znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 71/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2005   doručená   sťažnosť   Iona   Kornelija   Komanického   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ „sa svojou žalobou zo dňa 16. mája 2002 domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil žalovaným správnym orgánom povinnosť vydať zákonné rozhodnutie vo veci jeho hlavnej účastníckej telefónnej stanice.   Podaním   zo   dňa   30. mája 2004,   ktoré   bolo   súdu   doručené   dňa   2. júna 2004 žalobca (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľ) žiadal   o   oslobodenie   od   súdneho poplatku   a o ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov“. Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 3 Sžnč 1/2004   zo   17. decembra 2004   rozhodol   o   sťažovateľovom   návrhu na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   tak,   že   mu   oslobodenie   od   súdneho   poplatku nepriznal.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza: „Myslím si,   že   spravodlivý   súdny proces nie je ten, keď k nemu ani prakticky nedôjde a teda nie je žiadny, a to len preto, že účastník konania – navrhovateľ nie je v stave uniesť ťarchu finančného bremena, ktorú na neho súd uvalí, neprihliadajúc na reálne a existujúce možnosti. (...) Z toho je vidieť, že najvyšší súd pochybil, keď obišiel uvedený zákon, následkom čoho mi nebola poskytnutá dostatočná právna a súdna ochrana, na ktorú mám ústavný nárok a ktorú majú na mysli ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru, pokiaľ ide o právo k prístupu na reálny súd.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „rozhodol takto:

1) Vyslovuje,   že   základné   a ľudské   práva   Ioana   Kornelija   Komanického   podľa ods. 1),   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ods.   1),   čl.   6   Dohovoru   o   ich ochrane, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, porušené boli.

2) Prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004   neodkladne   pokračoval   a toto   konanie   z titulu   nezaplatenia   súdneho   poplatku nezastavoval.

3) Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému spravodlivé finančné zadosťučinenie vo   výške   80   tis.   Sk   (slovom   osemdesiattisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   mu   povinný Najvyšší súd SR so sídlom v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto súdneho rozhodnutia.

4) Ukladá   Najvyššiemu   súdu   uhradiť   trovy   tohoto   súdneho   konania   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   na   jeho   označený   účet   v peňažnom   ústave,   a to   do   15-tich   dní od právoplatnosti tohoto súdneho rozhodnutia“.

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ   tým, že „porušovateľ ústavného   i ľudského   práva   podľa   Dohovoru   nedôvodne   a v rozpore so zákonodarstvom tohoto štátu mi znemožnil a vlastne odňal právo na reálny súd, čím mi vo svojej kompetencii nezabezpečil dostatočnú právnu ochranu, ktoré majú na mysli mnou namietané porušenia práv garantované našou ústavou i Dohovorom. Navrhovaná výška   satisfakcie   zodpovedá   závažnosti   porušenia   mojich   práv,   a to   už   s ohľadom aj na skutočnosť,   že zmarením tohoto   súdneho   konania   hneď   v jeho zárodku mi   vznikla nepriamym zapríčinením tohto súdu aj škoda väčšieho rázu materiálnej povahy“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa (sťažovateľa).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie, a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný sud právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v tomto   prípade najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ 16. mája 2002 podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej   správy.   Najvyšší   súd   24. mája 2004   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie splnomocnenia   pre   advokáta   na   jeho   zastupovanie   v konaní   pred   najvyšším   súdom a na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   listom   z   31. mája 2004   požiadal o oslobodenie   od   zaplatenia   súdneho   poplatku,   v dôsledku   čoho   12. júla 2004   bol sťažovateľ   vyzvaný   na   predloženie   potvrdenia   o   jeho   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti. Sťažovateľ na základe výzvy   najvyššiemu   súdu   predložil   potvrdenie   Sociálnej   poisťovne,   z ktorého   vyplývalo, že je poberateľom   starobného   dôchodku,   a   keďže   žiadne   iné   doklady   preukazujúce odôvodnenosť jeho žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nepredložil, najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Postup súdu podľa § 138 OSP je dôvodný v tých prípadoch, keď je zo strany žalobcu bezpochyby preukázané,   že   jeho   osobné,   rodinné   a majetkové   pomery,   mu   nedovoľujú   zaplatiť požadovaný   súdny   poplatok.   Tieto   skutočnosti   musí   žalobca   preukázať   hodnoverným spôsobom   a príslušnými   dokladmi.   (...)   Vzhľadom   k tomu,   že   žalobca   nepreukázal hodnoverným   spôsobom   svoju   nepriaznivú   sociálnu   situáciu,   s prihliadnutím   na   výšku súdneho poplatku, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) „Na návrh môže súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov, ak to pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Ak   nerozhodne   súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa   však   nevracajú“.   Z citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva, že súd   je   oprávnený   priznať   účastníkovi   konania   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov za splnenia uvedených podmienok.

Z oprávnenia   súdu   priznať   účastníkovi   konania   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov   však   nemožno   generovať   právo   účastníka   konania   na   priznanie   takéhoto oslobodenia ani vtedy, ak sú na to kumulatívne splnené všetky podmienky. Najvyšší súd teda postupoval v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom (§ 138 ods. 1 OSP), keď sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Ústavný   súd   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry   konštatuje   (m. m.   I. ÚS 24/00, IV. ÚS 42/03), že postup a rozhodnutie, v ktorom je uložená povinnosť účastníkovi konania zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh,   nemožno   podriadiť   pod   pojem   „jeho   vec“   v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie o zaplatenie súdneho poplatku, ktorý   bol   vyrubený   sťažovateľovi,   nie   je   konaním   o jeho   právach,   o ktorých   ochranu požiadal všeobecný súd, a nemá vplyv na vecné prerokovanie sporu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v predmetnej veci nemôže s úspechom namietať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom   na   takýto   záver   ústavného   súdu   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005