znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 706/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka a obchodná spoločnosť R. S., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), uzavreli 2. januára 2003 koncesionársku zmluvu, predmetom ktorej bola dodávka motorových vozidiel žalovanej ako importéra sťažovateľke ako distributérovi motorových vozidiel (ďalej len „koncesionárska zmluva“). Dňa 16. júna 2003   žalovaná   vypovedala   predmetnú   koncesionársku   zmluvu   bez   uvedenia   dôvodu, odvolávajúc sa na zákon č. 465/2002 Z. z. o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž a o zmene a doplnení niektorých zákonov [ďalej len „zákon č. 465/2002 Z. z.“ (sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza zákon č. 456/2002 Z. z., pozn.)].

Sťažovateľka uviedla, že «zákon č. 456/2002 Z. z. v rámci právneho poriadku SR bol prijatý za účelom transpozície nariadenia ES č. 1400/2002. Nariadenie ES č. 1400/2002 však upravovalo podmienky výpovede prísnejšie ako zákon č. 456/2002 Z. z. Transpozíciu nebolo teda možné považovať za dôslednú.

Podľa   článku   3   odsek   4   nariadenia   ES   č.   1400/2002   „...   dodávateľ,   ktorý   chce dohodu   vypovedať,   musí   podať   výpoveď   písomne   a   musí   v   nej   podrobne,   objektívne a transparentne uviesť dôvody výpovede, aby sa dodávateľovi zabránilo ukončiť vertikálnu dohodu s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa podľa tohto nariadenia nemôžu obmedzovať.“

Žalovaný bol pri vypovedaní Koncesionárskej zmluvy povinný postupovať v súlade s nariadením   ES   č.   1400/2002,   a   to   z   dôvodu,   že   ústavný   zákon   č.   90/2001   Z.   z., s účinnosťou odo dňa 1. júla 2001 stanovil v čl. 7 ods. 2 ústavy, že „právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR“...

S   poukazom   na   vyššie   uvedené,   žalovaný   bol   povinný   už   pri   vypovedaní Koncesionárskej   zmluvy   dňa   16.   júna   2003   postupovať   v   súlade   s   nariadením   ES č. 1400/2002 a výpoveď odôvodniť, ktorú povinnosť si nesplnil».

Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. júla 2005   sa   sťažovateľka   domáhala   proti   žalovanej   určenia   neplatnosti   výpovede koncesionárskej   zmluvy   z   dôvodu,   že   žalovaná   v   čase   podania   výpovede   nesprávne aplikovala   právny   predpis,   čím   postupovala   v   rozpore   s   ústavou.   Podľa   sťažovateľky „týmto konaním, žalovaný nezákonne vypovedal Koncesionársku zmluvu, z ktorého dôvodu je   Výpoveď   ako   právny   úkon   absolútne   neplatná   /s   poukazom   na   §   39   Občianskeho zákonníka/“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   29   Cb   111/2005   z   23.   novembra   2010   žalobu sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013 potvrdil.

Sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že «kým   okresný   súd   zamietol   žalobu s poukazom na hmotné právo a právne posúdenie merita veci, krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu s odôvodnením, že „sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe aj z časového hľadiska.“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že „výpoveď z koncesionárskej zmluvy uplynula v roku 2005, teda pred viac ako 7 rokmi. Z časového hľadiska je odvolací súd toho názoru,   že   v   súčasnej   dobe   už   nie   je   u   navrhovateľa   daný   naliehavý   právny   záujem na určení neplatnosti výpovede tak ako sa dožadoval v návrhu.“

Krajský   súd   vyššie   uvedeným   rozhodnutím   a   jeho   dôvodmi   zásadným   spôsobom zasiahol do základného práva sťažovateľky na riadne a spravodlivé konanie ako aj vystavil sťažovateľku do právnej neistoty».

Sťažovateľka namieta, že „svoje právo podať žalobu o neplatnosť z koncesionárskej zmluvy uplatnila v zákonom stanovenej lehote, pričom považuje za právne absurdné, aby orgán, ktorému bola zverená ochrana zákonnosti po ôsmych rokoch konania skonštatoval, že práve s prihliadnutím na dĺžku súdneho konania sťažovateľka stratila naliehavý právny záujem na predmetnom určení.

V kontexte uvedeného rozhodnutia a právneho záveru krajského súdu sa vytvára do budúcna   právny   precedens,   že   každé   konania,   či   už   o   určenie   napr.   neplatnosti skončenia   pracovného   pomeru   alebo   akejkoľvek   inej   určovacej   žaloby   trvajúcej   dlhšiu, súdom   bližšie   nedefinovateľnú   dobu,   vedie   automaticky   k   strate   naliehavého   právneho záujmu.

Z   uvedeného   je   potom   možné   vyvodiť   záver,   ktorý   rozporuje   účel   občianskeho súdneho konania a teda,   že hoc na počiatku existujúci naliehavý právny záujem,   tento sa z dôvodu   dĺžky   konania   súdu   stratí   a   to   bez   možnosti   túto   skutočnosť   ovplyvniť účastníkom konania“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v   označenom   konaní   porušil   princíp   zákazu denegatio   iustitiae,   keďže   považuje „za   aplikačný   exces   krajského   súdu   zdôvodnenie nedostatku naliehavého právneho záujmu plynutím času z dôvodov na strane súdu“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v napadnutom   rozsudku   je   aj „ďalšia   zásadná   vada rozhodnutia... v tom, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade, ak súd zamietne žalobu pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu,   potom   sa   už   meritom   veci   nezaoberá z dôvodu, že zamietnutie žaloby z procesných dôvodov nevytvára prekážku res judicata. Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   na   jednej   strane   konštatuje   nedostatok naliehavého právneho záujmu, ale v ďalšom poukazuje aj na zdôvodnenie súdu prvého stupňa, čím sťažovateľke je odňatá možnosť podania novej žaloby.

Rozpornosť rozhodnutia krajského súdu je daná samotným konaním krajského súdu, ktoré   predchádzalo   vydaniu   rozhodnutia.   Krajský   súd,   ktorý   v   konečnom   dôsledku konštatoval   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   vytýčil   v   predmetnej   veci   dve pojednávania, na ktorých vec riadne meritórne prejednával s účastníkmi konania a zároveň v   rámci   odvolacieho   konania   niekoľkokrát   vyzýval   účastníkov   konania,   aby   sa   k   veci vyjadrili“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd,   rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave z 5. februára 2013, sp. zn. 2 Cob/126/2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. februára 2013, sp. zn. 2 Cob/126/2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je porušovateľ povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi   JUDr.   I.   R.,   advokátovi,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jeho   úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,   ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   je,   ako   už   bolo   uvedené,   oprávnený   a   povinný   posúdiť   ústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   došlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy)   a   či   možno ich konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti   prehodnocovať právne názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne,   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 5. februára 2013 (krajský súd v rozsudku   nesprávne   uviedol   dátum   „05.   02.   2012“,   zo   spisovej   dokumentácie   zjavne vyplýva, že správne má byť „05. 02. 2013“, pozn.) konštatoval, že okresný súd vo veci náležite zistil skutkový stav, tento správne vyhodnotil a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Poukazujúc aj na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 29 Cb 111/2005 z   23.   novembra   2010,   s   ktorým   sa   v   merite   veci   stotožnil,   krajský   súd   v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že „napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu navrhovateľa,   ktorou sa domáhal   určenia,   že výpoveď   daná odporcom z koncesionárskej zmluvy uzavretej dňa 02. 01. 2003 zo dňa 16. 06. 2003, č. 069/JR/2003 je neplatná.

Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. §§ 269 ods. 2, 652 ObZ, § 39 OZ, §§ 132, 153 ods. 1, 155 ods. 1 O. s. p., ako aj dodatku č. 1/2004 zo dňa 30. 06. 2004 k Zmluve s poukazom   na   nariadenie   Komisie   /ES/,   čl.   3,   4,   12,   15.1,   15.2.   a   čl.   7   ods.   2 zák. č. 90/2001 Z. z., keď konštatoval, že nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami nemohlo pri jej uzatváraní spôsobiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, pričom právna úprava platná v uvedenom čase umožňovala dovozcovi dať koncesionárovi výpoveď bez uvedenia dôvodu, čo odporca učinil. V súlade s ustanoveniami dohody. Súd prvého stupňa uviedol,   že   nepravú   retroaktivitu   Nariadenia   umožňuje   len   konkrétne   ustanovenie európskeho aktu. Uviedol, že Zmluva uzavretá dňa 16. 06. 2003 sa zmenila na dobu určitú do 30. 06. 2005.

Harmonizačná lehota bola stanovená do 31. 10. 2004, ktorá skončila pred uplynutím výpovednej lehoty z koncesionárskej zmluvy.

Súd   prvého   stupňa   teda   mal   za   to,   že   rozpor   výpovede   zo   dňa   16.   06.   2003 s ustanoveniami Nariadenia by spôsobil absolútnu neplatnosť výpovede podľa § 39 OZ. V ďalšom poukázal na znenie ust. § 655 ObZ. A na skutočnosť, že odporca deklaroval svoju vôľu ukončiť zmluvný vzťah k 30. 06. 2005, nakoľko odporca dal navrhovateľovi výpoveď pred vstupom SR do EU dňa 16. 06. 2003, teda pred 01. 05. 2004, mal za to, že platnosť Koncesionárskej zmluvy bola zákonne skončená dňa 30. 06. 2005 a je platná. Preto žalobu zamietol“.

V   ďalšej   časti   napadnutého   rozsudku   sa   odvolací   súd   predovšetkým   zaoberal naliehavosťou právneho záujmu sťažovateľky na určovacej žalobe aj z časového hľadiska, keď najmä uviedol:

„Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Podľa   §   80   písm.   c/   O.   s.   p.,   návrhom na začatie   konania možno   uplatniť,   aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 267 ods. 1 ObZ, ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento účastník...

Výpoveď   z   Koncesionárskej   zmluvy   uplynula   v   roku   2005,   teda   pred   viac   ako 7 rokmi.   Z   časového   hľadiska   je   odvolací   súd   názoru,   že   v   súčasnej   dobe   už   nie   je u navrhovateľa   daný   naliehavý právny   záujem na určení neplatnosti   výpovede,   tak ako sa jej dožadoval v návrhu.

Odvolací   súd   sa   však   stotožňuje   aj   s   obranou   odporcu   v   tom   smere,   že   pokiaľ by navrhovateľ   preukázal   porušenie   právnej   povinnosti   zo   strany   odporcu   tým,   že   by výpoveď   zo   Zmluvy   bola   neplatná,   mal   sa   domáhať   určenia,   že   právny   vzťah   medzi účastníkmi   trvá.   Odvolací súd je však   názoru,   že navrhovateľovi   nič nebránilo   žalovať priamo   na   plnenie   z titulu,   že   právny   vzťah   trvá,   lebo   výpoveď   odporcu   je   neplatná a domáhať sa prípadnej náhrady škody, alebo ušlého zisku. V takom prípade sa určovacia žaloba   zamieta.   Určovacou   žalobou   v   znení,   ako   ju   podal   navrhovateľ   by   sa   právne postavenie navrhovateľa nestalo istejším.

V prípade, ak by navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno, mohol sa domáhať ochrany aj s poukazom na ust. § 267 ods. 1 ObZ...

Navrhovateľa   zaťažuje   dôkazné   bremeno   spočívajúce   v   povinnosti   preukázať, že na určení   právneho   vzťahu   alebo   práva,   v   čase   rozhodovania   súdom,   má   naliehavý právny záujem. Tento bude spravidla daný v prípade, ak sa nemožno domáhať priamo plnenia, a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté... Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd však predovšetkým poukazuje na nepreukázanie naliehavého právneho záujmu   navrhovateľa   na   určovacej   žalobe   a   nakoľko   rozsudok   súdu   prvého   stupňa je vo svojom výroku vecne správny, tento potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho   súdu),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 Cb 111/2005 z 23.   novembra   2010,   ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti výpovede   koncesionárskej   zmluvy   zamietol   ako   nedôvodný,   a   to „na   základe   faktu, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď dňa 16. 6. 2003, t. j. preukázateľne pred vstupom SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím harmonizačnej lehoty dňa 30. 10. 2004...“. K tomuto právnemu záveru v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol:

„Návrhom podaným na tunajší súd dňa 11. 7. 2005 žiadal navrhovateľ, aby súd určil, že výpoveď koncesionárskej zmluvy zo dňa 2. 1. 2003 danej navrhovateľovi odporcom dňa 16. 6. 2003, č. 069/JR/2003 je neplatná.

Návrhom   zo   dňa   30.   4.   2008   navrhovateľ   požiadal   súd   o   pripustenie   zmeny žalobného   petitu   tak,   že   bude   znieť:   Výpoveď   Koncesionárskej   zmluvy   uzavretej   medzi žalobcom a žalovaným dňa 2. 1. 2003 daná žalovaným dňa 16. 6. 2003 je neplatná. Súd pripustil zmenu petitu uznesením zo dňa 21. 5. 2008...

Z koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 súd zistil, že odporca ako dovozca uzatvoril   s   navrhovateľom   ako   koncesionárom   zmluvu,   ktorej   predmetom   bol   odbyt zmluvného   tovaru   odoberaného   od   dovozcu   prostredníctvom   koncesionára,   starostlivosť o všetkých   zákazníkov   R.   a   zachovanie   dobrého   mena   značky   R.   v   zmluvnej   oblasti koncesionára.

Z výpovede zo dňa 16. 6. 2003 súd zistil, že odporca vypovedal koncesionársku zmluvu   bez   uvedenia   dôvodu   v   zmysle   ust.   čl.   15.1.1   koncesionárskej   zmluvy   ku   dňu 30. 6. 2003 s tým, že výpovedná doba je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005.

Zo   žiadosti   o   uzatvorenie   koncesionársky   zmluvy   zo   dňa   1.   6.   2004   súd   zistil, že navrhovateľ požiadal odporcu o uzatvorenie koncesionárskych zmlúv.

Z   dodatku   č.   1/2004   zo   dňa   30.   6.   2004   súd   zistil,   že   sporové   strany   uzatvorili dodatok   ku   koncesionárskej   zmluve,   ktorého   predmetom   bolo   prispôsobiť   zmluvu ustanoveniam   nariadenia   Európskej   komisie   č.   1400/2002   počas   zostávajúcej   doby platnosti zmluvy do 30. 6. 2005.

Z odpovede zo dňa 18. 8. 2004 súd zistil, že odporca odmietol s navrhovateľom uzatvoriť nové koncesionárske zmluvy z dôvodu, že vypovedal koncesionársku zmluvu dňa 16. 6. 2003 a oznámil mu, že už vybral koncesionára na predaj nových vozidiel odo dňa skončenia jeho koncesionárskej zmluvy.

Z ročného dodatku ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005 zo dňa   3.   1.   2005   s   prílohami   súd   zistil,   že   sporové   strany   prijali   dodatok,   ktorého predmetom boli o. i. špecifikácie ročných cieľov predaja nových vozidiel a náhradných dielov na rok 2005.

Zo   žiadosti   o   uzatvorenie   koncesionárskych   zmlúv   zo   dňa   6.   6.   2005   súd   zistil, že navrhovateľ opätovne požiadal odporcu o uzatvorenie nových koncesionárskych zmlúv na   predaj   nových   vozidiel,   zabezpečenie   služieb   v   oblasti   opráv   a   údržby   a   na   predaj značkových náhradných dielov.

Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku 81, ods.   3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch v sektore motorových vozidiel výnimka sa uplatňuje pod podmienkou, že vertikálna dohoda uzavretá s distributérom alebo opravovňou ustanovuje, že dodávateľ ktorý chce dohodu vypovedať, musí podať výpoveď písomne a musí v nej podrobne, objektívne a transparentne uviesť   dôvody   výpovede,   aby   sa   dodávateľovi   zabránilo   ukončiť   vertikálnu   dohodu s distributérom alebo opravovňou pre postupy, ktoré sa, podľa tohto nariadenia, nemôžu obmedzovať.

Podľa ust. čl. 3 ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku 81, ods.   3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch v sektore   motorových   vozidiel   zákaz   ustanovený   v   článku   81   ods.   1   sa   nevzťahuje na dohody, ktoré existovali v deň pristúpenia Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy,   Maďarska,   Malty,   Poľska,   Slovinska a Slovenska a ktoré na základe pristúpenia spadajú do pôsobnosti článku 81, ods 1, ak sú do šiestich mesiacov odo dňa pristúpenia zmenené a doplnené tak, že spĺňajú podmienky ustanovené v tomto nariadení.

Podľa ust. čl. 12 posledná veta Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku   81,   ods.   3   Zmluvy   na   niektoré   kategórie   vertikálnych   dohôd   o   zosúladených postupoch v sektore motorových vozidiel toto nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

Podľa   ust.   čl.   15.1   Koncesionárskej   zmluvy   R.   zo   dňa   2.   1.   2003   táto   zmluva nadobúda účinnosť dňom 1. 10. 2002 na dobu neurčitú.

Podľa ust. čl. 15.1.1 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva môže byť vypovedaná doporučeným listom zmluvnými stranami s výpovednou lehotou 24 mesiacov, vždy ku poslednému dňu v mesiaci. Pre včasnosť podania výpovede je rozhodný dátum jej podania.

Podľa ust. čl. 15.2 Koncesionárskej zmluvy R. zo dňa 2. 1. 2003 zmluva vrátane všetkých jej platných príloh je účinná počas celej výpovednej doby až do jej uplynutia. Podľa ust. preambuly dodatku č. 1/2004 ku koncesionárskej zmluve zo dňa 2. 1. 2003 dňa 2. 1. 2003 uzatvorili zmluvné strany Koncesionársku zmluvu R. Dňa 16. 6. 2003 bola Zmluva odporcom ako dovozcom vypovedaná v súlade s článkom 15.1.1. Zmluvy a to ku dňu 30. 6. 2003. Výpovedná lehota je 24 mesačná a uplynie dňa 30. 6. 2005...

Nariadenie   Európskej   komisie   (ES)   č.   1400/2002   z   31.   júla   2002   o   uplatňovaní článku   81,   ods.   3   zmluvy   o   európskej   únii   na   niektoré   kategórie   vertikálnych   dohôd a zosúladených postupov v sektore motorových vozidiel nadobudlo na Slovensku účinnosť dňom jeho vstupu do Európskej únie, t. j. dňa 1. 5. 2004. Na úpravu zmlúv o distribúcii motorových vozidiel platných ku dňu 1. 5. 2004 je určené prechodné obdobie.

V   dôsledku   uvedených   skutočností   má   Dodatok   za   cieľ   prispôsobiť   Zmluvu ustanoveniam   nového   nariadenia   tak,   aby   bola   počas   zostávajúcej   doby   jej   platnosti (t. j. do 30. 6. 2005 ) v súlade s novými pravidlami súťažného práva....

Navrhovateľ   svoj   nárok   odôvodnil   po   konsolidácii   argumentácie   skutočnosťou, že výpoveď odporcu zo dňa 16. 6. 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu jej rozporu s ust. čl. 3, ods. 4 Nariadenia Komisie (ES) č. 1400/2002 o uplatňovaní článku 81, ods.   3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych dohôd o zosúladených postupoch v sektore motorových vozidiel... nakoľko podľa jeho názoru odporca bol povinný v zmysle citovaného   ustanovenia   Nariadenia   vo   výpovedi   podrobne,   objektívne   a   transparentne uviesť dôvody výpovede. Právnu záväznosť nariadenia na vzťah sporových strán odôvodnil aplikáciou ustanovenia čl.   7,   ods.   2 Ústavného zákona č.   90/2001 Z.   z. podľa ktorého právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   majú   prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Na základe uvedeného mal za to, že aj keď odporca dal navrhovateľovi   výpoveď   dňa   16.   6.   2003   v   zmysle   ustanovení   koncesionárskej   zmluvy a v tom čase platnej právnej úpravy na území SR mal povinnosť v zmysle ust. čl. 7, ods. 2 Ústavného zákona svoju výpoveď riadne odôvodniť a podrobne, objektívne a transparentne v nej uviesť dôvody výpovede aby sa voči nim mohol navrhovateľ brániť. Ako podporný dôvod určenia neplatnosti výpovede uviedol aj skutočnosť, že odporca s ním uzatvoril ročný dodatok ku koncesionárskej zmluve - osobitné podmienky pre rok 2005 zo dňa 3. 1. 2005 s prílohami   ktorého   predmetom   boli   o.   i.   špecifikácie   ročných   cieľov   predaja   nových vozidiel   a náhradných   dielov   na   rok   2005.   Týmto   konaním   odporcu,   keďže   stanovil navrhovateľovi ciele predaja nových motorových vozidiel a náhradných dielov na celý rok 2005 a nie do doby ukončenia platnosti koncesionárskej zmluvy 30. 6. 2005 mal za to, že odporca   svojim   konkludentným   konaním   spôsobil   automatickú   prolongáciu koncesionárskej zmluvy do 31. 12. 2005 a z toho dôvodu neplatnosť výpovede.“

K   určeniu   dátumu   nadobudnutia   právnej   záväznosti   Nariadenia   Komisie   (ES) č. 1400/2002 z 31. júla 2002 o uplatňovaní čl. 81 ods. 3 Zmluvy na niektoré kategórie vertikálnych   dohôd   a   zosúladených   postupov   v   sektore   motorových   vozidiel   (ďalej   len „Nariadenie“)   na   území   Slovenskej   republiky   a   následkom   prípadného   nezosúladenia existujúcej   dohody   (koncesionárskej   zmluvy)   s   ustanoveniami   Nariadenia   okresný   súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

«... Z konsolidovaného znenia však preukázateľne vyplýva, že Nariadenie v znení predloženom   navrhovateľom   bolo   právne   záväzné   od   1.   10.   2002   len   pre   tzv.   „staré“ členské štáty Európskej únie nakoľko práve z konsolidovaného znenia Nariadenia priamo vyplýva, že pre štáty, ktoré sa stali členmi Európskej únie dňom 1. 5. 2004 (je v ňom výslovne   uvedené   vrátane   Slovenska)   sa   Nariadenie   stáva   priamo   záväzným   dňom 1. 5. 2004   pričom   práve   pri   novopristupujúcich   členoch   Európska   komisia   stanovila 6 mesačnú   harmonizačnú   lehotu   na   dohody,   ktoré   existovali   v   deň   pristúpenia. Pri existujúcich dohodách pred dňom vstupu Slovenska do EÚ Európska komisia priamo určila,   že   až   po   uplynutí   harmonizačnej   lehoty   dňom   31.   10.   2004   sa   na   dohody nezosúladené   s   Nariadením   nebude   vzťahovať   bloková   výnimka   čl.   81,   ods.   3   Zmluvy. Na základe uvedeného súd skonštatoval, že Európska komisia pri vstupe Slovenska do EÚ priamo predpokladala existenciu dohôd nezosúladených s Nariadením a dokonca týmto neodňala citovanú blokovú výnimku a poskytla im 6 mesačnú lehotu od vstupu krajiny do EÚ a až po uplynutí tejto harmonizačnej lehoty a prípadnom nezosúladení konkrétnej dohody s ustanoveniami Nariadenia im dňom 30. 10. 2004 odňala blokovú výnimku. Na   základe   uvedeného   súd   skonštatoval,   že   v   žiadnom   prípade   nemohlo nezosúladenie dohody medzi sporovými stranami pri jej uzatváraní dňa 2. 1. 2003 spôsobiť absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 39 OZ. Právna úprava platná v tom čase umožňovala zmluvným stranám uzatvoriť dohodu, ktorá oprávňovala dovozcu dať koncesionárovi výpoveď bez uvedenia dôvodu, čo odporca spravil. Sám navrhovateľ vo svojich vyjadreniach v konaní viackrát uviedol, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď v zmysle slovenskej právnej úpravy a v súlade s ustanoveniami dohody.

Navrhovateľ v konaní argumentoval nepravou retroaktivitou Nariadenia na základe ktorej   sa   vznik   (zmena,   zánik)   právneho   vzťahu   posudzuje   podľa   právneho   predpisu účinného v čase, keď došlo k právnej skutočnosti zakladajúcej právny vzťah, ale samotné práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu sa posudzujú podľa nového právneho predpisu. Súd sa v prípade nepravej retroaktivity a jej aplikácie na Nariadenie stotožnil s námietkou odporcu a konštatoval, že nepravú retroaktivitu a jej prípadné právne následky na   existujúce   právne   vzťahy   umožňuje   len   konkrétne   ustanovenie   európskeho   aktu. Navrhovateľ   v   konaní   v   tejto   časti   neuniesol   dôkazné   bremeno   a   nepreukázal,   ktoré ustanovenie Nariadenia zakladá nepravú retroaktivitu.

Súd skonštatoval, že výpoveďou zo dňa 16.   6.   2003 sa de facto Koncesionárska zmluva   zmenila   so   zmluvy   uzatvorenej   na   dobu   neurčitú   na   zmluvu   na   dobu   určitú do 30. 6. 2005 nakoľko všetky ostatné práva a povinnosti zmluvných strán ostali zachované a   právne   vymáhateľné.   S   ohľadom   na   tento   fakt   a   skutočnosť,   že   Európska   komisia stanovila   harmonizačnú   lehotu   Nariadenia   pre   Slovensko   do   31.   10.   2004   a   táto preukázateľne   skončila   pred   uplynutím   výpovednej   doby   Koncesionárskej   zmluvy   bol odporca v prípade ak chcel využívať blokovú výnimku vyplývajúcu z ust. čl. 81, ods. 3 Zmluvy   o   Európskej   únii   povinný   zosúladiť   ustanovenia   Koncesionárskej   dohody   s Nariadením na dobu od 31. 10. 2004 do 30. 6. 2005 čo aj dodatkom č. 1/2004 zo dňa 30. 6. 2004   na   základe   konsenzu   s navrhovateľom   urobil.   K   nezosúladeniu   Koncesionárskej zmluvy s Nariadením došlo len v časti výpovede avšak podľa názoru súdu by sa rozpor Zmluvy s Nariadením bol prejavil len v prípade, ak by dal odporca navrhovateľovi výpoveď po 30. 10. 2004 k čomu preukázateľne neprišlo.

Je pravdou, že odporca uzatvoril s navrhovateľom ročný dodatok, kde mu stanovil ciele   predaja   na   celý   rok   2005   avšak   druhým   a   základným   predpokladom   prolongácie platnosti zmluvy po uplynutí doby je preukázaný fakt, že sa obe zmluvné strany zmluvou naďalej spravujú. Sám navrhovateľ v konaní predložil list odporcu zo dňa 23. 5. 2005, v ktorom mu odporca pripomenul ukončenie Koncesionárskej zmluvy ku dňu 30. 6. 2005, čím jednoznačne deklaroval svoju vôľu ukončiť zmluvný vzťah v určenej dobe a navrhovateľ v konaní nepreukázal konanie odporcu po 30. 6. 2005 preukazujúce správanie sa odporcu ustanoveniami zmluvy. Odporca navyše v konaní uviedol, že ročný dodatok na rok 2005 mal paušalizované znenie pre všetkých regionálnych koncesionárov na území SR pričom práve navrhovateľ mal a musel vedieť, že v jeho prípade mu odporca stanovuje ciele predaja len na adekvátne obdobie do ukončenia platnosti Koncesionárskej zmluvy a jeho tvrdenie, že   mu   odporca   napriek   danej   výpovedi   určil   ciele   do   konca   roka   považuje   za   účelové v snahe akýmkoľvek spôsobom docieliť neplatnosť výpovede...

Na   základe   faktu,   že   odporca   dal   navrhovateľovi   výpoveď   dňa   16.   6.   2003, t. j. preukázateľne pred vstupom SR do EÚ dňom 1. 5. 2004 a preukázateľne pred uplynutím harmonizačnej lehoty dňa 30. 10. 2004 súd vyhodnotil výpoveď ako platnú, z toho dôvodu platnosť   Koncesionárskej   zmluvy   bola   zákonne   ukončená   dňom   30.   6.   2005   a   preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.»

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   rozsudok   krajského   súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Cob 126/2011 z 5. februára 2013 potvrdzujúci zamietavý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   29   Cb   111/2005   z   23.   novembra   2010   vo   veci sťažovateľky   o   určenie   neplatnosti   výpovede   koncesionárskej   zmluvy,   avšak   z   iných právnych   dôvodov,   na   druhej   strane   konštatujúci   správnosť   právneho   posúdenia   veci okresným   súdom,   má   také   závažné   nedostatky,   ktoré   majú   za   následok   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľky, ktorá za rozhodujúci pre meritórne posúdenie prerokovávanej veci považovala nesúlad výpovede žalovaného zo 16. júna 2003 s Nariadením („dôvody výpovede sa majú uviesť podrobne, objektívne a transparentne“), čoho dôsledkom bola ňou tvrdená absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho   zákonníka,   totiž „krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu s odôvodnením, že sa predovšetkým zaoberal naliehavosťou právneho záujmu navrhovateľa na určovacej žalobe aj z časového hľadiska...“, keď dospel k názoru, že „v súčasnej dobe už nie je u navrhovateľa daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede tak ako sa dožadoval v návrhu“.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   uvedenému   tvrdeniu   sťažovateľky   pripomína   základnú výkladovú a aplikačnú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie,   ktorá   vylučuje akúkoľvek   ľubovôľu   vo   výklade, a súčasne zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem (IV. ÚS 190/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci súd prvého stupňa riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku určenia právnej záväznosti Nariadenia na území   Slovenskej   republiky   a   následkov   prípadného   nezosúladenia   existujúcej koncesionárskej zmluvy s ustanoveniami Nariadenia. S jeho názorom, že „žiadny právny akt   (ani európskej inštitúcie) nemôže   dodatočne   zmeniť   podmienky pre   platnosť úkonu, ktorý   bol   urobený   skôr,   ako   nastala   záväznosť   aktu“ (skutkové   okolnosti,   od   ktorých sťažovateľka odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii, pozn.), sa odvolací súd stotožnil, pričom svoje rozhodnutie síce stručne, ale   napriek   tomu   primeraným   spôsobom   odôvodnil.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   §   219   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   však   vyplýva, že hoci ním potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom ho kvalifikoval ako vecne správny, stalo sa tak v nie nepodstatnej miere aj na základe iných právnych dôvodov, než boli uvedené v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd vyhodnotil   žalobu   sťažovateľky   ako   určovaciu   žalobu   (o   určenie   neplatnosti   výpovede koncesionárskej   zmluvy)   podľa   §   80   písm.   c)   OSP.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti, že sťažovateľku   zaťažuje   dôkazné   bremeno   spočívajúce   v   povinnosti   preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdom má naliehavý právny záujem, za súčasného konštatovania, že súd prvého stupňa sa v rozhodnutí touto otázkou nezaoberal,   následne   odvolací   súd   hodnotil,   či   existuje   naliehavý   právny   záujem na uvedenom určení, teda či je splnená zákonná podmienka podľa § 80 písm. c) OSP. Za kľúčový v danom prípade treba považovať právny záver krajského súdu, v zmysle ktorého sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu nemá každý, kto v rámci konkrétneho súdneho sporu tvrdí, že ide o platný, resp. neplatný právny úkon (IV. ÚS 100/2012).

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa   §   80   písm.   c)   OSP   návrhom   na   začatie   konania   možno   uplatniť,   aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   §   267   ods.   1   Obchodného   zákonníka   ak   je   neplatnosť   právneho   úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti domáhať iba tento účastník.

Právo   (právny   vzťah),   existenciu   alebo   neexistenciu   ktorého   určovací   výrok vyslovuje, je týmto výrokom určované len vo vzťahu k prítomnosti. Rozsudkom nemožno zásadne   určiť   existenciu   (prípadne   neexistenciu)   právneho   vzťahu   alebo   práva   za   dobu minulú [porovnaj rozsudok   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 135/96 z 24. marca 1997]. Výrok rozsudku aj v konaní o určovacej žalobe musí   zodpovedať právnemu   vzťahu,   resp.   právu   v   prítomnom   čase,   t.   j.   v   čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 OSP). Pre rozsudok súdu teda nemôže byť rozhodujúci stav,   ktorý   tu   už   nie   je   (porovnaj   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   76/02 z 25. novembra 2002). Inou otázkou je, že § 154 ods. 1 OSP sa nedotýka hmotnoprávnych predpisov, ktoré vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností viažu na určitý okamih.

Základnou   podmienkou   dôvodnosti,   a   teda   východiskom   prípadnej   úspešnosti určovacej   žaloby podľa   § 80 písm. c)   OSP je existencia   naliehavého právneho záujmu na požadovanom   určení.   Rozumie   sa   tým   právny   záujem   navrhovateľa.   Právny   záujem navrhovateľa musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu   určovacieho   návrhu.   Je   teda   nutné,   aby   tento   naliehavý   právny   záujem existoval   nielen   v   čase   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa,   ale   aj   v   čase   rozhodovania odvolacieho súdu.

Ak   teda   krajský   súd   na   základe   zisteného   skutkového   stavu   (predovšetkým skutočnosť, že výpoveď z koncesionárskej zmluvy uplynula 30. júna 2005, teda pred viac ako siedmimi rokmi, pozn.), zohľadňujúc časový faktor, dospel k záveru, že v súčasnej dobe už nie je u sťažovateľky daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti výpovede, tak takýto záver nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   zaujal k sťažovateľkou   nastolenému   problému   ústavne   konformný   právny   názor   neodporujúci ani hmotnému právu, pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho súdneho   poriadku,   Obchodného   zákonníka)   sa   riadil,   aké   skutkové   zistenia   a   úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. To, že zistený skutkový stav viedol odvolací súd k formulovaniu   odlišných   právnych   dôvodov,   ale   smerujúcich   k   totožnému   právnemu záveru ako súd prvého stupňa, ešte nemožno, a to aj vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej   veci   a   s prihliadnutím   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu (III. ÚS 146/09,   III.   ÚS   351/08)   považovať   za   právnu   situáciu,   na   základe   ktorej   by sa ústavný   súd   mohol   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   v   danom   prípade   došlo k porušeniu zásad spravodlivého súdneho konania.

Právne   závery   vyslovené   v   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   126/2011 z 5. februára   2013   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesignalizujú   existenciu   takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne vysloviť ich porušenie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013