znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 69/08-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia jej

1. základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 249/98,

2. základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného riaditeľstva Policajného zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Košice   II,   Okresnej   prokuratúry   Košice   II, Krajskej prokuratúry v Košiciach   a Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky a práv podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry   Košice   II,   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   a   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky v trestných konaniach vedených pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

1. základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „konkurzný súd“ alebo „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 249/98,

2. základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozhodnutiami Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice II (ďalej   len   „vyšetrovateľ“),   Okresnej   prokuratúry   Košice   II (ďalej   len   „okresná prokuratúra“), Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a práv podľa čl. 13 dohovoru postupom okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry   v trestných   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001 a sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 (ďalej aj „obe trestné konania“).

1.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   základných   práv   v súvislosti s postupom konkurzného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 249/98 (ďalej aj „konkurzné konanie“) (úpadca K. v konkurze).

Sťažovateľka   v sťažnosti   opísala   priebeh   konkurzného   konania   a   uviedla,   že správkyňa   konkurznej   podstaty   úpadcu   (ďalej   len   „správkyňa“)   jej   neumožnila   po vypovedaní nájomnej zmluvy k nehnuteľnostiam vypratať jej hnuteľný majetok a 5. októbra 2000 jej ho násilím odňala, zároveň jej odňala aj účtovnú, obchodnú a personálnu agendu, ako aj ďalšiu spisovú dokumentáciu. Správkyňa následne sťažovateľke oznámila, že tento odňatý   majetok   zapisuje   do   súpisu   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Na   základe   výzvy konkurzného súdu z 28. februára 2001 sťažovateľka podala krajskému súdu vylučovaciu žalobu, ktorá je vedená pod sp. zn. 6 Cb 275/01.

Sťažovateľka   zistila,   že   správkyňa   pripravuje   predaj   odňatého   majetku   pred rozhodnutím   krajského   súdu   o vylučovacej   žalobe.   V   konaní   sp.   zn.   6   Cb   275/01 o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty sťažovateľka 17. júla 2001 doručila krajskému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia, v ktorom navrhla zakázať správkyni s odňatým majetkom nakladať až do rozhodnutia krajského súdu v tejto veci. Krajský súd predmetný návrh   na   predbežné   opatrenie   zamietol   (uznesenie   č. k. 6 Cb   275/01-128   z 15.   augusta 2001) s odôvodnením, že v konkurznom konaní nemožno požadované obmedzenie uložiť. V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   vyslovil   právny   názor,   že   napriek   neexistencii predbežného   opatrenia „vec,   u ktorej   je   sporné   či   patrí   do   podstaty   nemožno   až   do rozhodnutia o žalobe speňažiť predajom“.

Správkyňa sa listom z 2. decembra 2002 obrátila na konkurzný súd so žiadosťou o usmernenie   a s návrhom   na   odpredaj   vecí,   ktorých   vlastníctvo   je   predmetom   súdneho sporu o vylučovacej žalobe sťažovateľky. Konkurzný súd prípisom z 27. decembra 2002 odsúhlasil   odpredaj   vecí správkyňou ešte pred meritórnym rozhodnutím   krajského súdu o vylučovacej   žalobe   a uviedol,   že   konanie   o vylúčenie   veci   z konkurznej   podstaty nespôsobuje prekážku speňaženia, pričom pokiaľ je vec speňažená, môže sa domáhať ten, kto podal návrh na vylúčenie veci z podstaty, vydania výťažku zo speňaženia tejto veci. V nadväznosti na to správkyňa konkurznej podstaty oznámila 4. marca 2003 konkurznému súdu,   že   pristupuje   k odpredaju   majetku.   Opatrením   z 20.   apríla   2005   konkurzný   súd rozhodol o predaji majetku.

Rozsudkom č. k. 6 Cb 275/01-361 zo 6. novembra 2006 krajský súd vylučovaciu žalobu   sťažovateľky   zamietol s odôvodnením,   že   veci   vylúčenia   z konkurznej   podstaty, ktorých sa sťažovateľka domáha, nie sú do nej zapísané, resp. ak niektoré aj boli zapísané, toho času už netvoria konkurznú podstatu, pretože v súlade s opatrením konkurzného súdu boli predané.

K porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   konkurzného   súdu   malo   podľa   sťažovateľky   dôjsť odňatím jej majetku 5. októbra 2000 správkyňou s vedomím a súhlasom konkurzného súdu, nezákonným usmernením správkyne konkurzným súdom z 27. decembra 2002 týkajúcim sa predaja tohto majetku a opatrením konkurzného súdu z 20. apríla 2005 pred rozhodnutím krajského súdu o vylučovacej žalobe sťažovateľky.

Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy postupom konkurzného súdu vidí sťažovateľka opätovne v odňatí jej majetku správkyňou 5. októbra 2000 s vedomím a súhlasom   konkurzného   súdu,   čím „zneužil   vlastnícke   práva   úpadcu,   ktoré   mal   tento k budovám,   na   ujmu   práv   sťažovateľky,   ktoré   táto   mala   k svojmu   majetku   uloženému v úpadcových budovách“.

Porušenie základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   postupom   konkurzného   súdu   namieta   sťažovateľka   tvrdiac,   že   v dôsledku nezákonného usmernenia správkyne konkurzným súdom z 27. decembra 2002 na predaj majetku, opatrenia konkurzného súdu z 20. apríla 2005 o schválení predaja a samotného predaja tohto majetku, a to všetko ešte pred rozhodnutím o vylučovacej žalobe sťažovateľky „konkurzný súd neoprávnene zasiahol do stavu za akého prebieha vylučovací spor a tento stav zmenil v neprospech sťažovateľky, okrem iného aj tým, že zasiahol do jej procesných práv na navrhnutie a vykonanie dôkazov ich odstránením pred ukončením vylučovacieho sporu (odňaté veci = dôkazy)“.

Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   konkurzného   súdu   došlo   nezákonnou   výzvou   konkurzného   súdu   na   podanie vylučovacej žaloby z 28. februára 2001 v spojení s usmernením správkyne z 27. decembra 2002 a opatrením z 20. apríla 2005 o schválení predaja majetku pred ukončením súdneho konania o sťažovateľkou podanej vylučovacej žalobe.

Porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom konkurzného   súdu   vidí   sťažovateľka   v tom,   že „Konkurzný   súd   rozhodol   o predaji opatrením, voči ktorému nie je prípustné odvolanie a ktorého obsahovú správnosť nie je možné   preskúmať   v inom   súdnom   konaní...   Postupom   konkurzného   súdu   však   bola sťažovateľka   zbavená   svojho   vlastníckeho   práva   bez   toho,   aby   mohla   svoje   vlastníctvo nielen   hájiť   pred   nezávislým   súdom,   ale   toto   vlastníctvo   aj   obhájiť,   a aby   mohla   voči rozhodnutiu konkurzného súdu o predaji tohto majetku využiť efektívny a účinný opravný prostriedok“.

2. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv aj v súvislosti s postupom vyšetrovateľa, okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v oboch trestných konaniach

V súvislosti   s postupom   správkyne   a konkurzného   súdu   sťažovateľka   podala niekoľko trestných oznámení okrem iných aj dve trestné oznámenia, ktoré sú predmetom jej sťažnosti:

- trestné oznámenie zo 6. decembra 2000 „v rozsahu odňatej zákazkovej produkcie“, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu krádeže uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 z 12. februára 2003,

- trestné oznámenie z 26. októbra 2001 „v rozsahu ostatného odňatého majetku“, na základe   ktorého   bolo   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci   trestného   činu   krádeže   uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 z 13. februára 2004.

K trestnému konaniu vedenému pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001Podľa   sťažnosti   a obsahu listín   k nej   pripojených   vyšetrovateľ   uznesením   sp.   zn. ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   FI   z 12.   decembra   2005   zastavil   všetky   trestné   stíhania vedené pod touto spisovou značkou - vrátane už uvedeného trestného stíhania pre trestný čin krádeže, ktoré sa začalo na základe trestného oznámenia sťažovateľky zo 6. decembra 2000.

Sťažovateľka   proti   uvedenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného stíhania 20. decembra 2005 podala sťažnosť. Z tejto sťažnosti vyplýva, že smeruje proti zastaveniu všetkých trestných stíhaní vedených pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001. Predmetnú sťažnosť krajská prokuratúra uznesením sp. zn. Kpt 1011/06 zo 17. februára 2006 ako nedôvodnú zamietla.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vo veci   trestného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001 podala generálnej   prokuratúre   podnet   zo 4.   apríla   2006   a opakovaný podnet   zo 14.   júna   2006, v ktorých žiadala „o preskúmanie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní vo   veci   zastavenia   predmetných   trestných   stíhaní,   ako   aj   o preskúmanie   dôvodnosti zastavenia   týchto   trestných   stíhaní“. Na   uvedené   podnety generálna   prokuratúra   podľa sťažovateľky nereagovala.

K trestnému konaniu vedenému pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001Vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 FI z 31. marca 2006 zastavil trestné stíhanie vedené pod touto spisovou značkou.

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného stíhania   sťažnosť   z 29.   apríla   2006,   ktorú   okresná   prokuratúra   uznesením   č.   k. 1 Pv 221/2003-262 z 15. mája 2006 ako nedôvodnú zamietla.

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podnetom z 24. mája 2006 obrátila na krajskú prokuratúru a žiadala „o preskúmanie zákonnosti   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   vo   veci   zastavenia   trestného stíhania, ako aj o preskúmanie dôvodnosti jeho zastavenia“. Krajská prokuratúra na podnet z 24. mája 2006 nereagovala, a preto sťažovateľka podala 7. augusta 2006 „opakovaný podnet“ adresovaný   generálnej   prokuratúre,   v ktorom   poukazuje   na   nevybavenie   jej podnetu krajskou prokuratúrou a žiada „o riadne a zákonné vybavenie nášho podnetu zo dňa 24. 5. 2006“. Na podnet z 24. mája 2006 bola sťažovateľke doručená odpoveď krajskej prokuratúry   z 11.   augusta   2006. Na „opakovaný   podnet“ zo 7.   augusta   2006   podaný generálnej prokuratúre sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 149 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v oboch už uvedených   trestných   konaniach a uvádza,   že „neodňatím   sťažovateľkinho   ukradnutého majetku z držby osobe, ktorá ho mala v neoprávnenej držbe a bola podozrivá z trestného činu krádeže tohto majetku, za situácie prebiehajúceho trestného konania vo veci trestného činu krádeže tohto majetku a vedomým pripustením jeho predaja neoprávneným držiteľom tohto ukradnutého majetku... porušil vyšetrovací orgán aj prokuratúra právo sťažovateľky vlastniť majetok a vykonávať k nemu vlastnícke práva“. Sťažovateľka poukázala na to, že v prebiehajúcom trestnom konaní „Na odňatie alebo zaistenie ukradnutých vecí mala právo aj prokuratúra a to na základe ust. §§78-79 a § 174(2) Trestného poriadku“.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v oboch   uvedených   trestných   konaniach a k tomu   uvádza „preukázane nepravdivo   odôvodneným   zastavením   trestného   stíhania   vo   veci   krádeže...   a vadnou aplikáciou   ZKV,   Okresné   riaditeľstvo   PZ   Košice   II   a Okresná   prokuratúra   Košice   II, porušili základné právo sťažovateľky“.

V navrhovanom   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vysloviť   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s porušením čl. 149 ústavy, práva   podľa podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu vyšetrovateľom, okresnou prokuratúrou, krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou.

Porušenie   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   namieta sťažovateľka   v trestnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001 postupom   krajskej   prokuratúry „vadným   vybavením jej   sťažnosti...   proti   uzneseniu vyšetrovacieho   orgánu   o zastavení   trestného   stíhania   vo   veci   krádeže   zákazkovej produkcie“ (uznesenie   krajskej   prokuratúry   sp.   zn.   Kpt   1011/06   zo 17.   februára   2006) a postupom generálnej prokuratúry „nereagovaním na podnet sťažovateľky zo dňa 4. 4. 2006 a opakovaný podnet zo dňa 14. 6. 2006“.

Porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru sťažovateľka namieta aj v trestnom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001   postupom   okresnej   prokuratúry „vadným   vybavením jej   sťažnosti...   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného stíhania   vo   veci   krádeže   zásob,   HIM   a DHIM“ (uznesenie   okresnej   prokuratúry č. k. 1 Pv 221/2003-262   z 15.   mája   2006),   postupom   krajskej   prokuratúry „vadným vybavením podnetu   sťažovateľky   zo   dňa   24.   5.   2006“ (prípis   krajskej   prokuratúry z 11. augusta   2006)   a postupom   generálnej   prokuratúry   „nereagovaním   na   opakovaný podnet sťažovateľky zo dňa 7. 7. 2006“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   K 249/98 postupom konkurzného súdu

II.1.1 Ústavný súd zo spisu sp. zn. II. ÚS 230/03 zistil, že o namietanom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (odňatím   majetku   5.   októbra   2000)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (usmernením konkurzného   súdu   z 27.   decembra   2002)   v dôsledku   identického   postupu   konkurzného súdu,   ktorý   je   uvedený   aj   v sťažovateľkinej   sťažnosti   z 24.   januára   2007,   už   rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 230/03-27, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky z 2. septembra 2003 ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   uvedené   je   v tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   daný   dôvod   na   jej odmietnutie pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde], pretože právoplatné rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 230/03 z 26. novembra 2003 predstavuje v konaní o tejto   časti   sťažnosti   prekážku   rozhodnutej   veci   (§   159   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).

II.1.2 Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s výzvou konkurzného súdu na podanie vylučovacej žaloby z 28. februára 2001, ďalej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v dôsledku   usmernenia správkyne konkurzným súdom z 27. decembra 2002, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorým malo dôjsť opatrením konkurzného súdu z 20. apríla 2005, ktorý rozhodol o predaji správkyňou odňatého majetku.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   postupom   konkurzného   súdu   a postupom   správkyne konkurznej podstaty bol sťažovateľke odňatý majetok, ktorý patril do jej vlastníctva, tým že bol zahrnutý do konkurznej podstaty ako majetok úpadcu. Na základe výzvy konkurzného súdu   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   k tomuto   majetku podaním   vylučovacej   žaloby,   ktorou   žiadala   o jeho   vylúčenie   z konkurznej   podstaty. Konanie o vylučovacej žalobe sťažovateľky bolo vedené ako samostatné konanie krajského súdu. V tomto konaní sa sťažovateľka (v obave, že dôjde k predaju týchto vecí správkyňou konkurznej podstaty so schválením konkurzného súdu ešte pred rozhodnutím o vylučovacej žalobe)   domáhala   vydania   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   sa   správkyni   konkurznej podstaty   zakázalo   s predmetnými   vecami   disponovať   pred   rozhodnutím   o vylučovacej žalobe a ustálení vlastníckych vzťahov k sporným veciam. Návrh sťažovateľky na vydanie predbežného   opatrenia   bol   zamietnutý   uznesením   krajského   súdu   z 15.   augusta   2001. V konkurznom   konaní   bol   napriek   prebiehajúcemu   súdnemu   konaniu   o vylúčenie   vecí z konkurznej podstaty a ešte pred jeho právoplatným skončením sporný majetok speňažený jeho   predajom.   Následne   krajský   súd   v konaní   o vylúčenie   vecí   z konkurznej   podstaty rozsudkom   zo 6.   novembra   2006   zamietol   žalobu   sťažovateľky   z dôvodu,   že   v čase rozhodovania tohto súdu už predmetné veci netvorili súčasť konkurznej podstaty, pretože boli predané.

Hoci   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje proti   postupu   krajského   súdu   v konkurznom konaní,   podľa   jej   názoru dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému súdu   jej začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cb 275/01-361 zo 6. novembra 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2006 (týmto rozsudkom bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   v súdnom   konaní   o vylúčenie   sporného   majetku z konkurznej podstaty), a preto je podľa nej sťažnosť doručená ústavnému súdu 24. januára 2007 podaná v zákonnej lehote.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty neumožňuje odpustiť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   v súdnom   konaní o incidenčnej   žalobe   sťažovateľky   nie   je   relevantnou   skutočnosťou,   od   ktorej   by   bolo možné   odvíjať   v danom   prípade   zachovanie   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti ústavnému súdu, a to najmä z dôvodu, že skutkové vymedzenie zásahov do označených práv sťažovateľky sa vzťahuje na postup konkurzného súdu v konkurznom konaní, a nie na postup krajského súdu v konaní o incidenčnej žalobe.

K zásahu do označených práv sťažovateľky mohlo dôjsť len samotnými označenými úkonmi   konkurzného   súdu   v konkurznom   konaní,   a nie   až   rozhodnutím   krajského   súdu v samostatnom konaní o vylučovacej žalobe sťažovateľky. Krajský súd vo svojom rozsudku zo 6. novembra 2006 už len na základe zisteného skutkového stavu veci, na ktorý mali vplyv aj jednotlivé úkony konkurzného súdu, rozhodol v danom konaní.

Vzhľadom na uvedené dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľke   začala   plynúť   odo   dňa,   keď   sa   mohla   prvýkrát   dozvedieť   o úkonoch konkurzného súdu, ktorými podľa nej došlo k porušeniu ňou označených práv.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   dozvedela   o ňou namietaných úkonoch konkurzného súdu (výzva konkurzného súdu na podanie vylučovacej žaloby z 28. februára 2001, usmernenie správkyne konkurzným súdom z 27. decembra 2002 a opatrenie konkurzného súdu z 20. apríla 2005, ktorým rozhodol o predaji správkyňou odňatého   majetku   sťažovateľky) v čase   presahujúcom   obdobie   dvoch   mesiacov   pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (24. januára 2007).

Uvedené   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka   podala   po   doručení   výzvy konkurzného súdu z 28. februára 2001 vylučovaciu žalobu krajskému súdu 28. marca 2001. Zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   230/03 vyplýva,   že   sťažovateľka   o usmernení správkyne konkurzným súdom z 27. decembra 2002 mala vedomosť už v čase doručenia jej sťažnosti ústavnému súdu 2. septembra 2003, pretože v nej tento úkon namietala. Pokiaľ ide o opatrenie krajského súdu z 20. apríla 2005 o tomto opatrení mala sťažovateľka vedomosť najneskôr   11.   júna   2005,   pretože   v obsahu   podnetu   z tohto   dňa   adresovaného   krajskej prokuratúre sa už na predmetné opatrenie krajského súdu sťažovateľka odvoláva.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu   všetkých   ňou   označených   práv   postupom   konkurzného   súdu   bola   podaná oneskorene, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   posúdením   prípustnosti   sťažnosti   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   označených   práv   jednotlivými   úkonmi   konkurzného   súdu a posúdením   existencie   možných   prostriedkov   nápravy   proti   prípadným   zásahom   do označených   práv   sťažovateľky   namietaným   postupom   konkurzného   súdu   v spojitosti s procesným postavením sťažovateľky v tomto konkurznom konaní.

V súlade so zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov sa sťažovateľka v dôsledku uplatnenia si vlastníckych práv k odňatým veciam v rámci   konkurzného   konania   a ani   v dôsledku   podania   žaloby   o vylúčenie   vecí z konkurznej podstaty nestala účastníčkou konkurzného konania.

Sťažovateľka je v danom prípade vo vzťahu ku konkurznému konaniu len treťou osobou, a preto sú jej možnosti na dosiahnutie nápravy pri prípadnom zásahu do jej práv postupom konkurzného súdu v samotnom konkurznom konaní obmedzené.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práv výzvou konkurzného súdu na podanie vylučovacej žaloby z 28. februára 2001 je ústavný súd toho názoru, že týmto úkonom k porušeniu jej práv nemohlo dôjsť. Predmetným úkonom sa totiž len deklaruje právo   subjektu,   ktorý   si   uplatňuje vlastnícke   právo   k veciam   zahrnutým   do   konkurznej podstaty, domáhať sa tohto práva v incidenčnom konaní v súlade so zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   práv   ďalším   postupom konkurzného   súdu   (usmernenie   správkyne   z 27.   decembra   2002,   ktorým   vo   vzťahu k správkyni odobril jej zámer realizovať predaj odňatého majetku, a opatrenie z 20. apríla 2005, ktorým rozhodol o predaji správkyňou odňatého majetku), podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka v danom prípade mala možnosť dosiahnuť ochranu svojich práv v inom konaní   vyvolanom   konkurzným   konaním,   a to   v konaní   o vylúčenie   vecí   z konkurznej podstaty, najmä účinným využitím všetkých právnych prostriedkov ochrany, ktoré v rámci tohto incidenčného sporu prichádzali do úvahy v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Takýmto   prostriedkom   ochrany   práv   sa   javí   byť   v danom   prípade   využitie   možnosti domáhať   sa   dočasnej   úpravy   pomerov   formou   predbežného   opatrenia   v prebiehajúcom incidenčnom konaní.

Sťažovateľka v obave pred už uvedeným postupom konkurzného súdu (predajom jej majetku   v konkurznom   konaní   ešte   pred   rozhodnutím   o jej   nároku   na   vylúčenie   vecí z konkurznej   podstaty)   využila   možnosť   domáhať   sa   predbežnej   ochrany   svojich   práv podaním návrhu na vydanie predbežného opatrenia v incidenčnom konaní, ktorým by sa správkyni ako účastníčke tohto incidenčného konania zakázalo takýto predaj realizovať.

Návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia však bol podaný ešte pred tým,   ako   došlo   zo   strany   konkurzného   súdu   k sťažovateľkou   namietaným   úkonom (usmernenie   z 27.   decembra   2002, opatrenie z 20.   apríla   2005),   čo   je   zrejmé   aj zo skutočnosti, že jej návrh bol zamietnutý uznesením krajského súdu z 15. augusta 2001. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu nepodala odvolanie a taktiež po tom, ako sa dozvedela o ňou namietaných úkonoch konkurzného súdu smerujúcich k predaju odňatého majetku pred ukončením incidenčného konania, nový návrh na vydanie predbežného opatrenia za účelom úpravy pomerov nezopakovala, hoci túto možnosť v konkrétnom prípade mala. Existencia   prostriedku   nápravy   a súčasne   jeho   nevyužitie   sťažovateľkou   v danom prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému porušeniu jej práv označeným postupom a úkonmi konkurzného súdu.

Ústavný súd súčasne zastáva názor, že už naznačené procesné možnosti sťažovateľky v incidenčnom   spore   dosiahnuť   prípadnú   nápravu   proti   tvrdenému   porušeniu   jej   práv postupom konkurzného súdu, nemôžu viesť k záveru, že iba samotná žaloba o vylúčenie veci   z konkurznej   podstaty   a konanie   vedené   o takejto   žalobe je   účinným   prostriedkom nápravy vo vzťahu k označeným úkonom konkurzného súdu. Preto, ako už bolo uvedené, neprichádza   do   úvahy   počítanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   od právoplatného skončenia takéhoto konania vo veci samej.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodov   uvedených   v bodoch   II.1.1   a   II.1.2   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietaného porušenia jej práv konkurzným súdom v celosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   vyšetrovateľa, okresnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   v oboch trestných konaniach

II.2.1 Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorým malo dôjsť „neodňatím sťažovateľkinho ukradnutého majetku z držby osobe, ktorá ho mala v neoprávnenej držbe a bola podozrivá z trestného činu krádeže tohto majetku“, a taktiež „nedôvodným   zastavením   trestných   stíhaní“   v dôsledku   postupu vyšetrovateľa,   okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúry   v trestnom   konaní   sp.   zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a postupu vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.

Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   postupom   a rozhodnutím   krajskej   prokuratúry sp. zn. Kpt 1011/06 zo 17. februára 2006 v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   došlo   k   porušeniu   jej   práva   podľa   čl.   13   dohovoru,   a to   „vadným   vybavením sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa“.   K porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru došlo podľa   sťažovateľky   aj   v dôsledku   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry   č.   k. 1 Pv 221/2003-262 z 15. mája 2006 a jemu predchádzajúcemu postupu v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001, a to „vadným vybavením sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa“.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom alebo iným štátnym orgánom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ako už ústavný súd uviedol, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno podať len v lehote   2   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty   odpustiť,   pretože   to   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdené porušenie označených základných práv okrem   iných   postupom   vyšetrovateľa   v oboch   trestných   konaniach,   postupom   okresnej prokuratúry aj krajskej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a postupom okresnej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.

Konanie vyšetrovateľa v oboch trestných konaniach vo veci trestného činu krádeže bolo skončené uzneseniami o zastavení trestného stíhania, o ktorých po použití príslušného riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   rozhodovala   krajská   prokuratúra   v trestnom konaní   sp.   zn.   ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a   okresná   prokuratúra   v trestnom   konaní sp. zn.   ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.   Z toho   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k postupu vyšetrovateľa sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto   časti   bolo   treba   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O sťažnosti   sťažovateľky ako riadnom opravnom   prostriedku   bol príslušný podľa § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku rozhodovať prokurátor. V rámci svojej činnosti bol prokurátor ako nadriadený orgán v zmysle ustanovenia § 192 a nasl. Trestného poriadku oprávnený v plnom rozsahu posúdiť procesný postup a závery vyšetrovateľa rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke.

Na   základe   sťažností   sťažovateľky   proti   uzneseniam   vyšetrovateľa   o zastavení uvedených trestných stíhaní prokurátor svoju právomoc realizoval a po preverení dodržania procesných   podmienok   konania,   zákonnosti   a odôvodnenosti   napadnutých   uznesení vyšetrovateľa, sťažnosti sťažovateľky ako nedôvodné zamietol (v trestnom konaní sp. zn. ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001 krajský   prokurátor   uznesením   sp.   zn.   Kpt   1011/06 zo 17. februára 2006 a v trestnom   konaní sp.   zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 okresný prokurátor uznesením č. k. 1 Pv 221/2003-262 z 15. mája 2006).

Keďže   v trestnom   konaní   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného konania rozhodla priamo krajská prokuratúra, zároveň došlo z jej strany nevyhnutne aj k preskúmaniu postupu jej podriadenej   -   okresnej   prokuratúry   ako   orgánu   vykonávajúceho   dohľad   nad   postupom vyšetrovateľa v tomto trestnom konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti smerujúcej proti postupu okresného   prokurátora   v trestnom   konaní   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   pre nedostatok právomoci na jej preskúmanie.

V súlade s princípom subsidiarity môže byť z ústavnoprávneho hľadiska relevantné len   preskúmanie   postupu   krajskej   prokuratúry   a jeho   uznesenia   sp.   zn.   Kpt   1011/06 zo 17. februára 2006, ktorým rozhodla o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného   stíhania   vedeného   pod   sp.   zn.   ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a jej uznesenia č. k. 1 Pv 221/2003-262 z 15. mája 2006, ktorým rozhodla o sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh však vyplýva, že obe spomínané trestné konania boli v čase   presahujúcom   viac   ako   dva   mesiace   pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu (24. februára   2007) už   právoplatne   skončené   (uznesením   krajskej   prokuratúry zo 17. februára 2006 a uznesením   okresnej prokuratúry z 15.   mája 2006). Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky   mu   bola   doručená   v čase presahujúcom dva mesiace od relevantnej skutočnosti (právoplatného zastavenia uvedených trestných konaní), a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti krajskej prokuratúre (trestné konanie sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001) a okresnej prokuratúre   (trestné   konanie   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-1392/10-K2-2001)   odmietol   ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pripomína, že   nie   je súčasťou   systému   orgánov   činných   v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05).

Z   uznesení   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry   o zamietnutí   sťažností sťažovateľky   proti   uzneseniam   vyšetrovateľa   o zastavení   uvedených   trestných   stíhaní   je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že označené prokuratúry ako orgány činné v trestnom konaní   na   základe   trestných   oznámení   sťažovateľky   preskúmali   jej   podanie   smerujúce k uplatneniu   trestnej   zodpovednosti   konkrétnych   osôb   a   dospeli   k   záveru   o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu v danom prípade.

Zo záverov uznesení okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v predmetnej veci pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené   či   arbitrárne,   alebo   nezlučiteľné   so   sťažovateľkou   označeným   článkom ústavy (čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   taktiež   vyslovil,   že   «Súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy...   nie   je   ani   oprávnenie   „každého“,   aby   na   základe   jeho   návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (m. m. I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľka sa cítila byť poškodená konaním, ktoré podľa jej názoru vykazovalo znaky skutkovej podstaty trestných činov, a keď sa obrátila na orgány činné v trestnom konaní, požívala ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy. Hoci z tohto práva jej nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného, bola oprávnená,   aby   tieto   orgány   venovali   jej   trestnému   oznámeniu   primeranú   pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť. Nikto nemá právny nárok, a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže policajný orgán začať konať alebo pokračovať v konaní. Keď je sťažovateľka presvedčená, že   policajný   orgán   bezdôvodne   zastavil   trestné   stíhanie,   čím   porušuje   zákon   (Trestný poriadok),   potom   je   sťažnosť   ako   opravný   prostriedok,   ktorý   podala,   namieste. Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (m. m. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 131/07).

K porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresnou prokuratúrou a krajskou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť   v prípade,   ak   by   táto   nevenovala   trestnému   oznámeniu   sťažovateľky,   resp. sťažnostiam proti rozhodnutiam vyšetrovateľa náležitú pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Ústavný   súd   zároveň   uvádza,   že   absencia   možnosti   porušenia   práv   sťažovateľky procesnoprávneho   charakteru   v danom   prípade   vylučuje   možnosť   porušenia   práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

II.2.2 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   a   postupom   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001.

K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   podľa   nej   malo   dôjsť v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 postupom generálnej prokuratúry, ktorým nereagovala „na podnet sťažovateľky zo dňa 4. 4. 2006 a opakovaný podnet zo dňa 14. 6. 2006“, a v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 postupom krajskej prokuratúry, a to „vadným vybavením podnetu sťažovateľky zo dňa 24. 5. 2006“, ako aj postupom generálnej prokuratúry, ktorým nereagovala „na opakovaný podnet sťažovateľky zo dňa 7. 7. 2006“.

Porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   namietala   sťažovateľka   v súvislosti s postupom   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry   pri   vybavení   (resp.   v prípade generálnej prokuratúry „nevybavením“) jej podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu im   podriadených   zložiek   prokuratúry   pri   rozhodnutí   o sťažnosti   sťažovateľky   proti uzneseniam o zastavení trestných stíhaní a pri vybavení jej predchádzajúcich podnetov.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   namietala   porušenie   základných   práv   podľa čl. 20 ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní   sp.   zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 a generálnej prokuratúry v oboch trestných konaniach bez toho,   aby   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   bližšie   vymedzila,   v čom   vidí   porušenie označených práv krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou.

Ústavný   súd   preto   posúdil   porušenie   označených   práv   krajskou   prokuratúrou a generálnou   prokuratúrou   v nadväznosti   na   skutkové   vymedzenie   ich   porušenia v odôvodnení sťažnosti (porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu „neodňatím   sťažovateľkinho   ukradnutého   majetku z držby   osobe,   ktorá   ho   mala   v neoprávnenej   držbe   a bola   podozrivá   z trestného   činu krádeže tohto majetku“, a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „nedôvodným zastavením trestných stíhaní“) v oboch trestných konaniach a vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru spôsobom vybavenia, resp. nevybavenia jej podnetov podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie   vo   veci   Silver   a ostatní   c.   Spojené   kráľovstvo   z 25.   marca   1983).   Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia aj iných práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice c. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).

V trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 sťažovateľka podala generálnej prokuratúre podnet zo 4. apríla 2006 a opakovaný podnet zo 14. júna 2006 vo veci preverenia zákonnosti postupu krajskej prokuratúry pri vybavení jej sťažnosti proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o zastavení   trestného   stíhania.   Sťažovateľka   namietala porušenie čl. 13 dohovoru generálnou prokuratúrou tým, že tieto jej podnety do podania sťažnosti ústavnému súdu nevybavila.

V trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 sťažovateľka podala krajskej prokuratúre podnet z 24. mája 2006 vo veci preverenia zákonnosti postupu okresnej prokuratúry pri vybavení jej sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného   stíhania.   Následne   sťažovateľka   podala   generálnej   prokuratúre   podnet zo 7. augusta 2006, ktorým namietala nevybavenie jej podnetu z 24. mája 2006 krajskou prokuratúrou. Podnet sťažovateľky bol následne vybavený prípisom krajskej prokuratúry z 11. augusta 2006, ktorá postup jej podriadenej prokuratúry posúdila ako správny a podnet sťažovateľky   ako   nedôvodný. Sťažovateľka   vidí   porušenie   čl.   13   dohovoru   krajskou prokuratúrou v spôsobe vybavenia jej podnetu prípisom z 11. augusta 2006 a porušenie čl. 13 dohovoru generálnou prokuratúrou tým, že jej podnet zo 7. augusta 2006 do podania sťažnosti ústavnému súdu nevybavila.

Ústavný   súd   v bode   II.2.1   tohto   rozhodnutia   už   uviedol,   že   podľa   tvrdenia sťažovateľky „neodňatím sťažovateľkinho ukradnutého majetku z držby osobe, ktorá ho mala   v neoprávnenej   držbe   a bola   podozrivá   z trestného   činu   krádeže   tohto   majetku“ a „nedôvodným   zastavením   trestných   stíhaní“   nemohlo   dôjsť   v danom   prípade k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy, práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu postupom krajskej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a postupom okresnej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001,   ktoré   rozhodovali   o sťažnosti   sťažovateľky   proti   uzneseniam   vyšetrovateľa o zastavení označených trestných konaní.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade nie je daná možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu) spôsobom vybavenia, resp. nevybavením jej podnetov,   ktorými   sa   domáhala   u krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry preskúmania postupu a rozhodnutia im podriadených prokuratúr, ktoré právoplatne vo veci rozhodli o zastavení oboch trestných konaní.

V prípade   trestného   konania   sp.   zn.   ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001   sa   krajská prokuratúra riadne zaoberala podnetom sťažovateľky, tento vybavila a dospela k rovnakým záverom, ako jej podriadená prokuratúra.

Krajská   prokuratúra   podnet   sťažovateľky   vybavila   prípisom   z   11.   augusta   2006, ktorý, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, bol sťažovateľke doručený v období presahujúcom   dva   mesiace   pred   doručením   sťažnosti   sťažovateľky   ústavnému   súdu 24. januára   2007. Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti   smerujúcej   proti   postupu krajskej prokuratúry v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001, ktorá mu bola doručená v období presahujúcom dva mesiace od relevantnej skutočnosti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde, odmietol ako oneskorene podanú (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

K sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   označených   práv   „nevybavením“ jej podnetu zo 7. augusta 2006 adresovaného generálnej prokuratúre je potrebné uviesť, že týmto podnetom sťažovateľka namietala len nevybavenie jej podnetu adresovaného krajskej prokuratúre. Ústavný súd zastáva názor, že následným vybavením jej podnetu krajskou prokuratúrou   prípisom   z   11.   augusta   2006   došlo   súčasne   k odstráneniu   sťažovateľkou namietaného   nedostatku   v postupe   krajskej   prokuratúry   (tým   aj   k zániku   dôvodov   na podanie podnetu adresovaného generálnej prokuratúre), a faktickým dosiahnutím nápravy vo   vzťahu   k   podnetu   adresovanému   generálnej   prokuratúre   s prihliadnutím   na   to,   že sťažovateľkou uvedené skutkové vymedzenie porušenia jej práva podľa čl. 13 dohovoru generálnou   prokuratúrou   nenasvedčuje   reálnej   možnosti   porušenia   tohto   práva sťažovateľky,   nehovoriac   o absencii   obhájiteľného   tvrdenia   o porušení iného   práva chráneného dohovorom, resp. iného základného práva chráneného ústavou týmto postupom generálnej prokuratúry. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti generálnej prokuratúre v trestnom konaní sp. zn. ČVS: OUJP-1392/10-K2-2001 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V trestnom   konaní   sp.   zn.   ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001   sťažovateľka   namietala porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru „nevybavením“ jej podnetu zo 4. apríla 2006 a opakovaného   podnetu   zo 14.   júna   2006 adresovaných   generálnej   prokuratúre vo   veci preverenia   zákonnosti   postupu   krajskej   prokuratúry   pri   vybavení   jej   sťažnosti   proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania.

Ústavný   súd   skúmal,   či   v danom   prípade   nevybavením   podnetov   sťažovateľky generálnou prokuratúrou mohlo dôjsť k porušeniu čl. 13 dohovoru, a to najmä s ohľadom na to,   či   takýmto   postupom,   resp.   opomenutím   generálnej   prokuratúry   mohlo   dôjsť   aj k porušeniu iných sťažovateľkou označených práv takým spôsobom, ako to sťažovateľka skutkovo vymedzila (porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   1   dodatkového   protokolu „neodňatím   sťažovateľkinho   ukradnutého   majetku   z   držby osobe, ktorá ho mala v neoprávnenej držbe a bola podozrivá z trestného činu krádeže tohto majetku“, a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „nedôvodným zastavením trestných stíhaní“).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nečinnosť   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní podnetov sťažovateľky nenasvedčuje dôslednému dodržiavaniu zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Uvedené pochybenie však vzhľadom na všetky okolnosti   daného   prípadu   nie   je   možné   hodnotiť   ako   postup,   ktorý   by   dosahoval ústavnoprávnu   intenzitu,   a tým   mohol   viesť   k porušeniu   sťažovateľkou   označených základných   a iných   práv.   Na   podporu   tohto   tvrdenia   ústavný   súd   uvádza,   že   generálna prokuratúra sťažovateľke už prípisom z 11. júla 2005 oznámila, že na jej ďalšie opakované podnety súvisiace s postupom nižších zložiek prokuratúry v danej veci nebude reagovať.

Ústavný   súd   navyše   konštatuje,   že   aj   samotným   postupom   krajskej   prokuratúry, o preskúmanie   ktorého   žiadala   sťažovateľka   svojimi   podnetmi   generálnu   prokuratúru, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv (základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu),   čo   je zrejmé   aj   z už   uvedených   záverov   ústavného   súdu   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v predmetnej časti.

V nadväznosti na to je potom nutné konštatovať, že sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti obhájiteľné tvrdenie o porušení ňou označených práv, pri ochrane ktorých malo dôjsť k porušeniu jej práva akcesorickej povahy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nevybavením podnetu sťažovateľky krajskou prokuratúrou nemohlo dôjsť k porušeniu jej práva podľa čl. 13 dohovoru. Z tohto dôvodu je sťažnosť   sťažovateľky   v uvedenej   časti   zjavne   neopodstatnenou,   a ústavný   súd   ju   preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008