znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 708/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. R., K., a J. D., K., zastúpených H., v. o. s., P., konajúca   prostredníctvom   spoločníka   a   advokáta   JUDr. V.   N.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 10 C 2/2010-137 zo 14. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co 364/2011-184 z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. K. R. a J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013 doručená sťažnosť Mgr. K. R., K., a J. D., K. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených H.,   v.   o.   s.,   P.,   konajúca   prostredníctvom   spoločníka   a advokáta   JUDr.   V.   N.,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 2/2010-137 zo 14. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 364/2011-184 z 23. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že «Okresný súd Košice I dňa 14. 9.   2011   vydal   rozsudok   č.   10   C/2/2010-137,   ktorým   zamietol   žalobu,   ktorou   sa žalobcovia   domáhali,   aby   súd   určil,   že   vlastníkom   sporných   parciel   č.   1086   a   1090 zapísaných na LV č... je Slovenská republika v správe SPF, alebo alternatívne, aby nahradil prejav vôle žalovaných uzatvoriť so žalobcami kúpne zmluvy. Prvostupňový aj odvolací súd žalobu zamietli z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80c O. s. p. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   určovacím   nárokom   možno   uplatniť   pozitívne   alebo negatívne určenie či to právny vzťah alebo právo je alebo nie je, pričom v takomto prípade zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu. Podľa názoru oboch súdov ani v prípade vyhovenia ich nároku a určením vlastníckeho práva v prospech SR sa totiž ich právne postavenie vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nedostane do výhodnejšej pozície. Odvolací súd sa zaoberal otázkou, či SPF neporušil zákon prevodom pozemkov na reštituentky... Dospel k záveru, že rozhodnutie SPF o nakladaní so spornými pozemkami je treba považovať ako konanie   vlastníka   realizované   v   rámci   jeho   zákonom   vymedzených   kompetencií.   Aj   v prípade vyhovenia žalobe by SPF nemal povinnosť im tieto pozemky odpredať.

Sťažovatelia   si   svoje   právo   neuplatnili   z   dôvodu,   že   chcú   profitovať   na   majetku iných, ale preto, lebo predmetné parcely oni a ich právni predchodcovia užívali nepretržite od roku 1960, tieto parcely zveľadili a premenili z neobrobenej pôdy na záhrady s ovocnými stromami a len vinou postupu štátnych orgánov sa nemohli domôcť vlastníckeho práva k týmto   pozemkom,   keď   tieto   boli   protiprávne   v   rámci   delimitácie   odstúpené   na   SPF, pričom samotné domy a zastavané plochy zostali súčasťou majetku v K., š. p. Krajský súd Košice   ako   odvolací   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   zaoberal   len   otázkou   naliehavého právneho záujmu. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach boli porušené oba tieto ústavné práva, keď súd nezohľadnil všetky okolnosti tohto prípadu. Sťažovatelia sa nie vlastnou vinou   dostali   do   pozície,   že   svoj   nárok   na   pridomové   záhrady   nemôžu   uplatniť   iným spôsobom   ako   žalobou   proti   súčasným   vlastníkom   o   určenie   vlastníckeho   práva. Sťažovatelia nemali možnosť ovplyvniť postup K., š. p. a následne SPF a svojho ústavou garantovaného   nároku na ochranu vlastníckeho   práva sa   môžu domôcť   jedine takýmto spôsobom. V každom prípade je Ústava SR prameňom práva s najvyšším stupňom právnej záväznosti a rozhodnutím súdu bolo porušené ústavou zaručená rovnosť vlastníckeho práva a   právo   na súdnu ochranu.   Súd   bezdôvodne   znevýhodnil vlastnícke právo   sťažovateľov oproti vlastníckemu právu žalovaných a svojim rozhodnutím im de facto odňal právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   prípadne   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo   s   vecou súvisiacich právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní je povinný poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (III. ÚS 260/07, obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Podľa § 1 O. s. p. súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní ochranu zákonností tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, t. j. dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudský práv a základných slobôd, a to najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní ako jedného zo základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice I ani Krajský súd Košice sa však touto zásadou nespravovali a v dôsledku toho bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.

Každé   odôvodnenie   rozsudku   súdu   musí   obsahovať   výklad   opodstatnenosti, pravdivosti,   zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku   rozhodnutia,   súd   sa   musí   vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a   presvedčivé   odôvodnenie   spôsobu   rozhodnutia.   Porušením   tohto   práva   účastníka a povinnosti   súdu   sa   účastníkovi   konania   odníma   možnosť   náležité   argumentovať   proti rozhodnutiu   súdu   v   rámci   využitia   opravných   prostriedkov.   Okresný   súd   Košice   I   ani Krajský súd Košice sa však týmito zásadami pri písomnom vyhotovení rozsudkov neriadili a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom tak ako to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O. s. p. nezdôvodnili. Sťažovatelia súhlasia s tým, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaväzuje súd odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   nestanovuje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   podaná podrobná odpoveď. Túto otázku je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu a je teda nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné   a   relevantné   argumenty   účastníka   konania   a   aby   mu   dalo   jasnú   a   zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému. V tomto smere je však rozhodnutie Okresného   súdu   Košice   I   ako   i   rozhodnutie   Krajského   súdu   Košice   rozporuplné a arbitrárne,   nakoľko   nereaguje   relevantným   a   dostatočným   spôsobom   na   právnu argumentáciu   sťažovateľov,   že   v   prípade   vyhovenia   žalobného   návrhu   sa   ich   právne postavenie zmení podstatným spôsobom.».

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 10 C/2/2010-137 a rozsudkom Krajského súdu Košice, č. k. 1 Co/364/2011-184 bolo porušené základné právo sťažovateľov vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 10 C/2/2010-137 a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 1 Co/364/2011-184 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovatelia majú právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   právnych   prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   mali   v   systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy namietaného   porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 10 C 2/2010-137 zo 14. septembra 2011 podľa ich názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovatelia s prihliadnutím na zistenia ústavného súdu podali   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej ochrany základného práva sťažovateľov vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju   právomoc   iba   vtedy,   ak   by   sťažovatelia   nemali inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a   mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 10 C 2/2010-137 zo 14. septembra 2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovatelia odôvodňujú túto časť sťažnosti tým, že napadnutý rozsudok krajského súdu   je   podľa   ich   tvrdenia   arbitrárny,   keďže   odvolací   súd   sa „neriadil   zásadami   pri písomnom   vyhotovení   rozsudkov   a svoje   rozhodnutie   dostatočným   spôsobom   tak   ako   to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O. s. p. nezdôvodnil“, čím malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou okresnému súdu 5. januára 2010 domáhali určenia, že Slovenská republika v zastúpení Slovenským pozemkovým   fondom   (ďalej   aj   „fond“)   je   vlastníkom   sporných   nehnuteľností,   príp. alternatívne nahradenia prejavu vôle žalovaných (fyzických osôb v podielovom vlastníctve ktorých boli sporné nehnuteľnosti v čase podania žaloby, pozn.) uzatvoriť so sťažovateľmi kúpnu zmluvu týkajúcu sa sporných nehnuteľností. Sťažovatelia odôvodňovali svoj nárok tvrdením,   že   sporné   nehnuteľnosti   (pridomové   záhrady   k rodinným   domom,   ktorých nájomcami boli ich právni predchodcovia) boli dané do užívania ich právnym predchodcom štátnym podnikom K., š. p. (vlastník sporných pozemkov, pozn.). Sporné pozemky neskôr prešli   do   vlastníctva   obchodnej   spoločnosti   K.,   a.   s.,   a následne   Slovenskej   republiky v správe Slovenského pozemkového fondu. Vlastníctvo k sporným pozemkom (náhradné pozemky, pozn.) bolo Slovenskou republikou v zastúpení fondom prevedené v súlade s § 11 ods.   2   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a   inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   na   základe   zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom zo 6. decembra 2001 na fyzické osoby (reštituentky, pozn.), ktoré sporné pozemky následne predali žalovaným na základe kúpnej zmluvy z 15. apríla 2009. Podľa názoru sťažovateľov sporné pozemky „sú pridomovými záhradami v zmysle článku 4 bod 1 písmeno c) zásad na uplatňovanie niektorých ustanovení zákona NR SR číslo 180/1995 Z. z., podľa ktorého SPF môže pozemky vo vlastníctve štátu predať   iným   osobám   z dôvodu   lepšieho   hospodárskeho   využitia   nehnuteľností   iných vlastníkov, ak sa pozemky vo vlastníctve štátu nedajú účelne samostatne využiť (napríklad záhrady   pri   rodinných   a bytových   domoch).“ (citované   z odvolania   sťažovateľov   proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pozn.).

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   sa   okrem iného uvádza:

«Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre meritórne rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo   žiadne   také   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   iné   rozhodnutie,   než   ako rozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto sa v súlade s ust.   § 219 ods.   2 O.   s.   p.   obmedzuje na konštatovanie   správnosti   týchto   dôvodov   a   na   ich   doplnenie   s   poukazom   na   rozsah odvolacích   námietok   žalobcov k   týmto   dodáva:   Z   obsahu upravenej žaloby vyplýva,   že žalobcovia sa domáhajú prioritne určovacieho nároku, ale zároveň uplatnili aj eventuálny petit   v   ktorom   sa   domáhajú   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaných   na   uzavretie   kúpnej zmluvy.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   povinnosťou   súdu   je   prioritne   vysporiadať   sa s dôvodnosťou primárneho nároku a iba v prípade, ak dospeje k záveru, že tento neobstojí je dôvodné zaoberať sa aj eventuálnym nárokom. Vzhľadom k tomu, že primárny nárok bol uplatnený ako nárok na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti správne postupoval súd prvého stupňa, ak sa v súlade s ust. § 80 písm. c/ O. s. p. vyporiadaval s otázkou, či žalobcovia   preukázali   naliehavý   právny   záujem   na   uplatnenom   určovacom   nároku. Takýmto   určovacím   nárokom   možno   uplatniť   pozitívne   alebo   negatívne   určenie,   či   tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu v takomto prípade zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má tzv. naliehavý právny záujem. Tento bude daný spravidla v prípade, ak sa nemožno domáhať priameho plnenia resp. ak právne postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. Preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu je procesnou otázkou a pokiaľ žalobca nepreukáže existenciu takéhoto naliehavého právneho záujmu súd žalobu zamietne bez toho, aby sa vyporiadaval s vecno-právnou dôvodnosťou nároku.   Odvolací   súd   sa   zhoduje   so   závermi   súdu   prvého   stupňa   v tom,   že   žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu. Ani v prípade vyhovenia ich   nároku   a   určenia   vlastníckeho   práva   v   prospech   Slovenskej   republiky   v   správe Slovenského pozemkového fondu by sa totiž ich právne postavenie vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nedostalo do výhodnejšej pozície. Podľa ust. § 34 zák. č. 330/1991 Zb. zriaďuje   sa   Slovenský   pozemkový   fond.   Slovenský   pozemkový   fond   je   právnická   osoba a zapisuje   sa   do   podnikového   registra.   Podľa   ods.   2   pozemkový   fond   spravuje poľnohospodárske   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   štátu   ustanovené   osobitným   predpisom a podiely   spoločnej   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   štátu.   Pozemkový   fond   nakladá s pozemkami,   ktorých   vlastník   nie   je   známy,   okrem   pozemkov,   ktoré   patria   do   lesného fondu.   Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   Slovenský   pozemkový   fond   bol zriadený zákonom ako právnická osoba, ktorej boli zverené vymedzené majetkové práva a svojím účelovým určením predstavuje účelové združenie majetku. Žalobcovia svoj určovací nárok odvodzujú z ust. § 19 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z. Podľa tohto ustanovenia fond môže pozemky vo vlastníctve štátu predávať alebo zamieňať za pozemky iných vlastníkov na účely usporiadania vlastníctva k pozemkom a utvárania vhodných pozemkovo-právnych pomerov na hospodárenie na pôde v súlade so zásadami schválenými vládou; na tieto účely môže pozemky nadobúdať aj do vlastníctva štátu. Ďalej žalobcovia poukazovali na čl. 4 bod 1 písm.   c)   Zásad   na   uplatňovanie   niektorých   ustanovení   citovaného   zákona,   ktorý   fondu umožňuje   pozemky   vo   vlastníctve   štátu   predať   iným   osobám   z   dôvodu   lepšieho hospodárskeho   využitia.   Citované   ustanovenia   upravujú   všeobecné   oprávnenie   fondu nakladať   s   pozemkami   vo   vlastníctve   štátu   ako   aj   pri   nadobúdaní   pozemkov   do   jeho vlastníctva. V rámci tohto svojho oprávnenia fond ako samostatná právnická osoba vydáva rozhodnutia   o   nakladaní   s   pozemkami   štátu.   Úprava   tohto   jeho   oprávnenia   v   zákone výrazom „fond môže“ zakotvuje jeho právo na základe vlastného vyhodnotenia rozhodovať v rámci svojej právomoci. Takáto formulácia však nezakladá konkrétnu povinnosť naložiť s pozemkom   takým   spôsobom   ako   sa   domáhajú   žalobcovia.   Pokiaľ   teda   Slovenský pozemkový   fond   vydal konkrétne   rozhodnutie   v rámci   svojich   právomocí   niet   právneho dôvodu pre záver o neplatnosti takéhoto rozhodnutia iba s poukazom na to, že so sporným pozemkom   mohol   nakladať   aj   inak.   Žalobcovia   v   konaní   nepreukázali   skutočnosť,   že Slovenský pozemkový fond nemal oprávnenie nakladať s pozemkami tak, ako to vyplýva z konkrétnych rozhodnutí o ich prevode do vlastníctva oprávnených osôb ako náhradných pozemkov a rovnako nepreukázali ani skutočnosť, aby povinnosť Slovenského pozemkového fondu   previesť   tieto   pozemky   do   ich   vlastníctva   mala   akúkoľvek   prioritu   vyplývajúcu z konkrétneho právneho predpisu. Za takejto situácie je teda treba považovať rozhodnutie Slovenského pozemkového fondu o nakladaní so spornými pozemkami ako konanie vlastníka realizované v rámci jeho zákonom vymedzených kompetencií. Z uvedeného je teda zrejmé, že ani prípadný úspech nároku žalobcov, podľa ktorého by sa Slovenský pozemkový fond stal opätovne správcom vlastníctva štátu k sporným pozemkom, by tento nemal povinnosť s týmito pozemkami nakladať práve tak, ako si to nárokujú žalobcovia. S poukazom na tieto dôvody možno vyvodiť záver o tom, že žalobcovia v konaní neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali dostatok svojho naliehavého právneho záujmu.

Vecne   správne   a   výstižné   sú   dôvody   prvostupňového   rozsudku   aj   ohľadne zamietavého výroku alternatívneho petitu na nahradenie prejavu vôle žalovaných uzavrieť, so   žalobcami   kúpnu   zmluvu.   Takúto   povinnosť   možno   konkrétnej   osobe   uložiť   iba   na základe   preukázania   jej   povinnosti   uzavrieť   takúto   zmluvu   vyplývajúcej   z   konkrétneho právneho predpisu, rozhodnutia príslušného orgánu alebo zo zmluvy. Žalobcovia v konaní takúto   podmienku   nepreukázali.   Žalovaní   nadobudli   predmetné   pozemky   do   vlastníctva titulom kúpy, pričom nebolo preukázane aby ich vlastnícke právo bolo zaťažené ťarchou, prípadne osobným záväzkom s predmetnými pozemkami nakladať.»

Ústavný súd s prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľov, s ktorým sa nestotožnil, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd postupoval ústavne súladným spôsobom, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou, či prvostupňový súd správne posúdil otázku preukázania existencie naliehavého právneho záujmu, keďže v okolnostiach posudzovanej veci išlo o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, pričom s jeho závermi sa v plnom rozsahu stotožnil. Zároveň nad rámec napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom doplnil odôvodnenie záveru, podľa ktorého sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno týkajúce sa naliehavého právneho záujmu, a to predovšetkým   s   prihliadnutím   na   zákonom   presne   vymedzenú   rozhodovaciu   právomoc fondu, ktorá „nezakladá konkrétnu povinnosť naložiť s pozemkom takým spôsobom ako sa domáhajú žalobcovia“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.). Ústavne akceptovateľný   a   náležitým   spôsobom   odôvodnený   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj právny záver krajského súdu, ktorý sa týka návrhu sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle žalovaných uzavrieť so sťažovateľmi kúpnu zmluvu.

Skutočnosť,   že sťažovatelia   sa   s právnymi názormi   krajského súdu   nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto právnych   názorov   a   nezakladá   ani   právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nevykazuje nedostatky; je jasné a zrozumiteľné.   Aj   preto   ústavný   súd   argumentáciu   krajského   súdu   obsiahnutú v odôvodnení   jeho   rozhodnutia   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú a udržateľnú.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie reálne mohol   dospieť   k záveru   o   ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013