znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 709/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z. – D., Z. H., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 205/2010 a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 122/2012 a jeho rozsudkom z 21. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. – D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2013 doručená sťažnosť M. Z. – D., Z. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 205/2010 a jeho rozsudkom zo 17. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie a rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 122/2012 a jeho rozsudkom z 21. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie a rozhodnutie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva, že   sťažovateľ   je v procesnom postavení   žalovaného účastníkom   konania   o zaplatenie   sumy   5145   €   s prísl.,   vykonanie demontáže výrobkov dodaných na základe zmluvy uzavretej 24. júla 2007 a ich prevzatie vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 205/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Krajský súd Prešov ako odvolací súd potvrdil svojim Rozsudkom č. 20 Co/122/2012 zo dňa 21. 03. 2013 (dor. 05. 06. 2013), Rozsudok Okresného súdu Humenné č. 18 C/205/2010 zo dňa 17. 04. 2012 (17. 04. 2012), ktorým uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   5   145,-   €   a   vykonať   demontáž a prevzatie   výrobkov   dodaných   podľa   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   žalobcom a sťažovateľom dňa 24. 07. 2007. Zároveň zaviazal sťažovateľa uhradiť žalobcovi trovy konania, výška ktorých bude určená samostatným uznesením.

Porušenie svojho ústavného   práva podľa   čl.   20 Ústavy   SR   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidí sťažovateľ najmä v   tom,   že   prvostupňový   ani   odvolací   súd   sa   v   svojich   rozhodnutiach   nevysporiadali so skutočnosťou, že žalobca nepreukázal zaplatenie sumy, ktorú žiada vrátiť od sťažovateľa a ktorú sťažovateľ je podľa napadnutých rozsudkov povinný žalobcovi uhradiť.

Prvostupňový   aj   odvolací   súd   takisto   nesprávne   aplikovali   ustanovenia   OZ o zodpovednosti   za   vady.   Petit   znejúci   na   demontáž   a   prevzatie   výrobkov   je   celkom nelogický, navyše ak ide o výrobky prevažne z materiálu žalobcu, ktoré sa navyše po ich namontovaní do stavby stali jej súčasťou v zmysle § 120 ods. 1 OZ“.

Podľa názoru sťažovateľa «na obidvoch súdoch došlo k nesprávnemu výkladu ust. § 645   ods.   2   OZ,   a   to   v   prospech   žalobcu.   V   konaní   bolo   dostatočne   preukázané, že sťažovateľ   žalobcu   na   vadnosť   materiálu   viackrát   upozornil   a   tak   sa   zbavil zodpovednosti za vady spôsobené týmto nekvalitným materiálom. Prvostupňový aj odvolací súd   však   vyvodzujú   zodpovednosť   sťažovateľa   za   tieto   vady   zo   skutočnosti,   že   nevyužil možnosť odstúpiť od zmluvy pre vadnosť materiálu. Takýto výklad je pri použití pravidiel formálnej   logiky   používanej   v   právnej   teórii   absolútne   neprípustný.   Zo   znenia   tohto paragrafu   predsa   jednoznačne   vyplýva,   že   upozornenie   objednávateľa   na   vadnosť   jeho materiálu je liberačným dôvodom pre zhotoviteľa.

Ani   jeden   z   konajúcich   súdov   sa   tiež   nevysporiadal   so   sťažovateľom   viackrát uvádzanou skutočnosťou, že v danom prípade nejde o vzťah spotrebiteľskej zmluvy. Obidva súdy len konštatujú, že vzťah medzi sťažovateľom a žalobcom je spotrebiteľským vzťahom, bez toho aby toto svoje tvrdenie opreli o relevantné zákonné dôvody, a to znova v prospech žalobcu. „Kúpna zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami“ zo dňa 24. 07. 2007 nemôže byť   v žiadnom   prípade   zmluvou   spotrebiteľskou,   chýba   totiž   jeden   nevyhnutný pojmový znak,   ktorý   vyžaduje   smernica   č.   93/13/EHS,   a   to:   „spotrebiteľ   nemôže   individuálne ovplyvniť podmienky dojednané v zmluve, ktoré vopred určil dodávateľ.“ V spore bolo preukázané, že zmluvu vypracoval žalobca (teda prípadný spotrebiteľ) a navyše v danom prípade ide o celkom individualizovanú zmluvu, čo je z jej znenia nepochybné.

Sťažovateľ zároveň počas celého konania trval na svojich tvrdeniach, že vzájomné práva   a   povinnosti   účastníkov   zo   zmluvy   -   „Kúpna   zmluva   uzavretá   medzi   zmluvnými stranami“ (ďalej len „zmluva“) z 24. 07. 2007 zanikli v súlade s čl. II. v nadväznosti na znenie čl.   IV   tejto zmluvy,   ale toto   konajúce   súdy   nerešpektovali   a   teda aj v tomto prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v neprospech sťažovateľa».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „obidvoma rozhodnutiami prvostupňového aj   odvolacieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 a to, že všetci účastníci sú v konaní pred súdmi rovní. Konajúce súdy vo viacerých prípadoch porušili zásadu rovnosti účastníkov konania, keď predložené dôkazy ako aj použitie právnych noriem vykladali len v prospech jedného účastníka, čím bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň tým, že konajúce súdy zaviazali sťažovateľ na zaplatenie sumy, ktorej výška nebola v   konaní   preukázaná   a   zaplatenie   ktorej   je   podľa   sťažovateľ   premlčané   porušili   jeho základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd V Humennom vo veci vednej pod sp. zn. 18 C 205/2010 a Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 20 Co/122/2012 porušili základné právo M. Z. – D.... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl.   47   ods.   3   ústavy   garantujúce   rovnosť účastníkov konania a jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok   Okresného   súdu   v Humennom   č.   18   C/205/2010   zo   dňa   17.   04.   2012 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove 20 Co 122/2012 zo dňa 21. 03. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Humennom na ďalšie konanie.

Okresný   súd   v   Humennom   a   Krajský   súd   v   Prešove   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne uhradiť M. Z...., trovy konania pre ústavným súdom.“

Sťažovateľ   zároveň   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 205/2010 zo 17. apríla 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní a namietaný rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti namietanému   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základného   práva   alebo   slobody,   a   preto ich imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a   rovnakého procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach   a   povinnostiach   rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci   súdneho   konania   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho namietaným rozsudkom.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd:

1.   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) o zodpovednosti za vady (ďalej len „prvá námietka“),

2. sa nezaoberal argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorého v napadnutom konaní „nejde o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy“ (ďalej len „druhá námietka“), a

3.   nesprávne   posúdil   zánik   zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   napadnutého konania a plynutie premlčacej lehoty (ďalej len „tretia námietka“).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 205/2010 zo 17. apríla 2012, ktorým okresný súd rozhodol, že „Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť   žalobcovi   sumu   5.145,-   eur.   Žalovaný   je   povinný   do   30   dní   od   právoplatnosti rozsudku vykonať demontáž a prevzatie týchto výrobkov dodaných podľa kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 24. 07. 2007:

z miestnosti č. 102... Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania, výška ktorých bude určená samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku“.

Krajský súd prvým výrokom rozsudku sp. zn. 20 Co 122/2012 z 21. marca 2013 napadnutý rozsudok okresného súdu   potvrdil   a druhým výrokom rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

II.2.1 K prvej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za vady, čím porušil čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd,   citujúc z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, uviedol:

„Z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že materiál na výrobu okien a dverí, okrem vchodových dverí, dodal žalovanému žalobca. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že materiál, ktorý mu bol žalobcom dodaný bol vadný, na čo ho upozorňoval. Žalovaný bol osobne pri výbere drevnej hmoty, z ktorej mal vyrobiť dohodnuté výrobky. Samotná skutočnosť, že materiál bol guzovitý bol žalovanému zrejmý už pri jeho prevzatí. Výsluchom   svedkov   a   účastníkov   konania   boli   zistené   protichodné   tvrdenia   o   tom, či odporca upozornil navrhovateľa na to, že materiál je vadný do takej miery, že to bude mať vplyv na kvalitu výrobkov. Svedkovia J. C. st., J. C. ml. a P. C. zhodne uviedli, že žalovaný výhrady voči dodanému materiálu nemal a jeho kvalita mu bola známa. Svedok A. M. uviedol, že materiál, z ktorého boli vyrobené okná bol guzovitý, nakoľko išlo o borovicu. Iné vady materiálu zistené neboli. Bol pritom, keď žalovaný na to žalobcu upozornil, na čo žalobca zareagoval tak, že materiál mu dodal v dostatočnom množstve, preto na výrobu okien a dverí má použiť len jeho bezchybné časti.

Napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že vady na výrobkoch sú následkom nekvalitného materiálu   dodaného   žalobcom,   z   tohto   materiálu   výrobky   vyrobil,   žalobcovi   dodal a do domu   ich   namontoval,   pričom   zákonnú   možnosť   odstúpiť   od   zmluvy   pre   vadnosť dodaného materiálu nevyužil a to aj napriek tomu, že vzhľadom na svoju odbornosť, mal vedieť posúdiť následky použitia nekvalitného materiálu. K uzavretiu zmluvy došlo medzi účastníkmi   konania   najprv   ústnou   dohodou   a   táto   bola   písomne   uzavretá   až   dňa 24. 07. 2007,   teda   v   čase,   keď   už   časť   výrobkov   bola   vyrobená   z   materiálu,   ktorý žalovanému dodal žalobca. Pri výrobe výrobkov žalovaný s materiálom, ktorý mu dodal žalobca pracoval, teda mal možnosť zistiť jeho vadnosť a napriek tomu, po vyrobení tovaru z   dodaného   materiálu,   písomne   uzavrel   s   žalobcom   zmluvu,   kde   na   výrobky   poskytol žalobcovi záručnú dobu 5 rokov... Tvrdenie žalovaného, že nezodpovedá za vady výrobkov, nakoľko tieto boli spôsobené nekvalitným materiálom, ktorý mu dodal žalobca, neobstojí. Žalovaný mal postupovať s odbornou starostlivosťou a nemal takýto nekvalitný materiál od žalobcu prevziať, resp. mal od zmluvy odstúpiť, ak žalobca na vyrobení výrobkov trval aj napriek   tomu,   že   ho   upozornil   na   vady   a   ich   následky.   Tieto   tvrdenia   žalovaného sú účelové, nakoľko sa snaží zbaviť zodpovednosti za vady výrobkov preto, že k podpisu zmluvy a poskytnutiu záručnej doby v dĺžke 5 rokov došlo až v čase, keď prevažná časť výrobkov bolo vyrobená. Ak žalovaný na dodané výrobky poskytol záručnú dobu, počas tejto zodpovedá za zistené vady na nich, pričom ide o zodpovednosť objektívnu“.

Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku uviedol, že „Prvostupňový súd rozhodol na   základe   skutkového   stavu,   ktorý   má   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Vo   vzťahu k právnemu posúdeniu veci odvolací súd považuje odôvodnenie preskúmavaného rozsudku za vecne správne a osvojuje si ho. Na zdôraznenie správnosti a v súvislosti s odvolacími dôvodmi odvolací súd dopĺňa.

V   prvom   rade   odvolací   súd   v   súvislosti   s   odvolacími   námietkami   poznamenáva, že žalovaný nesprávne uvádza, že upozornením žalobcu na nevhodný materiál sa svojim zodpovednosti za vady spôsobené týmto nekvalitným materiálom zbavil.

Podľa § 637 OZ ak má objednávateľom dodaný materiál nedostatky, ktoré bránia riadnemu   vyhotoveniu   diela,   zhotoviteľ   je   povinný   na   to   objednávateľa   bez   zbytočného odkladu   upozorniť.   Rovnakú   povinnosť   má   zhotoviteľ   aj   vtedy,   ak   objednávateľ   žiada, aby bolo   dielo   vykonané   podľa   pokynov,   ktoré   sú   nevhodné.   Ak   objednávateľ   napriek upozorneniu zhotoviteľa trvá na objednávke, zhotoviteľ môže od zmluvy odstúpiť.

Citované ustanovenie upravuje povinnosť zhotoviteľa diela (žalovaného) upozorniť objednávateľa   (žalobcu),   že   ním   dodaný   materiál   má   nedostatky.   V   prípade,   že objednávateľ napriek upozorneniu trvá na objednávke, môže zhotoviteľ diela (žalovaný) od zmluvy odstúpiť. V prípade, že od zmluvy zhotoviteľ diela (žalovaný) neodstúpi, zodpovedá za škody i za vady diela, a to tak, ako keby nebol dodaný nevhodný materiál“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   vykonal   výklad   platných   právnych predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných   a aplikovaných právnych noriem, aj keď pripúšťa, že vo vzťahu k interpretácii uplatnenej krajským súdom možno mať určité výhrady.

Ide najmä o argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa práva sťažovateľa odstúpiť od zmluvy v prípade, ak objednávateľ napriek upozorneniu na vady dodaného materiálu trvá na   zhotovení   veci.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   v danom   prípade   ide   o možnosť, nie povinnosť   zhotoviteľa   odstúpiť   v takomto   prípade   od   zmluvy.   Teda   ak   napriek upozorneniu na vady dodaného materiálu objednávateľ na zhotovení veci trvá, zhotoviteľ nezodpovedá za prípadné vady, ktoré vzniknú v dôsledku nedostatkov použitého materiálu, napriek tomu, že nevyužil svoje právo odstúpiť od zmluvy.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že v napadnutom konaní bolo úlohou sťažovateľa preukázať jednak to, že žalobcu upozornil na nedostatky ním dodaného materiálu, a tiež to, že žalobca napriek upozorneniu na vady materiálu na jeho použití trval. V napadnutom rozsudku krajského súdu je uvedené, že „Svedok A. M. uviedol, že materiál, z ktorého boli vyrobené okná bol guzovitý, nakoľko išlo o borovicu. Iné vady materiálu zistené neboli. Bol pritom, keď žalovaný na to žalobcu upozornil, na čo žalobca zareagoval tak, že materiál mu dodal v dostatočnom množstve, preto na výrobu okien a dverí má použiť len jeho bezchybné časti“. Z   citovanej   výpovede   svedka   zjavne nemožno vyvodiť   záver o tom, že   žalobca súhlasil s použitím vadného materiálu napriek upozorneniu sťažovateľa, pričom zo spisovej dokumentácie vyplýva, že iné dôkazy na podporu svojich tvrdení sťažovateľ nepredložil. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Keďže   sťažovateľ pokračoval v zhotovovaní vecí z chybného materiálu bez toho, aby žalobca vyhlásil, že na takomto zhotovení trvá, sťažovateľ sa nezbavil zodpovednosti za vady.

Na   základe   uvedeného   (aj   pri   zohľadnení   možných   výhrad   voči   interpretácii aplikovaných   právnych   noriem   krajským   súdom)   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci neexistuje medzi obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa prvej námietky taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie signalizovala možnosť reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti   v súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vyhodnotil   sťažnosť   sťažovateľa   ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K druhej námietke

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho argumentáciou, podľa ktorej v napadnutom konaní „nejde o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy“, čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že «Kúpna   zmluva   uzavretá   medzi   zmluvnými stranami zo dňa 24. 07. 2007 nemôže byť v žiadnom prípade zmluvou spotrebiteľskou, chýba totiž jeden nevyhnutný pojmový znak, ktorý vyžaduje smernica č. 93/13/EHS, a to: „spotrebiteľ nemôže individuálne ovplyvniť podmienky dojednané v zmluve, ktoré vopred určil dodávateľ.“ V spore bolo preukázané, že zmluvu vypracoval žalobca (teda prípadný spotrebiteľ) a navyše v danom prípade ide o celkom individualizovanú zmluvu, čo je z jej znenia nepochybné».

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol:„... odvolací súd dodáva, že dodávateľ (žalovaný) musí pristupovať k spotrebiteľovi (žalobcovi) s odbornou starostlivosťou, do ktorej spadá aj riadne vyúčtovanie dodaného produktu. Zistené nedôslednosti, ktorú sú evidentné vo vzťahu k účtovníctvu, nemôžu byť na ťarchu   spotrebiteľa.   Preto   v rámci   interpretačného   pravidla pri   výklade   zmluvy súd nemohol neochrániť dobromyseľného spotrebiteľa“.

Pojem spotrebiteľská zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. V širšom zmysle to bude každá zmluva uzatváraná medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V užšom zmysle   pôjde   o tie   spotrebiteľské   zmluvy,   ktoré   sú   všeobecne   upravené   v   §   52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Problematiku ochrany spotrebiteľa však nemožno stotožňovať   len   so   spotrebiteľskou   zmluvou   upravenou   v   §   52   a nasl.   Občianskeho zákonníka.

Z citovanej   časti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a sťažovateľom posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v širšom zmysle a žalobcovi (spotrebiteľovi) poskytol ochranu vyplývajúcu z tohto právneho vzťahu.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že ani medzi obsahom druhej námietky   sťažovateľa   uplatnenej proti   namietanému konaniu a rozsudku   krajského   súdu a ním označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právom podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich   porušení,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej aj vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa druhej námietky.

II.2.3 K tretej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nesprávne posúdil zánik   zmluvného   vzťahu   medzi   účastníkmi   namietaného konania   a   plynutie   premlčacej lehoty, čím porušil čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd,   citujúc z odôvodnenia rozsudku okresného súdu, uviedol:

„Zmluva,   ktorú   účastníci   konania   uzavreli   a   označili   ako   kúpnu   zmluvu,   podľa obsahu spĺňa náležitosti zmluvy o zhotovení veci na zákazku a zmluvy o dielo, nakoľko jej predmetom bol aj výkon prác žalovaného, výsledkom ktorého bol tovar, ktorý mal dodať a namontovať na dom žalobcu.

Žalovaný vyrobený tovar dodal žalobcovi postupne tak, že v mesiaci máj 2007 mu dodal   a   namontoval   vyrobené   okná   a   potom   mu dodal   dvere,   pričom   dodávku ukončil v auguste 2007.

Žalobca reklamoval vady dodaného tovaru u žalovaného listom zo dňa 09. 06. 2008, v ktorom   žiadal   odstránenie   vád   a   to   opravu   rozbitého   skla   na   vchodových   dverách a opravu   odlepenej   lišty,   opravu   vypadnutej   guzy   z   rámu   okna,   opravu   olupujúceho sa vonkajšieho náteru z rámu viacerých okien a opravu vonkajších dvier zadného vchodu a vchodu do kotolne, ktoré sú nekvalitne spracované, je na nich postekaná farba a vyteká z nich   živica.   Zároveň   žiadal   o   dodanie   okna,   ktoré   mu   dodané   nebolo.   Žalovaný o uplatnení reklamácie dňa 15. 06. 2008 žalobcovi vydal potvrdenie.

Listom zo dňa 04. 08. 2010 žalobca u žalovaného opätovne reklamoval odstránenie nedostatkov na dodanom tovare.

Žalobca vzhľadom na to, že žalovaný neodstránil vady dodaných výrobkov, listom zo dňa 29. 09. 2010 mu oznámil zrušenie zmluvy, z dôvodu, že pre veľký počet vád nemôže riadne vec užívať a v dôsledku týchto vád mu na dome vzniká škoda. Zároveň žalovaného vyzval na vrátenie sumy 5 145 eur do 18. 10. 2010 a demontáž výrobkov v čo najkratšom čase. Súd, aby mohol vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na kvalitu výrobkov žalovaným dodaných   žalobcovi   musel   zistiť,   či   išlo   o   také   vady   dodaného   tovaru,   ktoré sú neodstrániteľné a v dôsledku ktorých žalobca nemôže veci využívať riadnym spôsobom, preto nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Za neodstrániteľnú vadu možno považovať jednak vadu, ktorú z hľadiska súčasných poznatkov vedy a techniky nemožno odstrániť, a jednak vadu, ktorá je síce z technického hľadiska odstrániteľná, ale náklady spojené s jej odstránením vo vzťahu k hodnote veci by zjavne boli neekonomické a neúčelné.

Za neodstrániteľnú vadu tiež možno považovať aj vadu, ktorá nebola odstránená v lehote na to určenej právnym predpisom, dohodou strán alebo jednostranným vyhlásením scudziteľa, teda v záručnej dobe.

Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že vady dodaného tovaru žalovaným sú neodstrániteľné, bránia užívať tovar riadnym spôsobom, pričom majú za následok aj to, že na rodinnom dome žalobcu vznikajú škody. Tieto vady na dodanom tovare nie je možné odstrániť ani po demontáži výrobkov zo stavby a už vôbec nie v stavbe.

Z uvedených dôvodov, zrušenie zmluvy zo strany žalobcu súd považoval za dôvodné a právne   účinné   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   to,   že   žalovaný   napriek   opakovaným reklamáciám   vady   na   výrobkoch   neodstránil   a   vydané   výrobky   nevymenil   v   priebehu v zmluve dohodnutej 5 ročnej záručnej doby. Žalobcovi záručná doba na dodané výrobky márne neuplynula, pretože zistené vady dodaného tovaru u žalovaného reklamoval riadne a včas.

Žalovaný na svoju obranu uviedol aj to, že ku zániku zmluvy došlo podľa čl II. zmluvy tým, že žalobcovi v stanovenom termíne, t. j. do 19. 08. 2007, neboli dodané všetky výrobky a od tejto doby mal žalobca možnosť požadovať vrátenie bezdôvodného obohatenia v dvojročnej   premlčacej   dobe,   ktorá   mu   márne   uplynula,   keďže   žalobu   na   súd   podal až 27. 10. 2010. Z tohto dôvodu vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Vzhľadom na to, že žalovaný poskytol žalobcovi na dodané výrobky 5 ročnú záručnú dobu, nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu, nakoľko tento u žalovaného v záručnej dobe reklamoval vady výrobkov a až v dôsledku ich neodstránenia od zmluvy odstúpil. Od účinného odstúpenia od zmluvy začala žalobcovi plynúť dvojročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.

O zrušenú zmluvu ide aj vtedy, keď niektorý účastník zmluvy od zmluvy odstúpil, či už na základe oprávnenia obsiahnutého v zmluve, alebo na základe skutočností uvedených v zákone.   Odstúpením   od   zmluvy   sa   zmluva   zrušuje   od   začiatku,   ak   nie   je   právnym predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak.

V danom prípade platným zrušením zmluvy došlo k jej zrušeniu od začiatku v zmysle §   48   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   podľa   §   457   Občianskeho   zákonníka,   je   každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal“.

Krajský súd ďalej uviedol, že «Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola zmluvou fixnou, ani tento záver nie je správny.

Ak bol v zmluve určený presný čas plnenia a zo zmluvy alebo z povahy veci vyplýva, že   na   oneskorenom   plnení   nemôže   mať   veriteľ   záujem,   musí   veriteľ   oznámiť   dlžníkovi bez zbytočného odkladu, že na plnení trvá; ak tak neurobí, zmluva sa od začiatku zrušuje (§ 518 OZ).

Medzi účastníkmi zmluvného vzťahu (žalobcom a žalovaným) bol dohodnutý termín dodania predmetu zmluvy a montáže na deň 19. 8. 2007. Zo zmluvy ani z povahy veci nevyplýva, že na oneskorenom plnení žalobca nemal záujem. V tomto smere je podstatné zistenie, že k dodaniu a montáži okien v konečnom dôsledku došlo.

Podľa § 648 ods. 2 OZ ak ide o vadu, ktorú nemožno odstrániť a ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla podľa objednávky riadne užívať ako vec bez vady, má objednávateľ právo na zrušenie zmluvy. To isté právo mu prislúcha pri odstrániteľných vadách, ak pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád nemôže vec riadne užívať. Ak ide o neodstrániteľnú   vadu,   ktorá   však   nebráni   riadnemu   užívaniu   veci   podľa   objednávky, má objednávateľ právo na primeranú zľavu.

Odvolací   súd   má   však   za   nepochybné,   že   žalobca   podaním   zo   dňa   29.   9.   2010 odstúpil od zmluvy z dôvodu, že pre väčší počet vád nemôže vec riadne užívať (čl. 10). Uvedenú skutočnosť o existencii väčšieho počtu vád, ktoré bránia riadnemu užívaniu veci, potvrdil i súdny znalec v podanom znaleckom posudku: „Jedná sa o poruchy a závady takého rozsahu, že bránia rodinný dom užívať riadnym spôsobom“ (čl. 75).

V   súvislosti   s   vrátením   bezdôvodného   obohatenia   odvolací   súd   poukazuje na judikatúru, v zmysle ktorej:

„Při posuzování práva na vzájemné vrácení plnění ze zrušené smlouvy o zhotovení věci   na   zákazku   z   občanem   dodaného   materiálu   není   rozhodné,   zda   občanem   dodaný materiál byl již   zčásti nebo zcela   zpracován,   popřípadě zda z něho   již   byla   zhotovená požadovaná věc. Za splnění předpokladů vyplývajících z ustanovení § 457 odst. 1 o. z. může tu   být   vždy   věc   vrácena   občanovi   a   nejde   o   případ   nemožnosti   vrátit   věc   ve   smyslu ustanovení § 458 o. z. odůvodňující jen poskytnutí peněžité náhrady.

Zruší-li občan smlouvu o zhotovení věci na zákazku z dodaného materiálu (§ 263 a násl. o. z.), je organizace povinna vrátit občanovi zaplacenou cenu služby i občanem dodaný materiál (ať již v jakémkoliv stadiu rozpracování, anebo již jako dokončenou věc) proti   povinnosti   občana   vrátit   organizaci   případný   neoprávněný   majetkový   prospěch představující zhodnocení dodaného materiálu (R 12/1989)“.

Zrušením   zmluvy   vzniklo   medzi   objednávateľom   a   zhotoviteľom   (žalobcom a žalovaným)   právny   vzťah   bezdôvodného   obohatenia,   t.   j.   každý   z   účastníkov   zmluvy je povinný druhému účastníkovi vrátiť všetko, čo mu podľa nej bolo plnené (§ 457 OZ). Prvostupňový   súd   preto   správne   postupoval,   ak   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie žalobcovi 5 145 Eur i na vykonanie montáže a demontáže výrobkov špecifikovaných vo výroku napadnutého rozsudku».

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva, že odvolací   súd   sa   vysporiadal   s otázkou   zrušenia   zmluvného vzťahu   medzi   účastníkmi konania, ako aj práv z neho vyplývajúcich, pričom príslušnú časť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (týkajúcu sa tretej námietky, pozn.) nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnenú,   ani   za   arbitrárnu.   Ústavný   súd   rešpektuje,   že   je   primárnou   úlohou všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor krajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci   považovať   za   zrozumiteľné a logické, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa   čl.   6   ods.   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho namietaným rozsudkom, sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   namietanými   konaniami   a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru,   v   zmysle   ktorej   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013