znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 700/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 17281/2013, sp. zn. Rvp 17282/2013, sp. zn. Rvp 17283/2013, sp. zn. Rvp 17284/2013, sp.   zn.   Rvp   17285/2013,   sp.   zn.   Rvp   17286/2013,   sp. zn. Rvp 17287/2013,   sp.   zn. Rvp 17288/2013, sp. zn. Rvp 17289/2013, sp. zn. Rvp 17290/2013, sp. zn. Rvp 17291/2013, sp.   zn.   Rvp   17292/2013,   sp.   zn.   Rvp   17293/2013,   sp.   zn.   Rvp   17294/2013,   sp.   zn. Rvp 17295/2013, sp. zn. Rvp 17296/2013, sp. zn. Rvp 17297/2013, sp. zn. Rvp 17298/2013, sp.   zn.   Rvp   17299/2013,   sp.   zn.   Rvp   17300/2013,   sp.   zn.   Rvp   17301/2013,   sp.   zn. Rvp 17302/2013, sp. zn. Rvp 17303/2013, sp. zn. Rvp 17304/2013, sp. zn. Rvp 17305/2013, sp.   zn.   Rvp   17306/2013,   sp.   zn.   Rvp   17307/2013,   sp.   zn.   Rvp   17308/2013,   sp.   zn. Rvp 17309/2013, sp. zn. Rvp 17310/2013, sp. zn. Rvp 17311/2013, sp. zn. Rvp 17312/2013, sp.   zn.   Rvp   17313/2013,   sp.   zn.   Rvp   17314/2013,   sp.   zn.   Rvp   17315/2013,   sp.   zn. Rvp 17316/2013, sp. zn. Rvp 17317/2013, sp. zn. Rvp 17318/2013, sp. zn. Rvp 17319/2013, sp.   zn.   Rvp   17320/2013,   sp.   zn.   Rvp   17321/2013,   sp.   zn.   Rvp   17322/2013,   sp.   zn. Rvp 17323/2013, sp. zn. Rvp 17324/2013, sp. zn. Rvp 17325/2013, sp. zn. Rvp 17326/2013, sp.   zn.   Rvp   17327/2013,   sp.   zn.   Rvp   17328/2013,   sp.   zn.   Rvp   17329/2013,   sp.   zn. Rvp 17330/2013, sp. zn. Rvp 17331/2013, sp. zn. Rvp 17332/2013, sp. zn. Rvp 17333/2013, sp.   zn.   Rvp   17334/2013   a   sp.   zn.   Rvp 17335/2013,   ktorými   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   7 NcC   159/2013,   sp.   zn.   7 NcC   156/2013,   sp.   zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 160/2013, sp. zn.   7 NcC   157/2013,   sp.   zn.   7 NcC 151/2013,   sp.   zn.   7   NcC   148/2013,   sp.   zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013, sp. zn. 6 NcC 161/2013, sp. zn.   7 NcC   149/2013,   sp.   zn.   7 NcC 158/2013,   sp.   zn.   7   NcC   152/2013,   sp.   zn. 7 NcC 155/2013   zo 14.   februára   2013,   sp. zn.   7   NcC   199/2013   z 18.   februára   2013, sp. zn. 9 NcC   148/2013,   sp.   zn.   9 NcC 147/2013,   sp.   zn.   9   NcC   157/2013,   sp.   zn. 10 NcC 150/2013,   sp.   zn.   10 NcC 149/2013,   sp.   zn.   10   NcC   156/2013,   sp.   zn. 10 NcC 161/2013, sp. zn. 10 NcC 155/2013, sp. zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp.   zn.   8   NcC   158/2013,   sp. zn.   8   NcC   159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   158/2013,   sp.   zn. 10 NcC 148/2013,   sp.   zn.   10 NcC 147/2013,   sp.   zn.   10   NcC   153/2013,   sp.   zn. 10 NcC 160/2013,   sp.   zn.   10 NcC 159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   155/2013,   sp.   zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 155/2013, sp. zn.   5   NcC   159/2013,   sp. zn.   5   NcC   153/2013,   sp.   zn.   5   NcC   150/2013,   sp.   zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp. zn. 9 NcC 187/2013, sp. zn. 9 NcC 181/2013, sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp.   zn.   8   NcC   157/2013,   sp.   zn.   8   NcC   156/2013,   sp.   zn.   8   NcC   154/2013,   sp.   zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013, sp. zn. 8 NcC 149/2013 z 8. marca 2013 a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 17281/2013, sp.   zn.   Rvp   17282/2013,   sp.   zn.   Rvp   17283/2013,   sp.   zn.   Rvp 17284/2013,   sp.   zn. Rvp 17285/2013, sp. zn. Rvp 17286/2013, sp. zn. Rvp 17287/2013, sp. zn. Rvp 17288/2013, sp.   zn.   Rvp   17289/2013,   sp.   zn.   Rvp   17290/2013,   sp.   zn.   Rvp 17291/2013,   sp.   zn. Rvp 17292/2013, sp. zn. Rvp 17293/2013, sp. zn. Rvp 17294/2013, sp. zn. Rvp 17295/2013, sp.   zn.   Rvp   17296/2013,   sp.   zn.   Rvp   17297/2013,   sp.   zn.   Rvp 17298/2013,   sp.   zn. Rvp 17299/2013, sp. zn. Rvp 17300/2013, sp. zn. Rvp 17301/2013, sp. zn. Rvp 17302/2013, sp.   zn.   Rvp   17303/2013,   sp.   zn.   Rvp   17304/2013,   sp.   zn.   Rvp 17305/2013,   sp.   zn. Rvp 17306/2013, sp. zn. Rvp 17307/2013, sp. zn. Rvp 17308/2013, sp. zn. Rvp 17309/2013, sp.   zn.   Rvp   17310/2013,   sp.   zn.   Rvp   17311/2013,   sp.   zn.   Rvp 17312/2013,   sp.   zn. Rvp 17313/2013, sp. zn. Rvp 17314/2013, sp. zn. Rvp 17315/2013, sp. zn. Rvp 17316/2013, sp.   zn.   Rvp   17317/2013,   sp.   zn.   Rvp   17318/2013,   sp.   zn.   Rvp 17319/2013,   sp.   zn. Rvp 17320/2013, sp. zn. Rvp 17321/2013, sp. zn. Rvp 17322/2013, sp. zn. Rvp 17323/2013, sp.   zn.   Rvp   17324/2013,   sp.   zn.   Rvp   17325/2013,   sp.   zn.   Rvp 17326/2013,   sp.   zn. Rvp 17327/2013, sp. zn. Rvp 17328/2013, sp. zn. Rvp 17329/2013, sp. zn. Rvp 17330/2013, sp.   zn.   Rvp   17331/2013,   sp.   zn.   Rvp   17332/2013,   sp.   zn.   Rvp 17333/2013,   sp.   zn. Rvp 17334/2013 a sp. zn. Rvp 17335/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17281/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júna 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami Krajského súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   NcC   159/2013,   sp.   zn. 7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013, sp. zn.   7   NcC   160/2013,   sp.   zn.   7 NcC   157/2013,   sp.   zn.   7   NcC   151/2013,   sp.   zn. 7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013, sp. zn.   6   NcC   161/2013,   sp.   zn.   7 NcC   149/2013,   sp.   zn.   7   NcC   158/2013,   sp.   zn. 7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 199/2013 z 18.   februára   2013,   sp.   zn.   9   NcC   148/2013,   sp.   zn.   9   NcC   147/2013,   sp.   zn. 9 NcC 157/2013,   sp.   zn.   10   NcC   150/2013,   sp.   zn.   10   NcC   149/2013,   sp.   zn. 10 NcC 156/2013,   sp.   zn.   10   NcC   161/2013,   sp.   zn.   10   NcC   155/2013,   sp.   zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn. 8 NcC 159/2013, sp. zn.   5   NcC   158/2013,   sp.   zn.   10   NcC   148/2013,   sp.   zn.   10   NcC   147/2013,   sp.   zn. 10 NcC 153/2013,   sp.   zn.   10   NcC   160/2013,   sp.   zn.   10   NcC   159/2013,   sp.   zn. 5 NcC 155/2013, sp. zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn.   9   NcC   155/2013,   sp.   zn.   5   NcC   159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   153/2013,   sp.   zn. 5 NcC 150/2013, sp. zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp.   zn.   9   NcC   187/2013,   sp.   zn.   9   NcC   181/2013,   sp.   zn.   9   NcC   186/2013,   sp.   zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn. 8 NcC 154/2013, sp. zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013, sp.   zn.   8   NcC   149/2013   z 8.   marca   2013   a sp.   zn.   5   NcC   151/2013   z 19.   marca   2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov v exekučných   konaniach   vedených   okresným súdom,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, vedie okresný súd pod sp. zn. 7 C 286/2012, sp. zn. 7 C 270/2012, sp. zn. 7 C 277/2012, sp. zn. 7 C 283/2012, sp. zn. 7 C 279/2012, sp. zn. 7 C 266/2012, sp. zn. 7 C 262/2012, sp. zn. 7 C 275/2012, sp. zn. 7 C 309/2012, sp. zn. 7 C 245/2012, sp. zn. 7 C 239/2012, sp. zn. 7 C 267/2012, sp. zn. 7 C 235/2012, sp. zn. 7 C 288/2012, sp. zn. 7 C 271/2012, sp. zn. 7 C 318/2012, sp. zn. 7 C 304/2012, sp. zn. 7 C 289/2012, sp. zn. 7 C 252/2012, sp. zn. 7 C 247/2012, sp. zn. 7 C 292/2012, sp. zn. 7 C 294/2012, sp. zn. 7 C 316/2012, sp. zn. 7 C 278/2012, sp. zn. 7 C 238/2012, sp. zn. 7 C 251/2012, sp. zn. 7 C 237/2012, sp. zn. 7 C 241/2012, sp. zn. 25 C 267/2012, sp. zn. 7 C 280/2012, sp. zn. 7 C 297/2012, sp. zn. 7 C 291/2012, sp. zn. 7 C 282/2012, sp. zn. 7 C 261/2012, sp. zn. 7 C 269/2012, sp. zn. 7 C 298/2012, sp. zn. 7 C 301/2012, sp. zn. 7 C 305/2012, sp. zn. 7 C 236/2012, sp. zn. 7 C 243/2012, sp. zn. 7 C 312/2012, sp. zn. 7 C 273/2012, sp. zn. 7 C 312/2012, sp. zn. 7 C 306/2012, sp. zn. 7 C 276/2012, sp. zn. 7 C 259/2012, sp. zn. 7 C 257/2012, sp. zn. 7 C 255/2012, sp. zn. 7 C 254/2012, sp. zn. 18 C 256/2012, sp. zn. 18 C 244/2012, sp. zn. 18 C 304/2012, sp. zn. 18 C 250/2012, sp. zn. 18 C 305/2012 a sp. zn. 4 C 248/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci   a   k   účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti   z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej základných práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05,   III.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   46/05,   IV.   ÚS   345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresným   súdom   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležité ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žilina a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žilina, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať   regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky   vo   vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom, než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Žiline, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Žiline... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žilina nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania   a   rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné, len zo strany   ústavného   súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 7 NcC 159/2013, sp. zn. 7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12. februára 2013, sp. zn.   7   NcC   160/2013,   sp.   zn.   7 NcC   157/2013,   sp.   zn.   7   NcC   151/2013,   sp.   zn. 7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. 6 NcC 159/2013, sp. zn.   6   NcC   161/2013,   sp.   zn.   7 NcC   149/2013,   sp.   zn.   7   NcC   158/2013,   sp.   zn. 7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 199/2013 z 18.   februára   2013,   sp.   zn.   9   NcC   148/2013,   sp.   zn.   9   NcC   147/2013,   sp.   zn. 9 NcC 157/2013,   sp.   zn.   10   NcC   150/2013,   sp.   zn.   10   NcC   149/2013,   sp.   zn. 10 NcC 156/2013,   sp.   zn.   10   NcC   161/2013,   sp.   zn.   10   NcC   155/2013,   sp.   zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn. 8 NcC 159/2013, sp. zn.   5   NcC   158/2013,   sp.   zn.   10   NcC   148/2013,   sp.   zn.   10   NcC   147/2013,   sp.   zn. 10 NcC 153/2013,   sp.   zn.   10   NcC   160/2013,   sp.   zn.   10   NcC   159/2013,   sp.   zn. 5 NcC 155/2013, sp. zn. 10 NcC 154/2013, sp. zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn.   9   NcC   155/2013,   sp.   zn.   5   NcC   159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   153/2013,   sp.   zn. 5 NcC 150/2013, sp. zn. 5 NcC 147/2013, sp. zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp.   zn.   9   NcC   187/2013,   sp.   zn.   9   NcC   181/2013,   sp.   zn.   9   NcC   186/2013,   sp.   zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp. zn. 8 NcC 156/2013, sp. zn. 8 NcC 154/2013, sp. zn. 8 NcC 155/2013, sp. zn. 8 NcC 152/2013, sp. zn. 8 NcC 153/2013, sp.   zn.   8   NcC   149/2013   z 8.   marca   2013   a sp.   zn.   5   NcC   151/2013   z 19.   marca   2013 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na   ďalšie   konania   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn. 7 NcC 159/2013, sp. zn. 7 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 158/2013, sp. zn. 9 NcC 160/2013 z 12.   februára   2013,   sp.   zn.   7   NcC   160/2013,   sp.   zn.   7 NcC   157/2013,   sp.   zn. 7 NcC 151/2013, sp. zn. 7 NcC 148/2013, sp. zn. 7 NcC 154/2013 z 13. februára 2013, sp. zn.   6   NcC   159/2013,   sp.   zn.   6   NcC   161/2013,   sp.   zn.   7 NcC   149/2013,   sp.   zn. 7 NcC 158/2013, sp. zn. 7 NcC 152/2013, sp. zn. 7 NcC 155/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn.   7   NcC   199/2013   z 18.   februára   2013,   sp.   zn.   9   NcC   148/2013,   sp.   zn. 9 NcC 147/2013,   sp.   zn.   9   NcC   157/2013,   sp.   zn.   10   NcC   150/2013,   sp.   zn. 10 NcC 149/2013,   sp.   zn.   10   NcC   156/2013,   sp.   zn.   10   NcC   161/2013,   sp.   zn. 10 NcC 155/2013, sp. zn. 9 NcC 170/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 8 NcC 158/2013, sp. zn.   8   NcC   159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   158/2013,   sp.   zn.   10   NcC   148/2013,   sp.   zn. 10 NcC 147/2013,   sp.   zn.   10   NcC   153/2013,   sp.   zn.   10   NcC   160/2013,   sp.   zn. 10 NcC 159/2013,   sp.   zn.   5   NcC   155/2013,   sp.   zn.   10   NcC   154/2013,   sp.   zn. 5 NcC 152/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 155/2013, sp. zn. 5 NcC 159/2013, sp. zn.   5   NcC   153/2013,   sp.   zn.   5   NcC   150/2013,   sp.   zn.   5   NcC   147/2013,   sp.   zn. 5 NcC 156/2013, sp. zn. 9 NcC 185/2013, sp. zn. 9 NcC 187/2013, sp. zn. 9 NcC 181/2013, sp. zn. 9 NcC 186/2013, sp. zn. 9 NcC 180/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 8 NcC 157/2013, sp.   zn.   8   NcC   156/2013,   sp.   zn.   8   NcC   154/2013,   sp.   zn.   8   NcC   155/2013,   sp.   zn. 8 NcC 152/2013,   sp.   zn.   8   NcC   153/2013,   sp.   zn.   8   NcC   149/2013   z 8.   marca   2013 a sp. zn. 5 NcC 151/2013 z 19. marca 2013 rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 3 la zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 17281/2013, sp. zn. Rvp 17282/2013, sp. zn. Rvp 17283/2013, sp. zn. Rvp 17284/2013, sp.   zn.   Rvp   17285/2013,   sp.   zn.   Rvp   17286/2013,   sp.   zn.   Rvp   17287/2013,   sp.   zn. Rvp 17288/2013, sp. zn. Rvp 17289/2013, sp. zn. Rvp 17290/2013, sp. zn. Rvp 17291/2013, sp.   zn.   Rvp   17292/2013,   sp.   zn.   Rvp   17293/2013,   sp.   zn.   Rvp   17294/2013,   sp.   zn. Rvp 17295/2013, sp. zn. Rvp 17296/2013, sp. zn. Rvp 17297/2013, sp. zn. Rvp 17298/2013, sp.   zn.   Rvp   17299/2013,   sp.   zn.   Rvp   17300/2013,   sp.   zn.   Rvp   17301/2013,   sp.   zn. Rvp 17302/2013, sp. zn. Rvp 17303/2013, sp. zn. Rvp 17304/2013, sp. zn. Rvp 17305/2013, sp.   zn.   Rvp   17306/2013,   sp.   zn.   Rvp   17307/2013,   sp.   zn.   Rvp   17308/2013,   sp.   zn. Rvp 17309/2013, sp. zn. Rvp 17310/2013, sp. zn. Rvp 17311/2013, sp. zn. Rvp 17312/2013, sp.   zn.   Rvp   17313/2013,   sp.   zn.   Rvp   17314/2013,   sp.   zn.   Rvp   17315/2013,   sp.   zn. Rvp 17316/2013, sp. zn. Rvp 17317/2013, sp. zn. Rvp 17318/2013, sp. zn. Rvp 17319/2013, sp.   zn.   Rvp   17320/2013,   sp.   zn.   Rvp   17321/2013,   sp.   zn.   Rvp   17322/2013,   sp.   zn. Rvp 17323/2013, sp. zn. Rvp 17324/2013, sp. zn. Rvp 17325/2013, sp. zn. Rvp 17326/2013, sp.   zn.   Rvp   17327/2013,   sp.   zn.   Rvp   17328/2013,   sp.   zn.   Rvp   17329/2013,   sp.   zn. Rvp 17330/2013, sp. zn. Rvp 17331/2013, sp. zn. Rvp 17332/2013, sp. zn. Rvp 17333/2013, sp. zn. Rvp 17334/2013 a sp. zn. Rvp 17335/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení sudcov okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudov   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodovania   vecí   pre   zaujatosť.   Jeho   obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   115/07).   Za   situácie,   ak   právny   poriadok   pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   nemožno   domáhať   ochrany   svojich   práv   v   konaní pred ústavným súdom.

Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   a   judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol   zjavne   neodôvodnene,   potom   sa   jej   sťažnosti   podané   ústavnému   súdu   javia ako predčasné,   keďže   v   ďalšom   konaní   v   merite   vecí   pred   všeobecnými   súdmi   môže sťažovateľka   postupovať   už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu,   prípadne   dovolania   proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam   sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne   i   mimoriadne   opravné   prostriedky,   resp.   iné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013