znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 70/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť prof. Ing. J. Z., CSc., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr.   M.   K.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom ustanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   144   ods.   1   v spojení s čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 19 S 63/02, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť prof. Ing. J. Z., CSc.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2003   doručená   sťažnosť   prof.   Ing.   J.   Z.,   CSc.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, základného   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 144 ods.   1 v spojení s čl. 152 ods.   4 ústavy postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 S 63/02.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd uznesením sp. zn. 19 S 63/02 z 21. novembra 2002 podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie, ktoré bolo začaté na základe jeho žaloby proti rozhodnutiu Krajského úradu v Bratislave, odboru   životného   prostredia   (ďalej   len   „krajský   úrad“),   z   11.   decembra   2001 č.   W–01949/2001–HLO   a   proti   rozhodnutiu   Okresného   úradu   Bratislava   I,   odboru životného prostredia (ďalej len „okresný úrad“), z 22. júna 2001 č. ŽP–2001/11 836 Šv/J-2 podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Nezákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí žalovaných správnych orgánov spočívala podľa sťažovateľa v tom, že «bez právneho dôvodu – splnenia hmotnoprávnych podmienok pre rozhodnutie o nariadení odstrániť stavbu, bez preskúmania skutkového stavu, v žalobou napadnutých   konaniach   a rozhodnutiach   príslušných   správnych   orgánov   rozhodli   tieto o právach a povinnostiach sťažovateľa – vlastníka stavby garáže, ktorá bola predmetom správneho konania – bez toho, aby so sťažovateľom konali ako s účastníkom konania. Stavebný úrad rozhodol o nariadení odstrániť stavbu „nevlastníkom“ stavby, ktorá je, teraz už po jej zbúraní bola, stavebno-technicky i občianskoprávne oprávnenou stavbou garáže vo vlastníctve sťažovateľa. Bezosporu v žalobou napadnutých správnych konaniach došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorý zahŕňa aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach – išlo o porušenie ústavného práva sťažovateľa   byť   účastníkom   konania,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o jeho   právach a povinnostiach».

Dôvodom, pre ktorý krajský súd zastavil konanie podľa § 250d ods. 3 OSP, bolo, pokiaľ ide o vyššie označené rozhodnutie krajského úradu, to, že „žaloba smeruje proti rozhodnutiu   procesnej   povahy,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   preskúmavania   súdom“, a vo   vzťahu   k vyššie   označenému   rozhodnutiu   okresného   úradu   to,   že   proti   nemu v zákonom   ustanovenej   lehote „nebolo   zo   strany   žalobcu   podané   v rámci   správneho konania odvolanie“.

Krajský súd vyhlásil uznesenie sp. zn. 19 S 63/02 na pojednávaní 21. novembra 2002 s tým, že proti nemu nie je prípustné odvolanie. Nadväzne na to sťažovateľ poznamenáva, že „Odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania podľa § 250d ods. 3 OSP v znení zákona č. 424/2002 Z. z. je prípustné až s účinnosťou od 1. januára 2003“. Sťažovateľ preto tvrdí, že „nemá k dispozícii žiadne opravné prostriedky (riadne či mimoriadne) alebo iné právne prostriedky nápravy, teda inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   jeho   žaloba smerovala   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom   súdneho   preskúmavania, a   nestotožňuje   sa   ani   s   tvrdením,   že   proti   rozhodnutiu   okresného   úradu č. ŽP–2001/11 836 Šv/J-2 z 22. júna 2001 nepodal riadny opravný prostriedok. Vzhľadom na to zastáva názor, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho vyššie špecifikovaných práv.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1)   Krajský   súd   v Bratislave   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 S 63/02 porušil základné právo Prof. Ing. J. Z., CSc. na súdnu ochranu a spravodlivý proces   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a na   preskúmanie   zákonnosti   žalobou napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sa dotýkali jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods.   4   Ústavy   SR   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2)   Krajský súd v Bratislave neposkytnutím súdnej ochrany v konaní vedenom pod sp. zn. 19 S 63/02 – preskúmaním zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave, odboru   životného   prostredia   č.   W-01949/2001-HLO   a rozhodnutia   Okresného   úradu Bratislava   I,   odboru   životného   prostredia   č.   ŽP-2001/11836   Šv/J-2,   ktoré   sa   dotýkali základných práv a slobôd Prof. Ing. J. Z., CSc., porušil jeho základné právo na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

3)   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   19   S   63/02   z   21.   11.   2002 o zastavení   konania   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšie konanie.

4)   Prof. Ing. J. Z., CSc. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 130 000 Sk (slovom: stotridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5) Krajskému súdu v Bratislave ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Prof. Ing. J.   Z.,   CSc.   v sume   6.   300.-   Sk   (slovom:   šesťtisíctristo   slovenských   korún)   advokátovi JUDr. M. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na jeho účet.“

V prílohe podania z 10. marca 2003 zaslal sťažovateľ ústavnému súdu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 19 S 63/02, 19 S 332/02 z 21. novembra 2002, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi 6. marca 2003.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo   všetkých   hľadísk   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa enumeratívnych článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a podanie sťažnosti ústavnému súdu okrem iného zdôvodnil tým, že proti rozhodnutiu krajského súdu o zastavení konania nie je prípustný   riadny,   ale   ani   mimoriadny   opravný   prostriedok.   Na   základe   toho   sa   zrejme nazdával,   že   v súlade   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov. Ústavný súd sa však s týmto názorom nestotožňuje.

Na základe informácie krajského súdu zo 7. apríla 2003 bolo rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 19 S 63/02, 19 S 332/02 z 21. novembra 2002 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 6. marca 2003. Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ so zreteľom na deň, keď mu bolo doručené napadnuté rozhodnutie, podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje, a to odvolanie proti označenému rozhodnutiu podľa § 250d ods. 2 OSP. Sťažovateľ však bez toho, aby bol pred tým, než podal sťažnosť ústavnému súdu,   uvedený   opravný   prostriedok   vyčerpal,   rozhodol   sa   požiadať   o ochranu   svojich základných práv ústavný súd.

Ústavný   súd   si   je vedomý   toho,   že na napadnutom   uznesení došlo   k vyznačeniu doložky právoplatnosti a že toto uznesenie obsahuje aj poučenie, podľa ktorého proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok.

Ako však zdôraznil samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti, zákonom č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 424/2002 Z. z.“) došlo s účinnosťou od 1. januára 2003 k novelizácii § 250d ods. 3 OSP v tom zmysle, že pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych   orgánov „súd uznesením   konanie zastaví,   ak sa   žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné“.

Od 1. januára 2003 bol v dôsledku zmeny právneho stavu príslušný súd povinný postupovať pri vyznačení doložky právoplatnosti podľa ustanovení zákona č. 424/2002 Z. z. Nesplnenie tejto povinnosti nebránilo sťažovateľovi, aby využil zákonnú možnosť podať odvolanie proti označenému rozhodnutiu krajského súdu (obdobne IV. ÚS 57/03).

Podľa § 355 prvej vety OSP „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konania začaté pred jeho účinnosťou“.

Pokiaľ ide o konanie, ktorého ústavnosť sa posudzuje na základe tejto sťažnosti, nie   je   v   novele   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykonanej   zákonom   č.   424/2002   Z.   z. uvedené inak.

Vzhľadom na to vychádza ústavný súd z vyššie citovaného ustanovenia § 355 OSP upravujúceho   časovú   pôsobnosť   tohto   zákona   a konštatuje,   že   označené   uznesenie krajského súdu bolo možné po jeho doručení napadnúť v zákonnej lehote odvolaním.

Citované ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku   upravuje časovú   pôsobnosť v civilnom procese, ktorá sa riadi zásadou, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom   svojej   účinnosti.   Problematiku   začatých   a neskončených   konaní,   ako   aj   účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia (§ 355 až 372 OSP). Platí základné   pravidlo,   podľa   ktorého   ak   zákon   neustanovuje   inak,   platí   nový   zákon   aj v konaniach,   ktoré   boli   začaté   pred   jeho   účinnosťou.   Právne   účinky   už   urobených procesných   úkonov   však   zostávajú   zachované.   Uvedené   pravidlo   vyjadruje   všeobecne akceptovanú zásadu procesného práva o časových medziach procesných zákonov.

Z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody je daná len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa názoru   ústavného   súdu   mal   sťažovateľ   so   zreteľom   na   deň   doručenia označeného rozhodnutia krajského súdu jeho právnemu zástupcovi (6. marec 2003) účinný právny prostriedok ochrany svojich označených základných práv v systéme všeobecného súdnictva,   ktorý   však   nevyužil.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   v takomto   prípade so zreteľom na čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného   rozhodnutia   a o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vyplýva z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003