znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I.   L., B., zastúpeného advokátom JUDr.   Ľ. H., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Ndt 21/06 z 19. júna 2006 a sp. zn. 1 Ndt 22/06 z 27. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. septembra 2007   doručené podanie Ing.   I.   L.,   B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndt 21/06 z 19. júna 2006 (ďalej aj „uznesenie z 19. júna 2006“) a sp. zn. 1 Ndt 22/06 z 27. júna 2007 (ďalej aj „uznesenie z 27. júna 2007“ a spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 29. júna 2006 na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tz 10/06 vzniesol opätovne námietku zaujatosti, ktorá smerovala proti predsedovi senátu najvyššieho súdu a jednému z členov tohto senátu. Svoju námietku zaujatosti sťažovateľ riadne odôvodnil.

Právny   zástupca   sťažovateľa   do   zápisnice   uviedol,   že „novú   vznesenú   námietku zaujatosti   obsahovo   žiada   súčasne   považovať   za   opravný   prostriedok   –   sťažnosť   proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. 6. 2006 sp. zn. 1 Ndt 21/2006“. Predseda senátu najvyššieho súdu v predkladacej správe v uvedenej veci taktiež upozornil na podanie sťažnosti sťažovateľom proti uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júna 2006.

Dňa   1.   augusta   2007   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   uznesenie najvyššieho   súdu   z 27.   júna   2007,   ktorým   rozhodol   o procesnom   úkone   sťažovateľa z 29. júna 2006, ktorý posúdil ako opätovnú námietku zaujatosti, a nie ako sťažnosť proti uzneseniu z 19. júna 2006. Podľa sťažovateľa najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 19. júna 2006 nerozhodol „pravdepodobne pre poučenie, že vraj proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok“.

Najvyšší   súd   v napadnutých   rozhodnutiach   rozhodoval   ako   súd   prvého   stupňa, a preto   je   jeho   poučenie   o neprípustnosti   podať   opravný   prostriedok   proti   uvedeným uzneseniam podľa sťažovateľa v rozpore s § 141 ods. 2 Trestného poriadku a možno ho považovať za nezákonné a protiústavné. Keďže najvyšší súd v rámci poučenia uvedeného v napadnutých   rozhodnutiach   neuviedol „z   akého paragrafového   ustanovenia   Trestného poriadku“ vychádzal, v tejto časti uvedené uznesenia možno označiť ako nepreskúmateľné.

Podľa sťažovateľa „postup Najvyššieho súdu SR v namietaných konaniach v poučení odporuje ústave a Dohovoru, nehovoriac o tom, že je v rozpore i s Trestným poriadkom“. Opravný   prostriedok   proti   napadnutým   rozhodnutiam   je   podľa   sťažovateľa „prípustný podľa § 32 ods. 4, 5, 6 v spojení s § 141 ods. 2 Tr. por. s odvolaním sa na § 566 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého sa v konaní o jeho sťažnosti pre porušenie zákona, podanej pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, postupuje podľa doterajšieho zákona t. j. podľa § 566 ods. 3) zákona č. 650/2005 Z. z., účinného do 31. 12. 2005“.

Podľa sťažovateľa vzhľadom na to, že najvyšší súd rozhodol, že proti napadnutým rozhodnutiam   nie   je   opravný   prostriedok   prípustný   a o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu z 19. júna 2006 nerozhodol, vyčerpal všetky zákonné prostriedky na ochranu svojich práv.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„1) Základné právo Ing. I. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   č.   6   ods.   1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndt 21/2006 zo dňa 19. 6. 2006 a sp. zn. 1 Ndt 22/2006 zo dňa 27. 6. 2007 porušené bolo.

2) Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndt 21/2006 zo dňa 19. 6.   2006   a   sp.   zn.   1   Ndt   22/2006   zo   dňa   27.   6.   2007   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. I. L. trovy právneho zastúpenia do 1 mesiaca od doručenia Nálezu na účet jeho právneho zástupcu - advokáta JUDr. Ľ. H. vo výške, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení Nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   boli napadnutými rozhodnutiami porušené. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že :

- najvyšší   súd   ho   v   týchto   rozhodnutiach   nesprávne   poučil   čo   sa   týka   možnosti využitia opravných prostriedkov proti nim,

-   najvyšší   súd   jeho   procesný   úkon   z 29.   júna   2006   nesprávne   posúdil   ako   novú námietku zaujatosti, a nie ako sťažnosť proti uzneseniu z 19. júna 2006, hoci jeho právny zástupca požiadal, aby ju „súčasne“ považoval aj za sťažnosť proti uzneseniu z 19. júna 2006.

Zo   sťažnosti   a z   priložených   listín   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky   podal   31.   marca   2006   sťažnosť   na   porušenie   zákona   proti   právoplatnému rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2 T-D-50/01 z 26. novembra 2004 a proti uzneseniam   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   Tos   51/05   (KS-D-29/05)   a sp.   zn. 2 To 75/05 (KS-D-29/05) z 1. decembra 2005.

Podľa § 566 ods. 1 Trestného poriadku účinného od. 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný   poriadok“)   v   konaní   o sťažnosti   na   porušenie   zákona   podanej   pred   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa postupuje podľa doterajšieho zákona.

V súlade s ustanovením § 566 ods. 1 Trestného poriadku sa v konaní o sťažnosti na porušenie zákona, ktorá bola v predmetnej veci podaná 31. marca 2006, postupuje podľa tohto zákona.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 oznámených niektorou zo strán rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania.

Podľa § 32 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Podľa   §   32   ods.   6   Trestného   poriadku   o   vylúčení   sudcu   odvolacieho   súdu a dovolacieho súdu rozhodne iný senát toho istého súdu.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa   §   185   ods.   2   Trestného   poriadku   uznesenie   súdu   a   prokurátora   možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   193   ods.   2   Trestného   poriadku   ako   oneskorenú   nemožno   zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   v súvislosti   s nesprávnym   poučením obsiahnutým   v napadnutých   rozhodnutiach   najvyššieho   súdu.   Zo   znenia   citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom (§ 32 Trestného poriadku) prostredníctvom podania sťažnosti,   aj v prípade   ak považoval poučenie najvyššieho súdu   uvedené v napadnutých rozhodnutiach   za   nesprávne.   Sťažovateľ   teda   v danom   prípade   mal   možnosť   účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv pred všeobecným súdom, v ktorého právomoci je aj náprava prípadných procesných pochybení, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné pristupovať v tejto veci prísne formalisticky, a vzhľadom na to sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa skutočnosti, že jeho procesný úkon mal byť najvyšším súdom posúdený ako nová námietka zaujatosti a „súčasne“ ako „opravný prostriedok - sťažnosť“ proti uzneseniu z 19. júna 2006.

Ústavný   súd   v súvislosti   s tým   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej   už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým   zistenie,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku má   súd   povinnosť   posúdiť   každé   podanie vždy   podľa   jeho obsahu. Z ústavnoprávneho hľadiska je v tejto veci dôležité posúdenie dôsledkov postupu najvyššieho súdu pri aplikácii tohto ustanovenia v predmetnom konaní. V danom   prípade   mal   postup   najvyššieho   súdu,   v ktorom   posúdil   procesný   úkon sťažovateľa ako novú námietku zaujatosti, za následok   opätovné preskúmanie námietky zaujatosti   sťažovateľa   a vydanie   rozhodnutia   o   nej,   ktoré   je   preskúmateľné   na   základe procesného   úkonu   sťažovateľa   v rámci   konania   o sťažnosti   aj   v prípade,   ak   obsahuje nesprávne poučenie.

Ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom najvyššieho súdu s prihliadnutím na jeho   dôsledky,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľom   vykonaný   procesný   úkon   bol nejednoznačný,   resp.   čiastočne   mätúci,   nemohlo   v okolnostiach   tohto   prípadu   dôjsť k obmedzeniu rozsahu sťažovateľových práv do takej miery, aby dosiahla ústavnoprávny rozmer   signalizujúci   možné   porušenie   v sťažnosti   označených   práv.   S ohľadom   na   to ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa prichádza do úvahy aj odmietnutie jeho sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími časťami na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008