znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ch.   T.,   t. č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Levice   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 T 116/03   v spojení   s postupom   Krajského   súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 17/05 a postupom Krajského súdu v Nitre pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Levice vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tp 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ch. T. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2005 doručená sťažnosť Ch. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   a slobôd   podľa   čl. 17   ods. 1,   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3,   čl. 48   ods. 2 a čl. 50   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom na Okresnom   súde   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   3 T 116/03   v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 17/05, ako aj postupom krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tp 2/03.

Sťažovateľ uviedol, že čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy porušil okresný súd tým, že v označenom konaní «... nekonal v súlade s ústavnými ustanoveniami. Nebola dodržaná právna úvaha, že všetci účastníci sú si v konaní pred súdom rovní, a že sa možno domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Bol som odsúdený za trestné činy, ktorých som   sa   ani   nedopustil.   V bodoch   č. 1   a 2   rozsudku   sp. zn.   3 T 116/03   som   bol   uznaný vinným   za   jedinú   výpoveď   spoluobvineného,   a to   napriek   tomu,   že   neboli   proti   mne produkované ani presvedčivé dôkazy. V rozsudku sa ani nezmienili o tom, že expertíza v B. hodnotila   biologické   stopy   negatívne,   a že   poškodení   neboli   schopní   rozoznať   počet a identitu páchateľov. Aj „usvedčujúca“ výpoveď spoluobžalovaného je sporná, nakoľko v priebehu konania viackrát čiastočne zmenil svoju výpoveď, a na hlavnom pojednávaní dňa 12. 07. 2004   uviedol,   že   sme   nemali   vedomosť   o tom,   že   bude   použitá   zbraň   pri trestnom čine. Navyše „usvedčujúci“ spoluobvinený ml. I. S. napísal list na OS LV, kde uvádza, že zbraň použil on, a že medzi nami nebola žiadna dohoda, že vykonáme spoločnú lúpež».

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že výpoveď menovaného svedka bola do značnej miery spochybnená ďalšími svedkami vypočutými na hlavnom pojednávaní, avšak okresný súd nezohľadnil okolnosti, ktoré svedčili v jeho prospech, a zameral sa iba na objasňovanie okolností, ktoré svedčili proti nemu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ten bol podľa sťažovateľa porušený   okresným   súdom   a   v   prípade   rozhodovania   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu vo veci sp. zn. 3 Tp 2/03 aj krajským súdom minimálne v dvoch prípadoch. V súvislosti   s   prvým   prípadom   namietaného   porušenia   označeného   základného   práva upriamuje pozornosť na to, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 116/03 zo 14. júla 2004 mu bol doručený až 22. novembra 2004, a tým mali vzniknúť zbytočné prieťahy v konaní. K druhému prípadu porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa tým, že „... 19. 04. 2003 som podal sťažnosť voči vzatiu mojej osoby do väzby pod č. 3 Tp 2/03 a rozhodnutie som obdržal až dňa 27. 08. 2003 (...). Týmto konaním mi bolo znemožnené, aby som mohol žiadať v primeranom čase o prepustenie z väzby“.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že aj keď dôvody väzby v jeho prípade pominuli 13. apríla 2004, keď požiadal o nahradenie väzby sľubom, súd ho ponechal naďalej vo väzbe. V tomto skutkovom stave vidí sťažovateľ porušenie čl. 17 ods. 1 ústavy.

Za porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy považuje sťažovateľ to, že predvolanie na verejné zasadnutie o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, ktoré sa uskutočnilo na krajskom súde 30. marca 2005, mu bolo doručené až 23. marca 2005, a keďže od 25. marca 2005 do 28. marca 2005 boli veľkonočné sviatky, nemal dostatočný čas na prípravu obhajoby, t. j. aspoň 5 pracovných dní. Uvedenú skutočnosť dáva sťažovateľ do súvislosti aj s tým, že jeho   obhajkyňa   sa   na   verejnom   zasadnutí   nezúčastnila   a   na   základe   splnomocnenia z 29. marca 2005   ju   zastupoval   substitút,   ktorý   vzhľadom   na   rozsiahlosť   spisového materiálu (1 200 strán) nemal dostatočný čas na jeho riadne preštudovanie.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom by vyslovil porušenie uvedených   základných   práv   postupmi   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   označených konaniach, a zároveň požiadal, aby mu ústavný súd vzhľadom na to, že sa v súčasnosti nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, ustanovil v konaní o jeho sťažnosti právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   k   porušeniu   označených   základných   práv a slobôd došlo v okolnostiach jeho trestnej veci predovšetkým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 116/03 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 17/05. Z oznámenia okresného súdu vyplýva, že jeho rozsudok vo   veci   sp. zn.   3 T 116/03   zo   14. júla 2004   nadobudol   právoplatnosť   30. marca 2005 po tom, ako krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 17/05 zamietol odvolanie sťažovateľa proti uvedenému prvostupňovému rozsudku. Zamietajúce uznesenie krajského súdu sťažovateľ prevzal 27. mája 2005.

K porušeniu   základného práva sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   malo dôjsť aj postupom krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   3 Tp 2/03   podanej   sťažovateľom   19. apríla 2003,   pričom samotný   sťažovateľ   uvádza,   že   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa   v tejto   veci   mu   bolo doručené 27. augusta 2003.

Podľa   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný   súd   v   rozhodnutí   sp. zn.   I. ÚS 22/02   uviedol:   „Sťažnosť   podľa   čl. 127 Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Porušenie   základných   práv   a   slobôd   označenými   postupmi   okresného   súdu a krajského súdu sťažovateľ namietal v sťažnosti z 18. decembra 2005 doručenej ústavnému súdu   23. decembra 2005,   teda   bez   akýchkoľvek   pochybností   po   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je   časovo   obmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a s prihliadnutím na dátum   doručenia   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   1 To 17/05   z   30. marca 2005 sťažovateľovi a v druhom namietanom prípade rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu vo veci vedenej pod   sp.   zn. 3 Tp 2/03,   ako aj so   zreteľom   na deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému súdu ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané,   že   k   jej   podaniu   došlo   po   uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže   zmeškanie lehoty   na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno odpustiť,   ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a oneskorenosť sťažnosti nie je možné odstrániť,   považoval   už   ústavný   súd   rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti za bezpredmetné, a preto sa ňou nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2006