znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava vo veci vedenej pod sp. zn. O Pn 999/10 a jeho uznesením z 22. februára 2011, postupom vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 1. inšpekčného oddelenia, sp. zn. ČVS: SKIS-449/IS-1-V-2010 a jeho   uznesením   z   20.   decembra   2010,   ako   aj   postupom   vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM   v   súvislosti   s   namietaným   odobratím daktyloskopických a iných identifikačných údajov uskutočneným 25. marca 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   CSc.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1,   2   a 3   a   čl.   50   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   prokurátora   Vojenskej   obvodovej prokuratúry Bratislava (ďalej len „vojenská obvodová prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.   O   Pn   999/10   a   jeho   uznesením   z   22.   februára   2011,   postupom   vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru   inšpekčnej   služby,   1. inšpekčného   oddelenia   (ďalej   len   „sekcia   kontroly a inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra“)   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-449/IS-1-V-2010   a   jeho uznesením z 20. decembra 2010, ako aj postupom vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   II   (ďalej   „okresné   riaditeľstvo“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS:   ORP-770/OEK-B2-2009-TM   v   súvislosti   s   namietaným   odobratím daktyloskopických a iných identifikačných údajov uskutočneným 25. marca 2010 (ďalej aj „odobratie identifikačných údajov“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   vo   veci   vedenej   okresným   riaditeľstvom   pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM je sťažovateľ „vyšetrovaný od 07. 08. 2000 ako podozrivý   a   od   09.   11.   2004   ako   obvinený“.   V   označenej   veci   nariadil   vyšetrovateľ okresného riaditeľstva na 25. marec 2010 výsluch svedka (jeho syna), ktorého sťažovateľ na „výsluch   sprevádzal,   hoci   nebol   predvolaný.   Vzhľadom   na   prítomnosť   sťažovateľa, vyšetrovateľ nariadil odobrať daktyloskopické odtlačky sťažovateľovi, zisťoval jeho telesné znaky, vykonať meranie tela a vyhotoviť obrazové záznamy...“. Napriek tomu, že sťažovateľ namietal nezákonnosť odobratia identifikačných údajov, vyšetrovateľ ho vykonal, a navyše za účasti jeho syna. Proti tomuto postupu vyšetrovateľa okresného súdu sťažovateľ namietal podaním z 26. marca 2010 doručeným Okresnej prokuratúre Bratislava II (ďalej aj „okresná prokuratúra“), ktoré označil ako „Žiadosť podľa § 17, ods. 2, písm. a) zák. č. 153/2001 Z. z. o vykonanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní...“.

Na podanie sťažovateľa z 26. marca 2010 reagovala okresná prokuratúra prípisom doručeným   mu   25.   októbra   2010,   v   ktorom „dozorujúca   prokurátorka   žiaden   z tam uvedených faktov nepoprela a sťažovateľovi oznámila, že vyšetrovateľ postupoval zákonným spôsobom...“. Následne podal sťažovateľ 2. novembra 2010 obdobnú žiadosť aj Krajskej prokuratúre v Bratislave, ktorá mu následne v prípise z 19. novembra 2010 oznámila, aby sa obrátil so svojou sťažnosťou „... na príslušné orgány Policajného zboru... uvedené úkony nie sú vyšetrovacími úkonmi a preto nepodliehajú výkonu dozoru prokurátora v trestnom konaní“.

Dňa 29. novembra 2010 sťažovateľ podal okresnému riaditeľstvu podanie, v ktorom sa   domáhal   zničenia „neoprávnene   zhromaždených,   zverejňovaných   a   zneužívaných údajov“ a tiež dal „podnet na preskúmanie podozrenia na spáchanie trestných činov podľa §   375   a   §   192,   ods.   1,   ods.   4,   písm.   c)   zák.   č.   300/2006   Z.   z.,   Trestného   zákona vyšetrovateľom...“.

Dňa   3.   januára   2011   prevzal   sťažovateľ   uznesenie   vyšetrovateľa   sekcie   kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra z 20. decembra 2010, ktorým odmietol jeho podnet na preverenie podozrenia zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vyšetrovateľ sa v tomto uznesení priklonil k tvrdeniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, že syn sťažovateľa „v čase úkonu čakal pred kanceláriou technikov“, a uviedol, že policajt postupoval v súlade s § 20a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“).

Proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   ministerstva vnútra podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej „okrem iného poprel tvrdenie, že sťažovateľov syn nebol prítomný pri popísanom úkone poukazom na okolnosť, že tento úkon sa udial vo viacerých miestnostiach a jeho syn bol pri úkonoch nielen prítomný, ale mu aj pri nich pomáhal“.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry uznesením sp. zn. O Pn 999/10 z 22. februára 2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby   ministerstva   vnútra z 20. decembra 2010 ako nedôvodnú.

Sťažovateľ sa následne sťažnosťou   z 5. mája 2011 adresovanou ústavnému súdu domáhal ochrany svojich ústavou garantovaných práv, ku ktorých porušeniu malo dôjsť odobratím identifikačných údajov v konaní pred ústavným súdom. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 297/2011 z 28. júna 2011 tak, že ju odmietol ako neprípustnú, s poukazom na to, že sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky nápravy, a to konkrétne   podnet   a   opakovaný   podnet   v   zmysle   príslušných   ustanovení   zákona č. 153/2001 Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).

Na   základe   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v   uznesení   sp.   zn. III. ÚS 297/2011 z 28. júna 2011 sťažovateľ podal 19. augusta 2011 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podanie označené ako „Podnet podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z. z. na preverenie zákonnosti uznesenia č. O Pn 999/10 Vojenskej obvodovej prokuratúry v B., B., z 22. 02. 2011 a jemu predchádzajúcich konaní“. Označený podnet sťažovateľa bol odložený   ako   nedôvodný   prípisom   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len „vyššia vojenská prokuratúra“) č. k. Vn 229/11-8 z 21. októbra 2011.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že k porušeniu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru došlo „postupom   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v B.,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   a   Okresného   riaditeľstva   policajného   zboru   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou   ČVS:   ORP-770/OEK-B2-2009-TM“, skonštatuje,   že „odobratie   identifikačných údajov sťažovateľa dňa 25. 03. 2010 na Okresnom riaditeľstve policajného zboru... bolo nezákonné“, a uloží okresnému riaditeľstvu „odstrániť nezákonný stav a obnoviť stav pred porušením“ základných   práv „prostredníctvom   odstránenia   záznamov   o identifikačných údajoch   sťažovateľa...“. Súčasne   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia od každého porušovateľa v sume po 10 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania osobitne sústredil na posúdenie, či sťažnosť možno považovať za prípustnú.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 uvedeného zákona   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci   vybaví   nadriadený   prokurátor   uvedený v odseku   1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nielen podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ale aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov   (m.   m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS   112/06).   Podnet,   ako   aj   opakovaný   podnet   zakladajú   povinnosť   príslušného prokurátora,   resp.   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a   spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných   alebo   faktických   prekážok   zákonného   postupu   (m.   m.   I.   ÚS   186/05, IV. ÚS 53/05).

Ústavný súd nenašiel relevantný dôvod na to, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od uvedeného právneho názoru, a to o to viac, že sťažovateľ bol na povinnosť podania podnetu,   ako   aj   opakovaného   podnetu   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu upozornený   už   v uznesení   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   297/2011   z   28.   júna   2011. Zákon o prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje   sťažovateľovi   aj   ďalší   prostriedok nápravy − opakovaný podnet (podľa § 34 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol, resp. môže domáhať preskúmania zákonnosti postupu vyššej vojenskej prokuratúry.

Uvedený právny prostriedok   umožňoval, resp. umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc   nadriadeného   prokurátora   záväzným   pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu vyššej vojenskej prokuratúry, ak by na základe opakovaného podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup vyššej vojenskej prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jej postupu, bol v rozpore so zákonom.

Využitie tohto právneho prostriedku je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Sťažovateľ   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval),   že   v   účinnom   vyčerpaní   opravného   prostriedku   mu   bránil   dôvod   hodný osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012