znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove sp.   zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   29   C   316/07-329   z 21.   októbra   2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 316/07-329   z 21.   októbra   2009   vo   výroku   o   zamietnutí   žaloby   do   sumy   33 328   € s príslušenstvom, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 316/07-329 z 21. októbra 2009 vo   výroku   o zamietnutí   žaloby do   sumy   33 328 €   s príslušenstvom, z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   J.   trovy   konania   v   sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 C 316/07-329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 7. januára 2011 a 24. marca 2011 sťažovateľ doplnil sťažnosť predložením písomných príloh.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že „Sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči žalovanému, domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 230.379,17 EUR s príslušenstvom, (predtým 6.940.403,- Sk) za obdobie od 24. 10. 2005 vrátane do 27. 12. 2006 vrátane, titulom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 1. 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 22. 1. 2007, uzavretej medzi ním, ako postupníkom a M. J..., ako postupcom. Postupca   pri   postúpení   pohľadávky   mal   za   to,   že   má   voči   žalovanému   nesplatenú pohľadávku   titulom   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   nehnuteľností v jeho vlastníctve, nachádzajúcich sa v k. ú. P., zapísaných na LV č. 13522 a to parciel: KN-C č. 1506 - zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN-C č. 1507 - zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN-C č. 1508 - zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN-C č. 1509   zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN-C č. 1510 - zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN- C č. 1511 - zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN-C č. 1518/1- orná pôda o výmere 15467 m2, KN-C č. 1518/2 - ostatná plocha pôda o výmere 362 m2, KN-C č. 1518/3 - ostatná plocha o výmere 429 m2 a KN-C č. 1518/4 - ostatná plocha o výmere 535 m2, spolu o výmere 18083 m2.

Postupca oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému listom zo dňa 12. 1. 2007, doručený žalovanému dňa 30. 1. 2007.

Na nehnuteľnostiach, predtým vo vlastníctve postupcu, sa nachádzala verejná zeleň komunikácie, spevnené plochy a bytové domy.“.

Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 29 C 316/2007 z 21. októbra 2009, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd dospel k záveru, že „zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 1. 2007 je neplatná v súlade s ust. § 37 Občianskeho   zákonníka,   z   dôvodu   neurčitosti   postupovanej   pohľadávky,   ktorá   bola   jej predmetom...“.

Za predpokladu, ak by zmluva o postúpení pohľadávky bola platná, okresný súd dospel k záveru, že „v danom prípade nie je daná pasívna legitimácia žalovaného nároku na bezdôvodné obohatenie za užívanie parc. č. 1506 - 1511, vedených na LV č. 13522, k. ú. Prešov, za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006, z dôvodu, že predmetné parcely sú zastavané bytovými domami súp. č. 5316 - 5321, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek umiestnených v uvedených bytových domoch, ktorým v súlade s ust.   §   23   zák.   č.   182/1993   Z.   z.   účinnosťou   tohto zákona vzniklo   vo vzťahu   k týmto parcelám právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a teda žalovaný v rozhodnom období k týmto parcelám nevykonával, ani vykonávať nemohol žiadne vecné právo.

Zároveň nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného vo vzťahu bezdôvodného obohatenia za užívanie parc. č. 1518/1, ktorá bola vedená na hluchom liste vlastníctva v prospech   Československého   Štátu   v   správe   ONV   a   nikdy   neprešla   do   vlastníctva žalovaného...

Že   nárok   žalobcu   na   zaplatenie   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   parciel č. 1518/2-4, ktoré v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. prešli z majetku štátu do vlastníctva Mesta P. a boli v rozhodnom období vedené na LV č. 6492 vo výške trhového nájomného, je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi, priečiaci sa verejnému záujmu. Uvedené parcely,   na   ktorých   sú   postavené   inžinierske   stavby,   teda   cestné,   miestne   a   účelové komunikácie   a   ich   súčasti   a   žalovaný   nie   je   podnikateľským   subjektom   a   komunikácie umiestnené   na   uvedených   parcelách   nevlastní   za   účelom   dosiahnutia   zisku,   ale k bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb.

Súd   prvého   stupňa   bol   toho   názoru,   že   komunikácie   umiestnené   na   uvedených parcelách   spĺňajú   charakteristiku   neoprávnenej   stavby   podľa   §   135c   Občianskeho zákonníka.

V danom prípade by prichádzalo do úvahy usporiadanie pozemkov medzi vlastníkom stavby   a   vlastníkom   pozemku   podľa   §   135c   ods.   3   Občianskeho   zákonníka,   formou zriadenia vecného bremena za náhradu, avšak o takomto spôsobe usporiadania vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby je možné rozhodnúť iba na návrh vlastníka pozemku.“.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   12/2010 z 21. apríla 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2009 potvrdil vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy 230 379 € s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania odvolací súd zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutkové a právne závery, ktorými krajský súd odôvodnil napadnutý výrok rozsudku, a to, že „... o platnosti tejto zmluvy o postúpení pohľadávky nemôžu byť pochybnosti...

Pokiaľ ide o parcely č. 1506 až 1511,   zapísané na LV č. 13522,   kat. úz. P.,   je nepochybné, že vo vzťahu k ním je potrebné aplikovať ustanovenie § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože vo vzťahu k týmto parcelám vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov, ktoré sa nachádzajú v bytových domoch postavených na týchto parcelách.   To   znamená,   že   žalovaný   skutočne   v   rozhodnom   období   vo   vzťahu   k   týmto parcelám nevykonával a ani nemohol vykonávať žiadne vecné právo a nedosiahol z týchto parciel žiaden majetkový prospech v podobe bezdôvodného obohatenia.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa, ako bolo vyššie naznačené aj vo vzťahu   k   parcelám   č.   1518/2   -   4,   ktoré   sú   zastavané   inžinierskymi   sieťami,   cestnými stavbami, miestnymi a účelovými komunikáciami, a preto neprinášajú žiadne bezdôvodné obohatenie   v   prospech   žalovaného,   ale   slúžia   širokej   verejnosti,   pričom   ako   správne konštatuje súd prvého stupňa, naopak žalovaný sa stará o udržiavanie stavieb, t. j. cestných komunikácií, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú. Nemožno teda hovoriť o žiadnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, ani vo vzťahu k týmto parcelám č. 1518/2 - 4.“.

Podľa názoru sťažovateľa „podstata bezdôvodného obohatenia žalovaného spočíva v protiprávnom výkone vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých výkon mal byť právom právnej predchodkyne žalobcu. Pritom nie je podstatné, či žalovaný právo k pozemkom,   ktoré   mu   patrili,   aj   využíval,   akým   spôsobom   a   v   akom   rozsahu.   Nie   je významné, či užívanie pozemkov konzumoval a či mu to prinieslo zisk. Podstatné je, že vlastnícke právo právnej predchodkyne sťažovateľa jej bolo odňaté žalovaným, proti jej vôli a v rozpore so zákonom.“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   tvrdí,   že „žalovaný   sa   obohatil   o   sumu,   ktorú   by sťažovateľ, ako právoplatný vlastník pozemkov získal za ich prenájom“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   podáva   interpretáciu   §   489   Občianskeho zákonníka o vzniku záväzkov z bezdôvodného obohatenia a v tejto súvislosti poukazuje na konkrétne   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   (rozsudok   sp.   zn. 30 Cdo 199/2007 z 8. januára 2008, sp. zn. 33 Cdo 221/2002 z 26. mája 2004, sp. zn. 33 Odo   882/2006   z   24.   júna   2008   a   sp.   zn.   33   Odo   924/2003   z   30.   novembra   2004) a v nadväznosti na to uvádza, že „je irelevantné v tomto konaní, aký je charakter týchto nehnuteľností. Uvádzame, že práve v časti nehnuteľností, v ktorých porušovateľ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby je nesporne preukázané užívanie týchto nehnuteľností   stavbami   ciest   vo   vlastníctve   žalovaného,   resp.   v   časti   nehnuteľností,   na ktorých sa nachádzajú bytové domy, bolo nesporne preukázané vlastníctvo zapísané v tom čase v prospech žalovaného.

V prípade pozemkov, na ktorých sa nachádzajú komunikácie, sa nejedná o všeobecné užívanie   týchto   komunikácií   žalovaným,   ale   užívanie   pozemkov   spočíva   v   samotnej existencii stavieb postavených bez súhlasu vlastníka. Užívanie pozemkov ich zastavaním nie je možné zamieňať s užívaním stavieb (ciest), ktoré na pozemkoch, predtým vo vlastníctve postupcu, ležia. Časť sporných pozemkov užíva aj naďalej žalovaný ako vlastník stavby (cesty),   ktorá   sa   na   pozemkoch   nachádza,   zatiaľ   čo   cestu   užívajú   účastníci   cestnej premávky.“.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 C 319/2007 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom, hoci pre   správnosť   zamietnutia   žaloby   sťažovateľa   v   tejto   časti „vôbec   nezhodnotil a neodôvodnil namietané dôvody odvolania sťažovateľa, resp. ich irelevantnosť, a to, že jeho právny predchodca nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojim majetkom, že pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či žalovaný   právo   k   pozemkom,   ktoré   mu   patrili,   aj   využíval,   akým   spôsobom   a   v   akom rozsahu, že nie je ani významné, či žalovaný užívanie pozemkov konzumoval a či mu to prinieslo zisk“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „záver   oboch   súdov   o   základnej   otázke   nastolenej sťažovateľom   v   merite   veci,   o   určenie,   či   existuje   obmedzenie   vlastníckeho   práva a o kompenzáciu   vzniknutého   obmedzenia   vlastníckeho   práva,   nebol   rozhodnutiami vyriešený“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 Co 12/2010 zo dňa 21. 4.   2010,   vo   výroku   potvrdzujúcom   zamietnutie   žaloby   do   sumy   33.328,-   EUR   s   prísl., porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 4. 2010, sp. zn. 1 Co 12/2010, sa vo výroku potvrdzujúcom zamietnutie žaloby do sumy 33.328,- EUR s prísl. zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania v sume spolu 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 70/2011-28 z 3. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa za krajský súd k sťažnosti vyjadril ešte pred jej predbežným   prerokovaním   predseda   kolégia   krajského   súdu   v   prípise   sp.   zn. Spr 10130/2010 z 28. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 27. 1. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 1 Co 12/2010.

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 21. 4. 2010 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola dňa 14. 5. 2010 vec expedovaná Okresnému súdu Prešov.“

Ďalej   vo   svojom   vyjadrení   citoval   z   odôvodnenia   označeného   rozhodnutia, potvrdzujúceho   zamietnutie   žaloby   do   sumy   33   328   €   s   príslušenstvom   a   zrušujúceho rozsudok okresného súdu sp. zn. 29 C 316/2007 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy 230 379 € s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku o trovách konaniach.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda kolégia krajského súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2011 okrem súhlasu s tým, aby vo veci sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté bez účasti krajského súdu, už svoje vyjadrenie z 28. septembra 2010 nedoplnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení z 18. apríla 2011 doručenom ústavnému súdu 20. apríla 2011 k stanovisku predsedu kolégia krajského súdu z 28. septembra 2010 uviedla: „zotrvávame na svojich písomných stanoviskách.“

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods.   2 a čl.   152 ods.   4 ústavy   a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   12/2010   z   21.   apríla   2010   vo   výroku   potvrdzujúcom zamietnutie žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uvedenou časťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   z   priloženej   dokumentácie,   ako   aj zo spisov okresného súdu sp. zn. 29 C 316/2007 a krajského súdu sp. zn. 1 Co 12/2010 zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 4/1996 zo 4. mája 2006 v právnej veci žalobkyne M.   J.   proti   žalovaným   Mesto   P.   a   spol.   bolo   určené,   že   M.   J.   je   výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území P., a to parc. KN 1518/1 – orná pôda o výmere 15 467 m2, KN 1518/2 – ostatná plocha o výmere 362 m2, KN 1518/3 – ostatná plocha o výmere 429 m2, vedených na LV č. 6492, KN 1506 – zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN 1507 – zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN 1508 – zastavaná plocha   o   výmere   215   m2,   KN   1509   –   zastavaná plocha   o výmere   215   m2,   KN 1510   – zastavaná plocha o výmere 215 m2, KN 1511 – zastavaná plocha o výmere 215 m2 a KN 1518/4 – ostatná plocha o výmere 535 m2, vedených na LV č. 6492 pozostávajúcich z časti pôvodných pozemnoknižných parciel mpč. 1590 a mpč. 1681, zapísaných v pozemkovej knihe vl. č. 342, kat. úz. P. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. decembra 2006.

Predmetné nehnuteľnosti M. J. odpredala sťažovateľovi kúpnou zmluvou z 8. januára 2007.

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 12. januára 2007 M. J. ako postupca postúpila sťažovateľovi ako postupníkovi svoju pohľadávku voči Mestu P. z titulu bezdôvodného obohatenia za záber nehnuteľností v kat. území P. zapísaných na LV č. 13522, ktoré Mesto P. užívalo za obdobie dvoch rokov pred právoplatnosťou rozsudku okresného súdu zo 4. mája 2006, a to parc. KN 1506 – 1511 a KN 1518/1-4.

Výška   pohľadávky   z   bezdôvodného   obohatenia   bola   vyčíslená   až   sťažovateľom 6. februára 2007 v návrhu na mimosúdne vyrovnanie adresovanom Mestu P. (ďalej len „žalovaný“).

Žalobou doručenou okresnému súdu 24. októbra 2007 sa sťažovateľ domáhal voči žalovanému   vydania   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   nájomného   z   titulu   užívania nehnuteľností za obdobie od 24. októbra 2005 do 27. decembra 2006 v celkovej sume 6 940 403 Sk (po čiastočnom späťvzatí doručenom okresnému súdu 3. decembra 2008).

V súčasnosti parcely č. 1506 – 1511 vedené na LV č. 13522 v kat. území P. sú zastavané   bytovými   domami   súp.   č.   5316,   5317,   5318,   5319,   5320   a   5321,   ktoré   sú v podielovom spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov bytov umiestnených v uvedených bytových domoch. Bytové jednotky boli prevádzané do vlastníctva ich užívateľov zmluvami o   prevode   vlastníctva   uzatvorenými   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) v priebehu rokov 1994 – 2000.

Nehnuteľnosti, a to parcely č. 1518/2, č. 1518/3 a č. 1518/4 boli vedené na LV č. 6492   v   prospech   žalovaného   s   charakteristikou   spôsobu   užívania   ako   pozemky,   na ktorých   sú   postavené   inžinierske   stavby,   cestné,   miestne   a   účelové   komunikácie   a   ich súčasti,   ktoré   nadobudol   v   zmysle   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   138/1991   Zb. o majetku   obcí   v   znení   neskorších   predpisov   na   základe   delimitačného   protokolu;   ide o nehnuteľnosti pôvodne zapísané na Československý štát.

Rozsudkom   sp.   zn.   29   C   316/2007   z   21.   októbra   2009   okresný   súd   žalobu sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol   z   dôvodu,   že   považoval   zmluvu   o   postúpení pohľadávky z 12. januára 2007 za neplatnú pre neurčitosť postupovanej pohľadávky, ktorá bola jej predmetom.

Za predpokladu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa okresný súd zaoberal dôvodnosťou   uplatneného   nároku   z   bezdôvodného   obohatenia.   V   odôvodnení   rozsudku vyslovil okrem iného právny názor, že „v danom prípade nie je daná pasívna legitimácia za užívanie parc. č. 1506 – 1511 vedených na LV č. 13522 k. ú. P. za obdobie od 24. 10. 2005 do 27. 12. 2006 z dôvodu, že predmetné parcely sú zastavané bytovými domami súp. č. 5316 – 5321, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytových jednotiek umiestnených v uvedených bytových domoch, ktorým v súlade s ust. § 23 zák. č. 182/1993 Z. z. účinnosťou tohto zákona vzniklo vo vzťahu k týmto parcelám právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a teda žalovaný v rozhodnom období k týmto parcelám nevykonával, ani vykonávať nemohol žiadne vecné právo...

Pokiaľ ide o parcely č. 1518/2-4, tieto v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. prešli z majetku štátu do vlastníctva Mesta P. a boli v rozhodnom období vedené na LV č. 6492 v prospech žalovaného. Uvedené parcely sú podľa spôsobu využívania pozemku charakterizované ako pozemky,   na   ktorých   sú   postavené   inžinierske   stavby,   teda   cestné,   miestne   a   účelové komunikácie a ich súčasti, okrem diaľnic a rýchlostných ciest.

Žalovaný nie je podnikateľským subjektom a komunikácie umiestnené na uvedených parcelách   nevlastní   za   účelom   dosiahnutia   zisku,   ale   k   bezplatnému   uspokojovaniu verejných potrieb...“.

V tejto súvislosti prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že „nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných parciel vo výške trhového nájomného je nutné považovať za nárok v rozpore s dobrými mravmi priečiaci sa verejnému záujmu“.

Proti rozsudku sp. zn. 29 C 316/2007 z 21. októbra 2009, ktorým prvostupňový súd zamietol   žalobu   sťažovateľa   a   zaviazal   ho   na   náhradu   trov   konania   žalovaného,   podal sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   12/2010   z   21.   apríla   2010 rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   z   21.   októbra   2009   vo   výroku o zamietnutí   žaloby   do   sumy   33   328   €   s   príslušenstvom   potvrdil   ako   vecne   správny. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 33 328 € s príslušenstvom do sumy 230 379 € s príslušenstvom, t. j. vo vzťahu k sume 197 051 € s príslušenstvom a vo výroku o trovách konaniach zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení sťažnosťou napadnutej časti rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

„Predovšetkým je potrebné konštatovať, že záver súdu prvého stupňa týkajúci sa neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   uzavretej   medzi   pôvodnou   vlastníčkou predmetných nehnuteľností a žalobcom, nie je v súlade s ustanovením citovaného § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa definujú náležitosti platného právneho úkonu ako prejavu vôle, ktorý spôsobuje vznik, zánik alebo zmenu právnych vzťahov. Táto zmluva o postúpení pohľadávky je pripojená vo fotokópii aj v spise, pričom táto náležite definuje predmet pohľadávky, jej charakter, je v tejto zmluve definovaná aj odmena za postúpenie pohľadávky   a   predovšetkým   parcely,   v   súvislosti   s   užívaním   ktorých   žalovaným   táto pohľadávka vznikla. Náležite je definovaná, že ide o nesplatenú pohľadávku pozostávajúcu z bezdôvodného   obohatenia   za   záber   nehnuteľností,   ktoré   sú   jednoznačne   špecifikované a ktoré žalovaný užíva. Preto o platnosti tejto zmluvy o postúpení pohľadávky nemôžu byť pochybnosti.

Správne sa preto súd prvého stupňa zaoberal tým, aký je charakter predmetných nehnuteľností, ku ktorým sa nároky uplatňované v tomto konaní zo strany žalobcu viažu, čo sa na týchto nehnuteľnostiach nachádza a akým spôsobom žalovaný ako povinná osoba tieto nehnuteľnosti užíva.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k parcelám 1506 až 1511 zapísaným na LV č. 13522 kat. úz. P. sú správne a taktiež aj vo vzťahu k parcelám 1518/2-4, čo súd prvého stupňa jednoznačne správne zistil na základe listinných dokladov pripojených k spisu a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj presvedčivo zdôvodnil.

Pokiaľ   ide   o   parcely   č.   1506   až   1511   zapísané   na   LV   č.   13522   kat.   úz.   P.,   je nepochybné, že vo vzťahu k nim je potrebné aplikovať ustanovenie § 23 zákona č. 182/1993 Z. z., pretože vo vzťahu k týmto parcelám vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytov, ktoré sa nachádzajú v bytových domoch postavených na týchto parcelách.   To   znamená,   že   žalovaný   skutočne   v   rozumnom   období   vo   vzťahu   k   týmto parcelám nevykonával a ani nemohol vykonávať žiadne vecné právo a nedosiahol z týchto parciel žiaden majetkový prospech v podobe bezdôvodného obohatenia.

Podobne správne sú závery súdu prvého stupňa, ako bolo vyššie naznačené aj vo vzťahu   k   parcelám   č.   1518/2-4,   ktoré   sú   zastavané   inžinierskymi   sieťami,   cestnými stavbami, miestnymi a účelovými komunikáciami, a preto neprinášajú žiadne bezdôvodné obohatenie   v   prospech   žalovaného,   ale   slúžia   širokej   verejnosti,   pričom   ako   správne konštatuje súd prvého stupňa, naopak žalovaný sa stará o udržiavanie stavieb, t. j. cestných komunikácií, ktoré sa na týchto pozemkoch nachádzajú. Nemožno teda hovoriť o žiadnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, ani vo vzťahu k týmto parcelám č. 1518/2-4. Správne   preto   postupoval   súd   prvého   stupňa   pokiaľ   žalobu   vo   vzťahu   k   týmto parcelám zamietol.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jeho podstatnými námietkami, resp. ich   ignoroval.   Podľa   sťažovateľa   kľúčové   pochybenia   krajského   súdu   spočívajú   najmä v tom, že:

a)   Krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to, že jeho právny predchodca nemohol realizovať svoje vlastnícke právo a disponovať so svojím majetkom, že pre naplnenie dôvodov vydania bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či žalovaný právo k pozemkom, ktoré mu patrili, aj   využíval,   akým   spôsobom   a   v   akom   rozsahu,   že   nie   je   ani   významné,   či   žalovaný užívanie pozemkov „konzumoval“ a či mu prinieslo zisk. Podstatné podľa sťažovateľa je, že vlastnícke právo právnej predchodkyni sťažovateľa jej bolo odňaté žalovaným proti jej vôli a v rozpore so zákonom.

b) Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie súdu prvého   stupňa,   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie,   odvolací   súd   iba   prevzal   závery   súdu nižšieho stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom   na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“); pozri napr. rozsudok Garcia   Ruiz   v. Španielsko   z   21.   januára   1999,   §   26]   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového   súdu,   že   nárok   sťažovateľa   voči   žalovanému   z   titulu   bezdôvodného obohatenia   do   sumy   33   328   €   s   príslušenstvom   je   nedôvodný.   Krajský   súd   sa s argumentáciou sťažovateľa vysporiadal tak, že mu v tejto časti nepriznal súdnu ochranu. Vecnú argumentáciu sťažovateľa i samotný jeho nárok vo vzťahu k parcelám č. 1506 až č. 1511   posúdil   iba   s poukazom   na   §   23   zákona   o   vlastníctve   bytov   (o   vzniku   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   v   prospech   vlastníkov   bytov   nachádzajúcich   sa v bytových domoch postavených na uvedených parcelách), pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal   dôsledkami,   ktoré   z   takéhoto   právneho   posúdenia   uplatneného   nároku sťažovateľa   vyplývajú [otázka   nároku   na   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva vlastníka   pozemku   zriadeným   zákonným   vecným   bremenom,   ktorá   má   nepochybne   aj ústavnú relevanciu (pozri čl. 20 ods. 4 ústavy)].

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   konštatujúc,   že   žalovaný   v rozhodnom   období nevykonával   žiadne   vecné   práva   vo   vzťahu   k   uvedeným   parcelám,   neprihliadol   bez relevantného   dôvodu   na   listinnými   dôkazmi   preukázané   sťažovateľove   tvrdenia,   že žalovaný vykonával dispozície vlastníka až do doby nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 4/1996 zo 4. mája 2006; túto skutočnosť v súdnom konaní nespochybňoval   ani   žalovaný [žalovaný   sa   dokonca   v   právoplatne   skončenom   konaní vo veci určenia vlastníckeho práva v prospech M. J. (právnej predchodkyne sťažovateľa) neúspešne domáhal obnovy tohto konania, a to v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 78/2007)].

Vo   vzťahu   k   parcelám   č.   1518/2-4,   ktoré   sú   zastavané   inžinierskymi   sieťami, cestnými   stavbami,   miestnymi   a   účelovými   komunikáciami   vo   vlastníctve   žalovaného, krajský súd odmietnutie priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil účelom   stavieb   na   uvedených   pozemkoch   slúžiacich   širokej   verejnosti   na   bezplatné uspokojovanie verejných potrieb.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci odvolacie námietky sťažovateľa signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti uplatneného nároku sťažovateľa voči žalovanému.

Je   nesporné,   že   sťažovateľ   si   v posudzovanom   súdnom   konaní   uplatňoval pohľadávku,   ktorú   získal   jej   postúpením   od   postupcu   M.   J.,   ktorej   vlastnícke   právo   k predmetným pozemkom z titulu dedenia po P. V...., podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Bratislave v dedičskej veci D 87/86 určil všeobecný súd (rozsudkom sp. zn. 12 C 4/1996 zo 4. mája 2006). Táto skutočnosť a následne zmluva o postúpení pohľadávky z 12. januára 2007,   ktorú   odvolací   súd   uznal   za   platnú   (v   ktorej   je   náležite   definované,   že   ide   o nesplatenú pohľadávku pozostávajúcu z bezdôvodného obohatenia za záber nehnuteľností jednoznačne špecifikovaných), totiž potvrdzuje odvolacie námietky sťažovateľa, že samotný záväzkový   právny   vzťah   medzi   pôvodným   postupcom   M.   J.   a   povinným   subjektom   – žalovaným vznikol a trval až do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 4/1996 zo 4. mája 2006. Žalovaný sa v tomto období správal k predmetným nehnuteľnostiam   ako   vlastník.   Z toho   zároveň   vyplýva,   že   postupca   sa   v tomto   období nemohol k týmto nehnuteľným veciam správať ako vlastník, to znamená, že nemohol vec riadne užívať a brať z nej úžitky.

Podľa sťažovateľa podstata inštitútu bezdôvodného obohatenia žalovaného v danom prípade spočíva v protiprávnom výkone vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam, ktorých   výkon   mal   patriť   právnej   predchodkyni   sťažovateľa.   Obohatenie   žalovaného sťažovateľ   vidí   v sume,   ktorú   by   sťažovateľ   ako   právoplatný   vlastník   získal   za   ich prenájom.   Za   daných   okolností   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné,   aby   sa odvolací   súd   s   touto   podstatnou   námietkou   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy – § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.   Bezdôvodné   obohatenie   je   v   Občianskom   zákonníku   konštruované   ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu.   Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých   zdrojov   (§   451   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Kto   sa   na   úkor   iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na   úkor   koho   sa   získal   (§   456   Občianskeho   zákonníka).   Musí   sa   vydať   všetko,   čo   sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto   získaný prospech   vrátiť (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 124/2002).

Zodpovednosť   za   bezdôvodné   obohatenie   je   objektívneho   charakteru a predpokladom   jeho   vzniku   nie   je   protiprávny   úkon   obohateného   ani   jeho   zavinenie, podstatné   je   iba   to,   že   stav   obohatenia   vznikol   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutej   časti   rozsudku   (vo   vzťahu   k parcelám č. 1506   až   č.   1511   a   č.   1518/2-4)   obmedzil   v   súvislosti   s   vecným   posúdením   nároku sťažovateľa (zaplatenie peňažnej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia) len na posúdenie charakteru predmetných nehnuteľností (pozemkov) a konštatovanie o tom, čo sa na týchto nehnuteľnostiach   nachádza   a   akým spôsobom   ich   žalovaný v rozhodnom   období   užíval (resp. neužíval), a aj to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne   úvahy   ho   viedli   k   takémuto   právnemu   záveru,   pozn.),   pričom   nepreskúmal komplexne sťažovateľove vecné námietky a nezaujal k nim právne závery. Sťažovateľove kľúčové vecné námietky spočívali na tvrdeniach, že

a) jeho právny predchodca nemohol v rozhodnom období realizovať svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, a teda nemohol disponovať so svojím majetkom,

b) pre naplnenie dôvodov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je podstatné, či žalovaný právo k pozemkom, ktoré boli v rozhodnom období v jeho dispozícii, aj využíval, akým spôsobom a v akom rozsahu,

c)   pre   naplnenie   dôvodov   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   nie   je   právne významné, či žalovaný v rozhodnom období užívanie pozemkov „konzumoval“ a či mu to aj reálne prinieslo zisk, ale to, či žalovaný z vecnej dispozície s týmito pozemkami zisk mohol mať (napr. vo forme nájomného, pozn.).

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súd s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný právny záver.

Krajský súd sa napadnutej časti namietaného rozsudku v zásade obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa. Z tohto hľadiska hodnotí ústavný súd napadnutú časť namietaného rozsudku krajského súdu ako nepreskúmateľnú   a nezodpovedajúcu   požiadavkám   vyplývajúcim   z obsahu   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s kľúčovými   právnymi   otázkami,   ktoré   ho   viedli   ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa názoru   ústavného   súdu   však   postup   a   predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   uvedené atribúty nespĺňa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva zaručeného mu čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané   (IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010),   ktorý   vyplýva   z   jeho   subsidiárneho postavenia pri ochrane základných páv a slobôd.   Vychádzal pritom   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušením dotknutej časti napadnutého rozsudku (pozri ďalej časť IV tohto nálezu k odôvodneniu bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

3. Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 12 ods. 2 ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, a preto ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vysloviť   porušenie   týchto   článkov   ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter   generálneho   interpretačného   princípu   vždy   uplatňovaného   ústavným   súdom vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutou časťou rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co   12/2010   z   21.   apríla   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 29 C 316/07-329 z 21. októbra 2009 vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 33 328 € s príslušenstvom,   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť uvedenú časť napadnutého rozsudku krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude   najmä zaujať právne   závery   k vecným   námietkam sťažovateľa,   ktoré   ústavný   súd v III. časti   tohto   nálezu   označil   ako   kľúčové   (podstatné).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru   o vyhovení   odvolaniu   sťažovateľa,   pôjde   ale o to,   aby krajský   súd   k námietkam sťažovateľa, ktoré formuloval tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Z. M. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009,   ktorá   bola 721,40   € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 120,23 € a 2 x 7,21 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 7. januára 2011 (doplnenie ústavnej sťažnosti z 3. januára 2011) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho   obsah   (sumarizácia   dosiaľ   známych   skutočností)   ako   podanie   relevantné   na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011