znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí a tiež podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl.   18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 Co 353/07, 3 Co 311/08 z 18. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj svojich práv podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí a tiež podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 353/07, 3 Co 311/08 z 18. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom konania pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 23 C 68/05 bolo rozhodovanie o návrhu Ing. M. S., B. (ďalej len „navrhovateľka“), proti sťažovateľovi vo veci rozvodu manželstva a úprave práv a povinností voči maloletým deťom M. S. (ďalej aj „maloletá M.“), a K. S. (ďalej spolu aj „maloleté deti“), na čas po rozvode. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007 rozviedol manželstvo účastníkov   konania   a   maloleté   deti   zveril   na   čas   po   rozvode   do   výchovy   a   opatery navrhovateľke.   Sťažovateľa   okresný   súd   zaviazal   prispievať   na   výživu   maloletých   detí sumou 2 500 Sk, resp. 2 000 Sk mesačne a určil mu právo stretávať sa s maloletými deťmi každý víkend v párnom týždni od piatku od 18.00 h do nedele do 18.00 h.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie a zároveň aj návrh na opravu odôvodnenia rozsudku. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 353/07, 3 Co 311/08 z 18. novembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach potvrdil a návrh sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí a podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti sťažovateľ po citácii ním označených   práv   konštatuje,   že „...   základným   právom   tak   detí   ako   aj   ich   rodičov   na priamu výchovu detí rodičmi, a to v čo možno najširšom rozsahu zo strany oboch rodičov. Rovnako   z   nich   nepochybne   vyplýva,   že   záujem   dieťaťa   má   pri   rozhodovaní   štátnych orgánov vždy prednosť pred ostatnými pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami“, pričom podľa neho „Súdy sa v predmetných konaniach vyššie uvedenými ustanoveniami neriadili.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti argumentuje, že „Odvolací súd odôvodnil potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v časti upravujúcej styk sťažovateľa s deťmi tým, že súdy určili iba minimálny rozsah a pravidlá styku, ktoré ďalej budú podľa jeho predpokladov rozvíjať obaja rodičia dohodou. Podľa názoru súdu, presným vymedzením období a hodín, kedy by mali byť deti k dispozícii otcovi by tak účastníkov ako aj deti zbytočne zväzovali a opäť by vyvolávali iba stresové situácie. Naopak možnosť voľnej dohody ohľadne styku v čase tak letných ako aj zimných a jarných prázdnin a to aj na dlhšie obdobie umožní účastníkom lepšie si zorganizovať tento čas pri zabezpečení aj prípadných zájazdov, ktoré nemusia korešpondovať s určeným časovým rozsahom v určení styku rozhodnutím súdu. Takéto rozhodnutie, a to zvlášť s ohľadom na jeho odôvodnenie je v príkrom rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami tak Ústavy SR ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Súd   na   rovnakej   strane   odôvodnenia   rozsudku   konštatuje   rozpory   a   rozsiahle narušenie vzťahov   medzi   účastníkmi,   sťažujúcimi   ich komunikáciu no súčasne   odkazuje takto   rozhádaných   účastníkov   na   vzájomnú   dohodu   o   výkone   ich   základných   práv.   Je celkom zrejmé, a z odôvodnenia rozsudku táto skutočnosť jasne vyplýva, že takejto dohody účastníci konania nie sú schopní, a to minimálne v blízkej dobe. Je teda scestné a základné práva sťažovateľa popierajúce také rozhodnutie, ktoré miesto jasnej úpravy styku s deťmi, ktorá   by   zabezpečila   práva   sťažovateľa   ako   rodiča   podieľať   sa   v   najširšej   možnej primeranej miere na výchove vlastných detí, upraví styk iba čiastočne a práva jedného z rodičov, priznané v odôvodnení, v samotnom výroku neprizná a odkáže ich iba na úpravu dohodou. Samotné rozhodnutie súdu pritom nemá prednosť pred prípadnou inou dohodou rodičov o styku s deťmi, preto súdu nič nebránilo upraviť styk sťažovateľa s maloletými riadne a v celom rozsahu, pričom rodičia by sa aj v takom prípade mohli dohodnúť na inej, momentálnym potrebám detí a rodičov vyhovujúcej úprave.

Rozhodnutím o   styku otca   s deťmi,   tak   ako je uvedené vo   výroku   rozsudku,   súd porušil nielen práva sťažovateľa ako rodiča zaručené medzinárodnými zmluvami, ale aj ústavnú rovnosť účastníkov súdneho konania a rovnoprávnosť rodičov pri výchove ich detí. Súd   totiž   v   plnej   miere   v   odôvodnení   priznáva   práva   na   výchovu   detí   obom   rodičom, výrokom však upravil iba práva jedného z rodičov a druhému z rodičov bez dôvodov, ktoré by mali čo i len najmenšiu oporu v právnych predpisoch, takúto úpravu a ochranu jeho práv odmietol.“.

V súvislosti s namietaným porušením svojich práv ako rodiča sťažovateľ poukazuje aj   na   právne   závery   vyjadrené   v   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. I. US 238/05, a to „predovšetkým na potrebu zabezpečenia čo najširšej účasti na výchove dieťaťa pre toho rodiča, ktorý nemá dieťa v starostlivosti a na povinnosť súdu prihliadať vždy predovšetkým na záujmy maloletých detí“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   3   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa sťažovateľ   poukazuje   na   znalecký   posudok   vyhotovený   v   predmetnej   veci   a   v   ňom zaznamenaný rozhovor s maloletou M. 19. júla 2006, „z ktorého jasne vyplýva neochota maloletej bývať trvalo u matky...“. Podľa sťažovateľa «Z dokazovania vyplynula jednak jasná túžba maloletej M. po trvalom pobyte v otcovej domácnosti a jednak skutočnosť, že matka obe deti v podstate „odkladá“ k starým rodičom... V prípade maloletej M. navyše z dokazovania vyplynula jasná preferencia otca ako rodiča, ktorému by chcela byť zverená do   starostlivosti,   a   to   práve   z   dôvodov   spočívajúcich   v   základných   právach   dieťaťa   – výchove vlastnými rodičmi. Sťažovateľ sa preto domnieva, že takisto samotným rozhodnutím o zverení maloletých detí do starostlivosti matky boli porušené základné práva jeho, ako aj maloletých detí.».

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým krajský súd zamietol návrh na opravu dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, sťažovateľ namieta, že postupom   a   rozhodnutím   súdov   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   V   tejto súvislosti uvádza, že „Krajský súd zamietnutie návrhu sťažovateľa odôvodnil tým, že bol podaný až po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v časti rozvodu manželstva účastníkov dňa 19. 7. 2007. Zároveň však priznáva, že návrh na opravu bol podaný faxom už dňa 16. 7. 2007 a potvrdený dodaním originálu dňa 17. 7. 2007. Z uvedených podaní však podľa súdu nie   je   zrejmé,   ako   by   mal   opravu   dôvodov   súd   vykonať.   Súčasne   súd   síce   uviedol,   že oboznámením sa so spisovým materiálom nezistil, že by dôvody rozsudku nemali podklad v zistení   skutkového   stavu,   avšak   účelovosť   tohto   tvrdenia   preukazuje   tá   skutočnosť,   že jednotlivými   námietkami   sťažovateľa   sa   súd   vôbec   nezaoberal   ani   sa   k   nim   nijako nevyjadril. Je teda zrejmé, že súd rozhodnutie o zamietnutí návrhu na opravu odôvodnenia rozsudku zamietol poukázaním na neskoré podanie takéhoto návrhu a jeho neurčitosť.“.

V tejto súvislosti po citácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   sťažovateľ   argumentuje,   že   z   nich   vyplýva, „že   návrh   na   opravu odôvodnenia   rozsudku   musí   byť   podaný   do   nadobudnutia   právoplatnosti   predmetného rozsudku. Pritom nie je rozhodné, či daný návrh bol dostatočne určitý a obsahoval všetky náležitosti,   pretože   takéto   podanie   možno   opraviť   v lehote určenej súdom,   ktorá   sa   do lehoty na podanie návrhu nezapočítava... Návrh tak bol podaný v lehote podľa § 165 ods. 1 O.   s.   p.   a   pokiaľ   sa   súdu   zdal   nesprávny,   neúplný   alebo   nezrozumiteľný,   bolo   jeho povinnosťou sťažovateľa vyzvať na jeho doplnenie a toto doplnenie akceptovať ako včas podaný návrh. Sťažovateľ navyše poukazuje na skutočnosť, že súd mal v zmysle § 43 ods. 2 O. s. p. návrh v prípade jeho nedoplnenia odmietnuť a nebol v žiadnom prípade oprávnený ho z dôvodov jeho neurčitosti zamietnuť.“.

Vo   vzťahu   k   dodržaniu   lehoty   na   podanie   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   na skutočnosť, že jeho predchádzajúca sťažnosť doručená ústavnému súdu 9. mája 2009 bola odmietnutá ako neprípustná uznesením sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. júla 2009 z dôvodu, že bola predčasne podaná, keďže v predmetnej veci podal aj dovolanie. V odôvodnení označeného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol: „... Ústavný súd zaujal preto názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o   dovolaní. Pritom   lehota   na podanie   takejto   sťažnosti   bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.“

Dovolanie sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 250/09 z 30. novembra 2009.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho „základných práv... garantovaných mu čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. novembra 2008, sp. zn. 3 Co 353/07, 3 Co 311/08 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 2. 5. 2007, sp. zn. 23 C 68/05 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie“. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 292,38 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 6 Dohovoru o výkone práv detí a tiež podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   353/07,   3   Co   311/08   z 18.   novembra   2008   a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   mohol   sťažovateľ   namietať porušenie   svojich   základných   práv podľa   ústavy   a   listiny,   ako   aj   práv   podľa   dohovoru,   Dohovoru   o   výkone   práv   detí a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom okresného súdu odvolaním (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach   dieťaťa   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   353/07,   3   Co   311/08 z 18. novembra 2008

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Z   obsahu   sťažnosti,   sťažovateľom   priloženej   dokumentácie,   ako   aj   z   obsahu príslušného   súdneho   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   na   účely   tohto   konania   vyžiadal   od okresného súdu, vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 68/05 z 2. mája 2007 namietal najmä výrok tohto rozsudku, ktorým okresný súd zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich zároveň bude zastupovať a bude spravovať ich majetok, ako aj výrok tohto rozsudku o úprave jeho styku s nimi, podľa ktorého má právo stretávať sa s nimi každý víkend v párnom týždni od piatku od 18.00 h do nedele do 18.00 h s poukazom na to, že styk s maloletými deťmi by mal byť upravený čo najširšie. Zároveň sťažovateľ v odvolaní namietal aj odôvodnenie rozsudku v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva a navrhol, aby odvolanie bolo opravené. Krajský súd   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutých   častiach   potvrdil a návrh sťažovateľa na opravu dôvodov rozsudku zamietol.

Z   obsahu   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   podľa   názoru sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené   základné   práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach dieťaťa predovšetkým tým, že

a)   potvrdil   a   akceptoval   výrok   rozsudku   prvého   stupňa   v   časti   o   zverení   oboch maloletých detí do starostlivosti navrhovateľky, a to napriek tomu, že maloletá M. prejavila počas   znaleckého   dokazovania   neochotu   bývať   trvalo   u   matky   (ďalej   len   „námietka zverenia maloletých detí do starostlivosti navrhovateľky“),

b) potvrdil, a teda akceptoval výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti o jeho styku s maloletými deťmi v minimálnom rozsahu, pričom styk v širšom rozsahu ponechal na dohodu medzi rodičmi (ďalej len „námietka úpravy styku s maloletými deťmi“),

c) zamietol jeho návrh na opravu dôvodov rozsudku, čím „mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“ (ďalej len „námietka opravy dôvodov rozsudku“).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu v   častiach   týkajúcich   sa   uvedených   námietok   a   sťažovateľom   označenými   základnými právami podľa ústavy a listiny a právami podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach dieťaťa existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

K námietke zverenia maloletých detí do starostlivosti navrhovateľkyV odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa zverenia maloletých detí do starostlivosti navrhovateľky najmä uviedol:

„Pokiaľ ide o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti matky aj odvolací súd prihliadal na závery znaleckého dokazovanie v predmetnom konaní. Záver znaleckého posudku znalca PhDr. Š. M. jasne zaujíma stanovisko pokiaľ ide o vzťahy medzi rodičmi a oboma   deťmi,   ako   aj   jasne   zaujíma   stanovisko,   ktorý   z   rodičov   je   schopný   zabezpečiť najpriaznivejšie   podmienky   pre   zdarný   vývoj   oboch   detí.   Kvalitnejšie   osobnostné predpoklady   pre   výchovu   má   navrhovateľka   –   matka   maloletých   detí,   aj   keď   znalecký posudok v závere potvrdil, že i otec maloletých detí má taktiež všetky predpoklady k tomu, aby úspešne výchovne vplýval na svoje maloleté deti. Obaja rodičia majú dobré a relatívne porovnateľné   osobnostné   predpoklady   pre   starostlivosť   o   svoje   maloleté   deti.   Za výhodnejšie výchovné prostredie pre maloleté deti však považuje t. č. prostredie u matky. Na   základe   podrobnej   analýzy   výsledkov   psychologického   vyšetrenia   matky   bolo konštatované,   že   v   jej   osobnostnej   štruktúre   vystupuje   do   popredia   citová   zrelosť,   sila superega, konzervativistické tendencie a intenzívny vnútorný život s bohatou imagináciou. Štruktúra jej osobnosti jej dáva potrebné predpoklady na to, aby vo vzťahu k nim i naďalej fungovala ako saturujúci, resp. ženský vzor.

Pokiaľ ide o odporcu bolo poukázané na jeho emocionálnu stabilitu a adaptabilitu. Je ctižiadostivý, má vysoké ašpirácie, z ktorých rezultuje tendencia k sebapresadzovaniu. Významná je tendencia k účelnému a prispôsobivému správaniu.

Maloletá   M.   je   citovo   viazaná   rovnakou   mierou   na   matku   a   otca.   Významne   je pozitívne viazaná aj na mladšiu sestru K. V rozhovoroch vykonaných v rámci znaleckého dokazovania sa ukázalo, že nepreferuje ani jedného z rodičov.

Pokiaľ   ide   o K.   citovo   je   pozitívne viazaná na   oboch   rodičov,   avšak s výraznou preferenciou matky. Vzťah k staršej sestre M. je takisto veľmi pozitívny.

Vzhľadom na uvedené vyššie odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné, aby sa situácia u oboch detí stabilizovala a aby nadobudli istotu, ktorá bola u oboch otrasená vzťahmi účastníkov   konania.   Pre obe   deti   išlo v čase   rozvodu a   aj v čase   po rozvode o problémové obdobie. Je nesporné, že obe prežívajú neistotu pokiaľ ide o vzťahy medzi rodičmi.   Bolo   by   preto   nevhodné,   aby   došlo   k   prípadnému   zvereniu   detí   nie   jednému z rodičov a bola im spôsobená trauma narušením súrodeneckých vzťahov. Odvolací súd preto v časti zverenia oboch detí do osobnej starostlivosti matky sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa.

Je nesporné, že vzťahy medzi účastníkmi konania sú veľmi narušené, ktoré sťažujú ich komunikáciu. Preto odvolací súd považoval za vhodné aj pokiaľ ide o zastupovanie detí a spravovanie ich majetku za vhodné, aby pre obdobie priamo nadväzujúce na rozvod manželstva tieto úkony vykonával iba jeden z rodičov. Ak sa časom vzťahy medzi účastníkmi upokoja a opadnú vášne, ktoré spôsobil ich rozvod nie je vylúčené, aby došlo k zmene tohto rozhodnutia.“

Vo   vzťahu   k   uvedenej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   vhodné oboznámiť sa aj s príslušnou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej sa najmä uvádza:

„Čo sa týka úpravy výkonu rodičovských práv k maloletým deťom, súd vychádzal jednak   z   výsledkov   znaleckého   dokazovania,   v   ktorom   znalec   ustálil,   že   za   vhodnejšie výchovné prostredie pre maloleté deti považuje prostredie u matky, ako aj z rozhodnutia tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 34/05 (predmetom tohto konania bolo rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností účastníkov konania na čas do ich rozvodu, pričom okresný súd rozsudkom č. k. 13 P 34/05-139 zo 14. septembra 2006 okrem iného rozhodol o zverení maloletých deti do osobnej starostlivosti navrhovateľky, pozn.), ktoré predchádzalo bezprostredne rozhodnutiu súdu v rozvodom konaní.

Navrhovateľka má vytvorené všetky podmienky pre kvalitnú výchovu detí, pričom ale súd považuje za nutné dať do pozornosti, že aj odporca a prostredie u odporcu spĺňajú všetky   predpoklady   riadnej   výchovy   maloletých   detí.   Avšak   nakoľko   je   súd   názoru,   že úprava výkonu rodičovských práv podľa návrhu odporcu, teda rozdelením maloletej M. a K. s tým, že odporca prejavil záujem o starostlivosť o M., s ktorou má intenzívnejší vzťah, by bola na ujmu detí, ktorým by bola ubraná možnosť vyrastať spolu v rovnakom prostredí a formovať súrodenecký vzťah, vyhovel návrhu navrhovateľky a obidve maloleté deti zveril do jej osobnej starostlivosti.“

Z citovaného vyplýva, že závery krajského súdu (ako aj okresného súdu) vo vzťahu k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   zverenia   maloletých   detí   do   starostlivosti navrhovateľky sú podrobne odôvodnené a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, a preto sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

K námietke úpravy styku s maloletými deťmiVo   vzťahu   k   tejto   odvolacej   námietke   sťažovateľa   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého rozsudku najmä uviedol:

«V prípade zverenia detí do výchovy jedného z rodičov závery znaleckého posudku navrhovali určenie styku s druhým rodičom,   ktorému deti nebudú zverené každý druhý víkend od piatku poobede do nedele do večera, jedno poobedie v týždni, v ktorom nebudú s ním tráviť víkend a alikvotnú časť prázdnin a sviatkov.

Súd prvého   stupňa   určil   styk otca   s deťmi   len počas víkendov v párnom týždni. Odvolací súd aj   v tejto časti rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   považuje za správne.   Je predpoklad, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ako aj vzájomne medzi účastníkmi sa budú stabilizovať.   Pokiaľ   ide   o   prípadné   určenie   styku   detí   aj   počas   prázdnin   a   sviatkov   je vhodnejšie   aj   napriek   určeniu   styku   na   každý   druhý   víkend,   ak   sa   o   týchto   účastníci vzájomne dohodnú mimo rozhodnutia súdu. Nebudú tak časovo viazaní na presné obdobia a hodiny   (tak   ako   napr.   navrhoval   odporca   vo   svojom   odvolaní),   ktoré   by   mohli   opäť vyvolávať iba stresové situácie jednak rodičom a tiež deťom. Prípadne voľnejšie dohodnutie dovolenky cez letné prázdniny aj v prípadnom dlhšom časovom období a nebyť viazaný na presné časy umožní obom účastníkom lepšie si zorganizovať tento čas pri zabezpečení aj prípadných   zájazdov,   ktoré   nemusia   vždy   korešpondovať   s   určeným   časovým   rozsahom v určení   styku   rozhodnutím   súdu.   Tieto   skutočnosti   sa   vzťahujú   aj   na   jarné   prázdniny a zimné prázdniny a sviatky. Obaja rodičia by si mali uvedomiť, že by nemali „trestať“ svoje deti za to, že si prestali rozumieť. Deti majú veľmi dobrý vzťah k obom rodičom. Oboch rodičov majú radi bez ohľadu na to čo sa medzi rodičmi stalo a preto tieto vzťahy sú povinní vzájomne v deťoch upevňovať. Bude potrebné, aby obaja rodičia nepresadzovali svoje osobné záujmy ale snažili sa ohľadom styku konať v záujme oboch deti.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   poukazoval   na   rozpor citovaných   záverov   krajského   súdu   s   inou   časťou   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku, v ktorej krajský súd konštatoval, že „vzťahy medzi účastníkmi konania sú veľmi narušené, ktoré   sťažujú   ich   komunikáciu“, čo   podľa   jeho   názoru   znemožňuje   vzájomnú   dohodu rodičov o širšom rozsahu jeho styku s maloletými deťmi, čo mu v konečnom dôsledku znemožňuje   podieľať   sa   v   primeranom   rozsahu   (rozumej   v   rozsahu   garantovanom označenými   ustanoveniami   ústavy   a   listiny,   ako   aj   príslušných   medzinárodných   zmlúv, pozn.) na výchove jeho vlastných detí.

Aj   keď   uvedenej   argumentácii   sťažovateľa   nemožno   uprieť   racionálny   základ, nemôže vytvárať podľa názoru ústavného súdu dostatočný základ na to, aby mohli byť citované   závery   krajského   súdu   označené   ako   nesúladné   s   obsahom   sťažovateľom označených   základných   práv   garantovaných   ústavou   a   listinou,   ani   s   obsahom   práv garantovaných Dohovorom o výkone práv detí a Dohovorom o právach dieťaťa. Je totiž aj v záujme maloletých   detí,   aby   sa   vzťahy   ich   rodičov   v   období   po   rozvode   manželstva stabilizovali tak, aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletými deťmi,   ako   je   uvedené   v   príslušnom   výroku   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu potvrdeného   odvolacím   súdom.   V   tom   treba   vidieť   „výchovný“   vplyv   napadnutého rozsudku krajského súdu na účastníkov konania, ktorého naplnenie je nepochybne v záujme maloletých detí. Navyše, ak v ďalšom období k dohode o širšom rozsahu stykov sťažovateľa s maloletými deťmi medzi rodičmi nedôjde, sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby sa novým návrhom   podaným   príslušnému   okresnému   súdu   domáhal   zmeny   úpravy   svojho   styku s maloletými deťmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje   závery   vyjadrené   v   rozsudku   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľné a udržateľné.

Sumarizujúc svoje závery k námietkam sťažovateľa o zverení maloletých detí do starostlivosti navrhovateľky a o úprave styku s maloletými deťmi ústavný súd konštatoval, že   príslušné   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   napadnutom   rozsudku   sú   zlučiteľné s obsahom základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj s obsahom práv podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach dieťaťa označených sťažovateľom, čo zakladá dôvod na odmietnutie časti sťažnosti týkajúcej sa týchto sťažnostných námietok sťažovateľa ústavným súdom z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke opravy dôvodov rozsudku

Postup,   ktorým   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   zamietol   návrh   sťažovateľa opraviť dôvody rozsudku, sám sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu označil ako postup, ktorým „mu bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje   na   ustanovenie   §   237   písm.   f)   OSP,   podľa   ktorého   je   dovolanie prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal   možnosť   túto   námietku   proti   postupu   súdov   konajúcich   v   jeho   veci   uplatniť prostredníctvom dovolania, t. j. mal k dispozícii právny účinný právny prostriedok ochrany jeho ústavou garantovaných práv v rámci sústavy všeobecných súdov.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ využil možnosť danú mu § 237 písm.   f)   OSP   a podal   dovolanie   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu,   pričom v dovolaní uplatnil v zásade obdobnú argumentáciu ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 250/2009 z 30. novembra 2009 tak, že dovolanie odmietol. Ústavný súd sa oboznámil s argumentáciou obsiahnutou v označenom uznesení najvyššieho súdu a stotožnil sa s ňou. Na tomto základe ústavný súd odvolávajúc sa na závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 250/2009 z 30. novembra 2009 konštatoval, že postupom krajského súdu, ktorý viedol k zamietnutiu návrhu sťažovateľa na opravu dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, Dohovoru o výkone práv dieťaťa a Dohovoru o právach dieťaťa,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   aj   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd navyše podotýka, že sťažovateľ nenamietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv označeným uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010