znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 705/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   W.   W.,   Šaľa,   zastúpeného   AK   T.,   s.r.o.,   Š., konajúcou   prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   Mgr.   E.   T.   M.,   Š.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 61/2007 a jeho rozsudkom zo 14. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   289/2010   a   jeho   uznesením   zo   16.   marca   2011   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 148/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. W. W., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. W. W., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného AK T., s.r.o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. E. T. M., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 61/2007 a jeho rozsudkom zo 14. novembra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 289/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 148/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 25. júna 2007 v konaní   pred   okresným   súdom   domáhal „ochrany   svojho   práva   a   odstránenia   stavu právnej neistoty, ktorý bol daný tým, že ako konateľ obchodnej spoločnosti H.-S., s. r. o. (po zmene   obchodného   mena   K.   –   H.-S.   s.   r.   o.),   B....   bol   v rozpore   s   príslušnými   ust. Obchodného   zákonníka...   a   spoločenskou   zmluvou   spoločnosti   uznesením   valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 2. 5. 2007 neplatne odvolaný z funkcie konateľa tejto spoločnosti...“. Podľa   sťažovateľa nezákonnosť uznesenia valného zhromaždenia o jeho odvolaní z funkcie konateľa je daná tým, že „valné zhromaždenie odporcu bolo zvolané v rozpore so zákonom (OBZ), ako aj spoločenskou zmluvou spoločnosti, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľa ako navrhovateľa na odmenu za výkon funkcie konateľa.

Konanie bolo vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 29Cb 61/2007 a bolo právoplatne ukončené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 12. 2012 č. k. 3 Cob/148/2012-276, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. 12. 2012“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že „konaním   Okresného   súdu Bratislava I ako aj konaním Krajského súdu v Bratislave došlo k porušeniu jeho ústavného práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom...   napáda   touto sťažnosťou celkovú dĺžku súdneho konania od začatia súdneho konania... až do okamihu jeho   právoplatného   ukončenia...   pričom   sťažovateľ   uvádza   priebeh   a   stav   konania nasledovne:

- dňa 25. 06. 2007 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava I žalobu (návrh) o určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   odporcu,   ktorým   bol   odvolaný funkcie konateľa odporcu,

- dňa 24. 08. 2009 bol Okresným súdom Bratislava I nariadený termín pojednávania na deň 01. 10. 2009, ktoré sa nekonalo z dôvodu, že právny zástupcu odporcu (spoločnosti) požiadal o odročenie pojednávania,

- dňa 05. 01. 2010 sa sťažovateľ písomne v konaní vyjadril a rozšíril návrh na začatie konania, aj o neplatnosť právnych úkonov odporcu, ktoré nasledovali po odvolaní sťažovateľa z funkcie konateľa (pričom tento úkon bol podľa sťažovateľa nutný s poukazom na hrozbu možnosti domáhať sa neplatnosti týchto právnych úkonov pre hrozbu premlčania, nakoľko nebolo vo veci meritórne rozhodnuté),

- dňa 21. 01. 2010 vydal Okresný súd Bratislava I uznesenie, ktorým pripustil zmenu petitu   v   zmysle   návrhu   sťažovateľa   na   rozšírenie   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa 05. 01. 2010,

- dňa 01. 02. 2010 bol Okresným súdom Bratislava I nariadený termín pojednávania na deň 29. 03. 2010,

- dňa 29. 03. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo prvé pojednávanie vo veci samej,

- dňa 09. 04. 2010 sa sťažovateľ písomne vyjadril v konaní,

- dňa 16. 04. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo druhé pojednávanie vo veci samej,

- dňa 03. 05. 2010 sa na Okresnom súde Bratislava I konalo tretie pojednávanie vo veci samej,

-   dňa   04.   06.   2010   sa   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   konalo   pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, a ktorým rozsudkom Okresný súd Bratislava I ako súd prvého stupňa žalobe vyhovel, a určil, že odporca konal v rozpore so zákonom a jeho uznesenie o odvolaní sťažovateľa je neplatné,

- dňa 17. 06. 2010 vyzval Okresný súd Bratislava I sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní   písomne   vyjadril   k   odvolaniu   odporcu,   ktorá   výzva   bola   právnemu   zástupcovi sťažovateľa doručená dňa 29. 06. 2010,

- dňa 19. 07. 2010 sa sťažoval písomne vyjadril k odvolaniu odporcu na základe výzvy súdu zo dňa 17. 06. 2010,

- dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ písomne žiadal Krajský súd v Bratislave o urýchlené rozhodnutie   vo   veci   samej,   nakoľko   rozhodnutie   v   merite   veci   má   podstatný   význam aj pre ďalšie   súdne   konania,   ktoré   sú   v   príčinnej   súvislosti   v   rozhodnutím   prerušené, až do právoplatného   ukončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod sp. zn. 29 Cb/61/2007,

- dňa 02. 02. 2011 bol na Krajskom súde v Bratislave nariadený termín pojednávania na deň 16. 03. 2011,

- dňa 16. 03. 2011 sa konalo na Krajskom súde v Bratislave pojednávanie, na ktorom súd   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie;   pričom sťažovateľ uvádza, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil,

-   dňa   28.   04.   2011   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   písomné vyhotovenie uznesenia o zrušení rozhodnutia a vrátení veci,

- dňa 14. 07. 2011 sťažovateľ žiadal Okresný súd Bratislava I o vytýčenie termínu pojednávania,

- dňa 02. 09. 2011 bol Okresný súdom Bratislava I vytýčený termín pojednávania na deň 14. 11. 2011,

- dňa 14. 11. 2011 sa Okresnom súde Bratislava I konalo pojednávanie, na ktorom súd vypočul účastníkov konania a po ich výsluchu v zmysle pokynu Krajského súdu žalobu zamietol,

-   dňa 30.   01.   2011   bolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľa doručené rozhodnutie súdu; pričom sťažovateľ dodáva, že súd prvého stupňa priamo v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že aj keď sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu a viedol dostatočne prečo, podľa pokynu odvolacieho súdu žalobu zamietol,

- dňa 08. 02. 2012 podal sťažovateľ odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa,

- dňa 12. 12. 2012 bol Krajským súdom v Bratislave vydaný rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I bez toho, aby tento bližšie odôvodnil... Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   celková   dĺžka   súdneho   konania   predstavovala 5,5 roka,   pričom   sťažovateľ   sa   už   v   priebehu   súdneho   konania   domáhal   odstránenia prieťahov v súdnom konaní a porušenia svojho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ poukazuje na mimoriadny význam namietaného konania pre jeho osobu, pričom   v tejto   súvislosti   poukazuje na   svoje   podanie   z   19.   novembra   2010   adresované predsedníčke   príslušného   senátu   krajského   súdu,   v   ktorom   žiadal   o   urýchlené konanie, pretože od rozhodnutia krajského súdu v merite tejto veci je závislý postup všeobecných súdov   v jeho iných   súvisiacich   právnych   veciach   (konkrétne konanie vedené   Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 23 C 109/2008, konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 118/2007, sp. zn. 15 C 22/2007, sp. zn. 7 C 110/2010, sp. zn. 21 C 110/2010, ako aj konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   27 Cb   158/2011,   v   ktorom   sa   domáha zaplatenia odmeny za výkon funkcie konateľa, na ktorú by mu vznikol nárok v prípade, ak by nebol podľa svojho tvrdenia v rozpore so zákonom odvolaný z funkcie konateľa žalovanej   obchodnej   spoločnosti).   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „všetky   vyššie   uvedené konania   boli   prerušené,   a súdy   v   nich   nekonali   práve   vzhľadom   na   skutočnosť, že rozhodnutie súdu v danej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 29 Cb/61/2007 má podstatný význam pre ich konanie a rozhodnutie“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „k porušeniu jeho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov došlo minimálne v období od 25. 06. 2007 (deň podania žaloby) do 24. 08. 2009 (deň vytýčenia pojednávania, ktoré sa nekonalo pre správania sa odporcu), od   16.   03.   2011   (deň   vydania   zmätočného   zrušujúceho   rozhodnutia   Krajským   súdom v Bratislave) do 12. 12. 2012 (deň vydania konečného rozhodnutia vo veci samej Krajským súdom v Bratislave), a teda celkové prieťahy v konaní trvali 3 roky a 334 dní, je sú skoro 4 roky z celkovej dĺžky konania 5,5 roka.“.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 289/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011 došlo podľa sťažovateľa tým, že krajský súd ako odvolací súd „zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 05. 2010, č. k. 29 Cb/61/2007-184 (ktorým súd prvého   stupňa   žalobe   vyhovel   a určil,   že uznesenie valného zhromaždenia odporcu zo dňa 02. 05. 2007 je neplatné pre rozpor so zákonom, tým, že súd prvého stupňa mal za to, že podmienka podľa ust. § 131 ods. 2 OBZ sa na ostatné osoby uvedené v ust. § 131   ods.   1   OBZ   nevzťahuje   a   zo   strany   súdu   bolo   potrebné   skúmať   výlučne   rozpor uznesenia zo zákonom a spoločenskou zmluvou), pričom svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom neodôvodnil...

Priamym   dôsledkom   tohto   nepreskúmateľného   rozhodnutia   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   16.   03.   2011,   č.   k.   3   Cob/289/2010-217,   bolo   vydanie   rozsudku Okresným súdom Bratislava I zo dňa 14. 11. 2011, č. k. 29 Cb/61/2007-235, ktorým súd prvého   stupňa   žalobu   zamietol,   pričom   sťažovateľ   poukazuje   právne   na   dôsledky zmätočného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sú zjavné aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, z obsahu ktorého vyplýva, že sa súd prvého stupňa nestotožnil s názorom odvolacieho   súdu,   avšak   o   zamietnutí   žaloby   rozhodol   pre   svoju   zákonnú   viazanosť názorom odvolacieho súdu v zmysle ust. § 226 OSP...“.

Podľa sťažovateľa „k odstráneniu porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu, nedošlo   ani   v   nasledujúcom   konaní   Krajského   súde   v   Bratislave   v   rozhodnutí   zo   dňa 12. 12. 2012,   č.   k.   3   Cob/148/2012-276,   ktorým   bolo   konanie   právoplatne   ukončené, a ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby. Ani v tomto rozhodnutí odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie, výlučne uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku a využil svoje právo podľa ust. § 219 ods. 2   OSP   stručne   odôvodniť   svoje   rozhodnutie,   pričom   však   už   neuviedol,   s   ktorým názorom súdu prvého stupňa sa stotožnil, či s tým, v ktorom súd prvého stupňa uviedol, že sa s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, alebo s tým, v ktorom súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu viazanosti pokynom odvolacieho súdu...

Okrem   toho   sťažovateľ   dodáva,   že   odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec neodôvodnil, prečo nepripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu, hoci sťažovateľ   v   podanom   odvolaní   o   pripustenie   dovolania   požiadal,   práve   z   dôvodu,   že právna otázka riešenia v konaní pred okresným a krajským súdom v konaní pod sp. zn. 29 Cb/61/2007 nebola do dnešného dňa v judikatúre Najvyššieho súdu a ani nižších súdov riešená a nie je riešená ani v právnej teórii...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov konaním Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, porušené bolo.

2.   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   v   podobe   nedostatočného   odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 03. 2011, č. k. 3 Cob/289/2010-217 a rozhodnutia zo dňa 12. 12. 2012, č. k. 3 Cob/148/2012-276, porušené bolo.

3. právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe odňatia práva na konanie pred súdom   v   podobe   práva   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v   spojení s porušením povinnosti Krajského súdu v Bratislave vo veci meritórne rozhodnúť, porušené bolo.

4. právo sťažovateľa na súdnu ochranu v podobe práva na konanie pred nezávislým a nestranným súdom konaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 3 Cob/148/2012 a pod sp. zn. 3 Cob/289/2010, porušené bolo.

5. ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 12. 2012, č. k. 3 Cob/148/2012-276, a rozhodnutie Okresného súdu v Bratislave zo dňa 14. 11. 2011, č. k. 29 Cb/61/2007-235, a vec vracia Okresného súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,00 € na porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,00 € na porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom vo výške 328,00 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa, do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   Cb   61/2007   a   jeho   rozsudkom zo 14. novembra 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 289/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 148/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť sťažovateľa nie je zjavne neopodstatnená.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 61/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 289/2010 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 148/2012

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach ústavný súd považuje v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je vytvorenie stavu právnej istoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu takéhoto stavu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená   v   čase, keď namietané   porušenie   tohto   základného   práva   ešte   mohlo   trvať   (napr.   I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 55/02). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 29 Cb 61/2007   zo   14.   novembra   2011   o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   bol   potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 148/2012 z 12. decembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2012.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti (17.   januára   2013)   okresný   súd   ani   krajský   súd   v namietaných   konaniach   objektívne nemohli porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 289/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z   obsahu sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   namietané uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 289/2010 zo 16. marca 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 28. apríla 2011, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 17. januára 2013. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 148/2012 a jeho rozsudkom z 12. decembra 2012

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   ešte   nerozhodol (krajský súd odstúpil dovolanie sťažovateľa dovolaciemu súdu 20. februára 2013, pozn.).

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti namietanému rozsudku krajského   súdu   podal   aj   dovolanie,   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   ustálenú   judikatúru (m. m. IV.   ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom. Iná interpretácia   by   v   danej   veci   mala   za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k   dispozícii;   sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej   činnosti   uplatňuje   právny   názor,   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy je takáto   sťažnosť považovaná za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania   dovolania   podal   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013