znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   K., zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Cimrák   s.   r.   o.,   Štefánikova   7,   Nitra, konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a   konateľa   JUDr.   Ing.   Martina   Cimráka,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tpo 49/2013 z 24. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2013 doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 49/2013 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ uvádza, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 78/2013 zo 7. októbra 2013 rozhodla sudkyňa pre prípravné konanie podľa § 76 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o predĺžení lehoty jeho väzby a väzby G. Š. do 27. februára 2014. Proti uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu   a   namietal,   že   nie   sú   splnené   podmienky   na   predĺženie   jeho   väzby,   pretože má trvalé bydlisko,   stabilný príjem   v   podobe invalidného   dôchodku,   vzhľadom   na svoj zdravotný stav ani nemá možnosť reálne pokračovať v trestnej činnosti a dosiaľ sa žiadnym spôsobom nepokúšal ovplyvňovať svedkov alebo spoluobvinených. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol napadnutým uznesením.

Podľa   sťažovateľa   je   splnenie   podmienok   väzby   v   napadnutom   rozhodnutí odôvodnené   vágnymi   formuláciami,   ktorých   opodstatnenosť   je   objektívne nepreskúmateľná.   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   s   jeho argumentmi proti ďalšiemu trvaniu väzby.

V sťažnosti uvádza: „Objektívnym faktom zostáva, že počas doterajšieho priebehu trestného konania nebolo preukázané, že by sa sťažovateľ akýmkoľvek spôsobom pokúšal mariť   priebeh   trestného   konania,   svedecké   výpovede   boli   riadne   zdokumentované a sťažovateľ   sa   k   predmetnému   skutku   vyjadril,   pričom   svoju   vinu   poprel   (skutočnosť, že obvinený odmieta svoju vinu nemôže byť bez ďalšieho považovaná za dostatočný dôvod kolúznej väzby).

Pokiaľ nebol zo strany orgánov činných v trestnom konaní uvedený žiadny objektívne podložený argument, ktorý by nasvedčoval pokusom sťažovateľa o pokračovanie v trestnej činnosti   alebo   o   marenie   účelu   trestného   konania   (v   rozhodnutiach   príslušných   súdov sa žiadny takýto argument nenachádza), kým argumenty vyvracajúce dôvodnosť väzby boli nimi v celom rozsahu odignorované, väzbu sťažovateľa je nutné považovať za nezákonnú.“

Sťažovateľ ďalej namieta, že orgány činné v trestnom konaní nevybavujú jeho vec v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku prednostne a urýchlene, vo väzbe sa nachádza už takmer rok a od ostatného predĺženia lehoty väzby orgány prípravného konania vykonali len   jeden   úkon,   jeho výsluch,   ktorý   trval   pár   minút.   Podľa   sťažovateľa sa   krajský   súd nezaoberal dôsledne posúdením efektivity úkonov orgánov činných v trestnom konaní ako základného predpokladu posúdenia primeranosti dĺžky prípravného konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 2 Tpo/49/2013 porušil sťažovateľove právo garantované čl. 17 ods. 2) a čl. 17 ods. 5) Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. 2 Tpo/49/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   Eur,   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Nitre   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 331,12 € (2 x úkon právnej služby 130,16 € + 20 % DPH, 2 x režijný paušál 7,81 € + 20 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný   súd   stabilne   uvádza   k   obsahu   a   podstate   základného   práva   na   osobnú slobodu,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť   „zákonné“,   t.   j.   musí   byť   vykonané „v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom“,   a   okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým je jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   nie   však   konať ako všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo   porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   svojvoľne   posúdil splnenie materiálnych podmienok na predĺženie lehoty jeho väzby a napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil.

Ústavný súd posudzoval sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 78/2013 zo 7. októbra 2013 v rozsahu námietok uplatnených sťažovateľom.

Okresný súd odôvodnil ďalšiu väzbu sťažovateľa takto: „Z vyšetrovacieho spisu súd zistil, že doposiaľ nebol vypočutý obvinený J. K., pretože sa stále zdržuje na neznámom mieste a doposiaľ nebol zadržaný políciou. Nie sú známe výsledky   úkonov   právnej   pomoci   vykonanej   justičnými   orgánmi   Švédskeho   kráľovstva a preto nie je známe ktoré osoby boli vypočuté v procesnom postavení svedkov a obsahy ich výpovedí.   Z   predchádzajúceho   priebehu   dokazovania   vyplynulo   vzájomné   prepojenie obvinených J. K., Š. K. a G. Š. a ich kontakty vo Švédsku, Nórsku prípadne Dánsku, čo stále odôvodňujú   možnosť   vzájomného   ovplyvňovania.   Tieto   konkrétne   skutočnosti,   ktoré odôvodňovali vzatie oboch obvinených do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku naďalej trvajú.

Konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že obaja obvinení po prepustení na slobodu, by mohli pokračovať v trestnej činnosti, pre akú sú stíhaní, aby si zadovážili aspoň   čiastočne   prostriedky   na   živobytie.   Počas   prípravného   konania   boli   zistené   také konkrétne skutočnosti u oboch obvinených, ktoré odôvodňujú trvanie väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený Š. K. priznal, že má dve maloleté deti, platí hypotéku a má iné náklady, pričom mu zdravotný stav nedovoľuje vykonávať prácu vodiča kamiónu. Obvinený G. Š. uviedol, že má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom a je nezamestnaný. Obaja priznali, že sú v dobrom vzťahu s obvineným J. K., ktorý má kontakty na zahraničie a má príbuzných hlavne vo Švédsku.

Súd nezistil nečinnosť orgánov v činných v trestnom konaní a to ani vyšetrovateľa a ani prokurátora. Na objasnenie dôležitých skutočností v tejto trestnej veci slúži aj žiadosť o   právnu   pomoc   pre   justičné   orgány   Švédskeho   kráľovstva.   Úkony   právnej   pomoci sa už vykonávajú alebo už aj boli vykonané, podľa vyjadrenia obhajcu obvineného Š. K., ale doposiaľ nie sú známe ich výsledky.“

Krajský súd uviedol pre predĺženie väzby sťažovateľa tieto dôvody:

„Preskúmaním spisového materiálu, ako aj jeho doplnením, ktoré bolo predložené krajskému súdu bolo zistené, že dňa 18. 10. 2013 boli krajskej prokuratúre zaslané výsledky právnej pomoci vykonanej justičnými orgánmi Švédskeho kráľovstva v elektronickej podobe v anglickom a švédskom jazyku. Dňa 21. 10. 2013 krajská prokuratúra pribrala do konania tlmočníkov   z   jazyka   švédskeho   a   jazyka   anglického   na   pretlmočenie   výsledkov   právnej pomoci.

Medzi inými mal byť vypočutý F. H., A. G., ktorí mali byť v telefonickom spojení s obvineným Š. K. a ktorí podľa výpovede svedka K. mali preberať aj tovar vo Švédsku, čo priviezol kamiónom od K. a ktorému obvinený K., ako vodič kamiónu, mal prepravovať drogy a práve tomuto F. H. mal prepraviť 150 kg amfetamínu.

Okrem toho stále je vyhlásené pátranie po hlavnom organizátorovi tejto prepravy a distribúcie drog J. K., ktorý napriek tomu, že bol na neho vydaný medzinárodný zatykač, zadržaný nebol.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti nemožno potom konštatovať, že vo veci sa nekoná. Procesnými úkonmi v trestnom konaní nie sú iba výsluchy obvinených a svedkov, ale aj zabezpečovanie iných dôkazných materiálov potrebných na objasnenie tejto veci. Je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že ide o trestnú činnosť, ktorá mala byť vykonávaná vo viacerých krajinách a preto je nevyhnutné, keďže svedkovia by sa mali zdržiavať v cudzine, zabezpečiť ich výsluchy prostredníctvom právnej pomoci. Keďže táto právna pomoc už bola vykonaná, je nutné túto vyhodnotiť, avšak najskôr musí byť urobený jej preklad do slovenského jazyka.

S poukazom na tieto skutočnosti, pokiaľ ide o obvineného Š. K., trvá dôvod väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   i   naďalej,   pretože   vzhľadom   na   kontakty   najmä obvineného K., ktoré mal s obvineným K. a najmä na to, že väčšinou spolu komunikovali telefonicky a mal kontakty tiež na ďalšie osoby, ktoré v rámci dožiadania boli vypočuté vo Švédsku,   avšak   výsledky   týchto   výsluchov   ešte   doposiaľ   nie   sú   známe,   je tu dôvodná obava, že pri prepustení z väzby bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie.

U obvineného K. je daný aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože z doterajšieho konania pred vzatím do väzby vyplývajú konkrétne skutočnosti, že by mohol pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti   a   takýmto   spôsobom   si   zadovažovať   čiastočne prostriedky na svoju obživu.

Nadriadený súd sa stotožnil aj s tým, že postačí u obvineného K. predĺžiť lehotu väzby nie do 27. 04. 2014, tak ako žiadal krajský prokurátor, ale len do 27. 02. 2014, čo považoval   za   dostatočnú   dobu   na   vyhodnotenie   a   zadováženie   ďalších   dôkazov v predmetnej veci.“

Rozhodnutia   krajského   súdu   a   okresného   súdu   sa   v   podstate   zhodujú   v   tom, ktoré skutočnosti   považovali   súdy   za   okolnosti   preukazujúce   dôvodnú   obavu, že prepustením sťažovateľa na slobodu by mohlo byť zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. Tieto zistili predovšetkým zo samotného charakteru trestnej činnosti a krajský súd ich existenciu konfrontoval s dôkazmi, ktoré sú postupne zabezpečované orgánmi prípravného konania. Krajský súd posudzoval dôvodnosť trestného stíhania existenciou dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, plynulosťou   postupu   v   trestnom   konaní   aj   primeranosťou   doby   väzby.   Krajský   súd tak postupoval   v   súlade   s   právnou   úpravou   podľa   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku ukladajúcou   mu   skúmať   splnenie   formálnych   a   materiálnych   podmienok   na   ďalšie predĺženie väzby sťažovateľa.

V   napadnutom   uznesením   sú   uvedené   konkrétne   skutočnosti   zistené   v   trestnom konaní vo   vzájomných   súvislostiach,   ktorých   hodnotenie   nie   je v   rozpore   so   zákonnou definíciou väzobných dôvodov, ako aj ostatných podmienok na predĺženie väzby. Krajský súd   skúmal   aj   plynulosť   postupu   vo   vyšetrovaní,   zaoberal   sa   námietkami   sťažovateľa, na ktoré uviedol konkrétnu odpoveď. Obsah sťažnosti je v podstate opakovaním námietok v sťažnostnom konaní pred krajským súdom a polemikou s právnym posúdením krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval pri predĺžení väzby sťažovateľa v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   platného   a   účinného   zákona   a   zohľadnil   pri   ich výklade   a   aplikácii   aj   interpretačnú   rovinu   dohovoru.   Uznesenie   krajského   súdu   preto nemožno považovať za svojvoľné ani nedostatočne odôvodnené.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   rozhodnutím,   postupom   alebo   iným   zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie možnosti porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody   namietaným   rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014