znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 7/02-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 28. januára 2003 v konaní o sťažnosti P. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. A. P, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 2003/02 a postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Nc 9/02, za účasti Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pôvodne pod sp. zn. Nc 2003/02 a od 16. júla 2002 pod sp. zn. 24 NcPo 3/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Nc 9/02   p o r u š e n é   n e b o l o.

Sťažovateľovi   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

Okresný súd Košice I je povinný uhradiť P. M. trovy konania vo výške 10 050 Sk (slovom desaťtisícpäťdesiat slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. A. P., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   z 23. augusta 2002 sp. zn. IV. ÚS 7/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. A. P., K., ktorou žiadal, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   o   vydanie   predbežného   opatrenia vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. Nc 2003/02 a na Okresnom súde Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nc 9/02.

Sťažovateľ   sa   súčasne   domáhal,   aby   mu   ústavný   súd   z   dôvodu   porušenia   jeho označených práv priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 225 000 Sk.

Sťažovateľ   napokon   požadoval,   aby   ústavný   súd   uložil   Okresnému   súdu Košice I a Okresnému súdu Košice II, aby mu uhradili jeho trovy konania.

V rámci prípravy pojednávania vyzval ústavný súd 30. augusta 2002 Okresný súd Košice I a Okresný súd Košice II, aby sa písomne vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti.

Okresný súd Košice I nezaujal k sťažnosti žiadne stanovisko.

Predseda   Okresného   súdu   Košice   II   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 20. septembra 2002 uviedol: „Predmetný návrh bol sťažovateľom podaný na Okresnom súde Košice   I   dňa   27.   11.   2001,   odkiaľ   bol   tunajšiemu   súdu   postúpený   dňa   18.   2.   2002 a evidovaný pod sp. zn. 1 Nc 9/02.

Dňa 27. 2. 2002 konajúca sudkyňa vyslovila nesúhlas s postúpením Okresným súdom Košice I a z toho dôvodu bol spis dňa 6. 3. 2002 doručený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý predmetný spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 26. 6. 2002. Rozhodol pritom, že na konanie vo veci sp. zn. 1 Nc 9/02 Okresného súdu Košice II je miestne príslušný Okresný súd Košice I.

Na   základe   uvedeného   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Košiciach   dala   konajúca sudkyňa dňa 12. 7. 2002 pokyn na doručenie predmetného spisu Okresnému súdu Košice I, ktorému bol tento spis doručený 16. 7. 2002.

Na Okresnom súde Košice I je spis vedený pod sp. zn. 24 NcPo 3/02.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som tohto názoru, že tunajším súdom neboli v danom   konaní   spôsobené   prieťahy,   a to   s ohľadom   na   časové   obdobia,   ktoré   uplynuli od doručenia spisu, resp. rozhodnutia Krajského súdu Košice, po vykonanie úkonu vo veci i s poukazom na skutočnosť, že v súdnom oddelení JUDr. G. Š., ktorej bola na tomto súde vec pridelená, je 526 nevybavených vecí.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti, len na základe obsahu sťažnosti a súdnych spisov.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   písomností,   ako   aj   z obsahu   na   vec   sa vzťahujúcich súdnych spisov [ide o spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 NcPo 3/02 (od 16. júla 2002), predtým sp. zn. Nc 2003/02, resp. spis Okresného súdu Košice II sp. zn. 1 Nc 9/02] ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 27. novembra 2001 Okresnému súdu Košice I návrh na vydanie predbežného opatrenia ku konaniu vedenému na tomto súde pod sp. zn. 18 C 1571/00 s tým, že   v tomto   návrhu   bol   ako   účastník   na   strane   navrhovateľa   uvedený   B.   p.   m.   K.,   K., a sťažovateľ ako účastník na strane odporcu.

V úradnom   zázname   spísanom   25.   januára   2002   na   Okresnom   súde   Košice   Iza   prítomnosti   predsedníčky   senátu   a zapisovateľky   sťažovateľ   uviedol: „Podal   som na tunajšom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia dňa 27. 11. 2001, pričom som neoznačil proti komu toto predbežné opatrenie smeruje, ale keď som sa domáhal vydania predbežného opatrenia v petite návrhu proti firme K. I., s. r. o. Po poučení zo strany súdu opravujem svoje podanie tak, že môj návrh na vydanie predbežného opatrenia smeruje proti K. I., s. r. o., so sídlom v K. Z toho dôvodu žiadam, aby súd opravil v podanom návrhu na   predbežné   opatrenie   označenie   účastníkov   tohto   predbežného   opatrenia   tak,   že navrhovateľom som ja a odporcom K. I., s. r. o.“

Dňa   31.   januára   2002 dala predsedníčka   senátu   Okresného   súdu   Košice   I občianskoprávnej   kancelárii   súdu   tento   pokyn: „Prípisom   postúp   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   Okresnému   súdu   Košice   II   z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti tunajšieho súdu s poukazom na § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. (nehnuteľnosť sa nachádza v obvode Okresného súdu Košice II).“

Nadväzne na to bola uvedená vec 4. februára 2002 postúpená prípisom Okresnému súdu Košice II s odvolaním sa na § 105 ods. 2 a § 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Pretože   Okresný   súd   Košice   II   s postúpením   veci   nesúhlasil,   predsedníčka   jeho senátu   ju   27.   februára   2002   v   zmysle   §   105   ods.   3   OSP   predložila   Krajskému   súdu v Košiciach na rozhodnutie o miestnej príslušnosti poukazujúc na to, že sídlo odporcu je v obvode   Okresného   súdu   Košice   I.   Krajskému   súdu   v Košiciach   bola   vec   doručená 6. marca 2002.

Dňa 25. apríla 2002 vyžiadal Krajský súd v Košiciach výpis z obchodného registra K. I., spoločnosti s ručením obmedzeným, podľa ktorého má táto spoločnosť sídlo na K. v K..

Uznesením sp. zn. 15 Nc 19/02 z 30. apríla 2002 rozhodol Krajský súd v Košiciach, že na konanie vo veci sp. zn. 1 Nc 19/02 Okresného súdu Košice II je miestne príslušný Okresný   súd   Košice   I.   Toto   uznesenie   bolo   doručené   Okresnému   súdu   Košice   II 26. júna 2002.

Dňa 15. júla 2002 postúpil Okresný súd Košice II s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach spis Okresnému súdu Košice I.

Dňa   16.   júla   2002   bol   Okresným   súdom   Košice   I   prijatý   návrh   v právnej   veci navrhovateľa   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa)   proti   K.   I.,   spoločnosti s ručením obmedzeným, K. na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 19. júla 2002 bola vec predložená podpredsedovi Okresného súdu Košice I na preradenie do senátu JUDr. M. Ž.

Dňa 25. júla 2002 zaslal Okresný súd Košice I sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku 500 Sk, ktorý sťažovateľ uhradil 1. augusta 2002.

Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 24 NcPo 3/02 z 3. septembra 2002 návrh sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2002.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej: „Rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenia v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ (I. ÚS 46/00). Preto ak by súd odmietol rozhodnúť o návrhu na predbežné opatrenie alebo   ak   by   o ňom   rozhodol   v čase,   ktorý   nemožno   považovať   za   vybavenie   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), došlo by k zmareniu nielen účelu a zmyslu tohto   procesného   prostriedku,   ale   mohlo   by   sa   to   kvalifikovať   aj   ako   odmietnutie spravodlivosti.

Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie. Aj v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v Občianskom súdnom poriadku, ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv   bola   rýchla   a účinná,   a aby   sa   skutočnosti,   ktoré   sú   medzi   účastníkmi   sporné, spoľahlivo   zistili.   Účastníci   sú   povinní   predložiť   dôkazy   o svojich   tvrdeniach.   Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil. Použitie týchto zásad je však primerané a limitom   je dosiahnutie   účelu   predbežného   opatrenia.   Tieto   zásady   sa   preto neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.

Vzhľadom   na   to   aj   pri   zisťovaní,   či   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia sa všeobecné súdy dopustili zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd posudzoval vec podľa konkrétnych okolností prípadu z aspektu tých kritérií, na ktorých sa ustálila jeho doterajšia judikatúra (II. ÚS 813/00). Sú nimi právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup samotného súdu. Toto hodnotenie však nemôže byť mechanické, ale musí sa prihliadnuť aj na to, čo je pre účastníkov konania „v stávke“ (napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Süßman   v.   Nemeckoz 2. októbra 1994).

K prvému z uvedených kritérií ústavný súd uvádza, že samotný Občiansky súdny poriadok potvrdzuje právnu a skutkovú jednoduchosť rozhodovania o predbežnom opatrení tým, že k základným predpokladom na jeho nariadenie zaraďuje iba osvedčenie nároku, ktorý   má   byť   chránený   dočasnou   úpravou   pomerov   účastníkov   konania   alebo   má   byť chránený   pred   obavou   z   marenia   výkonu   súdneho   rozhodnutia.   Pred   nariadením predbežného opatrenia alebo zamietnutím návrhu na jeho nariadenie súd takisto nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh.

V danom   prípade   postačovalo   všeobecnému   súdu   pri   rozhodovaní   o návrhu vychádzať   výlučne   z jeho   obsahu   a pripojených   listín   (procesných   a   hmotnoprávnych skutočností)   a na   základe   ich   spravdepodobnenia   vyvodiť   záver   o tom,   či   je   osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov [zakázať odporcovi pokračovať   v stavebných   prácach   na   objekte   J.   t.   (Š.)   v   K.].   Tento   záver   vyplýva   aj z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 NcPo 3/02 z 3. septembra 2002, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Právnu a skutkovú   nenáročnosť   konaní na vydanie predbežného opatrenia možno napokon vyvodiť aj z toho, že samotný Občiansky súdny poriadok ustanovuje pomerne krátku zákonnú lehotu, do ktorej je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť [bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie (§ 75 ods. 2 OSP)], ak sa má dosiahnuť účel a zmysel tohto zabezpečovacieho inštitútu v občianskom súdnom konaní.

Pokiaľ ide o druhé kritérium (správanie účastníka konania), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nesplnil podmienky spojené s riadnym uplatnením práva na súdnu ochranu pri podávaní návrhu na súd, čo bezpochyby ovplyvnilo dĺžku súdneho konania v období od   27.   novembra   2001   do   25.   januára   2002.   Plynutie   zákonnej   lehoty   na   nariadenie predbežného   opatrenia   pre   príslušný   súd   sa   totiž   nespája   s akýmkoľvek   návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, ale len s takým, ktorý spĺňa obsahové aj formálne náležitosti   vyžadované   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku. Ústavný súd v súvislosti s tým vyslovil, že „dobu, v ktorej všeobecný súd nekoná, pretože navrhovateľ   neplní   podmienky   späté   s riadnym   uplatňovaním   práva   na   súdnu   ochranu, nemožno   pri   hodnotení   zbytočných   prieťahov   v konaní   pripísať   na   ťarchu   súdu“ (II. ÚS 39/02).

Sťažovateľ už ku dňu podania návrhu na súd (27. novembra 2001) mal k dispozícii doklady o tom, že m. K. predalo budovu na J. t. (Š.) v K. firme K. I., spoločnosti s ručením obmedzeným,   a   navyše   bolo   jednoduchým   spôsobom   zistiteľné   (nahliadnutím do príslušného obchodného registra), že k uvedenému dňu má táto firma sídlo na K. v K. (od 22. novembra 2001). Ako však už bolo vyššie uvedené, sťažovateľ v pôvodnom návrhu na vydanie predbežného opatrenia nesprávne označil ako účastníka na strane navrhovateľa B. p. m. K., so sídlom na J. n., K., a seba ako účastníka na strane odporcu.

Aj   keď   následne   sťažovateľ   na   základe   poučenia   súdu   opravil   vyššie   uvedeným úradným záznamom z 25. januára 2002 označenie účastníkov, opäť nesprávne uviedol sídlo odporcu na adrese T., K. Až podaním doručeným Okresnému súdu Košice I 12. februára 2002 oznámil sťažovateľ   súdu, že „firma K. I., spol. s r. o., K. (ako právny nástupca BPMK v tejto veci), má v súčasnosti sídlo na K. v K.“.

Podľa   stanoviska   ústavného   súdu   „nesprávne   označenie   žalovaného   v žalobe   je okolnosť,   na   ktorú   ústavný   súd   musí   prihliadnuť   pri   posudzovaní   tvrdenia   o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   pretože   takáto   okolnosť   v zásade   bráni   súdu   konať a rozhodnúť vo   veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (I. ÚS 3/02).

Podiel sťažovateľa na tom, že v konaní došlo k prieťahom možno pripísať aj tomu, že nezaplatil súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia už pri podaní návrhu, ale až po výzve, ktorú mu 25. júla 2002 zaslal Okresný súd Košice I.

Uvedeným postupom preto prispel podľa názoru ústavného súdu k celkovej dĺžke konania aj samotný sťažovateľ a v dôsledku toho Okresný súd Košice I nekonal v období od   27.   novembra   2002   do   4.   februára   2003   so   zbytočnými   prieťahmi,   ak   nerozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia najneskôr do 30 dní od podania návrhu.

Postup Okresného súdu Košice I a zbytočné prieťahy

Použitím tretieho kritéria (postup samotného súdu) ústavný súd zisťoval, či nedošlo k namietaným zbytočným prieťahom v konaní aj postupom označených súdov.

Okresnému súdu Košice I bola vec doručená 27. novembra 2001 a bola na ňom pôvodne vedená pod sp. zn. Nc 2003/02.

Obdobie   od   doručenia   návrhu   Okresnému   súdu   Košice   I   do   postúpenia   veci Okresnému súd Košice II (od 27. novembra 2002 do 4. februára 2003) je už vyhodnotené vyššie v rámci rozboru správania sťažovateľa ako účastníka konania.

Pri posudzovaní následného postupu Okresného súdu Košice I došlo podľa názoru ústavného súdu   z jeho strany k pochybeniu, keď po tom, čo   dospel   k záveru, že nie je miestne príslušný (vychádzajúc pritom zrejme iba z údajov o sídle odporcu oznámených sťažovateľom), postúpil 4. februára 2002 vec Okresnému súdu Košice II [s odvolaním sa na § 105 ods. 2 a § 88 ods. 1 písm. h) OSP].

Súd   v rámci   činnosti   pred   začatím   konania   (v konaní   o návrhu   na   predbežné opatrenie) skúma miestnu príslušnosť rovnako, ako keď koná vo veci samej (§ 105 ods. 1 v spojení s § 75 ods. 2 OSP). Okresný súd Košice I sa týmto ustanovením zrejme dôsledne neriadil a bez toho, aby si bol overil, či sídlo odporcu uvedené sťažovateľom je v súlade s aktuálnymi údajmi zapísanými v obchodnom registri, postúpil vec podľa § 105 ods. 2 prvej vety OSP Okresnému súdu Košice II.

Na   základe   vyššie   citovaného   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Košiciach   postúpil Okresný súd Košice II 15. júla 2002 vec opäť Okresnému súdu Košice I, kde bola počnúc dňom 16. júla 2002 vedená pod novou sp. zn. 24 NcPo 3/02.

Následne bol 25. júla 2002 sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, čo urobil 1. augusta 2002. Okresný súd Košice I o návrhu rozhodol uznesením sp. zn. 24 NcPo 3/02 z 3. septembra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2002.

Ústavný   súd   v spojení   s takýmto   postupom   už   vyslovil,   že   „správanie   štátneho orgánu (teda aj všeobecného súdu), ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou   zaručeného   práva   podľa   čl.   48.   ods.   2,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, I. ÚS 44/01).

Nesprávny postup Okresného súdu Košice I spočívajúci v postúpení veci Okresnému súdu   Košice   II,   ktorý   mal   podstatný   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania   (v   období od   4.   februára   2002   do   16.   júla   2002),   možno   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu kvalifikovať   ako   konanie   so   zbytočnými   prieťahmi.   Toto   zistenie   viedlo   ústavný   súd k záveru, že rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Postup Okresného súdu Košice II

Uvedenému súdu bola vec doručená 18. februára 2002 a bola na ňom evidovaná pod sp. zn. 1 Nc 9/02.

Pretože predsedníčka senátu uvedeného súdu 27. februára 2002 vyslovila nesúhlas s postúpením   veci   z   Okresného   súdu   Košice   I,   bol   spis   6.   marca   2002   doručený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach s poukazom na to, že sídlo odporcu je v obvode Okresného súdu Košice I.

Po tom, čo Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 15 Nc 19/02 z 30. apríla 2002 rozhodol, že na konanie vo veci sp. zn. 1 Nc 19/02 Okresného súdu Košice II je miestne príslušný Okresný súd Košice I (toto rozhodnutie bolo doručené Okresnému súdu Košice II 22. júna 2002), dala 12. júla 2002 konajúca sudkyňa Okresného súdu Košice II pokyn na doručenie veci Okresnému súdu Košice I.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd postup Okresného súdu Košice II v tejto veci celkovo vyhodnotil ako postup, ktorý mal do určitej miery vplyv na celkovú dĺžku   súdneho   konania,   avšak   z hľadiska   komplexného   posúdenia   veci   nie   je   dôvodné označiť tieto prieťahy za také, ktoré by so zreteľom na ich význam mali výslovne charakter „zbytočných prieťahov“. Okresný súd Košice II vyvolal príslušnostný konflikt, na ktorý bol oprávnený podľa zákona, a jeho postup možno vyhodnotiť ako konanie v čase, ktorý je primeraný povahe predmetnej veci.

Preto ústavný súd rozhodol vo vzťahu k postupu Okresného súdu Košice II tak, ako je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľa   za   dostatočnú   ochranu   jeho   základného   práva,   a preto   rozhodol   tak,   že   sa sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnil vo výške 225 000 Sk, nepriznáva.   Zobral   pritom   do   úvahy   to,   že   Okresný   súd   Košice   I   v krátkom   časovom odstupe po uplatnení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní namietané porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odstránil. Zároveň   prihliadol   aj   na   jeho   správanie   ako   účastníka   súdneho   konania,   ktoré   malo čiastočný vplyv na dĺžku tohto konania, ako aj na význam konania pre sťažovateľa, a to so zreteľom na to, že proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 NcPo 3/02 z 3. septembra 2002, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia, nepodal v zákonnej lehote odvolanie.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 10 050 Sk (slovom desaťtisícpäťdesiat slovenských korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, sťažnosť) – každý v hodnote 3 900 Sk a jeden úkon v polovičnej výške 1 950 Sk za doplnenie sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu (základom bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001 vo výške 11 693 Sk) a 100 Sk režijný paušál za každý úkon právnej pomoci [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2003