znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 69/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne   prerokoval návrh   Ing.   L.   D.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   T.,   K., na preskúmanie   rozhodnutia   Mestského   zastupiteľstva   mesta   M.   z 30.   augusta   2011 prijatého podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. L. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bol 27. septembra 2011   doručený   návrh   Ing.   L.   D.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na preskúmanie rozhodnutia Mestského zastupiteľstva mesta M. (ďalej lem „mestské zastupiteľstvo“ alebo „odporca“) z 30. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým mu bola ako verejnému funkcionárovi   podľa   čl. 2   ods. 1   písm. o)   ústavného   zákona č. 357/2004   Z. z.   o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005   Z. z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon   č. 357/2004   Z. z.“   alebo   „ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu“) uložená pokuta vo výške trojnásobku jeho mesačného platu, t. j.   v sume   12 127,44   €,   a   to   za   nesplnenie   povinnosti   podľa   čl. 7   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. Navrhovateľ sa zároveň domáha, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušil.

Navrhovateľ uviedol, že napadnutým rozhodnutím mestského zastupiteľstva, ktoré mu bolo doručené 12. septembra 2011, mu bola ako primátorovi mesta M. v období rokov 2006   –   2010   uložená   uvedená   pokuta   za   to, „že   ako   verejný   funkcionár   v oznámení o svojich majetkových pomeroch za kalendárny rok 2009 uviedol nehnuteľnosť, ktorú v tom období   nevlastnil   a zároveň   ako   verejný   funkcionár   v oznámení   o svojich   majetkových pomeroch za kalendárny rok 2009 neuviedol nehnuteľnosti, ktoré v kalendárnom roku 2009 spoluvlastnil, teda uviedol neúplné a nepravdivé údaje, čím porušil čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov“.

Navrhovateľ   sa   prostredníctvom   splnomocneného   advokáta   podaným   návrhom v zákonnej   lehote   domáha   preskúmania   napadnutého   rozhodnutia   podľa   čl. 10   ods. 3 ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   označujúc   ho   za „nezákonné,   nepreskúmateľné a vydané   v rozpore   s účelom   a cieľom   zákona o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone funkcií verejných funkcionárov“. Zároveň zastáva názor, „že povinnosti vyplývajúce mu z ústavného   zákona č. 357/2004   Z. z. o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov si vždy riadne plnil a dôvody, pre ktoré mu bola uložená pokuta, nie sú   porušením   zákona,   ani   nie   sú   spôsobilé   akýmkoľvek   spôsobom   sa   dotknúť   ochrany verejného záujmu a už vôbec nemôžu byť považované za poškodzovanie verejného záujmu“. Navrhovateľ súčasne uviedol, „že nemôže byť zaviazaný k úhrade pokuty a teda nemôže mu byť uložená sankcia rozhodnutím, ktoré z procesného hľadiska, ale aj obsahovo odporuje zákonu“.

V nadväznosti na uvedené navrhovateľ tvrdí, že „Výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje konkrétne ustanovenie zákona, ktoré mal... svojím konaním porušiť. Vo výroku je uvedený len čl. 7 zákona, ale tento článok má 10 odsekov a obsahuje viaceré povinnosti verejných   funkcionárov   a zo   samotného   výroku   nevyplýva,   ktoré   konkrétne   ustanovenie zákona malo byť porušené. Výrok tiež neobsahuje ustanovenie zákona, podľa ktorého bola navrhovateľovi   uložená   pokuta   a nejasný   je   aj   spôsob   výpočtu   výšky   pokuty   uvedený v odôvodnení rozhodnutia.   Podľa   výpočtov   navrhovateľa mu   mohla byť   uložená   pokuta maximálne vo výške 10 149 € a nie 12 127,44 €, ako to vypočítal odporca.“.

Navrhovateľ napokon poukázal na to, „že v zmysle čl. 9 ods. 5 zákona bol odporca povinný   rozhodnúť   do   60   dní   odo   dňa   začatia   konania.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a z Uznesenia odporcu č. 10 z 25. 05. 2011, konanie bolo začaté 25. 05. 2011.   Rozhodnutie   je   zo   dňa   30. 08. 2011.   Odporca   teda   vydal   napadnuté rozhodnutie po uplynutí lehoty, ktorú mu zákon na vydanie takéhoto rozhodnutia ukladá.“.

V ďalšej   časti   návrhu   navrhovateľ   odôvodňuje,   prečo   nepovažuje   svoje   konanie za rozporné   s ústavným   zákonom   č. 357/2004   Z. z.,   s tým,   že   mestské   zastupiteľstvo „je toho   názoru,   že   navrhovateľ   uviedol   v oznámení   o majetkových   pomeroch   neúplné a nepravdivé údaje, nakoľko uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na Správe katastra M. na LV č... – pozemkov parc. č..., čo je v rozpore so skutočnosťou, nakoľko je vlastníkom   parciel...   Takéto   pochybenie   podľa   názoru   navrhovateľa   v žiadnom   prípade nemôže byť považované za porušenie zákona, nakoľko ide len o chybu v písaní.

Navrhovateľ   v oznámení   o majetkových   pomeroch   uviedol   LV   č...   a z neho jednoznačne   vyplýva,   aké   nehnuteľnosti,   v akom   spoluvlastníckom   podiele   navrhovateľ vlastní. Sankcionovať navrhovateľ za obyčajnú chybu v písaní, pričom reálny stav je jasne preukázateľný údajmi   zapísanými na liste vlastníctva,   ako aj oznámením o majetkových pomeroch podaným navrhovateľom za r. 2008, je nielen v rozpore s účelom zákona, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.“.

K   ďalšiemu   dôvodu   uloženia   pokuty,   t. j.   vo   vzťahu   k neúplnosti   údajov, spočívajúcemu v tom, že v oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (ďalej   aj   „oznámenie“)   neuviedol   nehnuteľnosti,   ktoré   v roku   2009   spoluvlastnil (špecifikované   v bode   2   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia),   navrhovateľ   poukázal na to, že „vlastníkom týchto nehnuteľností bol len krátku dobu a v čase podania oznámenia ich   už   nevlastnil,   resp.   bol   už   podaný   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   na   základe darovacej zmluvy, ktorou tieto nehnuteľnosti previedol na svoje deti“.

Podľa navrhovateľa mal zákonodarca „v úmysle postihovať verejných funkcionárov, ktorí úmyselne v oznámení neuvedú majetok nadobudnutý v súvislosti s výkonom verejnej funkcie   pri   porušení   povinností   ustanovených   v čl. 4   zákona   /zákaz   prijímať   dary, nadobudnutie majetku od štátu, FNM SR inak ako vo verejnej súťaži alebo vo verejnej dražbe a pod./ a nie postihovať verejných funkcionárov za chyby v písaní“.

Navrhovateľ sa odvoláva aj na dôvodovú správu k ústavnému zákonu č. 357/2004 Z. z. uvádzajúc, že „účelom oznamovacej povinnosti uvedenej v čl. 7 zákona je vytvorenie reálnej   možnosti   kontrolovať   dodržiavanie   povinností   a obmedzení   ustanovených   týmto zákonom.   Navrhovateľ   počas   výkonu   verejnej   funkcie   dodržiaval   všetky   povinnosti a obmedzenia ustanovené zákonom a pochybenia,   ktorých sa dopustil,   neboli spôsobené úmyselne   a nie   sú   spôsobilé   ohroziť   verejný   záujem,   ktorého   ochrana   je   základným predmetom a cieľom zákona č. 357/2004 Z. z.“.

Na podporu svojej ďalšej argumentácie, podľa ktorej mestské zastupiteľstvo malo s prihliadnutím na konanie navrhovateľa v danej veci „použiť teleologický výklad a neriadiť sa   doslovným   výkladom   a v zmysle   právnej   praxe   upustiť   od   uloženia   pokuty“, cituje navrhovateľ aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky.

Vzhľadom na uvedené dôvody navrhovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho návrhu takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Mestského zastupiteľstva mesta M. zo dňa   30. 08. 2011,   vydané   v konaní   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia rozporu záujmov voči verejnému funkcionárovi: Ing. L. D..., primátor mesta M. v rokoch 2006 – 2010, zrušuje.

Mesto M. je povinné nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 706,92 € na účet navrhovateľa, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Na výzvu ústavného súdu adresovanú mestskému zastupiteľstvu zaujalo k návrhu stanovisko Mesto M., zastúpené Ing. I. S., v podaní z 21. novembra 2011. Keďže Mesto M. nie   je podľa   § 73b   ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   účastníkom konania   o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia rozporu   záujmov,   ústavný   súd   opakovane   vyzval   mestské   zastupiteľstvo   na   vyjadrenie k návrhu. Požadované stanovisko (obsahovo identické s vyjadrením Mesta M., pozn.) bolo ústavnému súdu doručené 13. januára 2012.

K námietke navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje konkrétne ustanovenie ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktoré mal svojím konaním porušiť odporca po doslovnej citácii výroku napadnutého rozhodnutia, sa v predmetnom rozhodnutí uvádza, že namietaný výrok „jednoznačne a presne špecifikuje, v čom je konanie alebo opomenutie navrhovateľa   v rozpore   s predmetným   ústavným   zákonom,   a teda   že   obsahuje   základnú a nevyhnutnú náležitosť požadovanú v čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Hoci vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je uvedený odkaz na konkrétny odsek článku 7 ústavného zákona, ktorý mal navrhovateľ svojím konaním porušiť, máme zato, že namietaná skutočnosť z výroku rozhodnutia nepochybne vyplýva. Vzhľadom na to, že ani samotný ústavný zákon nepožaduje, aby výrok rozhodnutia presne označoval ustanovenie, ktoré malo byť konaním verejného funkcionára porušené, tento nedostatok nemôže zaklať dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.“.

K námietke   navrhovateľa   spochybňujúcej   spôsob   výpočtu   výšky   uloženej   pokuty mestské zastupiteľstvo uviedlo:

„Plat navrhovateľa za predchádzajúci kalendárny rok (t. j. za rok 2010) za výkon jeho verejnej funkcie predstavoval v úhrne sumu 64 304,24 EUR. Zákonné zrážky poistného vykonané z platu navrhovateľa za predchádzajúci kalendárny rok predstavovali v úhrne sumu 4 023,12 EUR. Daň z príjmov zo závislej činnosti navrhovateľa za predchádzajúci kalendárny rok predstavovala spolu sumu 11 771,35 EUR. Výsledná hodnota, ktorá vznikne po odpočítaní vyššie uvedenej sumy poistného a dane z príjmov zo závislej činnosti z platu navrhovateľa za predchádzajúci kalendárny rok predstavuje sumu 48 509,77 EUR, čo je čistý ročný príjem navrhovateľa za výkon verejnej funkcie za rok 2010. Uvedená suma bola použitá   pri   výpočte   výšky   pokuty   v   zmysle   bodu   11)   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia.“

Vzhľadom   na   uvedené   považuje   mestské   zastupiteľstvo   výšku   uloženej   pokuty za súladnú s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Názor navrhovateľa, podľa ktorého „neuvedenie nehnuteľností, ktoré navrhovateľ zdedil a následne previedol na svoje deti nie je porušením zákona, ktoré mal zákonodarca na mysli, a že zákonodarca mal v úmysle postihovať iba tých funkcionárov, ktorí úmyselne neuvedú   majetok   nadobudnutý   v súvislosti   s výkonom   verejnej   funkcie   pri   porušení povinností ustanovených v čl. 4 zákona /zákaz prijímať dary, nadobudnutie majetku od štátu atď./, je podľa mestského zastupiteľstva značne redukcionalistický a účelový a nezodpovedá zneniu ani účelu úpravy obsiahnutej v ústavnom zákone č. 357/2004 Z. z.“.

Mestské zastupiteľstvo je presvedčené, „že navrhovateľ tým, že v oznámení o svojich majetkových   pomeroch   za   kalendárny   rok   2009,   uviedol   neúplné   a nepravdivé   údaje týkajúce sa jeho majetkových pomerov, konal v rozpore s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z.“, a preto navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Navrhovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   stanovisku   doručenom ústavnému   súdu   19.   decembra   2011   zotrval   na   dôvodoch   svojho   návrhu   považujúc „napadnuté   rozhodnutie   za   nezákonné   a vydané   v rozpore   s účelom   a cieľom   ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorým je boj s korupciou a ochrana verejného záujmu pri výkone práv verejných funkcionárov“.

Podľa navrhovateľa „napadnuté rozhodnutie rozhodne neslúži na ochranu verejného záujmu, ale na šikanovanie a prísne sankcionovanie osoby navrhovateľa, ktoré je vzhľadom na minimálny stupeň závažnosti údajného porušenia ustanovení zákona v rozpore s účelom a cieľom samotného ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a tiež v rozpore s dobrými mravmi a požiadavkou morálnej správnosti. Právne rozhodnutia, ktoré nespĺňajú túto požiadavku, nemôžu byť právne perfektnými rozhodnutiami. Ich morálna vadnosť prerastá do právnej vadnosti,   ktorá   síce sama osebe nevyvoláva právnu neplatnosť,   avšak umožňuje   súdom zvrátiť takéto rozhodnutia.“.

Navrhovateľ poukazuje aj na to, že napadnuté rozhodnutie je založené na doslovnom, gramatickom   výklade   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.,   ktorý „je   však   len   prvým priblížením k zisteniu právnej normy aplikovanej na daný vzťah a ak sa zistí, že takýto výklad   smeruje   k absurdným   záverom,   je   potom   dôvod   inými   výkladmi   dospieť k interpretácii ustanovenia, k zisteniu skutočného alebo správneho obsahu právnej normy ako vlastného pravidla správania sa“. Navrhovateľ vyslovil taktiež názor, že ústavný súd by   vzhľadom   na   preferovanie   materiálneho   poňatia   právneho   štátu «nemal   rozhodovať na základe „šikanóznych ustanovení“ všeobecne záväzných právnych predpisov».

Navrhovateľ dospel napokon k záveru, že „v danom prípade bolo rozhodnutím, ktoré sa   riadilo   doslovným   textom   zákona   bez   zohľadnenia   ďalších   okolností,   intenzívne zasiahnuté do súkromia navrhovateľa. Verejný záujem má v danom prípade podľa názoru navrhovateľa nižšiu hodnotu ako je zásah do súkromnej sféry navrhovateľa, hlavne ak účel a cieľ   zákona   sa   len   veľmi   okrajovo   dotýka   porušenia,   ktorého   sa   mal   navrhovateľ dopustiť.“. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ na podanom návrhu trvá a domáha sa, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušil.

III.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   účastníkom   konania   je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.Podľa zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu z 2. mája 2007 sa na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje (Plz. ÚS 1/07).

Vzhľadom na to môže senát ústavného súdu odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade, ak zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Takýmto   dôvodom   je   aj   zistenie,   že   podaný   návrh   je celkom nedôvodný a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne neopodstatnený. V takomto prípade ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté rozhodnutie výboru uznesením potvrdiť.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. o) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa tento ústavný zákon vzťahuje aj na starostov obcí.

Podľa   čl. 3 ods. 1   ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.   verejným funkcionárom   je na účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú   v   čl. 2   ods. 1. Na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 písm. e) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie, svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. majetkovými pomermi podľa odseku 1   písm. a)   sa   rozumie   vlastníctvo   nehnuteľnosti   vrátane   vlastníctva   bytu a nebytového priestoru.

Podľa   čl. 7   ods. 5   písm. a)   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   oznámenie   podľa odseku 1 podáva starosta obce komisii obecného zastupiteľstva.

Podľa čl. 9 ods. 3 písm. b) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. konanie o návrhu vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   vykonáva   obecné zastupiteľstvo, ak ide o verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 písm. o) a p).

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným   zákonom   alebo   zákonom,   alebo   v   oznámení   podľa   čl. 7   alebo   čl. 8   uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa   čl. 10   ods. 3   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z.   proti   rozhodnutiu   orgánu podľa čl. 9 ods. 1 písm. b) až d) môže dotknutý verejný funkcionár do 15 dní od doručenia rozhodnutia,   ktorým   bola   vyslovená   strata   mandátu   alebo   funkcie   alebo   ktorým   bola uložená   pokuta,   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   na   Ústavný   súd   Slovenskej republiky.   Podanie   návrhu   má   odkladný   účinok.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takého rozhodnutia   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   upravujú   ustanovenia   zákona. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je konečné.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto   konania   je   konanie   verejného   funkcionára,   ktorý   je   povinný   plniť   povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším   krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie príslušného   orgánu,   a v neposlednom   rade   je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona,   teda   že   povinnosti   verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona neporušil, a preto nebol dôvod, aby mu bola uložená pokuta.

Z napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   ním   bola   navrhovateľovi   uložená   pokuta za to,   že   ako „primátor   mesta   M.   v období   rokov   2006-2010   ako   verejný   funkcionár v oznámení o svojich majetkových pomeroch za kalendárny rok 2009 uviedol nehnuteľnosť, ktorú   v tomto   období   nevlastnil   a zároveň   verejný   funkcionár   v oznámení   o svojich majetkových   pomeroch   za   kalendárny   rok   2009   neuviedol   nehnuteľnosti,   ktoré v kalendárnom roku spoluvlastnil, teda uviedol neúplné a nepravdivé údaje, čím porušil čl. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov“.

Navrhovateľ   tvrdí,   že napadnuté rozhodnutie   je   nezákonné,   nepreskúmateľné a vydané v rozpore s účelom a cieľom ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Dôvody, za ktoré mu bola uložená pokuta, nie sú podľa neho porušením zákona, a nie sú spôsobilé dotknúť sa akýmkoľvek spôsobom ochrany verejného záujmu.

1.   Navrhovateľ   ako   prvé   z podstatných   pochybení   orgánu,   ktorý napadnuté rozhodnutie   vydal,   uvádza,   že   v   jeho   výroku   je   iba   odkaz   na   čl. 7   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z., ktorý má desať odsekov, a preto zo samotného výroku nevyplýva, ktoré konkrétne ustanovenie (ktorý odsek čl. 7) ústavného zákona mal porušiť.

V konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov musí byť bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo porušil povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   ústavným   zákonom   č. 357/2004   Z. z.   alebo zákonom (čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).

Jednoznačné   detailné   vymedzenie   náležitostí   výroku   rozhodnutia,   pokiaľ   ide o konkretizáciu skutku v príslušnej právnej úprave (§ 9 ods. 6 ústavného zákona o ochrane verejného   záujmu),   nie   je   obsiahnuté,   a preto   vychádzajúc   z citovanej   časti   výroku napadnutého rozhodnutia ústavný súd zastáva názor, že tento zodpovedá platnej právnej úprave,   pričom   dostačujúco   a   zrozumiteľne   určuje,   v čom   malo   byť   v konkrétnych okolnostiach   danej   veci   konanie,   resp.   opomenutie   navrhovateľa   v rozpore   s ústavným zákonom   č. 357/2004   Z. z.,   a   to   v   tom   zmysle,   že   jeho   špecifikácia   vylučuje   možnosť zámeny sankcionovaného konania/opomenutia s iným konaním, a rovnako tak nemôže mať za následok jeho neurčitosť, resp. nepreskúmateľnosť.

V   tomto   kontexte   ústavný   súd   nepovažoval   túto   časť   výroku napadnutého rozhodnutia vzhľadom na to, že mu korešponduje relevantné odôvodnenie, za pochybenie, ktoré by mohlo byť dôvodom na vyhovenie návrhu a zrušenie napadnutého rozhodnutia.

2. Ďalšia výhrada navrhovateľa sa týka toho, že mestské zastupiteľstvo kvalifikovalo ako   uvedenie   nepravdivých   a neúplných   údajov   z jeho   strany   to,   že   v rozpore so skutočnosťou v oznámení uviedol, že „je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na Správe katastra   M.   na   LV   č...   –   pozemkov   parc.   č...,   nakoľko   je   vlastníkom   parciel...“. V nadväznosti   na   to   vyslovil   názor,   že   takéto   pochybenie   nemôže   byť   považované za porušenie ústavného zákona, pretože ide len o chybu v písaní.

Na výzvu mestského zastupiteľstva podľa čl. 7 ods. 6 zákona č. 357/2004 Z. z. k tejto nezrovnalosti navrhovateľ v odpovedi zo 14. júna 2011 uviedol: „K vašej otázke týkajúcej sa pozemku... LV... 5/6, ktorý nie je možné presne identifikovať, uvádzam, že na LV č... pre k. ú. M. sa nachádzajú moje pozemky KNC... a tieto som musel priznať v oznámení za rok 2009 a pozemok KNC... v k. ú. M. je pozemok vo vlastníctve môjho suseda J. R.“

V tomto   konkrétnom   prípade   ústavný   súd   prisvedčuje   navrhovateľovi,   že   išlo o chybu v písaní, ktorá je zjavne formálnej povahy, a preto nemohla dosiahnuť relevanciu takého závažného materiálneho charakteru,   ako ju kvalifikovalo   mestské   zastupiteľstvo. Taká interpretácia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, akú podalo vo vzťahu k tomuto pochybeniu navrhovateľa mestské zastupiteľstvo, nemá racionálne opodstatnenie, ale   naopak,   vykazuje   znaky   prílišného   právneho   formalizmu   odporujúceho   nielen materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu, ale aj samotnému účelu ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem bol už pri rozhodovacej praxi ústavného súdu opakovane odmietnutý ako neakceptovateľný (napr. IV. ÚS 192/08, III. ÚS 163/2011).

3.   Pokiaľ   ide   o   ďalšie   námietky,   resp.   výhrady   navrhovateľa   proti   napadnutému rozhodnutiu, ústavný   súd   ich   ani   v jednom   prípade   nevzhliadol   ako   dôvodné.   Ide predovšetkým o spochybňovanie skutočnosti, že v oznámení neuviedol nehnuteľnosti, ktoré v roku 2009 spoluvlastnil, konkrétne nehnuteľnosti špecifikované v bode 2 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že vlastníkom týchto nehnuteľností bol len krátku dobu a v čase podania oznámenia ich už nevlastnil, resp. bol už podaný návrh na vklad vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy, ktorou tieto nehnuteľnosti previedol na svoje deti“. Ďalej vyjadril názor, že „nadobudnutie týchto nehnuteľností,   ani   ich   následný   prevod   na   tretie   osoby,   žiadnym   spôsobom   nesúviseli s výkonom jeho verejnej funkcie. Predmetné nehnuteľnosti navrhovateľ nadobudol darom po svojich rodičoch a ich uvedenie, resp. opomenutie uvedenia v oznámení o majetkových pomeroch   nemohlo   mať   žiaden   vplyv   na   verejný   záujem,   keďže   ako   vyplýva   z definície verejného   záujmu   uvedenej   v zákone,   verejný   záujem   je   taký   záujem,   ktorý   prináša majetkový prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom.“.

Ústavný   súd   v spojitosti   s rozhodovaním   v konaniach   vo   veci   ochrany   verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov zdôraznil, že zmyslom tohto konania je preveriť plnenie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu (PLz. 1/2010, III. ÚS 471/2011).

Argumenty navrhovateľa vo svojej podstate smerujú k ospravedlneniu jeho konania tvrdením, že uvedenie predmetných nehnuteľností v oznámení považoval zo svojho pohľadu z už   uvedených   dôvodov   za   irelevantné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   nemožno pripustiť, aby samotný verejný funkcionár selektoval, ktorý majetok z jeho pohľadu má uviesť v oznámení, resp. aby rozhodoval, či uvedenie/neuvedie toho-ktorého konkrétneho majetku je potrebné z hľadiska ochrany verejného záujmu, či naplnenia účelu ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Posúdenie týchto skutočností prislúcha výlučne orgánu, ktorému sa oznámenie podáva.

Neuvedenie   označených   nehnuteľností   v oznámení   predstavuje   ťažiskový dôvod uloženia pokuty navrhovateľovi vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Neplnenie povinností vyplývajúcich z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejným funkcionárom je predovšetkým jeho vlastnou zodpovednosťou, a preto v prípade, že si tieto povinnosti   dôsledne   nesplní,   vystavuje   sa   nebezpečenstvu   postihu   podľa   sankčných ustanovení uvedeného ústavného zákona. Tak je to aj v danom prípade, keď navrhovateľ nesplnil svoju povinnosť uvedením neúplných údajov v oznámení podľa čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Vzhľadom na vymedzenie účelu oznamovacej povinnosti, ktorý je podľa dôvodovej správy   k   čl. 7   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z. „potrebné   vidieť   okrem   iného vo vytvorení   reálnej   možnosti   kontrolovať   dodržiavanie   povinnosti   a obmedzení ustanovených týmto zákonom“, s tým, že „Predmetom kontroly budú teda prírastky majetku a kontrola   má   smerovať   k tomu,   aby   sa   dalo   jasne   identifikovať,   z akých   zdrojov   boli prírastky majetku nadobudnuté“, nemôže ústavný súd akceptovať názor navrhovateľa, že neuvedenie nehnuteľností, ktoré zdedil v priebehu roka 2009 a následne previedol na svoje deti darovacou zmluvou, „nie je porušením zákona, ktoré mal zákonodarca na mysli, keď riešil   v zákone   postih   za   uvedenie   neúplných   a nepravdivých   údajov...“, resp.   že „zákonodarca mal v úmysle postihovať verejných funkcionárov, ktorí úmyselne v oznámení neuvedú   majetok   nadobudnutý   v súvislosti   s výkonom   verejnej   funkcie   pri   porušení povinností ustanovených v čl. 4 zákona“.

K tomu ústavný súd napokon dodáva, že už samotný fakt, že verejný funkcionár má povinnosť ozrejmiť svoje majetkové pomery, je aj preventívnym krokom   na potlačenie prípadného korupčného konania, a aj z toho dôvodu je nevyhnutné vyžadovať od verejného funkcionára dôsledné plnenie povinností, ktoré pre neho z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyplývajú.

4. Navrhovateľ poukazuje aj na to, že mestské zastupiteľstvo bolo povinné rozhodnúť vo veci do 60 dní odo dňa začatia konania. Keďže konanie bolo začaté 25. mája 2011 a rozhodnutie je z 30. augusta 2011, navrhovateľ je toho názoru, že bolo vydané po uplynutí lehoty, ktorú zákon na vydanie takéhoto rozhodnutia ukladá.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa o nedodržaní 60-dňovej lehoty na rozhodnutie v jeho veci odo dňa začatia konania ustanovenej v prvej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004   Z. z.,   ktorá   by   mala   byť   jedným   z   dôvodov   na   zrušenie   napadnutého rozhodnutia,   sa   ústavný   súd   už   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   viackrát   vyjadril,   keď konštatoval,   že   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   absentuje   právna   úprava následkov   prekročenia   tejto   lehoty,   t. j.   jej   uplynutie   sa   nespája   so   žiadnymi   právnymi účinkami.   Na   základe   toho   možno   dospieť   k   záveru,   že   mestské   zastupiteľstvo   môže ústavne   relevantným   spôsobom   rozhodnúť   aj   po   uplynutí   tejto   lehoty,   t. j.   ide   len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia (napr.   m. m.   III. ÚS 23/07,   IV. ÚS 3/07,   III. ÚS 84/08   atď.).   Ústavný   súd nevidí dôvod na odklon od uvedeného právneho názoru ani vo veci navrhovateľa, aj keď považuje za potrebné pripomenúť, že je v záujme dodržiavania princípov právneho štátu, najmä právnej istoty účastníkov konania, aby rozhodnutia podľa ústavného zákona vo veci ochrany verejného záujmu boli vydávané v lehote ustanovenej v prvej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

5. Posledná námietka navrhovateľa sa týka toho, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje   ustanovenie   zákona,   podľa   ktorého   mu   bola   uložená   pokuta,   a   nejasný   je aj spôsob jej výpočtu. Podľa navrhovateľa nesprávny je aj výpočet výšky pokuty.

K výhrade, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje ustanovenie zákona, podľa ktorého bola uložená pokuta, ústavný súd upriamuje pozornosť na už citovaný čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorý túto povinnosť výslovne neustanovuje. Spôsob výpočtu   pokuty,   ako   aj   odkaz   na príslušný   článok   zákona   o ochrane verejného   záujmu vyplýva jednoznačne z bodov 9 až 11 napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   vychádzajúc   aj   z listinných   dôkazov   preukazujúcich   výšku   príjmu navrhovateľa nepovažuje ani túto jeho poslednú námietku za dôvodnú.

Podľa čl. 9 ods. 12 prvej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ak sa v konaní   nepreukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, orgán podľa odseku 1 rozhodne o zastavení konania.

S poukazom   na   to   ústavný   súd,   aj   keď   v jednom   prípade   dal   navrhovateľovi za pravdu   (pozri   bod   2   tohto   článku   uznesenia),   je   toho   názoru,   že   postup   mestského zastupiteľstva   smerujúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia bol v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a na jeho základe vydané rozhodnutie   je   preto   zákonné   a vecne   správne.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   námietky   navrhovateľa   (okrem   jednej   už   spomenutej)   proti   napadnutému rozhodnutiu uvedené v jeho návrhu vo svojej podstate nie sú takého charakteru, aby sa im dala pripísať ústavnoprávna relevancia, teda že by ich bolo možné skúmať v rámci konania podľa   § 73a   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   argumenty navrhovateľa za zjavne neodôvodnené nesúce znaky účelovosti a nezakladajúce taký dôvod na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia, ktorý by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie.

Nad   rámec   uvedenej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nie   je   jeho   úlohou posudzovať legislatívnu kvalitu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Zároveň konštatuje, že nemá moderačné oprávnenie, a preto nemôže rozlišovať medzi závažným a menej   závažným   porušením   povinností   vyplývajúcich   pre   verejného   funkcionára z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a v nadväznosti na to prípadne znížiť pokutu javiacu sa ako neprimerane vysokú. Z toho hľadiska nemožno pripísať na ťarchu rozhodujúceho orgánu, ak tento ústavný zákon ako špeciálnu právnu normu doslovne aplikoval, a aj keď jeho   rozhodnutie   môže   vyznieť   ako   neprimerane   prísne,   ústavný   súd   nemôže   v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde do tohto rozhodnutia zasiahnuť.

Ústavný   súd   preto   návrh   navrhovateľa   ako   celok   odmietol   už   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012