znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V   71/2006 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2008   doručená   sťažnosť   K.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s právom   pokojne   užívať   svoj majetok   a nebyť   zbavený   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 71/2006 z 25. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu Ľ., a. s. (ďalej len „navrhovateľka“   alebo   „banka“),   bolo   pred   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“)   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   5   Cb   139/01   vo   veci   zaplatenia   sumy 2 162 513,63 Sk s príslušenstvom proti sťažovateľke ako odporkyni.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Cb   139/01-165   z   23.   mája   2005   okrem   iného rozhodol, že sťažovateľka je povinná navrhovateľke uhradiť určenú sumu, ako aj trovy konania.   Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   rozsudku   11.   júla   2005   odvolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Obo   265/2005 zo 4. mája 2006 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovateľka podala proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu 30. júna 2006 dovolanie, v ktorom uviedla:

«Podľa môjho názoru, mi postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.].

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vidím   v tomto   postupe   odvolacieho   súdu (rovnaké dôvody sa vzťahujú aj na postup a rozhodnutie súdu I. stupňa):...

Súd I. stupňa napriek tomu, že mnou navrhnuté a označené dôkazy, mali preukázať skutočnosti,   týkajúce   sa   platnosti   alebo   neplatnosti   záložnej   zmluvy   a skutočnosti,   že záložný veriteľ zavinil, že dlžník nemohol svoj záväzok splniť, nevykonal mnou navrhované dokazovanie...

Na odvolacom pojednávaní moja právna zástupkyňa predložila moje podanie zo dňa 14. 2. 1996, teda zo dňa, keď bola uvedená zmluva o záložnom práve mnou podpísaná, v ktorom   som   oznámila   skutočnosť,   že   pracovníci   Ľ.   v K.   nepristupujú   dôsledne a zodpovedne   k preverovaniu   žiadosti   o udelenie   úveru   a že   pani   J.   Č.   chce   tento   úver vylákať.   Predložila   som   zároveň   oznámenie   rovnakého   znenia,   ktoré   som   adresovala a podala na K. úrade K., Správa katastra K...

Odvolací súd však vo svojom potvrdzujúcom rozsudku zo dňa 4. 5. 2006 k mojim odvolacím námietkam týkajúcim sa neplatnosti zmluvy a nevykonania dôkazov, a ktorými by som mohla preukázať túto skutočnosť uviedol:

„Napádanie záložnej zmluvy z dôvodu, že ju mala uzavrieť pobočka, ktorá nemá právnu   subjektivitu,   taktiež   neobstojí.   Žalobkyňa   to   dostatočne   vysvetlila   a je   vecou vnútornej   organizácie   banky,   kto   aké   úkony   má   vykonávať.   Žalovaná   zmluvu   uzavrela dobrovoľne a jej záväznosť je tým daná.“.

Touto   jedinou   vetou   vyhodnotil   odvolací   súd   všetky   moje   argumenty,   predložené dôkazy týkajúce sa neplatnosti záložnej zmluvy...

Ja netvrdím, že nevykonanie všetkých mnou navrhnutých dôkazov musí bez ďalšieho znamenať, že mi postupom odvolacieho alebo prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom...

Otázka platnosti alebo neplatnosti, existencie alebo neexistencie právneho úkonu je otázkou,   ktorú   musí   súd   vyriešiť   v prípade,   že   sa   jeden   z účastníkov   súdneho   konania domáha plnenia z takéhoto právneho úkonu vyriešiť. V prípade, že účastník, ktorý tvrdí, že je právny úkon neplatný navrhuje na preukázanie týchto skutočností dôkazy, ktoré ak by sa vykonali   a preukázali   tvrdenia   účastníka   o neplatnosti   právneho   úkonu,   musí   súd   tieto dôkazy vykonať. Ak ich však nevykoná, potom musí byť z rozhodnutia súdu zrejmé prečo ich nevykonal a prečo považuje vykonanie týchto dôkazov, ozrejmujúcich skutočnosť, platnosti alebo neplatnosti zmluvy za nepotrebné pre zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie...

Som presvedčená o tom, že zo skutkových a právnych okolností uvedených v tomto dovolaní je nepochybné, že postupom odvolacieho súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom a touto vadou je postihnuté aj konanie na súde I. stupňa.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 71/2006 z 25. októbra 2007 dovolanie sťažovateľky   odmietol.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   predmetným   uznesením   boli porušené jej označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu z týchto dôvodov:

-   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o dovolaní   sťažovateľky   sa   vyznačuje rovnakými nedostatkami ako rozhodnutie odvolacieho súdu,

- v dovolaní sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že odvolací súd sa nezaoberal jej odvolaním v celom rozsahu, pričom „vo vzťahu k tejto dovolacej námietke dovolací súd vo svojom   rozhodnutí   nezaujal   žiadne   stanovisko   a nie   je   zrejmé,   z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že by sa ňou vôbec zaoberal“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľky K. K. na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru v spojení s právom pokojne užívať svoj majetok a nebyť zbavený majetku zakotveného   v článku   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a na prejednanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právom na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obdo V 71/2006 zo dňa 25. 10. 2007 porušené. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 71/2006 zo dňa 25. 10. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať   sa   práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanoví   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Ústavný súd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)] podľa svojej konštantnej judikatúry vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. k čl. 6 ods. 1 dohovoru   overuje,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne   oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   respektíve medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 235/05).

Z uvedeného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   vo   viacerých   rozhodnutiach   týkajúcich sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods.   1 zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   nemožno   ho   ale   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   bola daná podrobná odpoveď.  ...   Preto   otázku,   či   súd splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z článku 6 ods.   1 dohovoru,   možno posúdiť len so zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu“   (rozsudok   ESĽP   Ruiz   Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd už vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov (I. ÚS 97/97),   ani   to,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 49/06).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu   došlo   k porušeniu   jej základných   práv podľa   ústavy, ako aj práv podľa   dohovoru a dodatkového   protokolu   tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol   v dovolacom   konaní   v jej neprospech, keď nezistil podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), hoci podľa jej názoru postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom,   a to   na základe   nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   a právneho   posúdenia danej   veci,   ktoré   sú   následkom   nevykonania   dôkazov   navrhnutých   sťažovateľkou. Sťažovateľka   tiež   považuje   napadnutý   rozsudok   za   arbitrárny,   pretože   najvyšší   súd nereagoval   na   jej   dovolaciu   námietku,   že   odvolací   súd   sa   nezaoberal   všetkými jej argumentmi uvedenými v odvolaní, a nie je ani jasné, že by sa touto námietkou   bol vôbec zaoberal.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľky tvoria ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   to   v časti   upravujúcej   dovolanie   (§   237 a nasl.   OSP),   ako   aj   §   157   a nasl.   OSP   o náležitostiach   rozhodnutí   vydávaných v občianskom   súdnom   konaní.   Ústavný   súd   preto   osobitne   skúmal,   či   v danom   prípade predmetným uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv   sťažovateľky   podľa   ústavy   a označených   práv   podľa   dohovoru   a dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   z fotokópie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   71/2006 z 25. októbra 2007, ktoré bolo k sťažnosti sťažovateľky pripojené, zistil, že napadnutým uznesením   bolo   dovolanie   sťažovateľky   z   30.   júna   2006   odmietnuté.   Najvyšší   súd v relevantnej časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol:

„Vzhľadom na to, že dovolaním je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   pričom odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods.   3 OSP),   preto do úvahy   prichádza   prípustnosť   dovolania   iba   podľa   ustanovenia   §   237   OSP,   t.   j., ak napadnuté rozhodnutie je postihnuté niektorou z vád, ktoré sú taxatívne uvedené v tomto ustanovení.   Prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia   dovolací   súd   skúma   nielen na námietku účastníka, ale aj z úradnej povinnosti. V danej veci v dovolaní sa namieta, že žalovanej ako účastníčke konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom žalovaná vidí v tom, že súd prvého stupňa (ani súd odvolací) nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, ktorými by sa preukázalo že sporná záložná zmluva je neplatná.

O odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym poriadkom   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom   chránených   záujmov. O odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   nejde   však   v prípade,   ak   súd   nevyhovie   návrhu účastníka, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. O takýto prípad ide napr. aj vtedy, ak súd dôkaz navrhnutý účastníkom konania nevykoná (§ 120 ods. 1 OSP), keďže   o tom,   ktoré   z označených   dôkazov   sa   vykonajú,   rozhoduje   súd   a nie   účastník konania. Tento záver potvrdzuje aj ustálená súdna prax dovolacieho súdu, napr. R 37/1993, R   125/1999,   R   6/2000   a mnohé   ďalšie,   ktoré   neboli   publikované   v Zbierke   stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Keďže   dovolací   súd   nezistil   existenciu zmätočnosti (vady)   namietanej   v dovolaní, pričom nezistil ani žiadnu inú zmätočnosť rozhodnutia (taxatívne) uvedenú v § 237 OSP, na základe toho dospel k záveru, že dovolanie v danej veci prípustné nie je, a preto ho podľa ust. § 243b v spojení s § 218 ods. 1 OSP odmietol.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil prípustnosť dovolania. Poukázal najmä na skutočnosť, že nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom konania nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, pokiaľ súd koná v súlade s príslušnými právnymi predpismi. V konkrétnych okolnostiach danej veci ústavný súd poukazuje na svoju súvisiacu judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   účastníka   konania,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre   dané rozhodnutie   (II.   ÚS   78/05).   V danom   prípade   dôkazy,   ktoré   sťažovateľka   uvádzala v prospech určenia neplatnosti záložnej zmluvy v odvolacom aj dovolacom konaní, neboli relevantné preto, lebo o platnosti predmetnej záložnej zmluvy bolo rozhodnuté už pôvodným rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Cb 139/01-53 zo 6. októbra 2003 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 289/03 z 26. mája 2004. Otázka platnosti tejto záložnej zmluvy už preto nebola predmetom ďalšieho rozhodovania krajského súdu, ktorý následne rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 5 Cb 139/01-165 z 23. mája 2005, ani rozhodovania odvolacieho (najvyššieho) súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 2 Obo 265/2005 zo 4. mája 2006 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu. Právna argumentácia sťažovateľky v dovolaní z 30.   júna   2006   bola   preto   v dôsledku   skoršieho   vyslovenia   platnosti   záložnej   zmluvy irelevantná. Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka neakceptuje právne názory dovolacieho súdu, nie je možné hodnotiť ako porušenie jej základného práva (IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Na   základe uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu a predmetným uznesením najvyššieho súdu, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených základných práv. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07, IV. ÚS 362/08).Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady trov konania alebo zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2009