znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., K., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   s   čl.   5   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach   a s   čl.   1   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006, porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004 a porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 6 Er 239/06-110, Ex 44/06 z 19. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   Z.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 14 ods.   1   a   čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len „pakt“) v spojení s čl. 17 dohovoru, s čl. 5 ods. 1 paktu a s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006, porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, s čl. 17 dohovoru, s čl. 5 ods. 1 paktu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004 a porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy uznesením   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   Er   239/06-110, Ex 44/06 z 19. mája 2006.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   žalobou   podanou   17.   novembra   1997 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sa Československá obchodná banka, a. s., zahraničná pobočka v Slovenskej republike (ďalej len „žalobca“), domáhala voči nemu ako žalovanému v prvom rade a RNDr. I. Z. ako žalovanému v druhom rade (ďalej len „žalovaný v druhom rade“) zaplatenia 10 000 000 Sk, pričom uspokojenia tejto pohľadávky sa žalobca domáhal z výťažku predaja nehnuteľností - pozemkov (parcelné číslo 14281/10, 14281/11, 14281/12, 14281/13 a 14281/17) v katastrálnom území P., zapísaných na LV č. 7182 (ďalej len „nehnuteľnosti“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že žalobca svoj právny nárok opieral o zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 64/93/Si, ktorú žalovaní ako podieloví spoluvlastníci označených nehnuteľností mali uzatvoriť so žalobcom 27. septembra 1993. Podľa žalobcu záložné právo, ktoré vzniklo rozhodnutím Katastrálneho úradu v K. ku 10. novembru 1993, zabezpečilo zaplatenie jeho pohľadávky voči spoločnosti F., spol. s r. o., P., titulom zmluvy o úvere č. 57/93/Si z 8. septembra 1993. Žalobca v žalobe obvinil žalovaných, že neprejavili snahu   dobrovoľne   sa   dohodnúť na spoločnom   postupe   po   tom,   čo   sa   jeho   pohľadávka z úverovej zmluvy voči uvedenej spoločnosti stala splatnou a nebola uhradená.

Krajský súd žalobu žalobcu rozsudkom sp. zn. 3 Cb 840/97 z 24. februára 1999 zamietol.

Na   základe   odvolania   žalobcu   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Obo   118/04 z 29. septembra 2004 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že sťažovateľovi ako žalovanému v prvom rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10 000 000 Sk, pričom uspokojenia tejto pohľadávky bol žalobca oprávnený domáhať sa z výťažku podielu predaja nehnuteľností, na ktoré   bolo   zriadené   záložné   právo   zmluvou   č.   64/93/Si   z   27.   septembra   1993   na nehnuteľnosti v katastrálnom území P., na LV č. 7182. Voči žalovanému v druhom rade odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   118/04 z 29. septembra   2004   dovolanie.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodol   o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Následne   voči   sťažovateľovi   bolo   na   návrh   žalobcu   ako   oprávneného   začaté exekučné   konanie.   Okresný   súd   námietky   sťažovateľa proti   exekúcii   a trovám   exekúcie uznesením č. k. 6 Er 239/06-110, EX 44/06 z 19. mája 2006 zamietol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti   pred   nestranným súdom,   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru,   práva   na účinné právne prostriedky nápravy, vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru, práv na rovnosť pred súdom,   na   rovnosť   pred   zákonom   a   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek diskriminácie,   vyplývajúcich   z čl.   14   ods.   1   a čl.   26   paktu.   Podľa   sťažovateľa   výklad citovaných článkov dohovoru v predmetnom rozsudku je v rozpore aj s čl. 17 dohovoru a výklad ustanovení paktu v rozsudku je v rozpore aj s čl. 5 ods. 1 paktu.

Svoje   tvrdenia   sťažovateľ   zakladá   na   nasledovných   právnych   a vecných skutočnostiach.

Predmetom dovolacieho konania bolo žalobcom uplatnené právo na zaplatenie dlhu 10 000 000   Sk   z výťažku   predaja   nehnuteľností,   na   ktoré   bolo   zriadené   záložné   právo záložnou zmluvou č. 64/93/Si z 27. septembra 1993.

Sťažovateľ   ako   žalovaný   v prvom   rade   rovnako   ako   žalovaný   v druhom   rade v priebehu celého konania popierali platnosť predmetnej záložnej zmluvy tým, že založené nehnuteľnosti sú v spoluvlastníctve žalovaných, pričom zmluvu podpísal len jeden z nich, a to   sťažovateľ.   Preto   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   najvyšší   súd   v rozhodnutí   sp.   zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006, sťažovateľ nesúhlasí a jeho právny názor pokladá za nesprávny.   Poukazuje   na   to,   že   dovolací   súd   „dovolanie   sťažovateľa   spravodlivo neprejednal   a nezaoberal   sa   námietkami,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojom   dovolaní   uviedol a riadne odôvodnil“.

Sťažovateľ   v podanom   dovolaní   predovšetkým   namietal, že   skutkové   zistenie,   že medzi   žalobcom,   žalovaným   v prvom   rade   a žalovaným   v druhom   rade   bola   uzavretá záložná   zmluva,   nemá   žiadnu   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   keď   odvolací   súd neprihliadol na obsah jeho písomných vyjadrení z 18. mája 1999 a z 10. mája 2001. Za protiústavné a protiprávne sťažovateľ považuje aj uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi 10 000 000 Sk, pričom táto povinnosť podľa neho mu nevyplýva ani zo záložnej zmluvy, ani zo zákona.

Porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   pred   nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj diskrimináciu pri užívaní uvedeného práva, ktorá je v rozpore s čl. 14 dohovoru, sťažovateľ rovnako namieta aj voči rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004.

Podľa   sťažovateľa   odvolací   súd   neprerokoval   jeho   záležitosť   spravodlivo a nestranne, pretože vôbec neprihliadol na to, čo uviedol súdu na svoju obranu. Podstatou jeho argumentácie v písomných vyjadreniach z 18. mája 1999 a z 10. mája 2001 bolo, že on sa záložnou zmluvou nezaviazal, že bude banke dlžníkom a že banka preto nemá právo od neho žiadať zaplatenie finančných prostriedkov. Nadobudnutie platnosti zmluvy o záložnom práve č. 64/93/Si na nehnuteľnosti patriace do podielového spoluvlastníctva so žalovaným v druhom rade sťažovateľ podmienil jej podpisom oboma zmluvnými stranami a mal pritom na   mysli,   že   ak   zmluvu   nepodpíše   aj   žalovaný   v druhom   rade,   zmluva   platnosť nenadobudne. Uvedené skutočnosti a námietky však odvolací súd neposúdil a nevyhodnotil.

Sťažovateľ namieta, že uloženie povinnosti, „aby zaplatil žalobcovi 10,000,000.- Sk nevyplýva ani z predmetnej záložnej zmluvy ani zo žiadneho ustanovenia zákona o záložnom práve. Podľa bodu 8. predmetnej záložnej zmluvy, v prípade, ak nebude pohľadávka banky z úverovej zmluvy plne alebo z časti uspokojená, môže sa banka uspokojiť podľa § 151f Občianskeho   zákonníka   alebo   podľa   §   299   ods.   2   Obchodného   zákonníka   predajom založených nehnuteľností vo verejnej dražbe alebo priamym predajom inému záujemcovi. Nárok banky podľa predmetnej záložnej zmluvy nie je v žiadnom prípade nárokom na to, aby   bol   sťažovateľ   povinný   zaplatiť   banke   10,000,000.-   Sk.   Podľa   obsahu   predmetnej zmluvy, banka sa môže domáhať svojho uspokojenia zo zálohu, ale rozhodne nie domáhať sa svojho uspokojenia od sťažovateľa tým, aby on jej bol povinný zaplatiť uvedenú sumu. Je diskrimináciou sťažovateľa pred zákonom a jeho šikanovaním, keď sťažovateľ bol odsúdený k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 10,000,000.- Sk len preto, že dal do zálohy svoj majetok. Pre uloženie mu povinnosti zaplatiť túto sumu bola proti sťažovateľovi začatá exekúcia   Ex   44/2006   a sťažovateľ   bol   v oznámení   o začatí   exekúcie   Ex   44/2006-18 zo 17. 2. 2006   dokonca   vyzývaný,   aby   dobrovoľne   uhradil   na   účet   exekútora   sumu 10,000,000.- Sk do 14 dní, lebo v opačnom prípade mu hrozí úhrada trov exekúcie, ktoré boli exekútorom vyčíslené vo výške 1,000,000.- Sk.

Proti sťažovateľovi rozhodne nie je potrebné vykonávať exekúciu. Ak sa sťažovateľ zmluvou dohodol, že žalobca sa môže uspokojiť predajom založených nehnuteľností, nech sa teda žalobca uspokojí predajom založených nehnuteľností, ak je podľa súdu predmetná dohoda platná. Ukladať sťažovateľovi povinnosť, aby on niekomu zaplatil 10,000,000.- Sk a dokonca aby poukázal túto sumu na účet exekútora, je jeho šikanovaním a majetkovou diskrimináciou   pred   zákonom.   Zo   žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,   aby záložca nehnuteľností   si   musel   zaobstarať   sumu,   ktorá   odpovedá   hodnote   záložného   práva k založenej   veci   a zaplatiť   ju   záložnému   veriteľovi.   Zo   žiadneho   ustanovenia   zákona nevyplýva, aby záložca musel nejako získať sumu odpovedajúcu hodnote záložného práva a aby musel túto sumu poukázať záložnému veriteľovi, či prípadne exekútorovi, ak sa tak zmluvne nedohodne“.

V uložení povinnosti odvolacím súdom zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) 10 000 000 Sk napriek tomu, že žiadna taká povinnosť pre neho nevyplýva ani z predmetnej záložnej zmluvy, ani zo zákona, vidí sťažovateľ aj porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ uviedol tieto argumenty aj v námietkach, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006. Podľa sťažovateľa je voči nemu vedené exekučné konanie protiprávne, odporuje ústave a medzinárodným záväzkom, ktorými je Slovenská republika viazaná. Tým, že okresný súd neprejednal jeho námietky proti   exekúcii   a proti   trovám   exekúcie   spravodlivo   a nestranne,   nezaoberal   sa   jeho argumentmi a nakoniec námietky sťažovateľa ako povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie ako nedôvodné zamietol, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   pred nestranným   súdom,   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práv na rovnosť pred súdom, na rovnosť pred zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie, zaručených v čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 17 dohovoru, s čl. 5 ods. 1 paktu a s čl. 1 ods. 2 ústavy, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006,

- deklaroval   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   pred nestranným   súdom   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na   pokojné   užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práva na rovnosť pred súdom, na rovnosť   pred   zákonom   a na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie, zaručeného v čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu, v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, s čl. 14 a čl. 17 dohovoru a s čl. 5 ods. 1 paktu, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004,

- deklaroval   porušenie   jeho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   pred nestranným súdom, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinnosť právnych prostriedkov nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy, uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006,

- zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 v časti o zamietnutí dovolania sťažovateľa, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29.   septembra   2004   v   časti,   v ktorej   zmenil   prvostupňový   rozsudok,   a vec   vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,

- zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006 v časti o zamietnutí námietok sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia vo vyčíslenej sume, ktorú je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu...

Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonmi rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, s čl. 14 a čl. 17 dohovoru a s čl. 5 ods. 1 paktu rozsudkom najvyššieho súdu (odvolacieho súdu) sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo 118/04   z 29.   septembra   2004   v   časti, v ktorej   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného   práva   na ústavnom   súde   v prípade,   ak mu   túto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp.   zn.   2   Obo   118/04   z   29.   septembra   2004   zmenil   rozsudok   krajského   súdu   voči sťažovateľovi   ako   žalovanému   v prvom   rade   tak,   že   ho   zaviazal   zaplatiť   žalobcovi 10 000 000 Sk, pričom uspokojenia tejto pohľadávky bol žalobca oprávnený domáhať sa z výťažku podielu predaja nehnuteľností, na ktoré bolo zriadené záložné právo zmluvou č. 64/93/Si z 27. septembra 1993 na nehnuteľnosti v kat. území P., na LV č. 7182.

Podaným   dovolaním   sa   sťažovateľ   domáhal   zrušenia   predmetného   rozsudku odvolacieho súdu v označenej časti a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Ako   už   bolo   uvedené,   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   po   preskúmaní   v merite   veci   zamietol   ako   nedôvodné.   Z uvedeného vyplýva,   že   námietka   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   v podobe   dovolania   proti rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   bola   predmetom   rozhodovania dovolacieho   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 24. marca 2006.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004, a to preto,   lebo preskúmanie tohto rozhodnutia na základe   podaného   dovolania   patrilo   do   právomoci   dovolacieho   súdu.   V súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   je   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd podstatné a určujúce   len preskúmanie rozsudku   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 17 dohovoru, s čl. 5 ods. 1 paktu a s čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006

Sťažovateľ v prvom rade namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho jednotlivých aspektov zakotvených aj v čl. 14 ods. 1 (princíp   rovnosti   pred   súdom)   a čl. 26   paktu   (princíp   zákazu diskriminácie)   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), teda právo na spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   kompetencií   všeobecných   súdov a ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozhodovanie   v občianskoprávnych   veciach   patrí   do právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto neprináleží rozhodovať o právach uplatňovaných prostredníctvom žalôb v občianskoprávnych sporoch, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov ohľadne sporných práv a povinností účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.

Ústavný   súd   je   však   oprávnený   posúdiť,   či   spôsob   aplikácie   práva   všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 159/06).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nesprávnym   vyhodnotením   dôkazov   a právnymi   názormi najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   uvedenými   v jeho   rozsudku   sp.   zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd výrok svojho rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 v časti, v ktorej zamietol dovolanie sťažovateľa proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004, založil na týchto dôvodoch: „Podľa ustanovenia § 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení záložné právo slúži na zabezpečenie   pohľadávky   a jej   príslušenstva   tým,   že   v prípade   ich   riadneho   a včasného nesplnenia, je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci, záložné právo sa vzťahuje na záloh, jeho príslušenstvo a prírastky, ale z plodov len tie, ktoré nie sú oddelené.

Citované ustanovenie umožňuje veriteľovi v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas, uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu.

Predmetom dovolacieho konania je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie dlhu 10 000 000   Sk   z výťažku   z predaja   nehnuteľností,   na   ktoré bolo   zriadené   záložné právo záložnou zmluvou z 27. septembra 1993, č. k. 64/93/Si.

Žalovaní 1/ a 2/ v priebehu celého konania popierali platnosť predmetnej záložnej zmluvy   tým,   že založené   nehnuteľnosti   sú   v spoluvlastníctve   žalovaných,   pričom   zmluvu podpísal   len   jeden   z nich,   a to   žalovaný   1/.   Určenie   neplatnosti   záložnej   zmluvy z 27. septembra 1993, č. k. 64/93/Si, bolo predmetom sporu vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Cb 296/00, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vo svojom rozhodnutí určil neplatnosť predmetnej záložnej   zmluvy   v časti,   ktorá   sa   týka   vlastníckeho   práva   založenej   nehnuteľnosti RNDr. I. Z. v pomere jednej polovice k nehnuteľnosti zapísanej v záložnej zmluve a doplnku ku záložnej   zmluve.   V napadnutom   rozhodnutí   odvolací   súd   v časti,   ktorou   rozhodoval o povinnosti žalovaného RNDr. I. Z. (v tomto konaní žalovaného 2/), len poukázal na vyššie uvedené rozhodnutie, závery ktoré si v celom rozsahu osvojil.

Vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobe vyhovel. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, že záložná zmluva, týkajúca sa vlastníckeho práva založenej nehnuteľnosti žalovaného 1/, je platná. Námietke žalovaného 1/, vyslovenej v dovolaní, že predmetná zmluva nebola uzavretá v súlade so zákonom, nebolo možné vyhovieť, lebo na zriadenie záložného práva k spoluvlastníckemu podielu na veci netreba súhlas ďalšieho spoluvlastníka,   nakoľko   nejde   o prípad   hospodárenia   so   spoločnou   vecou   v zmysle ust. § 139 ods. 2 Obč. zákonníka.

Platná je aj dohoda uzavretá medzi záložným veriteľom - žalobcom a žalovaným 1/ v bode 8. zmluvy, že sa záložný veriteľ v prípade, ak nebude jeho pohľadávka z úverovej zmluvy celkom alebo sčasti uspokojená, uspokojí si ju predajom založených nehnuteľností. Na   základe   uvedených   dôvodov   dovolací   súd   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 1/ je správne, a preto dovolanie podľa § 243b ods. 1 zamietol.“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca   2006   (s   prihliadnutím   na   obsah   rozsudku   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k názoru, že zo záverov najvyššieho súdu, týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušným ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vysporiadania vzťahov zo záložného práva. Obsah predložených vecí týkajúcich sa listinných dôkazov v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované najvyšším súdom.

Je nesporné, že zmyslom žaloby podanej proti sťažovateľovi v predmetnom súdnom konaní   bolo   získanie   rozhodnutia,   ktoré   by   bolo   titulom   umožňujúcim   žalobcovi   ako veriteľovi   viesť   výkon   rozhodnutia   predajom   nehnuteľností   patriacich   sťažovateľovi (v podielovom spoluvlastníctve), ku ktorým bolo v prospech žalobcu zriadené záložné právo na zabezpečenie pohľadávky vo výške 10 000 000 Sk proti dlžníkovi, pôvodne spoločnosti F., spol. s r. o., titulom zmluvy o úvere.

Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia z veci založenej (§ 151a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záložné právo plní v prvom rade funkciu   zabezpečovaciu.   Táto   funkcia   má   viesť   dlžníka   k tomu,   aby   pohľadávku dobrovoľne splnil a veriteľovi má poskytovať istotu, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu, ak   nebude   jeho   pohľadávka   včas   a riadne   splnená.   Ak   zročná   pohľadávka   nie   je   včas a riadne splnená (§ 151f Občianskeho zákonníka), nastupuje druhá funkcia záložného práva, a to funkcia uhradzovacia. Záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa zo zálohu bez toho, aby sa musel spoliehať, že úhradu svojej pohľadávky vymôže z ostatného majetku dlžníka.

Záložné právo rovnako ako ručenie svojou povahou predstavuje záruku za dlh a je v ňom obsiahnutá aj povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa. Na rozdiel od ručenia, pri ktorom je pohľadávka veriteľa zabezpečená celým majetkom ručiteľa, pri záložnom práve ide len o „ručenie“ zálohom, ostatný majetok záložcu nemôže byť použitý k uspokojeniu veriteľa.

Uvedené   právne   východiská   týkajúce   sa   právneho   inštitútu   záložného práva   boli základom pre rozhodovanie aj dovolacieho súdu, pričom pri posudzovaní výkonu záložného práva   musel   tento   súd   nevyhnutne vychádzať z právnej   úpravy   platnej   v čase   uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa náležitým spôsobom vyrovnal s otázkou platnosti záložnej zmluvy z 27. septembra 1993, keď konštatoval, že táto otázka bola predmetom iného konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 296/00 s tým, že bola určená neplatnosť predmetnej záložnej zmluvy v časti, ktorá sa týkala vlastníckeho práva založenej nehnuteľnosti žalovaného v druhom rade   v pomere   jednej   polovice   k nehnuteľnosti   zapísanej   v záložnej   zmluve   a dodatku k záložnej   zmluve   a tento   právny   záver   si   dovolací   súd   v celom   rozsahu   osvojil.   Pri preskúmaní   záložnej   zmluvy   týkajúcej   sa   vlastníckeho   práva   založenej   nehnuteľnosti sťažovateľa sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom odvolacieho najvyššieho súdu, že v tejto časti je platná.

V danej   veci   preto   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (dovolacieho   súdu),   z právnych   východísk   a záverov, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu   tvrdení   o porušení   práv   podľa   čl.   14   ods.   1   a čl.   26   paktu   v spojení   s čl.   17 dohovoru, s čl. 5 ods. 1 paktu a s čl. 1 ods. 2 ústavy.

3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   aj   označené   porušenie   práva sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinnosť právnych prostriedkov nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy, uznesením okresného súdu č. k. 6 Er 239/06-110, Ex 44/06 z 19. mája 2006 v časti o zamietnutí námietok proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Na   základe   návrhu   žalobcu   ako   oprávneného   a poverenia   okresného   súdu z 25. januára 2006 sp. zn. 6 Er 239/06 súdna exekútorka Mgr. M. Z., Exekútorský úrad M., začala exekučné konanie voči sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie 10 000 000 Sk s príslušenstvom   s tým,   že   exekúcia   sa   vykoná   predajom   spoluvlastníckeho   podielu 1/2 nehnuteľností   povinného   vedených   na   LV   č.   7182   v katastrálnom   území   P.   Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podal sťažovateľ námietky a taktiež podal námietky proti trovám exekúcie, ktoré okresný súd uvedeným rozhodnutím zamietol. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu nie je prípustné odvolanie.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti námietok povinného v exekučnom konaní je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti v tejto časti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa   s právnym   názorom   okresného   súdu   vysloveným   v napadnutom uznesení sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006 okrem iného vyplýva, že „Dňa 8. 3. 2006 podal povinný námietky proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., v ktorých uvádza, že rozhodnutie 2 Obo 118/04 z 29. 9. 2004 (exekučný titul) vychádza zo skutkových zistení, ktoré nemajú v podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Súdy   neprejednali   vec   obrany povinného   spravodlivo,   neprihliadli   starostlivo   na   všetko,   čo   vyšlo   z konania   najavo a vôbec neprihliadli na to, čo uviedol povinný. Táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Voči rozhodnutiu Obo 118/04 z 29. 9. 2004 bolo povinným podané dovolanie   z 26. 11.   2004.   Ďalej   povinný   vo   svojich   námietkach   uvádza,   že   vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o jeho opodstatnenom dovolaní proti exekučnému titulu by malo za následok zmarenie možnosti účinnej právnej ochrany, ktorú mu garantuje Ústava SR a medzinárodné záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná...“.

V danom prípade okresný súd dospel k záveru, že podanie dovolania nie je dôvodom na   vyhovenie   námietkam   povinného   proti   exekúcii   a jej   následné   zastavenie,   preto   ich zamietol.

Z odôvodnenia predmetného uznesenia okresného súdu ďalej vyplýva, že „V zmysle ustanovenia   §   196   a nasl.   Exekučného   poriadku   patrí   exekútorovi   za   výkon   exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor v upovedomení o začatí exekúcie.

V zmysle § 5 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov odmena súdneho exekútora je 20 % zo základu na jej určenie, najmenej však 500 Sk a najviac 1 000 000 Sk. Základ pre určenie v tejto exekúcii predstavuje suma, ktorá má byť exekúciou vymožená, čiže suma 10 000 000,- Sk. Teda exekútorka má nárok na odmenu vo výške 1 000 000,- Sk.

V zmysle §   5 ods.   3 a   § 22   citovanej   vyhlášky súdnemu exekútorovi   patrí   popri odmene   aj   náhrada   hotových   výdavkov   účelne   vynaložených   v súvislosti   s vykonávaním exekučnej činnosti a podľa § 23 cit. vyhlášky aj náhrada za stratu času. Tie exekútorka vyčíslila predbežne na sumu 50 000,- Sk.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor v upovedomení o začatí exekúcie. Pričom sa jedná len o predbežné trovy exekúcie, kedy sa nedá presne uviesť, akú výšku dosiahnu pri ukončení výkonu exekúcie.

Z uvedených dôvodov súd námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   okresného   súdu   v daných   veciach   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, okresný súd voči zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   námietky   sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené a námietky sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamietnuť. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol postup,   akým   dospel   k záverom   o zamietnutí   námietky   sťažovateľa   proti   exekúcii, a námietky   sťažovateľa   o trovách   exekúcie.   Jeho   uznesenie   obsahuje   výklad   právnych noriem Exekučného poriadku a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   okresným   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu (dovolacieho súdu) sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006 a uznesením okresného súdu sp. zn. 6 Er 239/06, Ex 44/06 z 19. mája 2006

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č.   131,   ods.   52).   V okolnostiach   prípadu   však   ústavný   súd   k takému   záveru   ani   pri rozhodnutí najvyššieho súdu, ani pri rozhodnutí okresného súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím súdom) a tiež okresným súdom úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy   pre   účely   čl.   13   dohovoru   nezávisí   na   istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech sťažovateľa (napr.   Vilvarajah a ďalší proti   Spojenému kráľovstvu   - 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu - 1989). Preto napadnutý rozsudok dovolacieho súdu a uznesenie okresného   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti   s možným porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   a okresného   súdu   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu (trovy konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007