znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Jozefa Vaška, bytom P., ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 22/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Jozefa   Vaška o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2004 doručená sťažnosť Jozefa Vaška (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/98.

Sťažovateľ   súčasne   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   o   jeho sťažnosti   pred   ústavným   súdom   poukazujúc   na   svoju   insolventnosť   s   odvolaním   sa na doklady   preukazujúce   jeho   nepriaznivú   sociálnu   situáciu,   ktoré   k   sťažnosti   pripojil. Zároveň   predložil   aj   potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch, z ktorého   okrem   iného   vyplýva,   že   je   v   súčasnosti   nezamestnaný,   má   vyživovaciu povinnosť k dvom   nezaopatreným deťom   a výška   priemerného mesačného príjmu   jeho manželky je 11 696 Sk.

Ústavný   súd   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   rozhodol uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 7/05   z   12. januára 2005   tak,   že   tejto   žiadosti   sťažovateľa nevyhovel najmä z toho dôvodu, že zistil, že sťažovateľ je v napadnutom konaní pred všeobecným súdom zastúpený advokátkou, čo podľa názoru ústavného súdu spochybnilo hodnovernosť   jeho   tvrdení,   že   by   ustanovenie   právneho   zástupcu   bolo   nevyhnutné z hľadiska   zabezpečenia   náležitej   ochrany   jeho   základných   práv   a   slobôd,   t. j.   že   by ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   odôvodňovali   pomery sťažovateľa.

Ústavný súd zároveň poukázal aj na zákonný mechanizmus, ktorý má sťažovateľ k dispozícii   podľa   zákona   č.   586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) a podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ide   o   právo   na   poskytnutie   právnej   pomoci advokátom (§ 20 ods. 3 zákona o advokácii), eventuálne možnosť požiadať o poskytnutie právnej pomoci aj za zníženú odmenu alebo bezplatne v prípade, že je občan v hmotnej núdzi   (§ 24   ods. 3   zákona   o   advokácii   a   § 13   ods. 6   vyhlášky).   Sťažovateľ   pritom nepreukázal ani netvrdil, že by bol využil uvedené možnosti, ktoré mu zákon o advokácii a vyhláška poskytujú.

Ústavný súd označeným uznesením z 12. januára 2005 súčasne vyzval sťažovateľa, aby do 14 dní od doručenia citovaného uznesenia predložil splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom s upozornením, že ak túto povinnosť nesplní, môže ústavný súd jeho sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na výzvu obsiahnutú v označenom uznesení ústavného súdu sťažovateľ odpovedal listom z 30. januára 2005, v ktorom vyjadril názor, že neustanovenie právneho zástupcu „... je v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a pravidlami Európskej únie“.

Sťažovateľ   sa   odvolal   aj   na   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach a záväzkoch. Poukázal aj na čl. 14 dohovoru, podľa ktorého užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode (...).

Ďalej sťažovateľ upriamil pozornosť aj na skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom, v ktorom je zastúpený advokátkou, začalo ešte v roku 1998 a advokátka urobila posledný úkon v roku 2001, keď bol v inej finančnej a majetkovej situácii. Vzhľadom na to naznačil, že bude nútený obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, ne prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle § 20 ods. 2 citovaného zákona sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   uzneseniu   ústavného   súdu   sp. zn. IV. ÚS 7/05 z 12. januára 2005 o neustanovení právneho zástupcu, v ktorom bol vyzvaný na zaslanie   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom, v požadovanej lehote tento nedostatok svojej sťažnosti neodstránil, hoci bol na možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upozornený.

K   sťažovateľovej   argumentácii   obsiahnutej   v jeho   podaní   z 30. januára 2005, v ktorom sa odvolával na porušenie označených článkov dohovoru, považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že konanie pred ústavným súdom vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za rozhodovanie o „občianskych právach a záväzkoch“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, a z toho dôvodu je tento článok na daný druh konania pred ústavným súdom neaplikovateľný (I. ÚS 125/03 a judikatúra v ňom citovaná). Uvedené platí aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru.

Keďže   sťažovateľ   v   určenej   lehote   požadované   splnomocnenie   pre   právneho zástupcu na účely konania o sťažnosti pred ústavným súdom nepredložil a neurobil tak ani do   vydania   tohto   uznesenia,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení zákonom všetkých predpísaných náležitostí sťažovateľ sťažnosť v tejto veci opäť predložil ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005