znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 69/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 13 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 2/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011   doručená   sťažnosť   R.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   7   ods.   1,   čl.   13   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 2/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 5 T 2/2010-128 z 18. januára 2011 schválil dohodu o vine a treste v rozsahu navrhnutom prokurátorom Okresnej   prokuratúry   Partizánske   z   19.   októbra   2010   pod   sp.   zn.   Pv   56/2008   tak,   že sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 5 mesiacov nepodmienečne, pričom na výkon trestu ho zaradil do   II.   nápravno-výchovnej skupiny. Zároveň okresný súd podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona   zrušil   výrok   o   treste   uvedený   v   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín č. k. 2 T 45/2005-267 z 10. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. januára 2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.

Sťažovateľ tvrdí, že k neprípustnému zásahu do jeho základných práv a slobôd došlo tým, že v jeho trestnej veci rozhodoval v rozpore so zákonom samosudca, a nie senát. Podľa názoru sťažovateľa bol v jeho trestnej veci vzhľadom na výšku uloženého trestu povinný rozhodovať senát, a nie samosudca. Svoj názor sťažovateľ opiera o ustanovenia § 349 ods. 1 Trestného   poriadku,   z   ktorého   vyplýva,   že   samosudca   vykonáva   konanie   o   prečinoch a zločinoch,   na   ktoré   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica neprevyšuje   osem   rokov.   Vzhľadom   na to,   že   v trestnej   veci   sťažovateľa   nerozhodoval zákonný   sudca,   resp.   zákonní   sudcovia   (senát),   malo   podľa   názoru   sťažovateľa   dôjsť namietaným postupom a uznesením okresného údu k porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„OS v Partizánskom v konaní 5 T/2/2010 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 49, čl. 50 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 13 a 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok OS v Partizánskom spisová zn. 5 T/2/2010-128 zo dňa 18. 1. 2011 sa zrušuje pre rozhodnutie nezakonné s procesnou legitimnosťou.

Zároveň so zrušením sa vracia celá trestná vec do prípravného konania. Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 € (tisícpäťsto) euro, ktoré mu je povinný OS v Partizánskom vyplatiť do 2 (dvoch) mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   v   trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 2 T 45/2005 rozhodoval senát, ktorý rozsudkom z 10. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. januára 2008, uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   a   trestného   činu   neoprávneného   používania cudzieho   motorového   vozidla   podľa   §   249a   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra   2005,   za   čo   mu   uložil   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   11   rokov nepodmienečne a na výkon trestu ho zaradil do II. nápravno-výchovnej skupiny.

Podľa § 349 ods. 1 Trestného poriadku samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch,   na   ktoré   zákon   ustanovuje   trest   odňatia   slobody,   ktorého   horná   hranica neprevyšuje osem rokov.

Podľa § 349 ods. 2 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak má byť uložený súhrnný trest alebo spoločný trest a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom. Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom.

Z   už   citovaného   ustanovenia   §   349   ods.   2   Trestného   poriadku   vyplýva,   že v sťažovateľovej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 T 2/2010 pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 bol oprávnený a povinný rozhodovať samosudca, a nie senát, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Horná hranica trestu odňatia slobody pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 je dva roky. Konečný trest vyplývajúci zo sťažnosťou napadnutého rozsudku je trestom súhrnným, pričom skorší trest vyplývajúci z rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 45/2005 z 10. októbra 2007 bol uložený v konaní pred senátom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011