znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 69/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 43/2009 zo 14. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2010   faxom   a   3.   februára   2010   poštou   doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   K.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 43/2009 zo 14. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   sťažovateľ   domáhal   náhrady nemajetkovej   ujmy v   sume 500   000   Sk.   Sťažovateľ   za   odporcu   v   tejto   žalobe označil okresný súd.

Sťažovateľ   v   žalobe   poukázal   na   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   181/00 z 20. februára 2003, sp. zn. 2 C 396/99 zo 7. mája 2003, sp. zn. 7 C 303/00 z 20. februára 2003 a sp. zn. 3 C 717/00 zo 7. mája 2003, ktorými okresný súd zhodne prerušil označené konania   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 P 179/02 s poukazom na svoje zistenie zo spisu sp. zn. 7 P 179/02, podľa ktorého bol okresným súdom podaný proti nemu návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Vo všetkých uvedených prípadoch krajský súd na základe odvolaní sťažovateľa označené uznesenia okresného súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ v žalobe tvrdil,   že   okresný   súd označenými uzneseniami „zasiahol   do môjho   práva   na ochranu osobnosti, do mojej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, aj do môjho súkromia“, pričom k tomuto zásahu došlo podľa jeho názoru jednak tým, že mu označenými uzneseniami bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. že ho okresný súd „Kvalifikoval ako osobu, o ktorej návrhoch na zaťatie konania nie je možné a potrebné konať...“, a tiež tým, že prerušením konania z dôvodu, že je proti nemu vedené konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, „sa táto skutočnosť stala známou všetkým účastníkom vyššie zmienených konaní a prostredníctvom   nich,   aj   veľkému   počtu   obyvateľov   obce   Továrne“ (miesto   trvalého pobytu   sťažovateľa,   pozn.).   Podľa   sťažovateľa   tým   došlo   k   zníženiu   jeho   dôstojnosti, pričom   ide   o   nezvratný   stav,   a   preto   sa   sťažovateľ   v   uvedenej   žalobe   domáhal   aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   ako   súd   prvého   stupňa   Okresný   súd   Humenné rozsudkom   sp.   zn.   11   C   286/2004   z   28.   augusta   2008   tak,   že   žalobu   zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 43/2009 zo 14. októbra 2009 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uložil sťažovateľovi zaplatiť trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ tvrdí, že „Ani súd I. stupňa, ani odvolací súd sa nezaoberali podstatou sťažovateľovej   žaloby   a   to,   že   samotnými   rozhodnutiami   o   prerušení   konania   bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa, teda do sťažovateľovej dôstojnosti. Z citovaných uznesení Krajského súdu v Prešove, ktorými tento zrušil spomínané rozhodnutia o prerušení konania totiž vyplýva, že tieto neboli vydané v súlade so zákonom, pretože neboli splnené podmienky na ich vydanie...

Otázka, či sťažovateľ bol alebo nebol, alebo či uvedenými uzneseniami bola alebo nebola zasiahnutá sťažovateľova ľudská dôstojnosť, je zásadnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí aj dôvodnosť ďalších sťažovateľových nárokov, resp. námietok proti postupu Okresného súdu vo Vranove nad Topľou...

Okresný súd vo Vranove nad Topľou so sťažovateľom nezaobchádzal ako s každým, komu   je   zaručený   a   umožnený   prístup   k   súdu“, pričom   práve   z   uvedených   uznesení okresného súdu o prerušení konaní sa stala „známa skutočnosť, že sa proti sťažovateľovi vedie   konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony,   spôsobila aj táto   skutočnosť pokles sťažovateľovej vážnosti v očiach spoluobčanov a predovšetkým tých, s ktorými má sťažovateľ dlhé roky, aj celá jeho rodina, spory.

Je nesporné, že vážnosť a dôstojnosť sťažovateľa utrpela... Sťažovateľ sa v tomto období cítil ako osoba, ktorá nemá žiadne práva hlboko degradovaný nielenže sa proti nemu viedlo bezdôvodné konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony... ale navyše sťažovateľ dôsledky tohto šikanózneho prístupu pociťoval vo všetkých oblastiach svojho života.“.

Na tomto základe sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR

- na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

-   na   rešpektovanie   jeho   súkromného   a   rodinného   života   zakotveného   v   článku 8 Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 43/2009 zo dňa 14. 10. 2009, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Co 43/2009 zo dňa 14. 10. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 43/2009 zo 14. októbra 2009.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto v danej veci ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval len z hľadiska možného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Ústavný   súd   viazaný   petitom   sťažnosti   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta,   že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo „len“ k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, t. j. bez spojenia s namietaným porušením základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu k samostatnému   porušeniu   práv   označených   sťažovateľom   rozsudkom   odvolacieho   súdu nemôže dôjsť, čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu a posudzoval   ústavnú   akceptovateľnosť   dôvodov,   na   základe   ktorých   krajský   súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 11 C 286/2004 z 28. augusta 2008.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd po konštatovaní, že súd prvého stupňa „vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie,   na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny právny záver“, k odvolacím námietkam sťažovateľa najmä uviedol:

„V predmetnom konaní žalobca svoj nárok na nemajetkovú ujmu opieral o skutkové tvrdenia,   že   utrpela   jeho   česť   a   ľudská   dôstojnosť   vydaním   uznesení   Okresným   súdom Vranov   nad   Topľou,   ktorými   došlo   k   prerušeniu   občianskoprávnych   konaní   z   dôvodu prebiehajúceho konania o jeho obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Dôvodom pre vydanie takýchto rozhodnutí však bola skutočnosť, že konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne   úkony   žalobcu   skutočne   prebiehalo,   a   tak   vydané   uznesenia   uvádzali   pravdivú skutočnosť. Pokiaľ teda bol v uzneseniach uvedený pravdivý údaj, neprichádza do úvahy občianskoprávna sankcia spočívajúca v priznaní nemajetkovej ujmy.

Aj keď žalobca skutočnosť uvádzanú v uzneseniach pociťoval ako ujmu na svojej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pre vyhovenie návrhu na ochranu osobnosti nie je postačujúce   len subjektívne   vnímanie zásahu dotknutou osobou,   ale aj objektívne daná spôsobilosť vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby... V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť,   že   aj   osoba   pozbavená   alebo   obmedzená spôsobilosti   na   právne   úkony   je   osobou,   ktorá   v   spoločnosti   požíva   úctu   a   prejavy ľudskosti...

Súd   prvého   stupňa   správne   konštatoval,   že   nebol   zistený   žiaden   zásah   do   sféry osobnosti   žalobcu,   ktorý smeroval k zníženiu jeho vážnosti,   dôstojnosti a cti...   Žalobca v tomto smere nepredložil súdu prvého stupňa žiadne dôkazy a neopísal žiadne konkrétne situácie, ktoré by takémuto následku nasvedčovali. Nebolo preukázané, že by žalobca bol terčom   posmechu   po   doručení   uznesení   o   prerušení   konania,   resp.   že   by   sa   postoj k žalobcovi   po doručení   týchto   uznesení   zmenil...   S poukazom   na uvedené   odvolací   súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že uzneseniami o prerušení konania došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. K tomuto záveru správne dospel prvostupňový súd na základe svedeckých výpovedí, ktorým je možné vytknúť len nepresnosť časových údajov,   čo   však   nemá   vplyv   na   pravdivosť   výpovedí   ako   celku...   odvolací   súd   umožnil žalobcovi oboznámiť sa s predloženými listinnými dôkazmi a predložiť k týmto vyjadrenie. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že vykonaný dôkaz nič nezmenil na skutkových a právnych záveroch prvostupňového súdu a pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu sú tieto   dôkazy   právne   irelevantné,   keďže   sú   z   obdobia   pred   tvrdeným   zásahom   do osobnostných práv.“

Z citovaného vyplýva, že neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej „Ani súd I. stupňa,   ani   odvolací   súd   sa   nezaoberali   podstatou   sťažovateľovej   žaloby   a   to,   že samotnými rozhodnutiami o prerušení konania bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa, teda do sťažovateľovej dôstojnosti“. Je inou otázkou, že krajský súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa,   podľa   ktorého   mu   prerušenie   občianskoprávnych   konaní   z   dôvodu prebiehajúceho konania o jeho obmedzenie spôsobilosti na právne úkony spôsobilo ujmu na jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. K inému právnemu záveru ako sťažovateľ pritom krajský   súd   dospel   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   rozsiahlym   dokazovaním uskutočneným okresným súdom a doplneným v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej neúspech v súdnom konaní, resp. skutočnosť,   že   sa   všeobecný   súd   nestotožní   s   právnymi   názormi   účastníka   konania, nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnený a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárny. To platí aj vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa uplatnenej v sťažnosti, ktorou spochybňuje záver krajského súdu o tom, že „Vydanie uznesenia o prerušení konania umožňoval priamo zákon (§ 109 O. s. p.) preto neišlo o neoprávnený zásah napriek tomu, že toto procesné rozhodnutie   bolo   posúdené   z   pohľadu   procesných   ustanovení   odvolacím   súdom   inak. Uznesenie bolo vydané na ochranu subjektívnych práv žalobcu ako účastníka konania.“. Vo vzťahu k citovanému právnemu názoru krajského súdu sa ústavný súd stotožňuje s tvrdením sťažovateľa,   že   vzhľadom   na konkrétne   okolnosti   prípadu, „ani   v jednom z uvedených prípadov neboli zistené zákonné dôvody na vydanie rozhodnutí o prerušení konania“, čo vo všetkých   sťažovateľom   spomínaných   prípadoch   potvrdil   aj   krajský   súd,   ktorý   uvedené uznesenia okresného súdu o prerušení týchto konaní zrušil. Tieto „pochybenia“ okresného súdu   ale   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedosiahli   takú   intenzitu,   že   by   bez   ďalšieho zakladali   dôvod   vyhovieť   žalobe   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   v   konaní   pred všeobecnými súdmi ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 500 000 Sk.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a jeho právom podľa čl. 8 dohovoru   neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010