie   každému   z nich   v sume   250 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   podaním sp.   zn.   ORP-117/IV-JKP-2008   z   21.   apríla   2008   vyjadrilo   okresné   riaditeľstvo,   ktoré súhlasilo   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v tejto   veci   a   okrem   iného uviedlo: „Okresné riaditeľstvo PZ v B., Úrad justičnej a kriminálnej polície viedol pod sp. zn. ČVS: ORP-656/OVK-B4-2003 trestné stíhanie proti obvinenému R. D... pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zákona   č.   140/1961   Zb.   vo   viacčinnom   súbehu   s pokračujúcim   trestným   činom vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. a pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. Trestné stíhanie bolo dňa 28. 6. 2007 ukončené Návrhom na podanie obžaloby a Okresná prokuratúra B. pod č. k.: 1 Pv 648/03 dňa 13. 7. 2007 podala obžalobu na obvineného R. D. Predmetné   trestné   stíhanie   prebiehalo   na   Okresnom   riaditeľstve   PZ   v B., Úrade justičnej a kriminálnej polície od 1. 10. 2003 do 28. 6. 2007, pričom pripúšťam určité prieťahy   v   konaní,   ale   je   potrebné   konštatovať,   že   tieto   boli   zapríčinené   objektívnymi príčinami   a   to   predovšetkým   z   dôvodu   náročnej   a   zložitej   dôkaznej   situácie,   nakoľko existovali dve skupiny dôkazov, ktoré si protirečili.

Ako ďalší faktor, ktorý v podstatnej miere vplýval na dĺžku konania bola nepriaznivá personálna   situácia   na   oddelení   vyšetrovania   všeobecnej   kriminality,   ktorá   bola zapríčinená vysokou fluktuáciou a nenaplnenosťou tabuľkových stavov...

Ako ďalší faktor na dĺžku konania vplývala neúmerná zaťaženosť vyšetrovateľov, ktorí   v   zmysle   zákona   museli   prednostne   konať   predovšetkým   na   väzobných   trestných veciach a v trestných veciach, v ktorých hrozilo premlčanie trestného stíhania. Zároveň treba   brať   do   úvahy,   že   každým   rokom   klesala   v   dôsledku   neustálej   fluktuácie   prax vyšetrovateľa,   pričom   v   priemere   malo   len   10   %   z vyšetrovateľov   prax   nad   5   rokov. Za uvedené   obdobie   rokov   2004   -   2007   odišlo   9   vyšetrovateľov,   čo   je   skoro   výmena všetkých vyšetrovateľov   oddelenia   všeobecnej   kriminality.   Nepriaznivá   personálna situácia sa prejavila   aj   v   spisovom   materiály   ČVS: ORP-656/OVK-B4-2003,   ktorý   bol vo vyšetrovaní postupne prideľovaný 5 vyšetrovateľom, z ktorých už 4 ukončili služobný pomer.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   15.   apríla 2008 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní a na výzvu ústavného súdu zo 6. mája 2008, ktorou jej bolo zaslané vyjadrenie okresného riaditeľstva, nereagovala.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   spisu   okresného   riaditeľstva   zistil   rovnaký   priebeh konania ako uviedli sťažovatelia. Na základe trestného oznámenia sťažovateľky v 1. rade začalo   trestné   konanie   vo   veci   uznesením   o začatí   trestného   stíhania   z 1. októbra   2003 a 28. júna   2007   bol   predložený   spis   príslušnému   prokurátorovi   s návrhom   na   podanie obžaloby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 28. februára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza ústavný súd zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu (alebo iného orgánu) odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať len také, ktoré smeruje efektívne a v primeranom čase k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Tieto kritéria primerane platia aj pre iné ako súdne konanie (v danom prípade trestné konanie),   v ktorom   môžu   byť   dotknuté   práva   sťažovateľov   v postavení   poškodených v trestnom konaní.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatuje, že predpokladom posúdenia právnej a faktickej zložitosti predmetu trestného konania je skutková zložitosť z hľadiska charakteru   vykonávaného   dokazovania   a závažnosť   trestných   činov,   pre   ktoré   bolo posudzované trestné konanie vedené.

Ústavný   súd   preto   v danom   prípade   posudzoval   právnu   a faktickú   zložitosť   veci vzhľadom   na   predmet   trestného   konania,   ktoré   bolo   vedené   proti   obvinenému „... pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. vo viacčinnom súbehu s pokračujúcim trestným činom vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona č. 140/1961 Zb. a pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona č. 140/1961 Zb.“. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   spisu   okresného   riaditeľstva   konštatuje, že vyšetrovanie   označených   trestných   činov   patrí   k bežnej   agende   orgánov   činných v trestnom konaní, avšak možno pripustiť, že priebeh dokazovania vyžadujúci si znalecké dokazovanie z oblasti psychológie a psychiatrie prispieva k zložitosti objasnenia skutkovej stránky   veci   a jej   právneho   vyhodnotenia   z hľadiska   naplnenia   skutkových   podstát vyšetrovaných trestných činov.

2. Pri   hodnotení správania sťažovateľov   ako   účastníkov   preskúmavaného konania v postavení   poškodených   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   možno   pripísať na vrub sťažovateľov a v dôsledku ktorých došlo k predĺženiu konania.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného riaditeľstva. Ústavný súd na základe zistení   zo   súvisiaceho   spisu   konštatuje,   že   opakované   obdobia   nečinnosti   okresného riaditeľstva   charakterizujú   posudzované   konanie   ako   celok,   a to   osobitne   vzhľadom na celkovú   dĺžku   trestného   konania   v štádiu   vyšetrovania   pred   okresným   riaditeľstvom v trvaní viac ako tri a pol roka (od začatia trestného stíhania 1. októbra 2003 do 28. júna 2007, keď bol spis predložený príslušnému prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby). Ústavný   súd   preto   nepovažuje   za   potrebné   vyhodnocovať   jednotlivé   úkony   okresného riaditeľstva v priebehu konania.

Okresné   riaditeľstvo   vo   svojom   vyjadrení   uznalo   vznik   opakovaných   prieťahov v posudzovanom   trestnom   konaní.   Argumentáciu   okresného   riaditeľstva   v súvislosti s dôvodmi vzniku týchto prieťahov spočívajúcu v poukázaní na fluktuáciu vyšetrovateľov, ich zaťaženosť nevybavenou agendou a nutnosť uprednostňovania väzobných vecí a vecí, v ktorých hrozí premlčanie lehôt, ústavný súd neakceptoval. Samotné objektívne dôvody spočívajúce   v preťaženosti   okresného   riaditeľstva   nevybavenou   agendou   nemožno považovať za argument, ktorý by bol spôsobilý odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného trestného konania, ktoré predstavuje viac ako tri a pol roka.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   postupom   okresného riaditeľstva   v trestnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. ORP-656/OVK-B4-2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   riaditeľstvu   konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Vzhľadom   na   to,   že   konanie vedené okresným   riaditeľstvom   (trestné   konanie   v štádiu   vyšetrovania)   pod   sp.   zn. ORP-656/OVK-B4-2003   bolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   skončené 28.   júna   2007 predložením spisu príslušnému prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk každému z nich z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   celkové   neprimerané   dlhé   obdobie   trestného   konania vedeného v štádiu vyšetrovania okresným riaditeľstvom v trvaní viac ako tri a pol roka, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu k zbytočným prieťahom zavineným okresným riaditeľstvom,   ale   aj   zložitosť   objasňovania   skutkového   stavu   vyšetrovaných   trestných činov,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia   v sume   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún)   každému zo sťažovateľov primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. M., B. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 376 Sk (hodnota jedného úkonu 2 970 Sk je znížená o 20 % pri zastupovaní viacerých osôb) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 108 Sk za jednu zastupovanú osobu, t. j. pri 4 zastúpených spolu 20   432 Sk.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresné   riaditeľstvo   povinné zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s   § 149   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Keďže   ďalšie   úkony   sťažovateľov   nemali ústavnoprávnu relevanciu, ústavný súd za nich náhradu trov nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2008