znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 704/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby, zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   43/2012   a   jeho   uznesením   z   3.   decembra   2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 192/2012 a jeho uznesením zo 6. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť L. Č., t. č. vo výkone trestu a väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., Š., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. T. T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5 T 43/2012   a   jeho   uznesením   z   3.   decembra   2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   192/2012   a   jeho   uznesením zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   obvinený   zo   spáchania pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu vydierania v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 189 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pričom je stíhaný väzobne od 17. januára 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Dňa 13. júla 2012 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave okresnému súdu v uvedenej trestnej veci na sťažovateľa obžalobu, pričom vec bola elektronickou podateľňou pridelená sudcovi M. K., ktorý však oznámil skutočnosti zakladajúce dôvody na jeho vylúčenie z rozhodovania tejto veci a požiadal, aby bol z rozhodovania trestnej veci sťažovateľa vylúčený. Následne bola trestná vec sťažovateľa elektronickou podateľňou pridelená sudkyni JUDr. K. S. (ďalej len „sudkyňa K. S.“) a je vedená pod sp. zn. 5 T 43/2012.

Základná   lehota   väzby   sťažovateľovi   plynula   do   17.   augusta   2012,   pričom   bolo potrebné v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku právoplatne rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby ešte v čase do uplynutia základnej lehoty väzby. Keďže sudkyňa K. S. čerpala dovolenku, vec bola z tohto dôvodu pridelená na rozhodnutie o väzbe zastupujúcemu sudcovi JUDr. M. Ž. (ďalej len „sudca M. Ž.“).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   5   T   43/2012   z   8.   augusta   2012   (okresný   súd rozhodoval   o   väzbe sťažovateľa po   podaní   obžaloby v zmysle § 238   ods.   3   Trestného poriadku, pozn.) rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň zamietol jeho návrh na prepustenie z väzby na slobodu   nahradením   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka;   o   väzbe rozhodoval zastupujúci sudca M. Ž.

Uznesenie okresného súdu z 8. augusta 2012 napadol sťažovateľ sťažnosťou, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 110/2012 z 10. augusta 2012 tak, že ju zamietol. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému súdu (zákonná) sudkyňa K. S. 20. augusta 2012 oznámila dôvody svojej zaujatosti v trestnej veci sťažovateľa, na základe čoho bola uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 11/2012 z 11. septembra 2012 vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Následne bola trestná vec sťažovateľa pridelená elektronickou podateľňou sudcovi M. Ž.

Žiadosťou   z   15.   novembra   2012   sa   sťažovateľ   domáhal   prepustenia   z   väzby   na slobodu z dôvodu, že neexistuje zákonné rozhodnutie o jeho väzbe po podaní obžaloby, keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 43/2012 z 8. augusta 2012 podľa jeho tvrdenia vydal   vylúčený   (nezákonný)   sudca.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   5 T 43/2012 z 3. decembra 2012 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«Inštitút zákonného sudcu je jednak výslovne definovaný v ust. § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.   z.   o   súdoch   a o   zmene   doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších predpisov, prvá veta, podľa ktorého je zákonným sudcom ten sudca, ktorý vykonáva funkciu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie o rozhodovanie o prejednávanej veci. Uvedený inštitút je ústavne zakotvený i v čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   „nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.“   Výklad   uvedeného   základného   práva   občianskeho   práva   podal   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. II. ÚS 15/96, II. ÚS 87/01). V uznesení zo dňa zo dňa 3. apríla 1996 sp. zn. II. ÚS 15/96 ústavný súd uviedol: „Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“ nemožno interpretovať natoľko extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účel práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie k súdu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť. Sudca pridelený na výkon funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť je zákonným sudcom, dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa § 30 Trestného poriadku nerozhodne o jeho vylúčení, alebo dokiaľ účastník konania pred ústavným súdom podľa § 28 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   zákona č.   293/1995   Z.   z.   sudcu neodmietne pre zaujatosť. Zákonným sudcom sa v takom prípade stane sudca, určený podľa § 16 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa § 31 Trestného poriadku.“ Obdobne   ústavný   súd   vo   svojom   uznesení   zo   dňa   20.   januára   2010   sp.   zn. III. ÚS 26/2010 uvádza: „Judikatúra ústavného súdu definuje pojem zákonného sudcu tak, že   je   ním   sudca,   ktorý   spĺňa   zákonom   stanovené   predpoklady   na   funkciu   sudcu,   bol pridelený   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   ktorého   funkcia nezanikla a ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 15/96).“

Z uvedených citácií je zrejmé, že na základe konštantnej judikatúry ústavného súdu možno   vyvodiť   iba   ten   záver,   že   sudkyňa   JUDr.   K.   S.   bola   až   do   vydania   uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. 9. 2012 sp. zn. 2 Nto/11/2011, ktorým ju súd vylúčil z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   zákonnou   sudkyňou   (predsedníčkou   senátu) obžalovaného L. Č., nakoľko vykonávala svoju funkciu sudcu na miestne, vecne a funkčne príslušnom   súde   a   bola   rozvrhom   práce   tunajšieho   súdu   na   rok   2012   určená   na rozhodovanie o obžalobách podaných v trestných veciach vedených v súdnom registri „T“. Rovnako sa tunajší súd nestotožnil s názorom obhajcu obžalovaného, že „súd rozhodol v zložení, kde nebol prítomný náhradný sudca ale zastupujúci sudca, ktorý nesie rovnako ako vylúčená   sudkyňa   status   vylúčeného   sudcu   z   rozhodovania.“   Je   pravdou,   že   konajúci predseda senátu nebol náhradným sudcom v zmysle § 246 Trestného poriadku, avšak týmto tunajší súd v citovanom uznesení o väzbe nikdy neargumentoval. Nemožno však súhlasiť s tým, že zastupujúci sudca nesie rovnako ako zastúpený sudca status vylúčeného sudcu. Zo znenia ust. § 31 ods. 1 Trestného poriadku je nepochybné, že dôvody, ktoré zakladajú vylúčenie   sudcu   (pomer   k   prejednávanej   veci   alebo   zjednodušene   pomer   k osobám)   sú viazané práve na konkrétnu osobu sudcu, ktorý v takomto pomere ku konkrétnej veci alebo ku konkrétnym osobám je. Úvahy o „prenesení statusu vylúčeného sudcu“ na zastupujúceho sudcu nevyplývajú ani z gramatického, ani z logického výkladu tohto ustanovenia Trestného poriadku.

Rovnako teda i JUDr. M. Ž., ktorý bol rozvrhom práce tunajšieho súdu na rok 2012 určený na zastupovanie sudkyne JUDr. K. S. bol zákonným sudcom obžalovaného, keď v čase jej neprítomnosti v práci rozhodol o väzbe obžalovaného ako jej zastupujúci sudca. Riadiac sa týmto právnym názorom, súd vyhodnotil argumenty podané obhajcom tak, že tieto neodôvodňujú prepustenie obžalovaného z väzby, keď jediným dôvodom na takého rozhodnutie súdu má byť neexistencia zákonného rozhodnutia o väzbe obžalovaného. Pokiaľ   ide   o   spôsob   získania   dôkazov   v   prípravnom   konaní   súd   sa   zaoberal i námietkou   obhajcu   a   konštatuje,   že   v   rámci   prípravného   konania   vydal   dva   príkazy v zmysle § 116 ods. 2 Trestného poriadku i prom. právnik M. K., ktorý neskôr namietal svoju zaujatosť vo vzťahu k stranám konania a pre túto bol vylúčený z prejednávania veci. Dôkazy   získané   na   základe   takýchto   príkazov   však   nie   sú   jedinými,   ktoré   odôvodňujú podozrenie, že obžalovaný sa dopustil spáchania tej trestnej činnosti, pre ktorú je trestne stíhaný.   V   terajšom   štádiu   súdneho   konania   nemožno   prejudikovať   rozhodnutie   o   vine obžalovaného, keď takéto rozhodnutie bude možné uskutočniť až na základe vyhodnotenia celého dokazovania vykonaného v štádiu konania pred súdom. Nateraz vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným. Súd samozrejme, z úradnej povinnosti uloženej mu v § 79 ods. 2 Trestného poriadku, skúma v štádiu súdneho konania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. V tomto smere nie sú nové skutočnosti, ktoré by niečo menili na dôvodoch, z ktorých súd vychádzal pri svojom ostatnom rozhodnutí o väzbe obžalovaného.»

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 192/2012 zo 6. decembra 2012 tak, že ju zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Ako   vyplýva   z   č.   l.   1704   spisu,   po   podaní   obžaloby   bola   vec   elektronickou podateľňou pridelená na rozhodnutie sudcovi M. K., ktorý sa tak stal zákonným sudcom. Tento sudca vzniesol námietku zaujatosti a podal žiadosť o vylúčenie z rozhodovania tejto trestnej veci, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu Trnava zo dňa 23. 07. 2012   sp.   zn.   3   Nto/10/2012,   v   zmysle   ktorého,   predseda   senátu   prom.   práv.   M.   K.   je vylúčený z vykonávania úkonov a rozhodovania v tejto veci.

Po   vylúčení   predsedu   senátu   prom.   práv.   M.   K.   bola   vec   opäť   elektronickou podateľňou   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   predsedníčke   senátu   JUDr.   K.   S. Vzhľadom na čerpanie dovolenky bola predmetná vec postupne, v zmysle rozvrhu práce Okresného   súdu   Trnava   na   rok   2012,   prekladaná   zastupujúcim   sudcom   v   druhom   až štvrtom   rade   (JUDr.   B.,   JUDr.   P.,   JUDr. G.).   Vzhľadom   k   tomu,   že   aj   títo   čerpali   v rozhodujúcom čase dovolenku, bola vec predložená zastupujúcemu sudcovi v piatom rade JUDr. M. Ž.. Tento sudca, ako predseda senátu rozhodol o ponechaní obžalovaného vo väzbe uznesením zo dňa 08. 08. 2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 5 Tos/110/2012 zo dňa 10. 08. 2012.

Až   po   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   o   sťažnosti   obžalovaného   proti   rozhodnutiu Okresného súdu Trnava zo dňa 08. 08. 2012 a vrátení spisu na Okresný súd Trnava dňa 16. 08.   2012,   vzniesla   predsedníčka   senátu   JUDr.   K.   S.   dňa   20.   08.   2012   námietku zaujatosti, na základe ktorej bola uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 5 Nto/11/2012 zo dňa 11. 09. 2012 vylúčená z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci.

Následne bola vec elektronickou podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. M. Ž.

Krajský súd v prejednávanej veci zastáva názor, že námietka obžalovaného, na ktorej založil tak žiadosť o prepustenie z väzby ako aj sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nie je dôvodná. Je pravdou, že v čase rozhodovania o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby v zmysle § 238 ods. 3 Trestného poriadku bola zákonnou sudkyňou v tejto veci JUDr. K. S., ktorá však čerpala dovolenku. O ďalšom trvaní väzby bolo potrebné neodkladne rozhodnúť v zmysle § 238 odsek 3 Trestného poriadku tak, aby došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe   do   uplynutia   lehoty,   ktorá   by   bola   základnou   alebo   predĺženou   lehotou   väzby   v prípravnom konaní.

V zmysle platného rozvrhu práce Okresného súdu v Trnave na rok 2012 vyplývala povinnosť predložiť spis zastupujúcemu sudcovi podľa príslušného poradia tak, aby bolo rozhodnuté v zákonnej lehote a nedošlo k jej márnemu uplynutiu.

Tento   postup   bol   v   prejednávanej   veci   dodržaný.   V   čase   rozhodovania   bol zo zastupujúcich sudcov prítomný na pracovisku jedine zastupujúci sudca v tzv. v piatom rade JUDr. M. Ž., ktorý, v súlade s rozvrhom práce aj so zákonom, o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby rozhodol uznesením zo dňa 08. 08. 2012, ktorého zákonnosť v súčasnej dobe obžalovaný spochybňuje.

Krajský súd má za to, že sudca zastupujúci zákonného sudcu je sudcom zákonným a to   aj   v   prípade,   že   zákonný   sudca,   ktorému   pripadla   vec   na   vybavenie,   bol   neskôr z vykonávania úkonov v tejto veci vylúčený.

Krajský   súd   v   tomto   smere   poukazuje   na   vyčerpávajúce   a   správne   odôvodnenie napadnutého uznesenia s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje. Má za to, že obžalovaným podsúvaný jazykový výklad uznesenia Ústavného súdu SR z 03. 04. 2006 a sp. zn. II. ÚS 15/96 nie je správny. Takýmto výkladom by bola v danej veci zmarená aplikácia ustanovenia § 238 odsek 3 Trestného poriadku. V prejednávanej veci niet žiadnej pochybnosti o tom, že tak zákonný sudca ako aj jednotliví zastupujúci sudcovia boli pre danú vec určení v súlade s rozvrhom práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, ktorý upravuje spôsob zastupovania senátov, sudcov a predsedov senátu v súlade s ustanovením § 50 ods. 2 písm. c/ zák. č. 757/2004 Z. z.

Nad rámec podanej žiadosti ako aj sťažnosti obžalovaného krajský súd v súlade s ustanovením § 79 odsek 2 Trestného poriadku skúmal existenciu dôvodov väzby v zmysle § 71 odsek 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku trvajú u obžalovaného aj v súčasnej dobe.   V   tomto   smere   poukazuje   na   dôvody   predchádzajúcich   rozhodnutí   o   väzbe obžalovaného, ktorými sa naďalej stotožňuje.“

Sťažovateľ argumentuje, že ak bola (zákonná) sudkyňa K. S. v predmetnej trestnej veci vylúčená, nebolo ju možné považovať za zákonnú sudkyňu ani v čase rozhodovania o väzbe   sťažovateľa   po   podaní   obžaloby,   pričom   rovnakým   nedostatkom   trpí   aj rozhodovanie zastupujúceho sudcu M. Ž., keďže konal ako zastupujúci sudca vylúčenej zákonnej sudkyne. Z uvedených dôvodov mal byť na základe svojej žiadosti z 15. novembra 2012 prepustený z väzby na slobodu, pričom tvrdí, že ak okresný súd a krajský súd rozhodli napadnutými uzneseniami inak, porušili jeho práva označené v sťažnosti.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozvrh práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, v ktorého   časti   „Pravidlá   určenia   zákonného   sudcu“   sa   v   bode   5   uvádza: „Náhodným výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade:

a/   dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného   sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b/ zmeny v obsadení súdu sudcami, c/ výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov, d/ ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.“

Na základe uvedeného sťažovateľ dôvodí, že „v prípade vylúčenia zákonného sudcu má   byť   vec   pridelená   náhodným   výberom   určenému   sudcovi,   ktorý   jediný   môže   byť považovaný za zákonného sudcu a teda zastupujúci sudca určený rozvrhom práce nie je automaticky oprávnený konať a rozhodovať vo veci, v ktorej bol pôvodne pridelený sudca vylúčený a nemožno ho považovať za zákonného sudcu. Na základe uvedeného nemožno JUDr. Ž. považovať ani v súčasnosti za zákonného sudcu v trestnej veci L. Č., a preto ho jednoznačne   nebolo   možné   považovať   za   zákonného   sudcu   ani   v   čase   rozhodovania   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   označuje   sudcu   M.   Ž.   ako „nezákonný   sudca   (neurčený náhodným výberom)“.

Sťažovateľ zastáva názor, že všeobecné súdy v jeho veci nesprávne interpretovali obsah uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 15/96, keď vetu „sudca pridelený na výkon funkcie na súde s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, je zákonným sudcom, dokiaľ sa podľa § 16 Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa § 30 Trestného poriadku nerozhodne o jeho vylúčení...“ vykladali tak, že sudkyňu K. S. (a teda aj jej zastupujúceho sudcu M. Ž.) bolo potrebné považovať za zákonnú sudkyňu až do rozhodnutia krajského súdu o jej vylúčení, a preto aj rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby vydané zastupujúcim sudcom   M.   Ž.   ešte   pred   rozhodnutím   krajského   súdu   o   vylúčení   sudkyne   K.   S.   treba považovať za rozhodnutie vydané zákonným sudcom.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali interpretovať slovné spojenie „dokiaľ sa... nerozhodne o jeho vylúčení“ nie ako časový úsek, ale ako „ak sa... nerozhodne o jeho vylúčení“, resp. „pokiaľ sa... nerozhodne o jeho vylúčení“.

V   ďalšej   časti   svojej   argumentácie   sťažovateľ   tvrdí,   že   v jeho   veci   neexistujú materiálne dôvody väzby, s poukazom na to, že neexistujú dostatočné dôkazy nasvedčujúce podozreniu, že sa dopustil konania kladeného mu za vinu, keďže hlavný dôkaz – záznamy telekomunikačnej   prevádzky,   je   potrebné   považovať   za   nezákonný   dôkaz,   pretože   bol vyhotovený   na základe   príkazu   vydaného   sudcom   M.   K.,   ktorý   bol   neskôr   vylúčený   z rozhodovania tejto trestnej veci.

Pokiaľ   ide   o   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku, sťažovateľ zastáva názor, že zo skutočnosti, že sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho bydliska   a zdržiaval   sa   v   Thajsku,   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   pokúšal   o   útek   alebo skrývanie sa v dôsledku obavy z trestného stíhania. Podľa jeho názoru tento záver nemožno vyvodiť ani z hrozby vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí.

V súvislosti s väzobnými dôvodmi podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ uvádza, že nebol nikdy v minulosti trestaný a že súdy nijakým relevantným spôsobom neodôvodnili obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Postupom a uznesením Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn. 5 T 43/2012   v   spojení   s   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 3 Tos/192/2012 boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 03. 12. 2012, sp. zn. 5 T 43/2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 3 Tos/192/2012 sa zrušujú.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   Trnava,   aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi L. Č..., primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000,00 € (slovom šesťtisíc eur).

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a čl.   5   ods.   4   dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a čl.   5   ods.   4   dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podstata kľúčovej námietky sťažovateľa je založená na tvrdení, že predseda senátu okresného súdu   sudca M. Ž.,   ktorý   rozhodoval o jeho väzbe, nebol zákonným sudcom, keďže rozhodoval ako zastupujúci sudca vylúčenej (zákonnej) sudkyne K. S., čím malo dôjsť   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu.   Navyše   sťažovateľ argumentuje tým, že sudca M. Ž. rozhodoval o jeho väzbe ako zastupujúci sudca, a nie ako sudca určený náhodným výberom elektronickou podateľňou tak, ako to predpokladá rozvrh práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, v časti „Pravidlá určenia zákonného sudcu“ v bode 5 písm. d).

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že sťažnosťou sú napadnuté rozhodnutia okresného súdu   a krajského   súdu   vydané v spojitosti   s rozhodovaním   o jeho žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu z 15. novembra 2012. Okresný súd o nej rozhodol uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 3. decembra 2012 a krajský súd po podaní sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa uznesením sp. zn. 3 Tos 192/2012 zo 6. decembra 2012.

Rozhodovanie o väzbe (resp. jej ďalšom trvaní) sťažovateľa po podaní obžaloby, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 8. augusta 2012 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   110/2012   z   10.   augusta   2012,   nemôže   byť vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde predmetom ústavného prieskumu v tomto konaní,   keďže   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   označené uznesenia   touto   sťažnosťou   nenapadol   (a   ani   žiadnou   inou   sťažnosťou   sťažovateľa doručenou ústavnému súdu v ostatnom období, pozn.). Z uvedeného dôvodu sú námietky sťažovateľa   smerujúce   proti   rozhodovaniu   o jeho   väzbe   po   podaní   obžaloby   celkom irelevantné.

Napriek uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že v čase rozhodovania okresného súdu o väzbe sťažovateľa nebola vznesená námietka zaujatosti proti sudkyni K. S. (a teda ani   nebolo   o nej   rozhodnuté),   a   preto   nebol   dôvod   na   pridelenie   veci   elektronickou podateľňou inému sudcovi. Keďže sudkyňa K. S. čerpala v čase rozhodovania okresného súdu o väzbe sťažovateľa po podaní obžaloby dovolenku, bol určený v zmysle rozvrhu práce zastupujúci sudca M. Ž., ktorého bolo potrebné v tomto čase považovať za zákonného sudcu. Tento postup vyplýva z bodu 6 rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na rok 2012, konkrétne z jeho časti označenej nadpisom „Pravidlá určenia zákonného sudcu“, kde je uvedené: „Ak vznikne náhla prekážka, ktorá bráni zákonnému sudcovi, ktorému bola vec pridelená, vykonávať úkony a rozhodovať vo veci po kratší čas ako šesť týždňov, koná a rozhoduje vo veci sudca určený rozvrhom práce na zastupovanie zákonného sudcu. Za náhlu prekážku v práci sa považuje aj čerpanie dovolenky.“

Za daných okolností bola podľa názoru ústavného súdu príslušná časť rozvrhu práce Okresného   súdu   Trnava   na   rok   2012   interpretovaná   správne,   keď   o väzbe   sťažovateľa rozhodol sudca M. Ž. ako sudca zastupujúci v prípade náhlej prekážky (a teda aj dovolenky) sudkyňu K. S., vo vzťahu ku ktorej v tom čase ešte nebola vznesená námietka zaujatosti a ani ona sama svoju zaujatosť nenamietala.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemá žiadnu (logickú) oporu názor sťažovateľa, podľa ktorého pre rozhodovanie o jeho väzbe po podaní obžaloby mal byť určený sudca náhodným výberom elektronickou podateľňou, keďže v tom čase zaujatosť (zákonnej)   sudkyne   K.   S.   nikto   nenamietal   a ani   ona   sama   sa   v tom   čase   nedomáhala vylúčenia   z rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa.   Sudkyňa   K.   S.   sa   domáhala   svojho vylúčenia   z rozhodovania   sťažovateľovej   veci   až   20.   augusta   2012   (dá   sa   dôvodne predpokladať, že po návrate z dovolenky a zistenia, že trestná vec sťažovateľa jej bola pridelená,   pozn.),   pričom   krajský   súd   rozhodol   o jej   vylúčení   až   uznesením   sp.   zn. 5 Nto 11/2012 z 11. septembra 2012.

Ústavný   súd   nemá   žiadny   dôvod   spochybňovať   právny   názor   vyslovený v napadnutom uznesení okresného súdu, podľa ktorého dôvody vylúčenia sudcu sú viazané na osobu konkrétneho sudcu a nemôžu byť prenášané na sudcu iného.

V záujme objektívneho posúdenia všetkých okolností uvádzaných sťažovateľom si ústavný   súd   vyžiadal   potvrdenie   z   elektronickej   podateľne   okresného   súdu,   z   ktorého vyplýva, že trestná vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. 5 T 43/2012 bola 25. septembra 2012 v čase o 14.04.14 h pridelená do oddelenia Trestné veci – obžaloby sudcovi M. Ž. Z tohto potvrdenia celkom zjavne vyplýva, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 15. novembra 2012, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 43/2012 z 3. decembra 2012, bol sudca M. Ž. zákonným sudcom v trestnej veci sťažovateľa a rozhodoval nie ako zastupujúci sudca, ale ako zákonný sudca,   ktorému   bola   vec   pridelená   náhodným   výberom   prostredníctvom   elektronickej podateľne tak, ako to vyplýva z bodu 5 písm. d) rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na rok 2012.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu, za nedôvodnú,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa väzobných dôvodov, ako aj materiálnych dôvodov väzby ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré v tejto časti odkazuje na dôvody väzby uvedené v ostatnom rozhodnutí o jeho väzbe,   a   osobitne   zdôrazňuje,   že   bez   ohľadu   na   zákonnosť   či   nezákonnosť   záznamov telekomunikačnej prevádzky sa v uznesení okresného súdu poukazuje aj na skutočnosť, že podozrenie zo spáchania žalovaného skutku vyplýva aj z iných dôkazov, a to z výpovede poškodeného B., svedkov J. M., M. H., V. Z. a Ing. J. B.

Odôvodnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tým, že sťažovateľ sa dlhodobo nezdržiaval v mieste svojho bydliska a zdržiaval sa dlhšie obdobie v Thajsku, v spojitosti s hrozbou vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi v prípade uznania viny hrozí, považuje ústavný súd za dostatočné a z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Rovnako za ústavne akceptovateľné ústavný súd považuje aj odôvodnenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu v častiach týkajúcich sa existencie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Aj podľa názoru ústavného súdu totiž spôsob páchania trestnej činnosti po dlhší čas, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu,   stupňujúca   sa   intenzita   nátlaku   v   spojení   s   absenciou   legálneho   zdroju   príjmov relevantným spôsobom odôvodňujú obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013