znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť L., spol. s r. o., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 41/03 z 23. mája 2003 a sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 z 31. júla 2006, základného práva na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 41/03 z 23. mája 2003 a sp. zn.   1 Obdo V 73/2005   z 31. júla   2006   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 Cb 93/01   a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   2 Obo 41/03 a sp. zn. 1 Obdo V 73/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2006 doručená sťažnosť L., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn.   2 Obo 41/03   z 23.   mája   2003   a sp. zn.   1 Obdo V 73/2005   z 31. júla   2006, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 41/03 z 23. mája 2003 a sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 z 31. júla 2006 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod zn. zn. 36 Cb 93/01 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Obo 41/03 a sp. zn. 1 Obdo V 73/2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   podal   22. októbra 2001 odpor   proti   platobnému   rozkazu   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp. zn.   33 Rob 1950/01, ktorým   bol   zaviazaný uhradiť U.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   sumu 225 675 Sk s prísl. z dôvodu porušenia zmluvných povinností. Po podaní odporu bola vec postúpená krajskému   súdu   ako   vecne   príslušnému   súdu.   Sťažovateľ   k ďalšiemu   priebehu   konania v sťažnosti   uvádza: „Krajský   súd   Bratislava   rozsudkom   sp. zn.   36 Cb 93/01-55   zo dňa 26. 6. 2002   návrh   (...)   U.,   a. s.   o   zaplatenie   225.675,-   Sk   zamietol   s odôvodnením, že sťažovateľ poistné podmienky neporušil.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Voči   rozsudku   Krajského   súdu   Bratislava   sp. zn. 36 Cb 93/01-55 podal navrhovateľ (...) odvolanie zo dňa 25. 9. 2002 s tým, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ale rozhodol nesprávne“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší súd   ako odvolací   súd «zmenil   rozsudok súdu   prvého stupňa sp. zn. 36 Cb 93/01-55, rozsudkom sp. zn. 2 Obo 41/03 zo dňa 23. 5. 2003 s tým, že zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   sumu   225.675,-   Sk   ako   aj   17,6 %   úrok   z   omeškania, s odôvodnením, že sťažovateľ porušil čl. 7 ods. 1 písm. f) PPZCD. t. j.

„zabezpečiť vozidlo s tovarom proti odcudzeniu počas celej prepravy, teda aj počas technickej závady na vozidle alebo dopravnej nehody.“

Porušovateľ v 1. rade ako odvolací súd svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie čl. 7 ods. 1 písm. f) PPZCD, pričom v odôvodnení rozhodnutia citoval túto poistnú podmienku, ktorú však doplnil o časť vety, ktorá sa v samotných poistných podmienkach nenachádzala a nenachádza. V uvedenom ustanovení čl. 7 ods. 1 písm. f) sa uvádza, že poistený je povinný zabezpečiť   vozidlo   s   tovarom   proti   odcudzeniu   počas   celej   prepravy,   teda   aj počas technickej   závady   na   vozidle   alebo   dopravnej   nehody.   V   tomto   ustanovení   sa   však nenachádza veta, ktorú uviedol porušovateľ v 1. rade, že poistený je povinný zabezpečiť stráženie zásielky počas celej prepravy. Práve táto časť vety mala podľa názoru sťažovateľa vplyv na záver, ku ktorému dospel porušovateľ v 1. rade a následne konštatovanie, že došlo k porušeniu povinností vyplývajúcich z poistných podmienok a následne k vzniku práva postihu, ktoré uplatnil navrhovateľ.

Porušovateľ v 1. rade uviedol, že ustanovenia zmluvy a poistných podmienok, ktoré tvoria   jej   neoddeliteľnú   súčasť,   jasne   ukladajú   poistnému,   aby   dopravný   prostriedok s naloženým tovarom nenechával nestrážený. Takéto ustanovenie sa však v poistnej zmluve, ani v poistných podmienkach nenachádza. Je diametrálny rozdiel, či je povinný poistený, t. j.   sťažovateľ   zabezpečiť   náležité   motor.   vozidlo   vrátane   prepravovaného   tovaru,   t. j. urobiť opatrenia v zmysle platných predpisov proti odcudzeniu alebo ako to vykladá súd, bez písomného podkladu, že údajne odporca mal počas celej dopravy motor. vozidlo strážiť. Porušovateľ   v   1. rade   v   rozsudku   sp. zn.   2 Obo 41/03   zo   dňa   23. 5. 2003   vyložil predmetné   ustanovenie   zmluvy   tak,   že   sťažovateľ   bol   povinný   dopravný   prostriedok s naloženým tovarom nenechať nestrážený, mal ho zaparkovať na stráženom parkovisku alebo v stráženom areáli, a tak zabezpečiť stráženie zásielky.

V   tomto   prípade   poistná   zmluva   č. 11 3 3572   uzatvorená   medzi   sťažovateľom a U. a. s.   dňa   2.   7.   1999   je   nepochybne   spotrebiteľskou   zmluvou   v zmysle   § 52   O.   z., nakoľko   sťažovateľ   nemohol   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   jednotlivé   ustanovenia   tejto zmluvy, a preto má byť sťažovateľovi ako spotrebiteľovi v zmysle Občianskeho zákonníka poskytnutá   osobitná   a   zvýšená   ochrana.   Extenzívnym   výkladom   zmluvných   podmienok porušovateľ   v   1. rade   nielenže   neposkytol   adekvátnu   ochranu   právam   a oprávneným záujmom   sťažovateľa,   ale   aj   porušil   ustanovenia   § 54   O. z.   podľa   ktorého  ,,v prípade pochybností   o   obsahu   spotrebiteľských   zmlúv   platí   výklad,   ktorý   je   pre spotrebiteľa priaznivejší“.»

Preto sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 23. mája 2003 dovolanie, pretože   ho   považoval   za „nesprávne   a v rozpore   so   všeobecnými   záväznými   predpismi, a tak sa snažil dosiahnuť ochrany svojich práv“. Avšak dovolací súd dovolanie sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že nie je dôvodné. Podľa sťažovateľa dovolací súd „sa stotožnil s tvrdením sťažovateľa, že v čl. 7 ods. 1 písm. f) PPZCD nie je výslovne uvedené, že vozidlo má   byť   v   určitom   prípade   strážené,   ale   má   byť   zabezpečené   napriek   tomu   dovolanie zamietol, s tým, že porušovateľ v 1. rade celkom logicky vyvodil záver, že pod zabezpečením vozidla   pred   odcudzením   je   treba   rozumieť   aj   jeho   stráženie,   a to   napr.   na   stráženom parkovisku, pričom túto možnosť uvádza porušovateľ v 1. rade ako odvolací súd len ako jednu   z   možností,   pričom   sa   s   týmto   názorom   porušovateľ   v   1. rade   ako   dovolací   súd stotožnil,   pričom   uviedol,   že   zabezpečenie   vozidla   strážením,   a   to   či   už   na stráženom parkovisku alebo aj iným spôsobom, nepochybne patrí medzi najbežnejšie a najúčinnejšie formy zabezpečenia“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol   že,   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd «svojim   rozhodnutím   a   svojim   extenzívnym výkladom   predmetných   zmluvných   podmienok   nielenže   vôbec   neprihliadol,   ale   ani neaplikoval ustanovenie § 54 O. z., čím porušil aj článok 153 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva,   na   vykonanie   ktorého   bola   vydaná   smernica   93/19/EHS   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, kde článok 5 znie:

,,V   prípade   zmlúv,   v   ktorých   sú   všetky   alebo   niektoré   podmienky   ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď   existuje   pochybnosť   o   zmysle   podmienky,   prednosť   má   výklad   priaznivejší pre spotrebiteľa.“»

Vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu   vidí   sťažovateľ   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že najvyšší súd „extenzívnym výkladom zmluvných podmienok porušil § 54 O. z. ako aj článok 153 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, keď si svojvoľne vyložil spojenie, že zabezpečenie vozidla s tovarom proti odcudzeniu spočíva v povinnosť sťažovateľa zabezpečiť vozidlo na stráženom parkovisku. Takýto výklad je úplne v rozpore s princípmi a zásadami Európskej únie, ktorá v čl. 153 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva ako aj v sekundárnych aktoch únie prioritne chráni spotrebiteľa, aby nedochádzalo k zneužívaniu postavenia dodávateľa v prípadoch, keď   spotrebiteľ   nemôže   ovplyvniť   obsah   zmluvy   ako   je   to   napr.   zmlúv   predkladaných poisťovňami, bankami a pod.... a v tom prípade má súd zabezpečiť ochranu spotrebiteľa aj tým   spôsobom   ako   je   uvedené   v   § 54   O. z.   t. j.,   že   v   prípade,   že   je   obsah   určitého ustanovenia sporný má ho vykladať v prospech spotrebiteľa t. j. sťažovateľa a nie ako v tomto   prípade   v   zrejmý   neprospech   sťažovateľa,   naviac   sťažovateľ   má   za   to, že ustanovenie, ktoré porušovateľ v 1. rade extenzívnym výkladom vyložil tak, že vozidlo treba proti odcudzeniu zabezpečiť formou stráženia na stráženom parkovisku ani nebolo sporné, ale do takéhoto postavenia ho účelovými obštrukciami a výkladom doviedol sám porušovateľ   v   1. rade,   pretože   zo   slov   zabezpečiť   vozidlo   proti   odcudzeniu   nijakým spôsobom   nie   je   možné   priamo   dôvodiť   alebo   vyložiť   alebo   dôjsť   k   výkladu,   že   toto zabezpečenie sa má udiať na stráženom parkovisku.

Porušovateľ v 1. svojimi rozhodnutiami nielen pochybil, ale porušil i ústavné právo zakotvené   v čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   právo   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, keď svojim extenzívnym výkladom konal i v rozpore s ustanovením § 788 ods. 3 O. z. platnom v čase poistnej udalosti, podľa ktorého sa možno v poistnej zmluve   od   poistných   podmienok   odchýliť   len   v   prípadoch   v   nich   určených,   v   iných prípadoch sa možno odchýliť len pokiaľ je to na prospech poisteného“.

Sťažovateľ zastával názor, že rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď najvyšší súd «extenzívnym výkladom čl. 7 ods. 1 písm. f) PPZCD, ktoré upravuje povinnosť zabezpečiť vozidlo s tovarom proti odcudzeniu,   pričom   vôbec   nešpecifikuje   spôsob   zabezpečenia   vyložil   ako   povinnosť sťažovateľa   zabezpečiť   vozidlo   s   tovarom   strážením   na stráženom   parkovisku   alebo v stráženom   areály   porušovateľ   v   1. rade   prestáva   byť   nestranným,   pretože   takýmto výkladom, ktorý je evidentne v prospech U. a. s., a to bez právneho základu sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania».

Podľa   sťažovateľa   konaním   krajského   súdu   ako   prvostupňového   súdu „došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v zmysle, ktorého má právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Porušovateľ v 2. rade vyniesol rozsudok sp. zn. 36 Cb 93/01-55 zo dňa 26. 6. 2002, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 18. 9. 2002. Voči predmetnému rozhodnutiu   podal   U.   a. s.   dňa   26. 9. 2002   odvolanie.   Porušovateľ   v 2. rade   vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 5 dní k predmetnému odvolaniu vyjadril. Porušovateľ v 2. rade predložil   porušovateľovi   v   1. rade   ako   odvolaciemu   súdu   dňa   17. 2. 2003.   Porušovateľ v 1. rozhodol   o   odvolaní   rozsudkom   sp. zn.   2 Obo 41/03   zo   dňa   23. 5. 2003,   ktorý   bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený dňa 23. 7. 2003. Sťažovateľ podal voči rozsudku porušovateľa v 1. rade dovolanie dňa 24. 7. 2003. Porušovateľ v 1. rade ako odvolací súd predložil   dovolanie   dňa   24. 10. 2003   porušovateľovi   v   1. rade   ako   dovolaciemu   súdu. Porušovateľ v 1. rade ako odvolací súd dňa 16. 9. 2004 vydal opravné uznesenie, ktoré doručil   porušovateľovi   v   1. rade   ako   dovolaciemu   súdu   dňa   27. 9. 2004.   Porušovateľ v 1. rade   ako   dovolací   súd   vrátil   spis   bez rozhodnutia   porušovateľovi   v   1. rade   ako odvolaciemu súdu, za účelom opravy rozsudku zo dňa 23. 5. 2003. Medzičasom konajúca sudkyňa   JUDr.   H.   sa   stala   dlhodobo   práceneschopnou   až   do   konca   roku   2004,   kedy nastúpila na starobný dôchodok. Rozvrhom práce na rok 2005 bola vec pridelená JUDr. F. Porušovateľ v 1. rade ako dovolací súd vydal rozsudok sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 zo dňa 31. 7. 2006, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 28. 9. 2006. Sťažovateľ   poukázal   na   prieťahy   v   konaní   sťažnosťou   zo   dňa   1. 6. 2005,   ktorú predsedníčka   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   6. 7. 2005 vyhodnotila ako dôvodnú“.

Sťažovateľ má za to „že konaním porušovateľa v 1. rade a 2. rade došlo k zbytočným prieťahom v konaní a tak aj k porušeniu jeho ústavného práva v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,   keď   od   podania   dovolania   (23. 7. 2003)   do   rozhodnutia   o   dovolaní   (rozsudok 1 Obdo V 73/2005 zo dňa 31. 7. 2006, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 28. 9. 2006) uplynuli takmer 3 roky a 2 mesiace“.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 Cb 93/01   porušil základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L, s. r. o.:

- na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky

2. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 41/03 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 porušil základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L., s. r. o.:

- na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky

3. rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   2 Obo 41/03   zo   dňa   23. 5. 2003   bolo porušené základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

4. rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   2 Obo 41/03   zo   dňa   23. 5. 2003   bolo porušené základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L., s. r. o. podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého sú si všetci účastníci rovní.

5. rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 zo dňa 31. 7. 2006 bolo porušené základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

6. rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 zo dňa 31. 7. 2006 bolo porušené základné právo spoločnosti s ručením obmedzením L., s. r. o. podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého sú si všetci účastníci rovní.

7. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 41/03 zo dňa 23. 5. 2003

8. Zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   1 Obdo V 73/2005   zo   dňa 31. 7. 2006...“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   požaduje   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, náhradu škody v sume 125 776 Sk a zároveň sa domáha aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia v sume 28 602 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

1. K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 41/03 z 23. mája 2003 Pokiaľ   sťažovateľ   napadol   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu z 23. mája   2003,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   (najvyššieho súdu), keďže toto rozhodnutie, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, preskúmal na základe dovolania sťažovateľa dovolací súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci.

2. K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 z 31. júla 2006

Podľa sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 73/2005 z 31. júla 2006 došlo o. i. aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi   bol alebo nebol   náležite zistený   skutkový   stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd sa preto zameral na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, či nebolo arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom oproti   právnemu   názoru   sťažovateľa.   Sťažovateľ   na   odôvodnenie   dovolania   uviedol, že odvolací   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   zo   znenia   ustanovenia   čl. 7   ods. 1   písm. f) poistných podmienok navrhovateľa poistenia zodpovednosti cestného dopravcu za škodu spôsobenú pri vykonávaní prepravy tovaru (ďalej len „poistné podmienky navrhovateľa“), pričom v odôvodnení rozhodnutia citoval túto poistnú podmienku navrhovateľa, ktorú však doplnil   o   časť   vety,   ktorá   sa   v   samotných   poistných   podmienkach   navrhovateľa nenachádzala a nenachádza, a takisto   tým, že   uviedol,   že ustanovenia   zmluvy a poistné podmienky   navrhovateľa   jasne   ukladajú   poistenému,   aby   dopravný   podnik   nenechával prostriedok   s naloženým   tovarom   nestrážený.   Spornou   otázkou   bola   obsahová   definícia povinností,   ktoré   ukladajú sťažovateľovi   (v postavení   dovolateľa)   v čl. 7 ods. 1 písm. f) poistných podmienok navrhovateľa – zabezpečiť vozidlo proti odcudzeniu.

Dovolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol:«Dovolací súd sa stotožňuje s tvrdením dovolateľa, že v ust. čl. 7 ods. 1 písm. f) poistných   podmienok   nie je   výslovne   uvedené,   že   vozidlo   s   tovarom   má   byť   v   určitom prípade strážené. V tomto ustanovení ako povinnosť poisteného v poistení zodpovednosti vnútroštátneho cestného dopravcu je okrem iného uvedená aj povinnosť zabezpečiť vozidlo s   tovarom   proti   odcudzeniu   počas   celej   prepravy,   teda   aj   počas   technickej   závady   na vozidle alebo dopravnej nehody (na rozdiel od ust. čl. 6 týkajúceho sa medzinárodného cestného   dopravcu,   ktorý   ukladá   povinnosť   parkovať   na   strážených   parkoviskách). Dovolateľ si však mylne vykladá obsah odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, pretože v tomto   odôvodnení   nie   je   konštatované,   že   povinnosť   stráženia   je   výslovne   v   tomto ustanovení uvedená. Odvolací súd znenie tohto ustanovenia cituje v odôvodnení rozsudku správne.   V ďalšej časti odôvodnenia už len bližšie vysvetľuje obsah a zmysel slovného spojenia „zabezpečiť vozidlo s tovarom proti odcudzeniu...“ Odvolací súd celkom logicky z tohto   znenia   vyvodzuje   záver,   že   pod   zabezpečením   vozidla   pred   odcudzením   je   treba rozumieť aj jeho stráženie, a to napr. na stráženom parkovisku. Odvolací súd to uvádza len ako jednu z možností zabezpečenia. Dovolací súd s týmto právnym názorom odvolacieho súdu plne sa stotožňuje. Zabezpečenie vozidla strážením, a to či už na stráženom parkovisku alebo aj iným spôsobom, nepochybne patrí medzi najbežnejšie, ale aj najúčinnejšie formy zabezpečenia. Pritom v každom prípade poistený je povinný robiť vždy také zabezpečenie, ktoré je primerané hodnote, či povahe prepravovaného tovaru, ale aj okolnostiam alebo pomerom, kde sa vozidlo nachádza. V danom prípade poistený takto nepostupoval a vozidlo aj s tovarom nechal voľne prístupné. Samotné uzamknutie vozidla spravidla nepredstavuje vážnejšiu prekážku proti odcudzeniu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný porušil citovanú poistnú podmienku, a preto podľa čl. 15 ods. 2 poistných podmienok (§ 799 ods. 3 v spojení s ust. § 825 OZ) žalobca dôvodne proti nemu uplatnil postihové právo.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie ako nedôvodné s odkazom na ustanovenia § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnym názorom. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 93/01, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 41/03 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom sp. zn. 1 Obdo V 73/2005

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana   základnému   právu   vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo. Ak v čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   už   nedochádza   k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Zo súvisiaceho spisu krajského súdu vyplynulo, že dovolacie konanie právoplatne skončilo 28. septembra 2006, t. j. pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (29. novembra 2006), resp. pred odovzdaním sťažnosti na poštovú prepravu (28. novembra 2006), z čoho je nesporné, že v tomto čase už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal   pred   právoplatným   skončením   príslušného   súdneho   konania   a porušovanie označeného základného práva už nemohlo trvať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej   moci   do   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok   na   to,   aby   sa   uložilo   všeobecnému   súdu   konať   vo   veci   podľa   osobitných predpisov,   a   tak   zabránilo   ďalšiemu   pretrvávaniu   zásahu   do   základných   práv (napr. m. m. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 132/06).

Ak   všeobecný   súd vo veci   právoplatne rozhodol,   odstránil   stav právnej   neistoty, pokiaľ ide o účastníka konania, a po takom rozhodnutí už nemôže dochádzať k prieťahom v konaní a postup všeobecného súdu už nemôže byť bez akýchkoľvek pochýb v žiadnej vecnej súvislosti so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy.   Tento   záver   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   tiež   k záveru, že vzhľadom na už uvedené nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej poukazuje na existenciu ústavne relevantnej (priamej) súvislosti medzi napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   a porušením   čl. 47   ods. 3   ústavy,   pretože v sťažnosti uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru o možnom porušení základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

Z   dôvodov   uvedených   v časti   II   tohto   uznesenia   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   už   nebolo   opodstatnené   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   finančného zadosťučinenia,   zrušenie   rozsudkov   najvyššieho   súdu),   keďže   rozhodovanie   o   nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007