znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť Mgr.   Ing.   Mgr.   I.   I.,   V., zastúpeného   advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/11/2011 z 2. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011   doručená   sťažnosť Mgr.   Ing.   Mgr.   I.   I. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   3 Sžo/11/2011   z 2.   augusta   2011   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T/7/2002-2019 z 30.   júna   2009   bol   sťažovateľ,   ktorý   bol   v tom   čase   advokátom,   uznaný   za   vinného z prípravy   na   trestný   čin   legalizácie   príjmov   z trestnej   činnosti   spáchanej v spolupáchateľstve a z trestného činu podvodu.

Predsedníctvo   Slovenskej   advokátskej   komory   (ďalej   len   „SAK“)   uznesením č. 3661/09 z 5. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie SAK“) pozastavilo výkon advokácie sťažovateľovi v zmysle § 8 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého SAK pozastaví výkon advokácie tomu, komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin, do právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ podal 9. februára 2010 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti SAK o preskúmanie zákonnosti uvedeného uznesenia SAK. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S/9/2010-30 z 22. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku odvolal.

Ešte   počas   konania   pred   krajským   súdom   zrušil   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 4 To 9/2009 zo 4. augusta 2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 4 T/7/2002-2019 z 30. júna 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného z už uvedeného trestného činu, a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Uznesením predsedníctva SAK č. 4047/10 z 11. novembra 2010 bolo predchádzajúce uznesenie   predsedníctva   SAK   č. 3661/09   z   5.   októbra   2009,   ktorým   bol   sťažovateľovi pozastavený výkon advokácie, zrušené z toho dôvodu, že v dôsledku uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn.   4 To 9/2009   zo   4.   augusta   2010   pominul   u sťažovateľa   obligatórny   dôvod pozastavenia výkonu advokácie.

Napadnutým uznesením najvyšší súd ako súd odvolací rozsudok krajského súdu č. k. 3 S/9/2010-30   z   22.   októbra   2010   zrušil   a   konanie   podľa   § 250i   ods. 4   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil, keďže žalobou napadnuté uznesenie SAK bolo zrušené neskorším rozhodnutím orgánu, ktorý ho vydal.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp. zn.   I.   ÚS.   140/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné stíhanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa č. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ tvrdí,   že najvyšší súd sa   v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nebolo dostatočné a presvedčivé. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa mal zaoberať najmä dvoma jeho odvolacími dôvodmi, a to konkrétne otázkou doručovania mu uznesenia SAK č. 3661/09 z 5. októbra 2009, a tým, že krajský súd konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP neprerušil a nepostúpil vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii v súlade s čl. 50 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   sa   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   domáhal   zrušenia   napadnutého uznesenia   SAK,   ktorým   mu   bol   pozastavený   výkon   advokácie.   Neskorším   uznesením predsedníctva SAK bolo napadnuté uznesenie SAK zrušené, čím bol dosiahnutý výsledok, ktorého sa sťažovateľ žalobou domáhal. Najvyšší súd podľa § 250i ods. 4 OSP časť prvej vety   za bodkočiarkou zrušil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu a konanie zastavil.

Podľa § 250i ods. 4 OSP ak rozhodnutie správneho orgánu bolo medzitým napadnuté protestom prokurátora, súd konanie o žalobe preruší až do jeho vybavenia; ak napadnuté rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví.

Ústavný súd pripomína, že výklad § 250i ods. 4 OSP patrí do výlučnej právomoci všeobecného   súdu.   Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   by   mohol   preskúmavať   výklad citovaného ustanovenia najvyšším súdom v napadnutom uznesení iba z hľadiska prípadnej svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho   odôvodnenia.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 48/02).

Podľa   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu „Po vyhlásení   rozsudku   došlo   dňa   22. 11. 2010   Krajskému   súdu   v   Prešove   podanie žalovaného zastúpeného advokátkou, s prílohou Uznesenia Slovenskej advokátskej komory číslo: 4047/10 zo dňa 11. novembra 2010, z ktorého vyplýva, že uznesením Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 4047/10 zo dňa 11. 11. 2010 bolo zrušené rozhodnutie Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 3661/09 zo dňa 05. 10. 2009, ktorým bol žalobcovi pozastavený výkon advokácie z dôvodu, že v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 9/2009 zo dňa 04. 08. 2010 pominul obligatórny dôvod pozastavenia výkonu advokácie žalobcovi.

Podľa   § 250i   ods. 4   O. s. p.   ak   rozhodnutie   správneho   orgánu   bolo   medzitým napadnuté protestom prokurátora, súd konanie o žalobe preruší až do jeho vybavenia; ak napadnuté   rozhodnutie   bolo   zrušené   alebo   zmenené,   súd   konanie   o   žalobe   zastaví. Obdobne sa postupuje, ak pred podaním žaloby na súd sa proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu podal mimoriadny opravný prostriedok.

Vzhľadom na to, že zrušením rozhodnutia o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi zanikol aj dôvod konania – preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) konanie podľa vyššie citovaného ustanovenia § 250i ods. 4 O. s. p. zastavuje.“.

Ústavný   súd   uviedol,   že   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia (v tomto prípade pre zrušenie prvostupňového rozsudku a zastavenie konania). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   I. ÚS 356/2011,   I. ÚS 117/05, II. ÚS 539/2011, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 115/03). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6   ods. 1   dohovoru   však   nemožno   chápať tak,   že vyžaduje podrobnú odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   rozhodnutia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti Španielsku z 21. januára 1999). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zjavné, že námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu č. k.   3 S/9/2010-30   z   22.   októbra   2010   (nesprávne   posúdenie   doručenia   napadnutého uznesenia   SAK,   odmietnutie   prerušiť   konanie   na   účel   iniciovania   konania   o súlade právnych   predpisov   na ústavnom   súde)   a prípadná   odpoveď   na   ne,   neboli   pre   výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým došlo k zastaveniu konania podľa § 250i ods. 4 OSP, rozhodujúce a ani ho nemohli ovplyvniť.

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu o zrušení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a o zastavení   konania   za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany v súlade s § 157 ods. 2 OSP, stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za   následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Sťažovateľ   ďalej   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   prezumpciu neviny zaručeného v čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení „nezaoberal ani podľa sťažovateľa   veľmi   závažným   odvolacím   dôvodom   a   to,   že   sťažovateľ   v   odvolaní   proti Rozsudku Krajského súdu Prešov podal návrh na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b)   OSP a   to   za   tým   účelom,   aby bola   vec postúpená Ústavnému   súdu   SR na zaujatie   stanoviska   k   otázke,   či   ust.   § 8   ods. 1   písm. e)   zákona   o   advokácii   (zák. č. 586/2003 Z. z.) je v súlade s ust. čl. 50 ods. 2 Ústavy a v súlade s čl. 6 ods. 2 Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej vyjadruje názor, že otázka súladu uvedeného ustanovenia zákona o advokácii s predpismi vyššej   právnej sily je   závažná „a   týka   sa   bezprostredne   nielen sťažovateľa, ale aj všetkých advokátov. Je tu predsa jasný rozpor medzi čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 2 dohovoru a § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii. V prípade sťažovateľa SAK obligatórne pozastavila výkon advokácie sťažovateľovi napriek tomu, že podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru sa hľadí na sťažovateľa ako na nevinného, teda ako   na ktoréhokoľvek   nevinného   občana.   Napriek   tomu   § 8   ods. 1   písm. c)   zákona o advokácii   sťažovateľa   nepovažuje   za   nevinného,   pretože   stačí,   ak   je   sťažovateľovi neprávoplatným rozsudkom súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin, SAK pozastaví výkon advokácie. Toto ustanovenie zákona o advokácii je v priamom rozpore s prezumpciou neviny zakotvenej v Ústave či Dohovore... Je preto porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy, ako aj čl. 6 ods. 2 Dohovoru, keď právny predpis,   konkrétne   § 8   ods. 1   písm. c)   zákona   o   advokácii   ignoruje   prezumpciu   neviny a hľadí na sťažovateľa ako na vinného, hoci mu súd nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vinu, resp. hoci mu vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.“.

Vo   vzťahu   k namietanému   nedostatočnému   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd opakuje už uvedený záver o ústavne dostatočnom odôvodnení pre výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a dodáva, že pre tento výrok o zrušení rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a o zastavení   konania   bolo   prípadné   prerušenie   konania z dôvodu   postúpenia   veci   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska   podľa   § 109   ods. 1 písm. b) OSP irelevantné.

Podstatou   zvyšnej   argumentácie   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného   práva   podľa   čl. 50   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 2   dohovoru   je namietaný nesúlad § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii s čl. 50 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že prijatie zákona Národnou radou Slovenskej republiky, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný   zásah   musí   spĺňať   atribúty   individuálneho   aktu   aplikácie   práva   alebo   iného individuálneho   zásahu   do   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   (m. m.   IV. ÚS 54/08). Ústavný   súd   preto   ani   na   základe   argumentácie   sťažovateľa   obsiahnutej   v   jeho   podaní nevidí   dôvod   na   odklonenie   sa   od   svojej   stabilizovanej   judikatúry,   pretože   tomu   bráni koncepcia   platnej   ústavnej   a   zákonnej   úpravy   jeho   kompetencií   (IV. ÚS 318/2011). Samotná   existencia   právneho   predpisu   tak   nemohla   v okolnostiach   daného   prípadu vyvolávať namietané porušenie   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa, ktoré   by bolo možné uplatniť v konaní o individuálnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 2 ústavy   a   jeho práva podľa   čl. 6 ods. 2   dohovoru   na jednej   strane a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu na strane druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek tomu, že petit sťažnosti neobsahuje návrh, aby ústavný súd vyslovil nesúlad § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii s čl. 50 ods. 2 ústavy alebo čl. 6 ods. 2 dohovoru, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj keby sa sťažovateľ vyslovenia nesúladu tohto ustanovenia zákona o advokácii s uvedenými právnymi predpismi vyššej právnej sily domáhal, musel by ústavný súd tento návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť v inom type konania   ako   v konaní   podľa   čl. 125   ústavy,   resp.   § 37   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde vrátane   konania   o individuálnej   sťažnosti   (napr.   III. ÚS 18/02,   III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08, IV. ÚS 318/2011).

Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   nemožno dávať do   takej   spojitosti   s obsahom v   sťažnosti   označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012