znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 707/2013-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. B., J., zastúpeného advokátom JUDr. V. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Er 210/2012 a jeho uznesením č. k. 9 Er 210/2012-33 z 18. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. S. B., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Er 210/2012   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením č. k. 9 Er 210/2012-33 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a doplnenia vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 Er 210/2012 v procesnom postavení povinného. Sťažovateľ podal riadne a včas námietky proti exekúcii, „v ktorých požaduje exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, z dôvodu opravného prostriedku v sústave všeobecných súdov dovolania, smerujúceho voči peňažnému plneniu exekučných titulov, spočívajúce v trovách konania čím sa stali de facto i de jure nevykonateľnými. Naviac sťažovateľ   v   dovolaní   požiadal   najvyšší   súd   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutých exekučných titulov. Pre rozhodovanie táto požiadavka nie je určujúca.

Oprávnený... podal... 28. 2. 2012 a doručené súdnej exekútorke dňom 5. 3. 2012 návrh   na   vykonanie   exekúcie   v   čase,   keď   plynula   zákonná   lehota   podania   opravného prostriedku oproti exekučným titulom 9 Co 177/2011 a 4 C 117/2010, a tak ako sťažovateľ uvádza v námietke proti exekúcii na str. 2 vrchný odsek posledná veta, oprávnený najmä keď je zastúpený advokátom, túto vedomosť museli vedieť a/alebo si ju overiť, nič im v tom nebránilo.

S touto skutočnosťou, právne fatálnou chybou, sa nechcela či nevedela spravodlivo vysporiadať súdna exekútorka a následne ani exekučný súd...“.

Okresný súd uznesením č. k. 9 Er 210/2012-33 z 18. apríla 2013 námietky povinného proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   najmä   vo   vzťahu k argumentácii týkajúcej sa právoplatnosti a vykonateľnosti exekučných titulov. Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „najvyšší súd nepovolil odklad vykonateľnosti, ale... toto nie je určujúce“, pretože „Najvyšší súd SR... dovolanie dovolateľa odmietol, vo výroku neodôvodnil... a nezaoberal sa napadnutím z hľadiska vecnej správnosti“.

Sťažovateľ   namieta   aj   nedodržanie   procesnej   lehoty   na   rozhodovanie   súdu o námietkach   proti exekúcii a tiež skutočnosť,   že okresný súd dosiaľ nerozhodol   o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 2. apríla 2013. Vo vzťahu k postupu okresného súdu   v napadnutom   konaní   sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   v exekučnom   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 210/2012 nenariadil pojednávanie.

Písomným podaním zo 4. septembra 2013 upravil sťažovateľ petit sťažnosti a žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým   a   nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní č. 9 Er 210/2012 a Uznesením Okresného súdu Senica č. 9 Er 210/2012-33 zo dňa 18. apríla 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Senica č. 9 Er 210/2012-33 zo dňa 18. apríla 2012 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Senica na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €,   ktoré   mu   je Okresný súd Senica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Senica   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 331,13 € (za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a úprava petitu sťažnosti: 2 x 130,16 €, 2x paušál 7,81 €, DPH 55,19 €) na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od tohto nálezu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská   a závery   sa   v celom   rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych   a   iných   rozhodnutí,   ktorý   tvorí   osobitný   druh   civilného   procesu   prislúchajúci do právomoci   všeobecných   súdov,   ako   aj   ďalších   orgánov   verejnej   moci   určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu   ochranu   zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02). Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému   prístup k súdnej alebo inej právnej ochrane, t.   j. k súdu   alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania. Ak osoba   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by umožniť)   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie   obmedziť prístup   jednotlivca   k   súdu takým   spôsobom   a   v   takej   miere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom   (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   aspoň   rámcovo   posúdiť,   či   ich   skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,   a   na   tomto   základe   formulovať   záver,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením.

K porušeniu v sťažnosti označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu:

-   nezákonnosti   predmetného   exekučného   konania (jeho   začatia),   keďže exekučný titul nebol podľa jeho názoru v čase začatia exekučného konania vykonateľný (ďalej len „prvá námietka“),

- že okresný súd v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 210/2012 nenariadil pojednávanie (ďalej len „druhá námietka“),

- že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 2. apríla 2013 (ďalej len „tretia námietka“),

-   že   okresný   súd   nerozhodol   o jeho   námietkach   proti   exekúcii   v zákonnej   lehote (ďalej len „štvrtá námietka“).

II.1 K prvej námietke

Sťažovateľ namieta, že v jeho veci exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľný, pretože „oprávnený... podal... návrh na vykonanie exekúcie v čase, keď   plynula   zákonná   lehota   podania   opravného   prostriedku   oproti   exekučným   titulom 9 Co 177/2011 a 4 C 117/2010...“. Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého uznesenia okresného súdu   vyplýva,   že „opravným   prostriedkom“, na   ktorý   sťažovateľ   v citovanom   texte poukazuje,   je   ním   podané   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Trnave č.   k.   9   Co   177/2011-53   zo   7.   februára   2012   (týmto   dovolaním   sa   sťažovateľ   domáhal aj odkladu   vykonateľnosti   označeného   rozsudku   odvolacieho   súdu).   V   napadnutom uznesení okresného súdu sa k tejto námietke sťažovateľa najmä uvádza:

„Povinný   usúdil,   že   podaním   dovolania   je   exekúcia   nevykonateľná...   Súd   mal preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovolil odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 177/2011-53 zo dňa 7. 2. 2012, napadnutým dovolaním povinného, a preto uvedený rozsudok spolu s rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 117/2010 zo   dňa   14.   4.   2011   sú   právoplatnými   a vykonateľnými   exekučnými   titulmi,   na   základe ktorých je exekúcia vedená oprávnene.“

Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

V súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh.

V súlade s § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom   bol   exekútorovi   doručený   návrh na vykonanie exekúcie.   Exekútor   však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie   sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Ak   po   podaní   námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie (jej výkonu, pozn.), ktorá sa začína upovedomením o začatí exekúcie. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného   poriadku   počíta   s dvoma   prípadmi   zastavenia   exekúcie.   V prvom   prípade sa exekúcia   nemala   vôbec   začať,   pretože   rozhodnutie   nebolo   vykonateľné   a v čase rozhodovania   o zastavení   exekúcie   stále   vykonateľné   nie   je,   a v druhom   prípade   ide o konanie, keď v čase začatia exekúcie rozhodnutie vykonateľné bolo, avšak neskôr túto vlastnosť stratilo.

Z námietok sťažovateľa zo 16. mája 2012 vyplýva, že sa domáha zastavenia exekúcie z   dôvodu   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorým   sa   okrem   iného   domáhal   aj   odkladu vykonateľnosti   exekučných   titulov.   Podľa   názoru   sťažovateľa   už   samotné   podanie dovolania má za následok nevykonateľnosť exekučných titulov. I keď v námietkach proti exekúcii sťažovateľ uviedol, že sa domáha zastavenia exekúcie v súlade s § 57 ods.   1 písm. g) Exekučného poriadku, z ich obsahu je zrejmé, že sa týkajú § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   najmä   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   okresného   súdu,   zastáva   názor,   že   ho   vo   vzťahu   k prvej   námietke   nemožno považovať za arbitrárne, resp. svojvoľné. Okresný súd pri zamietnutí námietok sťažovateľa proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   vychádzal   z konkrétnych   objektívnych   zistení získaných   zákonom   predpísaným   spôsobom,   pričom   jeho   právny   názor   je   založený na ústavne konformnej interpretácii § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu   vyjadreným v napadnutom   uznesení   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods.   1   Exekučného   poriadku   okresného   súdu   uplatnený   vo   veci   sťažovateľa   takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že táto námietka sťažovateľa je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K druhej námietke

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd „nenariadil   pojednávanie“ v súvislosti s rozhodovaním o zastavení exekúcie, čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   58   ods.   2   Exekučného   poriadku   ak   súd   rozhoduje   podľa   §   57   ods.   1, písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľa   v   prvom   rade   uvádza, že z citovaného   ustanovenia   Exekučného   poriadku   nevyplýva   výslovne   povinnosť príslušného všeobecného súdu nariadiť pojednávanie pri rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, okrem rozhodovania podľa § 57 ods. 1 písm. k), čo nie je prípad sťažovateľa. Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že postup, ktorý zvolil okresný súd,   t. j. že rozhodol   o námietkach sťažovateľa, ktorými   sa   domáhal   zastavenia   exekúcie   bez   nariadenia   pojednávania,   je   z   ústavného hľadiska akceptovateľný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   obsahom   druhej námietky sťažovateľa uplatnenej proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu a ním označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K tretej námietke

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že okresný súd „do dnešného dňa nerozhodol“ o jeho návrhu z 2. apríla 2013,   ktorým sa domáhal „vydania   predbežného opatrenia, zdržania sa nariadenia výkonu exekúcie“.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zo 17. septembra 2013 okrem iného uviedol:

«Okresný súd Senica na predmetný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým   žiadal   Ing.   B.   zdržanie   nariadenia   exekúcie   neprihliadal,   a   preto   o   ňom   ani nerozhodoval z nasledujúcich dôvodov: Predbežné opatrenie je občianskoprávny inštitút upravený v Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) a to v § 74 - § 77a. V zmysle § 74 O. s. p. „Pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený...“

V danom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.   zn.   9 Er/210/2012 nejde o civilné   konanie,   ale   o   exekučné   konanie,   ktoré   upravuje   samostatný   zákon   -   Exekučný poriadok (zákon č. 223/1995 Z. z.). Podľa § 251 ods. 4 prvá veta O. s. p. „Na výkon rozhodnutia   a exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu   sa   použijú   ustanovenia predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.“   Z   uvedeného ustanovenia   síce   vyplýva   subsidiarita   Exekučného   poriadku   k   Občianskemu   súdnemu poriadku, t. j. použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v prípadoch, v ktorých chýba   právna   úprava   v Exekučnom   poriadku,   avšak   čo   sa   týka   inštitútu   predbežného opatrenia   (upraveného   v Občianskom   súdnom   poriadku)   tento   nemožno   v   exekučnom konaní uplatniť, nakoľko Exekučný poriadok obsahuje právnu úpravu prostriedkov obrany povinného proti exekúcii, a preto sa v zmysle vyššieho citovaného ustanovenia Občiansky súdny   poriadok   (inštitút   predbežného   opatrenia)   nepoužije.   V   predmetnom   exekučnom konaní mohol povinný p. Ing. B. na svoju obranu využiť v zmysle Exekučného poriadku len tieto procesné inštitúty:

1.   námietky   voči   exekúcii   v   zmysle   §   50   Exekučného   poriadku,   ktoré   aj   podal a o ktorých súd rozhodol uznesením č. k. 9 Er/210/2012-33 zo dňa 18. 4. 2013 tak, že ich zamietol, nakoľko boli nedôvodné.

2. odklad exekúcie v zmysle § 56 Exekučného poriadku - tento inštitút však nemožno zamieňať s inštitútom predbežného opatrenia, ktorý je striktne upravený v § 74 - § 77a O. s. p.

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   danom   prípade   sa   jedná   o   exekučné   konanie   upravené osobitným zákonom - Exekučným poriadkom, je potrebné na exekučné konanie aplikovať tento osobitný zákon, ktorý dáva účastníkovi v slabšom postavení (povinnému) možnosť využiť   všetky prostriedky obrany (vyššie uvedené),   ktoré tento osobitný zákon pripúšťa. Ing. B.   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zo   dňa   1.   4.   2013   uplatnil občianskoprávny inštitút, prípustný v civilnom konaní, avšak v exekučnom konaní sa o ňom, vzhľadom na jeho absenciu v Exekučnom poriadku nerozhoduje. Na základe uvedeného súd na návrh p. Ing. B. neprihliadal a nerozhodol o ňom».

Exekučné   konanie   je upravené   Exekučným   poriadkom   a subsidiárne   Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“). Vzťah týchto právnych predpisov upravuje § 251 ods. 4 OSP, ktorý určuje, že na exekučné konanie sa použijú ustanovenia prvej až piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ nie je Exekučným poriadkom ustanovené inak.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese. Zabezpečovacia funkcia predbežných opatrení sa prejavuje najmä v ich schopnosti zabrániť dočasnou   a provizórnou   úpravou   nepriaznivým   následkom,   ktoré   mohli   pred   začatím konania alebo v už začatom konaní nastať. Právna teória vymedzuje niektoré druhy konaní, kde je nariadenie predbežného opatrenia vylúčené (napr. vo veciach správneho súdnictva, v dedičských veciach), avšak exekučné konanie medzi ne podľa názoru ústavného súdu nepatrí.   V exekučnom   konaní   možno   nariadiť   predbežné   opatrenie   aj   napriek   tomu, že inštitút   predbežného   opatrenia   nie   je   v Exekučnom   poriadku   konkrétne   upravený, s odkazom   na   §   254   ods.   1   OSP.   Na   nariadenie   predbežného opatrenia   bude   príslušný exekučný súd, a to aj v prípade, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bude podaný pred návrhom na vykonanie exekúcie, tak aj už v začatom exekučnom konaní.

V posudzovanej   veci   sa   sťažovateľ   písomným   podaním   označeným   ako „Návrh na vydanie predbežného opatrenia“ doručeným okresnému súdu 2. apríla 2013 domáhal, aby sa okresný súd „zdržal nariadenia exekúcie“. Sťažovateľ týmto podaním (návrhom) reagoval na doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 230/2012 zo 7. marca 2013, ktorým   bolo   jeho   dovolanie   odmietnuté   a nebol   povolený   odklad   vykonateľnosti exekučných titulov. Sťažovateľ v sťažnosti ale tiež uviedol, že exekvovanú sumu 419,89 € „uhradil bankovým prevodom súdnej exekútorke dňa 26. apríla 2013“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zámerom   sťažovateľa   bolo   predbežným   opatrením „oddialiť“ výkon exekúcie, avšak bez toho, aby vyčkal na uplynutie lehoty na rozhodnutie súdu o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uhradiť časť vymáhanej sumy súdnej exekútorke.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   vyplýva,   že   exekučné   konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie 29. mája 2013.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   mal   povinnosť   zaoberať   sa   návrhom sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Ústavný   súd   sa   teda   nestotožňuje s právnym   názorom   predsedu   okresného   súdu,   ktorý   vo   vyjadrení   k sťažnosti   v tejto súvislosti uviedol, že „Ing. B. návrhom na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 1. 4. 2013 uplatnil občianskoprávny inštitút, prípustný v civilnom konaní, avšak v exekučnom konaní   sa   o   ňom,   vzhľadom   na   jeho   absenciu   v Exekučnom   poriadku   nerozhoduje.   Na základe uvedeného súd na návrh p. Ing. B. neprihliadal a nerozhodol o ňom“.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní dopustil procesného   pochybenia.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci (predovšetkým   stav,   v akom   sa   exekučné   konanie   v čase   podania   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   nachádzalo,   a správanie   sťažovateľa   spočívajúce   v uhradení vymáhanej   sumy)   ale   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   toto   pochybenie   nedosahuje   takú intenzitu, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.4 Ku štvrtej námietke

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj tým, že okresný súd nerozhodol o jeho námietkach proti exekúcii v zákonnej lehote.

Podľa druhej vety § 50 ods. 2 Exekučného poriadku o námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že námietky sťažovateľa   proti   exekúcii   boli   doručené   okresnému   súdu   22.   mája 2012.   Okresný   súd pred rozhodnutím o námietkach sťažovateľa vyzval najvyšší súd, aby mu oznámil, či bol povolený odklad vykonateľnosti exekučných titulov, o ktorý žiadal sťažovateľ. Najvyšší súd písomným   podaním   z 21.   decembra   2012   oznámil,   že   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 Cdo 230/2012   nebol   povolený   odklad   vykonateľnosti.   Následne   okresný   súd   rozhodol o námietkach proti exekúcii uznesením sp. zn. 9 Er 210/2012 z 18. apríla 2013 tak, že ich zamietol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   nedodržal   lehotu   na   rozhodnutie o námietkach proti exekúcii, avšak namietané pochybenie ani v tomto prípade podľa jeho názoru nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej vo svojej rozhodovacej činnosti síce prihliada na dodržiavanie zákonom ustanovených procesných lehôt, ale ich nedodržanie automaticky   nevyvoláva   záver   o porušení   sťažovateľom   označeného   základného   práva (m. m. IV. ÚS 589/2012, I. ÚS 86/02).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľa (ako celok) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013