znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. U., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   Tp   113/2012   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 82/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2012   doručená   sťažnosť   M.   U.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. L. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 113/2012 (ďalej aj „namietaný postup okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 3   Tpo   82/2012 (ďalej   aj „namietaný postup krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a ods. 2 písm. d) Trestného zákona za skutky spáchané v dňoch 18. mája 2012 a 9. júna 2012.

Uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   sp.   zn.   Tp   12/2012 zo 14. júna 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 10. júna 2012 od 17.55 h.

Žiadosťou   zo   6.   septembra   2012   sťažovateľ   požiadal   o   prepustenie   z   väzby na slobodu, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom.

O žiadosti sťažovateľa malo byť rozhodované 20. septembra 2012 o 10.00 h sudcom okresného súdu pre prípravné konanie, ktorý však 19. septembra 2012 telefonicky oznámil obhajcovi sťažovateľa (JUDr. L. J.), že bude odcestovaný a z tohto dôvodu sa procesný úkon   (výsluch   sťažovateľa   v súvislosti   s rozhodovaním   o   jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby   na   slobodu,   pozn.)   preloží   na   25. september   2012   na   11.15   h,   pričom   žiadosť obhajcu, aby „pre jeho pobyt mimo územia SR v čase od 21. 9. do 30. 09. 2012 úkon odložil až na 40 týždeň roku 25012 (správne má byť „2012“, pozn.) neakceptoval a zmenu termínu zaslal súd na fax obhajcu v priebehu dňa 19. 9. 2012“.

Následne   obhajca   sťažovateľa   poveril   svojím   substitučným   zastúpením   advokáta JUDr. J. P., čo „oznámil súdu s opakovanou žiadosťou o vyrozumievanie o prípadnej zmene termínu prostredníctvom substitúta“.

Sťažovateľ pri svojom výsluchu uskutočnenom 25. septembra 2012 výslovne trval na prítomnosti   svojho   obhajcu,   čo   však   sudca   pre   prípravné   konanie   neakceptoval a procesný   úkon   vykonal,   t.   j.   sťažovateľa   vypočul   a uznesením   sp.   zn.   Tp   113/2012 z 25. septembra 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažovateľ   podal   ihneď   po   jeho vyhlásení sťažnosť a zároveň sa domáhal, aby ním podanú sťažnosť odôvodnil jeho obhajca JUDr.   L.   J.   (nie   substitút,   pozn.).   Sťažovateľ   doručil   zápisnicu   z výsluchu   sťažovateľa obhajcovi   1.   októbra   2012,   ktorý   ho   v tento   deň   navštívil   vo   väzbe,   pričom   obhajca nasledujúci deň (2. októbra 2012) na krajskom súde zisťoval spisovú značku predmetného konania, pričom v tejto súvislosti zistil, že o sťažnosti sťažovateľa už bolo rozhodnuté, a to práve   2.   októbra   2012,   tak   že   bola   zamietnutá   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo 82/2012 z 2. októbra 2012).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   postupom   okresného   súdu,   ktorý   neakceptoval požiadavku jeho obhajcu na určenie iného termínu predmetného procesného úkonu v čase, keď obhajca už bude prítomný na území Slovenskej republiky, „najmä za stavu, keď úkon z dôvodu   vlastnej   neprítomnosti   sudca   už   prekladal“,   bolo   neprípustným   spôsobom zasiahnuté do jeho základného práva na obhajobu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   ak   by   na   jeho   výsluchu   bol   prítomný   jeho   obhajca, a nie substitút,   argumentácia,   ktorou   sudca   pre   prípravné   konanie   odôvodnil   svoje rozhodnutie, by neobsahovala konštatovania, že „napriek svojmu veku, zdraviu a potenciálu nikde   nepracujem   a   som   evidovaný   na   úrade   práce,   pretože   na   úrade   som   evidovaný iba niekoľko dní, pretože nie som odkázaný na akúkoľvek prácu, z pracovných ponúk som si vyberal   a ako   nezamestnaný   som   bol   evidovaný   iba   preto,   lebo   som   sa   dohadoval na pracovných a mzdových podmienkach s možnými zamestnávateľmi...

Taktiež   viem,   že   môj   zvolený   obhajca   mal   pripravené   podklady   a   argumenty preukazujúce nespáchanie skutkov mojou osobou, do vyšetrovacieho spisu už v tom čase boli predložené aj zistenia nasvedčujúce o možnom inom páchateľovi...“.

K neumožneniu   odôvodniť   sťažnosť   podanú   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 25. septembra 2012 zahlásenú sťažovateľom po jeho vyhlásení jeho obhajcovi sťažovateľ uvádza: «Pokiaľ   by   zas   v   konaní   o   podanej   sťažnosti   bolo   počkané   odvolacím   súdom do podania písomného odôvodnenia sťažnosti, boli by tam jednak tieto skutočnosti a verím, že by odôvodnenie neobsahovalo konštatovanie ako: „... osoba, ktorá sa zhoduje s osobou, ktorú zachytila kamera na B. ulici a o 15 minút kamera na S. ulici.“ Pretože zo spisu je zrejmé, že na S. ulici žiadna kamera nie je, ide o dve kamery okolo budovy na B. ulici a ani svedok P. nekonštatoval, že by mňa videl ísť po P. ulici, kde sa skutok stal.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„...   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 113/2012 v spojení s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 82/2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy.“

Sťažovateľ zároveň výslovne uviedol, že „nežiada priznanie žiadneho primeraného finančného zadosťučinenia ani náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   uvádza,   že   namietaným   postupom   okresného   súdu   v spojení s namietaným   postupom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu a namietanému postupu krajského súdu namieta, že

1.   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   neakceptoval   žiadosť   jeho splnomocneného   obhajcu   o uskutočnenie   jeho   výsluchu   vykonávaného   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v termíne navrhnutom jeho obhajcom a uskutočnil ho len za prítomnosti substitúta, pričom krajský súd sa s týmto jeho postupom stotožnil – akceptoval ho (ďalej len „prvá námietka“),

2.   krajský   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 25. septembra   2012   bez   toho,   aby   bolo   jeho   splnomocnenému   obhajcovi   umožnené odôvodniť ju (ďalej len „druhá námietka“).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zistil, že v e-mailovej správe   zaslanej   obhajcom   sťažovateľa   okresnému   súdu   20.   septembra   2012   sa   uvádza: „V označenej veci som vzal na vedomie oznámenie o zmene termínu rozhodovania pred OS BA 3 o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu obv. M. U. z dnešného dňa – 20. 09. 2012   o   10.00   hod.   na   25.   09.   2012   na   11.   15   hod.   pričom   nakoľko   konajúci   sudca neakceptoval moju žiadosť o preloženie termínu v tomto prípade až na 40. týždeň, nakoľko od 21. 9. – do – 30. 09. 2012 sa ako obhajca obvineného nachádzam mimo územia SR, požiadal som svojim substituovaním kolegu – JUDr – J. P.– tel. č...

S   poukazom   na   uvedené   žiadam   prípadné   zmeny   v   termíne   konania   oznamovať do 30. 09. 2012 priamo jemu.

Substitučné splnomocnenie predloží pri súdnom konaní.“

Zo   zápisnice   z výsluchu   sťažovateľa pred   sudcom   okresného súdu   pre   prípravné konanie z 25. septembra 2012 vyplýva, že po predložení substitučnej plnej moci advokátom JUDr. P.   predstúpil   sťažovateľ,   ktorý   uviedol: „ja   by   som   najradšej   trval   na osobnej prítomnosti svojho obhajcu JUDr. J.

Sudca pre prípravné konanie oznámil obvinenému, že aj napriek tejto skutočnosti procesný úkon vykoná.“

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy namietaným postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   namietanému   postupu   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať sťažnosť   (čo   aj   využil),   o ktorej   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc   krajského   súdu   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy namietaným postupom krajského súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V nadväznosti   na   námietky   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na   v predmetnej   veci   aplikovateľné   ustanovenia   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon o advokácii“),   ako   aj   Advokátskeho   poriadku   dostupný   na   internete: [https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/doc/37/42/_event/open]   ako základného   stavovského predpisu podrobnejšie upravujúceho práva a povinnosti advokátov pri výkone advokácie.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o advokácii advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom.

Podľa   § 16   ods.   2 zákona   o   advokácii pri   jednotlivých   úkonoch   môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný zamestnanec advokáta.

Podľa § 16 ods. 3 zákona o advokácii zastupovanie podľa odsekov 1 a 2 nie je možné proti vôli klienta.

Podľa § 20 ods. 1 Advokátskeho poriadku poverujúci advokát, ktorý poverí svojím zastúpením   iného   advokáta   (substitúcia),   môže   tak   urobiť   len   po   ich   vzájomnej predchádzajúcej dohode; takéto zastúpenie nie je možné proti vôli klienta.

Podľa § 20 ods. 2 Advokátskeho poriadku poverujúci advokát je povinný písomne informovať povereného advokáta o všetkých podstatných náležitostiach veci, v ktorej má zastupovať. Iná ako písomná informácia je prípustná, len ak vec neznesie odklad, alebo ak sa   poverenie   odovzdá   osobne.   Vo   vzťahu   ku   klientovi   sa   poverujúci   advokát   riadi ustanovením § 6 tohto poriadku.

Podľa § 20 ods. 3 Advokátskeho poriadku za riadne obstaranie substitúcie zodpovedá klientovi ním splnomocnený advokát. Splnomocnenému advokátovi zodpovedá za riadne obstaranie veci ním substitúciou poverený advokát.

V nadväznosti na citované ustanovenia zákona o advokácii a Advokátskeho poriadku ústavný súd   v prvom   rade poukazuje na skutočnosť,   že sťažovateľ   na úkone konanom 25. septembra 2012 nevyjadril jednoznačný nesúhlas so svojím substitučným zastupovaním v predmetnej veci.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o advokácii   a Advokátskeho   poriadku   ďalej vyplýva, že splnomocnený obhajca sťažovateľa JUDr. L. J. v zmysle príslušných ustanovení zákona   o   advokácii   (§   16   ods.   3)   a   Advokátskeho   poriadku   (§   20   ods.   1)   by nesmel substitučne poveriť na zastupovanie iného advokáta, ak s takýmto postupom nesúhlasil jeho klient – sťažovateľ, v opačnom prípade by konal v rozpore so stavovskými predpismi.

Pokiaľ   splnomocnený   obhajca   sťažovateľa   disponoval   podkladmi   a   argumentmi preukazujúcimi   nevinu   sťažovateľa,   resp.   podkladmi   a   argumentmi,   ktoré   by   vyvracali dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa, bolo jeho povinnosťou s týmito oboznámiť jeho substitúta.   V   prípade,   že   splnomocnený   obhajca   síce   substitúta   s   týmito   okolnosťami oboznámil, a tento ich napriek tomu v konaní nepredniesol, a teda vec riadne neobstaral, zodpovedá substitúciou poverený advokát splnomocnenému obhajcovi.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   za   situácie,   keď   splnomocnený   obhajca prostredníctvom citovanej e-mailovej správy okresnému súdu oznámil, že ho pri výsluchu sťažovateľa   bude   zastupovať   jeho   substitút,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať   vykonanie   výsluchu   sťažovateľa   v súvislosti   s   rozhodovaním   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   okresným   súdom   z ústavného   hľadiska za neakceptovateľné, a teda ani za taký postup, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu (prvá námietka). V takomto prípade ani postup krajského súdu, ktorý takýto postup okresného súdu pri svojom rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   25.   septembra   2012   odobril   (akceptoval),   nemožno považovať   za   postup,   ktorý   by   bol   nezlučiteľný   so   základným   právom   na   obhajobu. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považuje   prvú   námietku   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú.

Rovnako   považuje   ústavný   súd   za   zjavne   neopodstatnenú   aj   druhú   námietku sťažovateľa,   v zmysle   ktorej   krajský   súd   postupoval   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tpo 82/2012 v rozpore s jeho základným právom na obhajobu, keď urýchlene rozhodol o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 25.   septembra   2012   bez   toho, aby umožnil jeho splnomocnenému obhajcovi sťažnosť odôvodniť.

Z Trestného   poriadku   (§   2   ods.   6),   ako   aj   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva požiadavka, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy vybavovali a rozhodovali väzobné veci   prednostne   a urýchlene.   Z tejto   skutočnosti   bol   splnomocnený   obhajca   sťažovateľa povinný   vychádzať.   Preto   za   situácie,   keď   substitučne   poveril   na   zastupovanie   svojho kolegu advokáta vo veci sťažovateľa z dôvodu svojej neprítomnosti, bolo jeho povinnosťou poveriť ho aj na spísanie odôvodnenia prípadnej sťažnosti sťažovateľa proti zamietavému rozhodnutiu okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobody tak, aby táto mohla byť riadne a včas odôvodnená. Zo sťažnosti nevyplýva, či si splnomocnený obhajca sťažovateľa túto povinnosť splnil. Ak tak neurobil, nemôže za nesplnenie tejto povinnosti „obviňovať“ krajský súd, pričom to isté platí aj pre prípad, že substitút bol na odôvodnenie sťažnosti   sťažovateľa   splnomocnený   a napriek   tomu   ju   neodôvodnil.   Navyše, splnomocnený obhajca sťažovateľa bol (mal byť) mimo územia Slovenskej republiky do 30. septembra 2012 (tento deň pripadol na nedeľu, pozn.), preto mal možnosť si od svojho substitúta zabezpečiť ihneď 1. októbra 2012 zápisnicu z výsluchu sťažovateľa vykonaného 25. septembra 2012, ktorej súčasťou bolo aj plné znenie odôvodnenia uznesenia okresného súdu   z   25.   septembra   2012,   a na   tomto   základe   sťažnosť   sťažovateľa   bezodkladne odôvodniť a ešte toho istého dňa – 1. októbra 2012 (t. j. pred rozhodnutím krajského súdu) odôvodnenie doručiť krajskému súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   zároveň   považoval   za potrebné zdôrazniť, že nemožno účinne namietať porušenie základného práva sťažovateľa na obhajobu takým postupom   krajského   súdu,   ktorým   tento   v súlade   s Trestným   poriadkom   a judikatúrou ústavného súdu rozhodol vo väzobnej veci sťažovateľa prednostne a urýchlene.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013